Hodnoty sú predstavy uznávané celou spoločnosťou alebo aspoň veľkým počtom jej členov. Hodnoty nám chcú a majú poskytovať nezameniteľnú orientáciu. Tradične sa rozlišujú etické hodnoty ako úprimnosť, spravodlivosť, vernosť, alebo náboženské hodnoty - bohabojnosť a láska k blížnemu. K politicko-spoločenským hodnotám potom radíme napríklad toleranciu, slobodu, rovnosť, k materiálnym hodnotám blahobyt. Cnosti sú schopnosti správať sa v súlade s hodnotami. Sokrates ako prvý definoval cnosti ako zmýšľanie zamerané na uskutočňovanie morálnych hodnôt. Tým sa kruh definícií uzatvára.
Existujú kresťanské cnosti - viera, nádej, láska. Potom máme morálne cnosti ako úprimnosť, súcit, veľkorysosť, miernosť, či občianske cnosti - odvaha, usilovnosť, zdvorilosť, prispôsobivosť. Po hodnotách a cnostiach volajú aj príslušníci stavovských organizácií, ako sú aj naše poľovnícke. Kto volá po hodnotách, nemusí byť zatracovaný ani v zbesilom tempe 21. storočia. Ba práve naopak. Nepotrebujeme individualistické normy, ale tie, ktoré sú všeobecne záväzné. Žiadne prospechárske zmýšľanie, pretože subjektivizácia etiky, vrátane poľovníckej, ústi do krízy.
Poľovnícka etika a tradície
Sekundárne hodnoty poľovníckej etiky sú totiž vlastne totožné so zlatým biblickým pravidlom: Čo chcete, aby vám druhí činili, vy čiňte im. S ohľadom na to, čo sme povedali, je stále aktuálny aj odkaz svätohubertských tradícií, ku ktorým sa hlási väčšina stredoeurópskych poľovníkov. Tieto tradície tvoriace neoddeliteľnú súčasť poľovníckej etiky, nevznikli naraz. Vznikali dávno pred grófom Sporckom, a dokonca dávno pred legendárnym svätým Hubertom, Eustachom, Jilijom či Prokopom alebodávno pred bájnou Dianou a Artemis. Lov a neskôr poľovníctvo bolo opradené mnohými zvykmi a normami, ktoré sa v tej či onej podobe odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Za celý tento dlhý čas ho generácie obohacovali, a tak niet divu, že mnohé časom nadobudli až nadprirodzené rozmery.
Ani dnes, na začiatku 21. storočia si poľovníctvo bez tradícií a zvyklostí nedokážeme dosť dobre predstaviť. V tradíciách sú obsiahnuté určité normy, cnosti, hodnoty správania, ktoré upravujú vzťahy medzi tými, ktorí vykonávajú právo poľovníctva. Nejde len o pasívne preberanie tradícií, ale aj o ich cieľavedomé rozvíjanie. Väčšina z nás si uvedomuje, že žijeme v mimoriadne dynamickej dobe prinášajúcej nové potreby a požiadavky, ktoré sa - či chceme alebo nechceme - premietajú aj do súčasného poľovníctva. Samozrejme, počiatky loveckých a neskôr aj poľovníckych tradícií možno datovať do čias, keď od úlovkov existenčne záviseli nielen jednotlivci, ale aj celé rody a kmene našich dávnych predkov. Lovci rýchlo pochopili, že ak má byť lov úspešný, treba pri ňom zachovávať určité postupy a pravidlá.
Hovoríme o vyhľadávaní zveri, znalosti stôp, dobrom vetre, nepozorovanom priblížení na loveckú vzdialenosť, vábení, ale aj o spracovaní a zužitkovaní zveriny. Od toho sa odvíjali rôzne rituály pred lovom, počas neho aj po jeho skončení. Rôzne úkony totiž ovplyvňovali lovecký úspech už pred samotným lovom, napríklad výcvik so zbraňou, príprava zbrane, umocňovanie vlastných schopností, zvyšovanie odvahy, po love potom obdiv k úspešným. Ľudia začali uctievať božstvá a bohov či svätých, ktorí mali chrániť lovcov a byť zárukou ich loveckého šťastia a úspechu. Obete týmto božstvám predkladali šamani, kúzelníci a neskôr kňazi. Obetovalo sa podľa zavedených rituálov, a tak vznikali stále nové poľovnícke tradície pretrvávajúce v rôznych podobách až dodnes. Taká je napríklad aj svätohubertská tradícia.
Tradície, ktoré majú racionálne jadro, sú životaschopné aj v modernom elektronickom veku. Kultúru národa tvorí priesečník kultúr všetkých jeho spoločenských vrstiev od histórie až po súčasnosť. Je pochopiteľné, že s vývojom ľudskej spoločnosti sa vyvíja aj jej kultúrnosť, pričom nemožno popri nových podnetoch zabúdať na staré, vžité a osvedčené tradície, cnosti, hodnoty budované predchádzajúcimi generáciami na základe ich dlhodobých skúseností. Hlásiť sa k tomu dobrému, čo generácie pred nami vytvorili a ďalej to novými formami a prostriedkami rozvíjať, je povinnosťou každého z nás aj na počiatku novej doby.
Už sme naznačili, že najviac loveckých tradícií vzniklo už v ľudskej prehistórii, keď od výsledkov lovu záviselo prežitie celého ľudského rodu. Do tohto dávneho obdobia zrejme spadá aj vzťah človeka k zbraniam (oveľa neskôr aj k strelivu), k ich výrobe, ošetrovaniu, ale aj vzťah k vlastnej bezpečnosti. Tiež sem spadá spôsob identifikácie úlovkov a lovcov, kladenie zveri na pravý bok, odovzdávanie zálomkov, zachovanie úcty k zhasnutej zveri ako ku zdroju obživy. Všetky zvyklosti, ktoré sa zachovali až dodnes, vznikali v rôznom čase a na rôznych miestach. Šírili sa aj zásluhou prenášania kultúr z miesta na miesto a udomácnili sa predovšetkým tam, kde mali ľudia pre zachovanie tradícií pochopenie a nevyhnutné kultúrne porozumenie. K takýmto miestam patril stredoeurópsky priestor. Napokon, mnoho pojmov v našich jazykoch sa nedá presne preložiť do iných jazykov.
„Myslivost“ vznikla v čase, keď už existencia človeka nezávisela od úspešného lovu, ale keď už ľudia chápali zver ako súčasť prírodného prostredia, v ktorom mala niekedy dokonca väčšiu hodnotu než lesné či poľnohospodárske porasty. Právo lovu si privlastnili veľkí vlastníci pozemkov, králi, šľachta, panstvo. Noví vlastníci práva lovu rýchlo pochopili najmä spoločenský význam loveckých akcií, na ktoré sa schádzali významní hostia, aby v príjemnej atmosfére prerokovali často i dôležité štátnické záležitosti, rodinné a majetkové otázky. Poľovníci dosahovali príslušnú kvalifikáciu tak, že boli prijatí do učenia k významným poľovníkom na panstvách s úspešným chovom zveri a po vyučení ich slávnostne pasovali a prijali medzi poľovníkov. Boli oslobodení od poddanských povinností. Preto tiež nemali záujem, aby sa s ich znalosťami a chovateľským umením zoznamovali nepoľovníci. Začali teda nazývať časti tela zveri a jej správanie, a tiež poľovnícke úkony či zariadenia pojmami, ktoré boli pre nezasvätených úplne neznáme.
Postupom času poľovníci pochopili, že ako cieľ nemožno vidieť iba chov veľkého množstva zveri, ale rovnaký, ak nie väčší význam má jej kvalita. To je opäť hodnota pretrvávajúca dodnes. Začal vznikať kult silných a ešte silnejších trofejí, ktorý v žiadnom prípade nie je samoúčelný. Na kvalitu zveri totiž nemá vplyv len vlastný chov, či už voľný alebo intenzívny, ale dôležitú úlohu tu hrá aj životné prostredie zveri. Poľovníctvo sa teda začalo rozširovať z oblasti chovateľskej aj do oblasti ochrany prírody a ekológie. Nový rozmer dostala aj poľovnícka etika. Zároveň s novou orientáciou poľovníctva vznikali a vznikajú nové zvyky, a to krajové, regionálne, celoštátne, a dokonca kontinentálne. Najmä keď sa k ich dodržiavaniu prihlásila Československá myslivecká jednota založená vroku 1923 a potom jej nástupnícke organizácie Českomoravská myslivecká jednota a Slovenský poľovnícky zväz, resp. Slovenská poľovnícka komora. Tieto organizácie zaujímajú k zachovaniu, udržaniu a rozvoju poľovníckych tradícií rovnaké stanovisko.
Za najvýznamnejšiu z nových tradícií možno považovať hájenie záujmov zveri nielen z hľadiska jej existencie, ale aj z hľadiska zvyšovania jej kvality. Záujmy zveri musíme pri všetkých legislatívnych a praktických úpravách považovať za prvoradé. Až potom prichádzajú na rad záujmy poľovníctva a napokon aj záujmy poľovníkov či podnikateľov s pôdou alebo revírmi. Ďalšou tradíciou, ktorú nám prinieslo nové storočie a treba ju podporovať, je vedecký prístup. Jednak k biológii azoológii zveri, jej chovu a ochrane, ale aj ku škodám spôsobovaným zverou na lesných a poľnohospodárskych kultúrach. Zahrnúť sem musíme aj veterinárny program, ale aj prehlbovanie odborných znalostí našich poľovníkov, rovnako aj zoznamovanie nepoľovníckej verejnosti s poľovníckou činnosťou.
Svätohubertské tradície
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že so súčasnosťou nemá svätý Hubert nič spoločné. Lenže je to práve naopak. Práve svätý Hubert sa stal symbolom životaschopnosti tradičných etických hodnôt, ktoré sú súčasťou našej poľovníckej kultúry. Príbeh svätého Huberta je legendou o zázračnej náprave náruživého lovca, ktorému neboli sväté žiadne zákony. Za to ho stihol trest. Je to však len legenda, na ktorú pôsobil čas a ľudská fantázia, a tá jej dodávala širšie rozmery. Za vlasť sv. Huberta je považované Belgicko. Nie je náhoda, že práve v belgickom kráľovstve, v mestečku Saint Hubert v ardenských lesoch sa okázalo zachovávajú tradície patróna poľovníkov. V mestskej bazilike sú vraj uložené telesné pozostatky svätca, ktorý údajne žil v rokoch 636 - 727 n. l. Hovorí sa o ňom, že v mladosti viedol veľmi rozmarný život, že nedokázal udržať na uzde svoju náruživosť k lovu a pekným ženám.
Legenda hovorí, že náruživý poľovník Hubert sa nevzdal svojho pôžitku ani na Veľký piatok. Uprostred lovu sa mu zjavil jeleň, ktorý nehľadiac na prenasledovateľov so psami sa obrátil k Hubertovi. Ten uvidel medzi parožím jeleňa zlatý žiariaci kríž a počul nebeský hlas, ktorý ho káral za jeho správanie a prikázal mu pokánie, vstup do duchovného stavu a šírenie cirkevnej pravdy. Na Huberta tento zážitok tak intenzívne zapôsobil, že sa vzdal svojho pôžitkárskeho života, loveckej vášne aj všetkých pozemských pôžitkov a vstúpil do kláštora. Zmenil sa a stal sa iným človekom. Rehoľné poslanie ho od základu zmenilo. Jeho vytrvalosť, húževnatosť a sebaobetovanie po jeho smrti ocenili tým, že ho vyhlásili za svätého. Európou Belgicko, kolíska legendy o patrónovi poľovníkov, na svojho hrdinu nezabúda. Každý rok sa v bazilike v Saint Hubert konajú v prvú septembrovú nedeľu poľovnícke slávnosti s názvom Sviatok medzinárodného poľovníctva. Krátko nato, tretieho novembra, tu okázalo slávia sviatok sv. Huberta a otvorenie poľovníckej sezóny.
Legenda hovorí, že k Hubertovmu prerodu došlo na Veľký piatok, keď sa začína oslava príchodu jari, keď nastáva znovuzrodenie prírody po dlhej zime. Nie náhodou situuje legenda potrestanie lovca práve do obdobia, keď prekročil vžité zvyky, záväzné regule, že zver neslobodno loviť cez sviatky a v nedeľu. Je to síce iba legenda, ale má v sebe isté racionálne jadro a odkaz pre súčasnosť. Aj my by sme mali byť príkladom dodržiavania poľovníckej etiky svojím každodenným správaním a konaním, cnosťami, pokorným udržiavaním a rozvíjaním poľovníckych tradícií. Nezabúdajme každý svojím dielom prispievať k udržiavaniu svätohubertských tradícií aj na začiatku 21. storočia. Majme to na pamäti najmä v týchto dňoch, keď si svätohubertský sviatok pripomíname. Odkaz tradícií hľadajme v riadnom výkone práva poľovníctva, preberajme všetko dobré z minulosti, tvorme nové hodnoty a šírme dobré meno nášho poľovníctva doma i vo svete.
Svätý Hubert, patrón poľovníkov
ŠPORT: Humánna poľovačka na svätého Huberta sa zúčastňuje prvej poľovačky sezóny Irst hun...(1927)
Vývoj poľovníctva na Slovensku
Na základe získaných informácií možno konštatovať, že poľovnícka činnosť do vzniku Československa bola pomerne živelná a prebiehala prevažne na súkromných majetkoch ich vlastníkov. V rokoch 1867 -1868 bola na Slovensku vykonaná komasácia lesov. Boli rozdelené na panské, sedliacke a domkárske. Tieto názvy sa v Unínských Urbároch zachovali dodnes. V tomto období sedliaci dostávali tzv. dvaatridsádky , čo boli hrubé konce a domkári dostali vršie čo bola haluzina. Stav zemanov v kronike obce nie je opísaný. Celkom 86 katastrálnych honov patrilo cirkvi. Tento podiel po dohode s cirkvou bol priradený k panským lesom. Na Slovensku začali vznikať prvé poľovnícke a strelecké spolky.
Medzi najstaršie pokusy o vznik poľovníckych spolkov treba spomenúť rok 1834 kedy vnikol Czerhát Košice .V roku 1885 bol založený Košický poľovnícky spolok. Spolkový dom bol v Trnave postavený už v roku 1875, ale až v roku 1880 vnikol Občiansky strelecký spolok, ktorý patril do Bratislavskej župy. Poľovnícky spolok v Skalici mal v roku 1883 výmeru 3.100 ha poľa 1.490 ha lesa. Ročne sa lovilo 80 - 100 ks. Do roku 1914 sa aj v našom regióne organizovali cisárske poľovačky. Organizovala ich domáca i zahraničná šľachta. Ich strediskom bol zámok v Holíči, ktorý bol majetkom cisára.
Dňa 27. augusta 1920 sa za prítomnosti 34 záujemcov konalo prvé zasadanie Loveckého ochranného spolku. Ustanovujúca schôdza LOS schválila návrh stanov a bola zvolená prípravná komisia. Stanovy celoslovenskej organizácie Loveckého ochranného spolku boli schválené 21.októbra 192O Ministerstvom s plnou mocou pre správu Slovenska. Na ustanovujúcom zasadaní dňa 10.decembra 1920 bolo zvolené predsedníctvo. predsedom sa stal generál zdravotníctva MUDr. Jozef Červíček. Bol to očný lekár ,ktorý sa po vzniku Československa stal náčelníkom zdravotnej služby na Slovensku . Za podpredsedov boli zvolení : Dr. Otakar Jamnický- advokát, Ján Pálfy - veľkostatkár a Jozef Petry - kuriálny sudca. revident. Za pokladníkov boli zvolení _ Jaroslav Hrináč a Lorant Szutsy. Predsedníctvo najskôr zasadalo u predsedu, neskôr v reštaurácii Lechner v centre Bratislavy. Poslaním spolku bolo podporovať výkon poľovníctva podľa platných zákonov.
Tento spolok sa od roku 1922 stal odborným zástupcom v priestupkových veciach týkajúcich sa poľovníctva. V tomto roku boli zavedené zbrojné listy. V okresoch postupne vznikali ďalšie LOS. V roku 1925 ich bolo už 25 a mali 2.568 členov. Do čela týchto spolkov sa dostali vplyvné osoby. Napríklad predsedom LOS Trnava bol Jozef Pálfy.V čele LOS vo Vysokých Tatrách bol Christian Hohenlohe, na Strednom Slovensku bratia Coburgovci a pod. Samostatná poľovnícka organizácia vznikla v Čechách až v roku 1923. Obe organizácie sa 31.12.1934 zlúčili a na Slovensku organizácia zmenila názov na Zemský zväz Loveckých ochranných a kynologických spolkov na Slovensku, ktorý platil až do roku 1945.
Ilustračný obrázok: Poľovníci
Poľovníctvo v obci Unín
Pred 7O rokmi presne 27. decembra 1938 sa podľa záznamu na str.9l Kroniky obce Unín sa zišlo 14 občanov obce Unín, ktorí si za 6.tisíc korún prenajali poľovnícke právo v unínskom chotári od veľkostatkára Kudrnu z Hodonína. Po skončení vojny sa 23.2.1946 stretli zástupcovia Čiech, Moravy a Slovenska na spoločnej schôdzi aby položili základ novej Československej mysliveckej jednote (ČMSJ), dohodu o stanovách a sídle ústredia. Prvé povojnové valné zhromaždenie na Slovensku sa konalo 12.4.1947 na Sliači. Vznikol opäť nový názov organizácie Zväz poľovníckych ochranných spolkov na Slovensku a za predsedu bol zvolený Dr. Ivan Dula.
V Uníne sa o rozvoj poľovníctva zaslúžila už ďalšia generácia. Podľa záznamov v tomto období v činnosti pokračovali zakladatelia Martin Malík, Imrich Matuškovič, Jozef Michaláč a Pavol Ovečka st. Z tohto obdobia sme získali Ročný poľovný lístok č.90 /5l vydaný ONV v Skalici s platnosťou na rok 195l pre Imricha Matuškoviča. Cenný je i ešte starší dokument menovaného zakladajúceho člena a to Poľovný lístok zo dňa 1O.mája 1939 vydaný na obdobie od 1.8.1939 - 1.6. 194O. Menovaný vlastnil brokovnicu Lancaster cal 16 a zaplatil 1OO Kč. Neskôr do PZ boli prijatí noví členovia Martin Rehák, Matúš Bilovský, Silvester Stróž, Alojz Fajnor, Rafael Vanek, Ferdinand Mach, Štefan Masaryk, Florián Derpéra, Ľudovít Vrablic, Alojz Móro, Alexander Grňa, Karol Jančík, Štefan Tokoš, Jozef Sovík, Štefan Rehák , Ján Vanek, Imrich Matula., František Varnuža ,Alexander Ovečka a postupne ďalší.
Predsedami PZ boli Štefan Rehák, Anton Flamík, Štefan Tokoš a Alexander Ovečka. Pokladníkom bol Florián Derpéra, Ján Vanek a Alojz Móro. Funciu tajomníka vykonávali Ing. Emil Šulla a Ľudevít Vrablic. Od roku 196O bolo PZ Unín zaradené do novovznik-nutého okresu SENICA. V rokoch 1961- 1964 po úprave revírov časť členov prešla do PZ Zámčisko ako napr. Anton Flamík, Štefan Rehák a Ján Vanek. Poľ. hospodárom sa stal Štefan Masaryk. Bohaté výrady boli na augustových poľovačkách na jarabice a mimoriadne vysoký bol i lov králikov najmä v lokalite Vinohrady.
tags: #polovnicky #zvez #svaty #kriz