Choroba, utrpenie a staroba sú náročnou skúsenosťou každého človeka. Vždy prichádzajú príliš skoro a nemilosrdne nám dajú pocítiť bezmocnosť, obmedzenosť a pominuteľnosť ľudského života. Každý veriaci - okrem ľudskej pomoci - dostal dar z neba - sviatosť pomazania chorých, v ktorej je Boh blízko človeka, sprevádza ho, dáva mu moc bojovať proti duchovnej a telesnej chorobe, dvíha a oslobodzuje ho. Má taktiež moc uzdravovať.
Mnohí z nás majú zmiešané pocity, pokiaľ sa jedná o prijatie tejto sviatosti. To je zúžené chápanie, ktoré si treba poopraviť a zbaviť sa nesprávnych predstáv, niekedy aj poverčivosti či predsudkov. Treba jasne vnímať, že pozvať Ježiša Krista k lôžku chorého je to najlepšie, čo môžeme urobiť.
Sviatosť pomazania chorých je dotykom Krista - Lekára a Spasiteľa. Čo nám tento dotyk prináša? V Katechizme katolíckej cirkvi (č. 1520) sa uvádza, že prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t. j. proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou. Táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa.
Svätý Otec František dáva sviatosť pomazania do súvisu s biblickým obrazom Krista ako milosrdného Samaritána, ktorý leje olej a víno na rany nevládneho človeka. Hostinec, v ktorom sa o raneného postarajú, je obrazom Cirkvi. Olej poukazuje na starostlivosť celého spoločenstva Cirkvi. V tomto mesiaci nás Svätý Otec pozýva k modlitbe, aby sa sviatosť pomazania chorých „čoraz viac stávala viditeľným znakom súcitu a nádeje pre všetkých“.
Na rôzne formy vydávania svedectva sa zameria aj blížiaci sa Jubilejný rok 2025, ktorý sa začne na Vianoce. „Znamenia nádeje treba ponúknuť aj chorým, či už sa nachádzajú doma alebo v nemocnici,“ píše pápež František v bule vyhlásenia Jubilejného roka. „Nech v utrpení nájdu úľavu vďaka blízkosti ľudí, ktorí ich navštívia, a náklonnosti, ktorú im prejavia. Skutky milosrdenstva sú zároveň skutkami nádeje, ktoré v srdciach prebúdzajú pocity vďačnosti. Nech nechýba inkluzívna pozornosť ani tým, ktorí sa nachádzajú v obzvlášť ťažkých životných podmienkach, pociťujú vlastnú slabosť, najmä ak trpia patologickými stavmi alebo postihnutím, ktoré výrazne obmedzujú ich osobnú nezávislosť. Starostlivosť o nich je oslavným hymnom ľudskej dôstojnosti, piesňou nádeje, ktorá si vyžaduje, aby sa zborovo zapojila celá spoločnosť.“ (Bula Nádej nezahanbuje z 9. mája 2024, č. P.
Kedy môžeme žiadať o túto sviatosť?
Pomazanie chorých - ako každá sviatosť - je určené pre žijúcich a nie pre zomrelých. Môžeme ju prijať viackrát. „Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou. To isté platí o starých ľuďoch, keď sa ich slabosť stupňuje.“ (KKC 1515)
Pomazanie chorých sa udeľuje aj deťom. Starší ľudia ju môžu prijímať aj vtedy, keď nie je bezprostredné nebezpečenstvo choroby a smrti. Keď sú pochybnosti, či chorý ešte žije, alebo zomrel, môže byť táto sviatosť udelená podmienečne.
Vysluhovateľmi pomazania chorých sú iba biskupi a kňazi. Katechizmus upozorňuje, že „ako všetky sviatosti, aj pomazanie chorých je liturgickým a spoločným slávením, či už sa koná v rodine, v nemocnici, alebo v kostole, pre jedného chorého alebo pre celú skupinu chorých“ (KKC 1517), preto je dôležité aby spolu s chorým bol aj niekto blízky.
„Slovo a sviatosť tvoria nedeliteľný celok, preto „slávenie otvára liturgia slova, ktorú predchádza úkon pokánia“ (KKC 1518). Potom vysluhovateľ vkladá mlčky ruky na hlavu chorého, modlí sa a následne mu pomaže svätým olejom čelo a ruky. Keď maže čelo hovorí slová: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech Ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého“. Potom, keď maže ruky, hovorí: „A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní“.
Obrad pomazania chorých naznačuje, akú milosť udeľuje táto sviatosť chorým. Môžeme ju odmietnuť len preto, že nám pripomína koniec nášho života? Zapamätajme si: „Sviatosť pomazania chorých môžu vysluhovať iba biskupi a kňazi.“ (Kom KKC 317) „Sviatosť pomazania chorých môže prijať každý veriaci, ktorý pre chorobu alebo starobu začína byť v nebezpečenstve smrti. Ten istý veriaci ju môže prijať, keď sa mu choroba zhorší alebo keď upadne do ďalšej ťažkej choroby. 5. I.
Choroba môže viesť k útrapám a občas k zúfalstvu a vzbure proti Bohu, najmä ak ide o choroby ohrozujúce život. Choroby zároveň patria k procesu dozrievania a nastoľujú otázku o Bohu.
Evanjelisti nám hovoria, že náš Pán Ježiš Kristus od samého začiatku svojho verejného života prejavoval milosrdnú lásku a súcit voči chorým a trpiacim, ktorí vyhľadávali jeho pomoc. Kristovo poslanie sa nezastavilo len pri telesnom uzdravovaní, pretože prvoradým záujmom jeho misie bolo uzdravovanie duší, spása sveta.
V týchto slovách evanjelistu niektorí teológovia vidia pôvod svätého tajomstva (sviatosti) pomazania. „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších (presbyterov) Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene.
Od začiatku sa sväté pomazanie chorých udeľovalo súkromne, preto sa v spisoch cirkevných otcov v prvých storočiach kresťanstva spomínalo len mimochodom, bez nejakého doktrinálneho vysvetlenia. Prvýkrát sa pomazanie spomína koncom prvého storočia v takzvanom Učení dvanástich apoštolov (porov. Didaché, 10). Koncom druhého storočia ho spomína, opäť len mimochodom, svätý Irenej vo svojej knihe Proti herézam (kn. 1, kap. V treťom storočí to bol Origenes († 255), ktorý ako prvý citoval List svätého Jakuba, aby podporil svoje učenie o svätom pomazaní chorých (porov. Migne, Patrologia Graeca, zv. XII, r. 417 - 418). A vo štvrtom storočí to bol svätý Atanáz Veľký († 373), ktorý sa odvolával na pomazanie vo svojom komentári k žalmom (porov. Migne, P. G., XXVII, 405). Sýrsky spisovateľ Aphraat († 345) predstavil pomazanie už ako „tajomstvo života“ (porov. Demonštrácie, 23). Aj svätý Ján Zlatoústy († 407) vysvetľoval „pomazanie viery“ slovami svätého Jakuba (porov. Migne, P. G., XLVII, 584). Počnúc piatym storočím sa cirkevní otcovia, ako napríklad svätý Augustín († 430), svätý Cyril Alexandrijský († 444), Viktor Antiochijský (5. stor.) a ďalší, už s väčšou úvahou a podrobnejšie zaoberajú tajomstvom svätého oleja (gr. euchelaion), ktoré považujú za doplnok tajomstva pokánia.
Prvé úplné predstavenie svätého pomazania ako tajomstva (sviatosti) urobil pápež svätý Inocent I. († 417) v liste biskupovi Decentiovi, ktorý obsahuje aj autentický výklad biblického textu svätého Jakuba (porov. Vzhľadom na tieto a mnohé iné svedectvá možno bezpečne potvrdiť a obhájiť apoštolský pôvod a stálu prax Cirkvi udeľovať sväté pomazanie chorým.
Obrad svätého pomazania, ako sa udeľuje v byzantskej cirkvi, siaha do ôsmeho storočia (porov. J. Goar, Euchologion, Benátky 1730, reprint Graz 1960). Najstaršia modlitba pre „požehnanie oleja chorých“ pochádza z prvej polovice štvrtého storočia a zachovala sa v nedávno objavenom euchologione Serapiona, biskupa mestečka Thmuis pri Alexandrii. Podobná modlitba sa nachádza v diele sýrskeho pôvodu s názvom Apoštolské konštitúcie, ktoré vzniklo na konci štvrtého storočia (porov. Migne, P. G., I, 1125). Podľa tradície, ktorú predtým dodržiavali aj západné cirkvi, sväté pomazanie udeľovalo niekoľko kňazov v súlade so slovami svätého Jakuba: „Nech si zavolá starších (presbyterov) Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene.“ V priebehu storočí sa počet kňazov menil. V byzantskom obrade prevládal zvyk povolávať až sedem kňazov (ak boli k dispozícii), keďže v Biblii sa číslo sedem považuje za „dokonalé číslo“ (porov. Pre nedostatok kňazov sa všeobecne pripúšťa, že na udelenie svätého tajomstva pomazania postačuje aj jeden kňaz, a to aj v byzantskom obrade. Naša súčasná skrátená forma obradu pomazania chorých bola schválená Svätou Stolicou a odráža obrad kodifikovaný kyjevským metropolitom Petrom Mohylom v roku 1646 (porov. P.
Obrad pomazania sa začína sériou modlitieb, vrátane modlitby Otče náš, ktoré tvoria takzvaný Zvyčajný začiatok. Po nich nasleduje Žalm 142 (143), ktorý opisuje dôveru v Pána v čase úzkosti. Potom sa recituje Pokojná ekténia s dvoma osobitnými prosbami, v ktorých sa prosí všemohúci Boh, aby zoslal Svätého Ducha, najskôr na posvätenie oleja, potom na posvätenie chorého.
Ústredná časť obradu sa začína čítaním zo Svätého písma, ktoré je uvedené prokimenom: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba“ (Ž 33, 22). Apoštol je vzatý z Listu svätého Jakuba a hovorí o pomazaní (Jak 5, 10 - 16). Potom sa číta evanjelium, ktoré prináša podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10, 25 - 37).
Samotnému pomazaniu chorého predchádza krátka modlitba, v ktorej sa zvoláva moc Svätého Ducha, aby zostúpil na požehnaný olej a urobil ho pre chorého „dokonalým vyslobodením z jeho hriechov a dedičstvom nebeského kráľovstva“. Potom kňaz namočí prst do svätého oleja a recituje modlitbu pre pomazanie. Pomaže chorému čelo (sídlo zlých myšlienok), päť vonkajších zmyslov (oči, uši, nosné dierky, pery a ruky) ako orgány zmyselnosti, hruď ako sídlo srdca („Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky“ - hovorí Pán, Mt 15, 19) a nohy, ktoré nás vedú po ceste neprávosti. To všetko musí byť uzdravené Božou milosťou, pretože v sebe skrýva „pozostatky hriechu“.
Po pomazaní, aby bol Ježiš mysticky prítomný, sa na hlavu chorého položí evanjeliár, zatiaľ čo kňaz prosí „milosrdného Pána“, aby chorému odpustil hriechy. Toto sa robí v súlade so slovami svätého Jakuba: „Ak sa (chorý) dopustil nejakých hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 15).
Po obrade svätého pomazania môžeme jasne vnímať všetky duchovné dobrodenia tohto svätého tajomstva. Nielenže zvyšuje posväcujúcu milosť v duši chorého (prostredníctvom zostúpenia Svätého Ducha), ale ho aj zbavuje všetkých pozostatkov hriechu. Pomazanie prináša chorému aj duchovnú útechu a úľavu v jeho utrpení a inšpiruje ho, aby sa so všetkou dôverou a istotou obrátil na milosrdnú Božiu dobrotu. Chorý je tak povzbudený trpezlivejšie znášať svoje utrpenie a s väčším odhodlaním odolávať všetkým pokušeniam a útokom Zlého. Inými slovami, sväté pomazanie udeľuje chorému osobitnú, tzv. V niektorých prípadoch sväté pomazanie spôsobuje dokonca fyzické uzdravenie chorého, ak je to prospešné pre jeho spásu. Samozrejme, telesné uzdravenie nie je primárnym cieľom tejto sviatosti.
Prostredníctvom svätého pomazania Ježiš vždy prichádza k chorým a pozýva ich, aby sa k nemu pripojili vo svojom utrpení podľa vznešeného príkladu svätého Pavla: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 14). Na oplátku Ježiš rozširuje svoju božskú pomoc chorým, aby trpezlivejšie znášali svoje utrpenie v spojení s jeho vlastným.
Nestvorený večný Bože, Svätý svätých, ty si poslal svojho jednorodeného Syna, aby uzdravil každý neduh a každú ranu našich duší a tiel. Veď si to ty, náš Boh, ktorý nám preukazuješ svoje milosrdenstvo a zachraňuješ nás, a my ti vzdávame slávu spolu s tvojím jednorodeným Synom a tvojím presvätým, milostivým a životodarným Duchom, teraz i vždycky a na veky vekov. Svätý Otče, lekár duší a tiel, ty si poslal svojho jednorodeného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, aby uzdravil každú chorobu a vyslobodil nás zo smrti. Týmto pomazaním + uzdrav svojho služobníka N. Lebo ty, Bože náš, si prameň uzdravenia a tebe vzdávame slávu spolu s tvojím jednorodeným Synom a tvojím Duchom tej istej podstaty teraz i vždycky a na veky vekov. Z angličtiny preložil o.
KKC v bode 1499 hovorí: Svätým pomazaním nemocných a modlitbou kňazov celá Cirkev porúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby ich pozdvihol a zachránil. Ba ich aj povzbudzuje, aby boli na osoh Božiemu ľudu tým, že sa dobrovoľne pridružia ku Kristovmu utrpeniu a jeho smrti.
O založení tejto sviatosti Ježišom a o jej vysluhovaní hovorí apoštol Jakub vo svojom liste: Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.
Matériou pomazania chorých je olivový olej, požehnaný biskupom počas Omše svätenia olejov na Zelený štvrtok. Cirkvi veľmi záleží na chorých, a preto povoľuje kňazovi, ak nemá pri sebe olej požehnaný biskupom, požehnať každý rastlinný olej a ním chorého pomazať.
V prvotnej Cirkvi sa pomazanie udeľovalo tým, ktorí trpeli vážnou chorobou a starobou, tak ako si to prial Ježiš. V časoch Karola Veľkého sa pomazanie začalo udeľovať tesne pred smrťou a skladalo sa z posypania popolom, oblečenia kajúceho rúcha, recitovania kajúcich žalmov, pomazania a odprevádzania duše na večnosť. Ak však chorý vyzdravel, musel do smrti nosiť kajúce rúcho, postiť sa, zdržiavať sa manželského života, zanechať predošlé zamestnanie… Pre tento svet bol už vlastne mŕtvy.
My však vieme, že takýto pohľad na sviatosť pomazania chorých je nesprávny. Brat, sestra, máš vysoký vek, alebo trpíš dajakou vážnou chorobou? Popros kňaza o sviatosť chorých. Neboj sa, ona nie je lístkom do stanice smrť, ale lístkom do stanice život. Veď čo myslíte, ustanovil by ju Ježiš, keby bola zlá, alebo keby bola človekovi na škodu?
Istý kňaz rozprával, ako chodieval pravidelne spovedať muža. Bol to dobrý a pracovitý človek - roľník. Nemal žiadne školy, ale bol veľmi čestný a spravodlivý. Viackrát mu udelil sviatosť pre chorých, a keď sa jeho život začal chýliť ku koncu, hovorí mu: Už bude konečne teplo a vy budete môcť chodiť do záhradky. Vtedy mu tento obdivuhodný muž povedal: Podstatná je Božia vôľa. On ma udržiava pri živote. Myslíte, že bez neustáleho kontaktu s Bohom, aj cez sviatosť pomazania chorých, by tento muž, ktorý už cítil smrť, mohol povedať tieto slová? On nereptal, nekričal, nenadával, on trpel s Kristom.
Preto skúsme aj my, ktorí trpíme, znášať bolesti a ťažkosti s láskou a využime Ježišovu pomoc a posilnenie, ktoré chorým ponúka vo sviatosti ustanovenej pre nich. On pomôže a uľaví duši aj telu. Veď aj Syn človeka prišiel trpieť, aby sme mali život. Naše utrpenie je cestou k novému životu, ktorú nám chce Ježiš uľahčiť cez sviatosť.
V Evanjeliách nachádzame veľa opisov Ježišových stretnutí s chorými. Spasiteľ uzdravoval nielen ich telo, ale aj dušu. Dnes je naďalej prítomný medzi chorými, trpiacimi skrze viditeľný znak svojej milosti - sviatosť pomazania chorých, ktorú vysluhuje Cirkev. Ako Boh koná skrze túto sviatosť?
V podobenstve o milosrdnom samaritánovi nám evanjelista Lukáš predstavuje ako v Ježišových časoch liečili rany človeka. Samaritán mu nalial na rany olej a víno a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa o neho. (Lk 10,33-34) Pomazanie chorých prináša dar uzdravenia. Kristus lieči celého človeka: dušu aj telo. Stretnutie s Ním vo sviatosti prináša milosť posilnenia. V katechizme čítame: „Prvou milosťou tejto sviatosti je milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť.“ (KKC 1520)
Okrem toho „táto Pánova pomoc chce prostredníctvom sily jeho Ducha priviesť chorého k uzdraveniu duše, ale aj k uzdraveniu tela, ak je to Božia vôľa“. Okrem toho „ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“.
V Ježišových časoch olej slúžil nielen k ošetrovaniu rán, ale používal sa aj na pomazanie kráľov a prorokov. Pomazanie naznačovalo vyvolenie, misiu, úlohu, ktorú bolo treba splniť. Katechizmus hovorí: „Milosťou tejto sviatosti chorý prijíma silu a dar užšie sa spojiť s Kristovým utrpením. Utrpenie človeka má zmysel, ak je človek schopný dať mu nový zmysel v Kristovi. Ján Pavol II., ktorý sám trpel, zdôrazňoval, že utrpenie správne prijaté a obetované Bohu je darom pre Cirkev.
Katechizmus nás učí, že „chorí, ktorí prijímajú túto sviatosť tým, že sa dobrovoľne spájajú „s Kristovým utrpením a jeho smrťou“ prispievajú „k dobru Božieho ľudu“ (...) Chorý zasa milosťou tejto sviatosti prispieva k posväteniu Cirkvi a k dobru všetkých ľudí, za ktorých Cirkev trpí a obetuje sa skrze Krista Bohu Otcovi.“ (KKC 1522) Táto sviatosť dáva silu proti pokušeniu malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou (KKC 1520).
V katechizme čítame, že „pomazanie chorých dovršuje sväté pomazania, ktoré vyznačujú etapy celého života kresťana: krstné pomazanie v nás spečatilo nový život a birmovné pomazanie nás posilnilo na životný boj. Zapamätajme si: Sviatosť pomazania chorých udeľuje osobitnú milosť, ktorá chorého užšie spája s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi, dáva mu posilu, pokoj a odvahu a aj odpustenie hriechov, ak sa nemohol vyspovedať. Niekedy, ak to Boh chce, táto sviatosť umožňuje aj navrátenie telesného zdravia. V každom prípade toto pomazanie pripravuje chorého na prechod do Otcovho domu“.
Účinky sviatosti pomazania chorých:
- Posila, pokoj a odvaha na premáhanie ťažkostí spojených s chorobou alebo starobou.
- Obnovenie dôvery a viery v Boha.
- Posilnenie proti pokušeniam malomyseľnosti a úzkosti pred smrťou.
- Uzdravenie duše a tela (ak je to Božia vôľa).
- Odpustenie hriechov.
- Užšie spojenie s Kristovým utrpením.
- Prispievanie k dobru Božieho ľudu.
- Príprava na prechod do Otcovho domu.
Nech je sviatosť pomazania chorých pre všetkých trpiacich zdrojom útechy, nádeje a posily na ich ceste!
