„Unikát! Do kostola na kávu i pivo: Gýč, ktorý priláka aj neveriacich, či záchrana pamiatky?“ pýtal sa vo svojom titulku jeden z bulvárnych denníkov. Hoci väčšinou sa spomínajú príklady zo zahraničia, nájdeme ich už aj na Slovensku.
Kostol v Rusovciach, ktorý stratil svoj pôvodný liturgický význam, nie je žiadnou výnimkou. Takmer v 60 prípadoch z nich ostali už len o ruiny, ďalšie síce odolávajú zubu času, ale bohoslužby sa v nich neslúžia vôbec alebo len vo výnimočných prípadoch. Viaceré z týchto kostolov medzičasom našli svoje nové využitie.
Medzi nové využitia patrí:
- domy nádeje (rímskokatolícky Kostol obetovania Pána v Plavnici, gréckokatolícky Chrám ochrany Presvätej Bohorodičky v Rakovci nad Ondavou, gréckokatolícky Chrám sv.
- súčasť skanzenu, múzea alebo galérie (rímskokatolícky Kostol všetkých svätých v Ludrovej-Kúte, gréckokatolícky Chrám sv. Paraskevy veľkomučenice vo Svidníku, pravoslávny Chrám sv.
- priestory na kultúrne účely (rímskokatolícky Kostol povýšenia Svätého kríža v Bratislave-Starom Meste, rímskokatolícky Kostol sv.
Kostol svätého Víta v Bratislave-Rusovciach
Z Kostola svätého Víta v Bratislave-Rusovciach je dnes Sankt Vitus Kaffee. Interiér kostola. Na stoloch sa popri obľúbených kardinálových rezoch (Kardinalschnitte) nachádzajú aj výtlačky Biblií. Farár Július Marián Prachár.
„Ľudia budú mať vždy potrebu stretať sa pri chlebe a víne, vždy budú potrebovať čosi do úst, ale aj do duše. Napokon, aj emauzskí učeníci spoznali Ježiša pri lámaní chleba,“ hovorí rusovský farár Július Marián Prachár, s ktorým sa stretáme v záhrade pred kostolom zo začiatku 17. Pred ním tu stál pôvodný románsky kostol, pravdepodobne z 13. storočia. Kostol svätého Víta nikdy neslúžil ako farský - ten stojí uprostred obce -, ale prináležal k majestátnemu, no dnes chátrajúcemu zichyovskému kaštieľu.
Keď kaštieľ opustili poslední obyvatelia, začal pustnúť aj kostol. V 50. rokoch minulého storočia dali noví mocipáni kostolný interiér vypratať a neskôr tu zriadili sklad kníh. Do záchranných prác sa pred 15 rokmi pustilo občianske združenie Vitus, ktorého členovia postupne opravili strechu, vežu aj fasády.
Farár Prachár po svojom príchode do Rusoviec spočiatku netušil, že kostol patrí farnosti. „Keď som to po čase zistil, cítil som morálnu povinnosť niečo s tým spraviť. Nielen ho zachrániť, ale vdýchnuť mu nový život.
Inšpirovaný príkladmi zo zahraničia sa napokon rozhodol pretvoriť kostol na kaviareň, ktorú dal následne do prenájmu so zámerom, aby bolo celé dielo samofinancovateľné. Kňaz zároveň priznáva, že pri tom narazil na nesúhlasné reakcie niektorých pamiatkarov a aj vedenie arcidiecézy preferovalo, aby kostol ostal kostolom.
„S obsluhou sme dohodnutí, že ak niektorý z návštevníkov prejaví záujem, môže si ju vziať domov. Prvá séria, ktorá bola zadarmo, sa už rozchytala. Nahradili sme ju kvalitnejšími výtlačkami, ktoré sú za 15 eur.
„Som tu takmer každý deň, rozprávam sa s návštevníkmi, neraz si ma od jedného stolu volajú k druhému. „Je to taký náš trójsky kôň, ktorým môžeme preniknúť do prostredia ľudí, pre ktorých cirkev už nie je alebo ešte nie je duchovným domovom. Rovnako ako farská škôlka, do ktorej chodí približne 40 detí.
Keď ma stretnú, cez celú ulicu na mňa kričia: Pán farár, pán farár... A hoci mnohé pochádzajú z neveriacich či nepraktizujúcich rodín, rodičia sú hrdí, že ich dieťa má za kamaráta farára. Ešte v 90.
„Ani v reštaurácii svätého Floriána, ani v kaviarni svätého Víta som sa nestretol s človekom, ktorý by sa tam necítil dobre.
Kostol svätej Žofie v Zborove
Jedným z nich je aj Kostol svätej Žofie v Zborove.
Keď sa Rákoczyovci v 17. Trojloďová pozdĺžna stavba s dvojicou veží na štítovom priečelí však bola vyhradená len panstvu, ktoré si vydržiavalo aj vlastného kaplána. Keď na jar roku 1914 vypukol v kaštieli veľký požiar, ktorý zasiahol aj strechu a veže kostola, časy aristokratickej slávy boli spočítané.
No kým kaštieľ miestni rozobrali na stavebný materiál, ku kostolu si to nedovolili. „Prvé pokusy o jeho záchranu sa objavili hneď v prvých rokoch po páde totality. Hoci cirkvi v minulosti nikdy nepatril, štát sa ho počas reštitúcií rád zbavil.
Po rokoch snaženia napokon cirkev priznala, že nie je v jej silách rekonštrukciu dokončiť. Na otváracom koncerte v zrekonštruovanom kostole vystúpila aj speváčka Katarína Koščová s klaviristom Danielom Špinerom. Starosta Ján Šurkala.
Takmer sto rokov nevyužívaný kostol tak prebrala obec. Najprv vymenila strešnú krytinu a vykonala menšie rekonštrukčné práce, neskôr sa jej podarilo získať finančnú podporu z programu cezhraničnej spolupráce Interreg V-A Poľsko-Slovensko 2014 - 2020, vďaka čomu mohla byť dokončená rekonštrukcia exteriéru aj interiéru. Verejnosti bol kostol opäť sprístupnený na jar tohto roku. Slúžiť má primárne na spoločenské a kultúrne účely, a to najmä v letnom období, keďže nemá kúrenie.
„Cirkev by si mala vedieť zvážiť, na čo dnes má a na čo nie, čo je potrebné a čo už nie. Podobný príbeh - i keď zatiaľ bez zvonca na konci - sa píše aj v ďalšej východoslovenskej obci.
Kostol svätého Štefana v Novej Kelči
Jedným z miestnych lákadiel je výletná loď Bohemia, ktorá vodnú nádrž brázdi od roku 2019. Jedným je Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, jediná zachovaná pamiatka po obci Trepec, a druhým je Kostol svätého Štefana v Kelči.
Keď bola Kelča v 60. rokoch minulého storočia zatopená, miestni obyvatelia v jej bezprostrednej blízkosti vybudovali obec Nová Kelča. Pôvodný kostol tak začal chátrať. Koncom 90. Z architektonickej stránky pritom ide o výnimočné dielo.
„Postavený bol koncom 18. Stretáme sa v tieni mohutného platana, ktorý sa týči vedľa kostola a pripomína zašlé časy. Aj na tomto mieste stál kedysi kaštieľ, ku ktorému prináležala záhrada s kostolom. Jednu zo svojich posledných svätých omší tu v roku 2013 slúžil zosnulý provinciál Spoločnosti Ježišovej na Slovensku Peter Bujko, čo pripomína pamätná tabuľa na kostolnom múre.
Interiér kostola. Paulín a miestny rodák Lukáš Bicej. Zdá sa, že v posledných rokoch kostolu svitá na lepšie časy. „Iniciovali sme, aby sa v kostole aspoň počas letnej sezóny, keď je tu veľa návštevníkov, slúžili sväté omše.
Začali sme tu organizovať aj koncerty, z ktorých sa postupne vyvinulo Svätoštefanské kultúrne leto, zriadená bola letná knižnica. Naše aktivity prispeli k tomu, že sa nahradili rozbité výplne vitráží, bol zrealizovaný reštaurátorský výskum na hlavnom oltári a boli zreštaurovaní aj dvaja anjeli,“ približuje brat Lukáš.
Pôsobivé miesto v posledných rokoch objavili aj zaľúbené páry, ktoré sa chcú v kostolíku zosobášiť alebo si tu urobiť aspoň svadobné fotografie. V roku 2020 prevzala kostol od farnosti do svojej správy obec, ktorá sa chce pokúsiť o jeho celkovú obnovu. Uvažuje sa tiež, že pri kostole by mohlo vzniknúť aj prístavisko pre Bohemiu a ďalšie lode, vďaka čomu by si tu našlo cestu ešte viac turistov.
Kostol v Liptovskej Osade
Pri ceste medzi Ružomberkom a Donovalmi sa k nebu týči špicatá veža chrámu. Kostol v Liptovskej Osade má pohnuté dejiny. Za jeho výstavbou na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia stál farár Maťašovský, ktorý sa po sporoch so spišským biskupom Vojtaššákom rozhodol prestúpiť do novovzniknutej Cirkvi československej husitskej. Nový kostol si však „liptovskí husiti“ dlho neužili.
Lešením obstavaná veža bývalého husitského kostola v Liptovskej Osade. Starosta Róbert Kuzma. Dráma pokračovala aj po páde komunistického režimu. Chrám sa dostal do vlastníctva obce, s čím Cirkev československá husitská nesúhlasila, a začala sa súdiť.
Keď sa sem však po takmer 70 rokoch vrátil husitský kňaz, nenašiel už nikoho, kto by sa k cirkvi hlásil. „Budovu fary sme ešte v tom roku asanovali a na jej mieste časom vznikne malé námestie. Teraz sa však sústredíme na rekonštrukciu veže, na čo sme získali finančné prostriedky od Miestnej akčnej skupiny Dolný Liptov,“ hovorí starosta Kuzma, ktorý sa s cirkvou dohodol, že zachované ostanú všetky pôvodné prvky.
Neskôr je naplánovaná aj oprava strechy, okien a pomerne zachovaného interiéru - nebyť spadnutej klenby, ktorú je potrebné vybudovať nanovo. „Všetko závisí od financií. Okrem MAS Dolný Liptov nám pomoc prisľúbila aj Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Liptov, ale ani to nebude stačiť. Rekonštruovaný kostol by mal v budúcnosti slúžiť najmä na kultúrno-spoločenské, ale v prípade záujmu zo strany cirkvi aj na duchovné účely.
Zánik Posvätenia
„V Taliansku, ktoré tento rok vykazovalo 700 zatvorených kostolov, existujú realitné kancelárie, ktoré ich predávajú, a následne sú prerábané na bytové účely.
Pod hrubým zneuctením (kán. 1211) sa rozumie svätokrádežné konanie alebo úmyselné poškodenie kostola, teda vážne porušenie pravidiel, ktoré sú charakteristické pre správanie ľudí na posvätnom mieste. Pri strate posvätenia (kán.
V druhom prípade ide o úradné rozhodnutie kompetentného ordinára v súlade so zachovaním vlastníckych práv k posvätnému miestu. Nejde teda o zneuctenie miesta, ale o zanechanie miesta, ktoré už nie je využiteľné, resp.
Medzi dôvody, ktoré môžu viesť k odovzdaniu kostola do profánneho používania, môže patriť výrazné zníženie počtu farníkov či túžba podporovať jednotu farnosti tým, že sa spoločenstvo bude schádzať na slávenie kultu na jednom mieste. Diecézny biskup si pri tomto rozhodnutí musí vypočuť mienku svojej kňazskej rady (kán. 1222, §2). Budova kostola je aj naďalej vnímaná ako cirkevná budova, je na pohľad iná než svetské budovy.
Nevyužívaný metodistický kostol v anglickom Bournemouthe kúpila spoločnosť Tesco. V bývalom dominikánskom kostole v holandskom Zwolle je dnes kníhkupectvo. Spomenuté negatívne skúsenosti priviedli Vatikán k tomu, aby téme venoval omnoho väčšiu pozornosť. Pred štyrmi rokmi sa preto v Ríme uskutočnila medzinárodná konferencia Už tu Boh nebýva?
„Cirkevné kultúrne pamiatky svedčia o viere spoločenstva, ktoré ich po stáročia vytváralo, a preto sú svojím spôsobom nástrojmi evanjelizácie, ktoré sprevádzajú bežné nástroje ohlasovania, kázania a katechézy. Príkladom je Kostol a konvent svätého Rocca v sicílskom meste Trapani, ktorý bol v 19.
„Okolo roku 2000 miestny kňaz predostrel farnosti projekt, ktorého cieľom bolo zrekonštruovať sakrálny objekt pre potreby duchovno-kultúrnej formácie a budovanie priateľských vzťahov. S pomocou farníkov a za podpory miestnych orgánov sa projekt podarilo zrealizovať a po 150 rokoch bol kostol opätovne posvätený biskupom. Po oživení kultovej funkcie sa v rekonštruovaných priestoroch podarilo zriadiť aj cirkevné múzeum a kultúrne centrum.
Vo vytvorení priestoru na krízové ubytovanie vidí naplnenie Františkových slov, že „cirkevné majetky nemajú absolútnu hodnotu a v prípade potreby musia slúžiť väčšiemu dobru ľudí a najmä službe chudobným“.
„Moja skúsenosť je, že v slovenskom cirkevnom prostredí nechceme uveriť, že situácii, ktorú v súvislosti s nevyužívanými a ohrozenými kostolmi sledujeme na Západe, môžeme o pár rokov čeliť aj my,“ varuje pred pasívnym prístupom Alena Piatrová. „Upokojovať sa porovnávaním sa so štatistickými údajmi iných krajín či cirkví je krátkozraké.