Požehnanie je určitou formou modlitby, v judaizme často využívanej. Recitujú sa ako v synagóge, tak v bežnom živote pri rôznych situáciách, ktoré počas dňa zažívame. Dajú sa ľahko rozpoznať, nakoľko sa vždy začínajú slovom baruch - požehnaný.
Zaujímavosťou je, že slovo baruch, ako aj slovo berachot - požehnanie, je odvodené od rovnakého slovného koreňa, znamenajúceho „koleno“, čo vyúsťuje do praxe pokrčenia kolien a poklony hlavou pri začiatku prednesu požehnania.
Pri požehnaniach v židovskej tradícii je veľmi dôležité uvedomiť si kto žehná komu. Požehnania sa v zásade rozdeľujú na tri skupiny:
- Požehnania pri zažívaní akýchkoľvek materiálnych radostí
- Požehnania pri plnení micvot - príkazov
- Požehnania pri prežívaní výnimočnej situácie (akoby takého malého zázraku)
Požehnania pri materiálnych radostiach majú za úlohu vyjadriť naše presvedčenie o tom, že sa nám ich dostáva len vďaka B-hu. Požehnania pri konaní micvot vyjadrujú našu radosť z plnenia príkazov (podľa tradície, ten ktorý plní príkazy len z povinnosti, a nie s radosťou, je väčší hriešnik ako ten, ktorý ich neplní vôbec).
Význam modlitby pre Židov indikuje už pôvod hebrejského slova modlitba - tefila, odvodeného od slovného koreňa l’hitpalel, znamenajúceho súdiť, posudzovať sa. Na prvý pohľad možno prekvapivý význam, na druhej strane je to presne vystihnutý význam židovskej modlitby. Či už ďakujeme, prosíme, vzdávame slávu alebo sa spovedáme, vždy pri modlitbe ide o určitú sebareflexiu a pochopenie nášho miesta na svete a v celom B-žom stvorení.
Pre veriaceho Žida je modlitba integrálnou súčasťou života, pripomínajúcou B-žskú prítomnosť a našu úlohu na tomto svete. Modlitba sa však nesmie stať rutinou a automatickým opakovaním naučeného textu. Správne nastavenie mysle je nevyhnutné pre dokonalé prežitie modlitby. Uvedomenie si toho, že pri modlitbe hovoríme s B-hom, je minimálna požiadavka súvisiaca s nastavením mysle. Aj keď vonkajší pozorovateľ môže nadobudnúť dojem, že Židia sa môžu modliť len hebrejsky, opak je pravdou. Väčšina židovských modlitieb využíva prvú osobu množného čísla „my“ častejšie ako prvú osobu jednotného čísla „ja“. Tento fakt poukazuje na spolupatričnosť celého židovského národa a záväzok vzájomne si pomáhať. Niektoré modlitby sa dokonca musia modliť spoločne a na to je potrebný tzv.
Mezuza na dverách
História a právny kontext
Objavy starovekých právnych dokumentov na Blízkom východe jasne ukazujú, že právna tradícia - ako ju nachádzame aj v židovskom Tanachu (zvanom tiež מקרא Mikra - Písmo - samotné slovo Mikra je však odvodené z hebrejského קרא kara = „to, čo sa číta“): Tóra (Zákon), Nevi'im (Proroci), Ketuvim (Spisy) - vznikla už v 3. tisícročí pred občianskym letopočtom (pr. o. l.). V tých časoch bola rozvíjaná najmä Sumermi a východnou vetvou semitských národov (Akkadi, Asýrčania).
Fragmenty kódexov Ur-Nammuna, z ktorých niektoré sú písané v kazuistickom štýle, pochádzajú z obdobia tretej dynastie Uru (2050 pr. o. l.). Ďalší významný sumerský kódex je Lipit-Ištarov (okolo r. 1850 pr. o. l.). Najstarší kódex v akkadštine bol objavený v meste Ešnunna (pravdepodobne pochádza z doby kráľa Daduša, asi 1800 pr. o. l.).
Profesor Albrecht E. R. Goetze (1897 - 1971), nemecko-americký chetitológ, ktorý tabuľky študoval a ich preklady neskôr publikoval, v mnohých prípadoch poukázal na pozoruhodnú podobnosť medzi týmito zákonmi a niektorými zmluvnými zákonmi v Tanachu (napr. שמות Šemot/Exodus 21 - 23). Najdôležitejším dokumentom objaveným na Blízkom východe je zákonník babylonského kráľa Chammurapiho (vznikol okolo r. 1700 pr. o. l.). Niektoré tieto zákony pomohli osvetliť aj právny materiál Tanachu. Ide o najrozsiahlejšiu zbierku zákonov, ktorú poznáme z Blízkeho východu.
Stredoasýrske zákony pochádzajú z doby Tiglat-Pilesera I. (asi r. 1100 pr. o. l.). Vyznačujú sa drakonickým prístupom (t. j. veľmi prísnym: zločin → tvrdé sankcie) a podrobnými zmluvnými predpismi o manželstve. Bola objavená len jedna tabuľka novobabylonských zákonov, ktoré vznikli okolo r. 600 pr. o. l. Chetitské zákony pochádzajú z doby kráľa Chattušilliša III. (okolo r. 1280 pr. o. l.), kódex však vznikol omnoho skôr. Charakteristickou črtou je rozlišovanie medzi stále platnými zákonmi a zákonmi prekonanými.
V Egypte sa síce dosiaľ nepodarilo objaviť žiadnu významnú zbierku zákonov, ale existuje veľké množstvo právnych dokumentov, z ktorých najvýznamnejšie sú manželské zmluvy. Štýl týchto kódexov je kazuistický (založený na konkrétnych prípadoch), porovnateľný s väčšinou právneho materiálu v knihách Tanachu. Výnimku tvoria novobabylonské zákony, kde nachádzame zvykové rozsudky a kazuistika sa uplatňuje len v akýchsi pododdieloch.
Ak porovnávame kazuistické zákony Tanachu so zákonmi starovekého Blízkeho východu, nemôžeme prehliadnuť ich predmetnú podobnosť. Zároveň tu však existujú určité rozdiely v drobnejších detailoch. Právne zvyklosti boli starostlivo zachovávané a prenášané z jednej generácie na druhú. Časť kazuistického materiálu Izraela má svoje korene ďaleko v Mezopotámii a ukazuje na spoločné dedičstvo. To dokonale súhlasí so starozákonným opisom Abrahámovho putovania z Mezopotámie. Ďalšou formálnou podobnosťou je použitie preambuly a epilógu. V Mezopotámii kódexy obsahujú tieto časti preto, aby boli zákony zasadené do presného historického a náboženského rámca. Uvádza sa meno vyhlasovateľa zákona i mená bohov, ktorým je zákon zasvätený.
Zmluvný zákon (Zákon Mojžišov) má podobný rámec, v ktorom vystupuje prorok Mojžiš ako ten, kto nariadenia dostal, a B-h ako ten, kto ich činí záväznými.
Pojmy práva v Tanachu
Pojmy právo, zákon, ustanovenie, nariadenie, predpis bývajú používané ako najčastejšie slovenské ekvivalenty najmä týchto hebrejských výrazov z Tanachu:
- חק chok; napr. ויקרא Va-jikra/Leviticus 7:34 - tu vo význame zákon, ustanovenie, na iných miestach v Tanachu aj vo významoch hranica, zvyk, poriadok...; v modernej hebrejčine (ivrit) ide o štandardný výraz pre zákon [5]; nejde iba o niečo vyslovené, ale ustanovené aj písomne
- חקה chukka; napr. שמות Šemot/Exodus 12:14 - výraz možno preložiť aj ako zvykový zákon; slová chok či chukka sa príležitostne vzťahujú k novovytvorenej dohode; v náboženskej oblasti vyjadrujú kultický záväzok; v súvislosti s kráľom majú význam kráľovského vyhlásenia
- חקק chekek; napr. Sefer Ješa'jahu/Kniha proroka Izaiáša 10:1 - ustanovenie, predpis, uznesenie, rozhodnutie
- דת dat; napr. Megilat Ester 1:15 - slovo sa objavuje v neskoršej hebrejskej literatúre perzského obdobia a má význam kráľovský výnos, nariadenie, ustanovenie; na iných miestach sa objavuje v súvislosti so zákonom Najvyššieho, miestami tiež ako výraz pre spôsob, obyčaj, právnu zvyklosť; v modernej hebrejčine ide o výraz pre náboženstvo [5], v právnej rovine sa slovo דת dat objavuje len v biblickej hebrejčine
- מישרים mešarim; napr. תהילים Tehilim/Žalmy 99:4 - v pluráli najmä vo význame priamosť, priamočiarosť, ďalší význam: sudcovská spravodlivosť
- תורה tora; napr. ויקרא Va-jikra/Leviticus 11:46) - „učenie ako sa má žiť“, náuka, pravidlo, ustanovenie, zákon alebo Zákon (Tóra - Zákon Mojžišov); najčastejšie sa termín používa pre prikázania vo forme imperatívu („čiň toto“), jusívu („učiníš toto“ - ide o príkaz osoby s vyšším postavením osobe nižšieho postavenia; vyskytoval sa aj v rodinnom kruhu, napr. vo výchove), prípadne aj zákazov („neučiníš to či ono“) a vetitívnych konštrukcií (negovaných želaní používaných pri zákazoch typu „nech sa nestane, aby si činil to či ono…“); Tóra, ktorú dostal Izrael skrze Mojžiša, je koreňom celej múdrosti židovského národa, viery, správania a zákonov, správneho chovania, mravnosti a všetkých zjavení sveta. Možno ju študovať tak v jej prostom význame, ako aj v jej mystickom obsahu. … Štúdium Tóry má pozitívny vplyv na študujúcich, ako aj na celý svet.
- משפט mišpat; napr. תהילים Tehilim/Žalmy 119:7 - súdne rozhodnutie, rozsudok, vyslovený právny verdikt, súd, pevne stanovená štruktúra právneho spoločenstva, príp. priamy rozkaz vyššej autority; na iných miestach aj vo významoch oprávnenie, povinnosť; ide tiež o starozákonné označenie pre kazuistický materiál či precedenčné právo (napr. שמות Šemot/Exodus 21:1) - tieto zákony sú súdne výroky, ktorými sa potom riadili neskorší Sudcovia. Týmto spôsobom sa vytvorilo tzv. obyčajové právo. Prítomnosť zákonov v kódexoch značí, že boli považované za typické príklady, podľa ktorých sa má postupovať.
Za samostatnú zmienku stojí aj zaujímavý výraz דברים devarim (v preklade slová; plurál od slova davar דבר = slovo, ale aj rozhovor či vec), ktoré je neskôr v tomto texte viackrát uvedené v tvare דברים Devarim. Ide o názov piatej knihy Tanachu, poslednej knihy Tóry (v latinizovanej podobe známej pod názvom Deuteronomium). Slovo je druhou časťou druhého slova tejto knihy. Prvá časť slova je predpona ַה ha-, čiže ukazovacie zámeno tie [slová]. Termín דברים devarim obvykle súvisí s B-žími prikázaniami (napr. Desatoro B-žích prikázaní = עשרת הדברים Aseret ha-Devarim, teda „Desať slov“). Slovné spojenie עשרת הדברים použité v Tóre (דברים Devarim 4:13 a 10:4) je však iné ako kolokácia עשרת הדיברות Aseret ha-Dibrot, ktorá sa vyskytuje v textoch štyroch epoch židovských učencov známych pod akronymom חז״ל Chazal (חכמינו זכרונם לברכה Hachameinu Zichronam Liv'racha, "Naši mudrci, nech je ich pamiatka požehnaná"). Tieto texty (z obdobia 250 pr. o. l. - 625 o. l.) sú súčasťami Mišny (obsiahlej základnej šesťzväzkovej hebrejskej zbierky zákonov o princípoch Tóry; v preklade Opakovanie; podstata Talmudu), Tosefty (doplnku k ústnej tradícii, teda k Mišne), Talmudu (vznikol rozšírením a okomentovaním Mišny, vytvorením výkladových, folkloristických, alegorických a filozofických diel známych pod aramejským pomenovaním Gemara - Učenie, diskusie rabínskych učencov o Mišne napísané v aramejčine).
V skutočnosti je Talmud pokračovaním Tóry. Existencia slávneho a veľkolepého Jeruzalemského chrámu, početné rituály, precízne vykonávané obrady, obete, starostlivé dodržiavanie príkazov a zákazov vytvorili z Tóry živého ducha Izraela. Bola štátnym zákonom aj prameňom náboženského poznania, sprievodcom v každodennom správaní a základom rodinnej a spoločenskej štruktúry pre všetkých prívržencov sinajského Zmluvného zákona.
Po zničení Šalamúnovho chrámu v 6. storočí pred o. l. a neskoršom návrate Židov z babylonského zajatia si židovskí duchovní vodcovia uvedomili, že dôvodom exilu bola aj neposlušnosť voči Mojžišovmu zákonu. Židovský kňaz, pisár a prorok עזרא Ezra (Ezdráš) zhromaždil v 5. storočí pred o. l. starších a znalcov Zákona - tzv. soferim (pisári) - ktorí až do 2. storočia pred o. l. veľmi vážne a dôsledne skúmali a študovali všetkých 613 micvot. Okrem toho opisovali Tóru a niektoré ďalšie časti Písma. Ich niekoľkogeneračné úsilie smerovalo k jedinému hlavnému cieľu - vyložiť židovskému národu všetky B-žie zákony. Boli toho názoru, že ak sa ľuďom priblíži znalosť zákonov, budú ich schopní plniť, a tak na seba znovu neprivolajú B-ží trest a nepôjdu opäť do zajatia. Modifikácie a výklady sa nezapisovali, iba sa ústne odovzdávali z generácie na generáciu.
V trpezlivej dôležitej práci soferim pokračovali ďalšie významné školy učencov (rabínske éry) - zugot, tanaim (odvodené od תנא tana = opakovať, učiť (sa); tanaim boli rabíni farizejského smeru, „hľadači chodníka“, ktorí urobili novú cestu v „lese zákonov“; pôsobili v rokoch 30 pred o. l. - 220 o. l. ), amoraim (v preklade „hovoriaci“; tvorcovia Gemary), savoraim, geonim atď. Generácie priekopníkov Zákona zugot, tanaim, amoraim a savoraim súhrnne označujeme vyššie spomenutým akronymom חז״ל Chazal.
Tanaim vyhlásili všetky uzávery soferim - spolu išlo o tisícky nových zákonov - za sväté a bola im pridelená taká autorita ako samotnej Mikre (Písmu). Svoje rozhodnutie tanaim podložili učením, ktoré odhaľovalo, že prorok Mojžiš dostal od B-ha na Sinaji dva zákony - napísaný zákon (= 613 micvot obsiahnutých v knihách שמות Šemot, ויקרא Va-jikra, במדבר Be-midbar, דברים Devarim) a zákon ústny. Tento druhý zákon sa Mojžiš naučil naspamäť a potom ho odovzdal svojmu nástupcovi Jozuovi. Následne bol posunutý שופטים šoftim - t. j. Sudcom (Otniel, Ehúd, Debora, Gedeon…), ktorí spravovali a viedli izraelský ľud v neľahkom a neistom pojozuovskom predkráľovskom období. Sudcovia odovzdali ústny zákon prorokom a proroci soferim. Na prácu tanaim nadviazali amoraim, ktorí v diele pokračovali až do 6. storočia o. l.
V období existencie Druhého chrámu boli odporcami farizejov (פרושים perušim = „oddelení“) saduceji - príslušníci majetnej aristokratickej kňazskej skupiny. Saduceji (צדוקים cadokim - odvodené od mena צדוק Cádok = „Spravodlivý“ - židovský veľkňaz za vlády kráľa Dávida a jeho syna Šalamúna, prvý veľkňaz v Šalamúnovom chráme v Jeruzaleme) boli všeobecne neobľúbení, pretože sa usilovali o hierokraciu, dobrovoľne podliehali vplyvu helenizmu (čím sa nebezpečne odkláňali od myšlienok protihelenistického makabejského povstania, ktoré sa odohralo v rokoch 167 - 161 pr. o. l.), spolupracovali dokonca aj s Rimanmi... Farizeji - obhajcovia demokratizácie a oslobodenia židovského života spod kontroly kňazov - prichádzali so saducejmi do mnohých náboženských sporov, pretože cadokim popierali posmrtný život, platnosť ústnej tradície, nutnosť služieb aj mimo chrámu atď. Početnejší a politicky málo aktívni farizeji hlásali vernosť náboženským praktikám (s povolenými úpravami a modifikáciami) a dodržiavanie ústneho zákona. Farizeji zdemokratizovali obrady a znížili vplyv kňazskej nadradenej vrstvy. Judaizmus sa snažili priblížiť bežným židovským domácnostiam.
Hlásali spásu pre židov všetkých náboženských prúdov (teda aj pre nadradených sadúcejov, asketických zbožných esénov žijúcich v ústraní - najmä v lokalite Kumrán - i horlivých revolučných zelótov) a dokonca aj pre pohanov dodržiavajúcich tzv. Noemovské zákony (zákaz modloslužby, vraždy, bohorúhačstva, krádeže, prikázanie zriadiť všeobecnú jurisdikciu…). Novozákonným a iným kresťanským prameňom, ktoré hovoria o farizejoch prehnane kriticky, zaujato a, žiaľ, i urážlivo (napr. ako o „hlupákoch“, „slepých vodcoch“, „pokrytcoch“… - Evanjelium podľa Matúša 23. kapitola), nemôžeme prisudzovať takmer nijakú výpovednú či pravdivostnú hodnotu, pretože farizeji boli napriek všetkým vtedajším pohnutým politickým udalostiam a okolitým deštruktívnym kultúrnym vplyvom najlepším stelesnením židovskej náboženskej tradície a ľudskej morálky svojho národa. [7]
Negatívne hodnotenia farizejov vyplývajú len z ich opodstatneného odmietnutia učenia Ješuu ben Jozefa (odsúdeného podľa rímskeho práva a popraveného Rimanmi v roku 30 o. l. - krátko predtým rímsky senát odňal židovskej veľrade právo vykonávať rozsudky smrti)... Farizeji, na rozdiel od sadúcejov, pretrvali aj po roku 70 o. l., kedy pre náhly vzostup spupného a nepriateľského cézarského impéria sa pod rímskymi baranidlami zrútili posvätné múry Druhého chrámu. Židovský ľud z provincie Judea bol, žiaľ, rozohnaný do všetkých kútov sveta... Keď sa Júdejci (Židia) ocitli v cudzích krajinách, s neznámymi zvykmi, boli často a na mnohých miestach zmätení a, pochopiteľne, nevedeli, ako dodržiavať príkazy Tóry. V 1. storočí o. l. museli teda riešiť tisíce praktických problémov. Týkali sa rodinného života, osobnej hygieny, rituálnej čistoty, občianskeho a obradného práva, stravovacích povinností a obetných kultov, dodržiavania a svätenia šabatu atď.
Hachamin - poprední židovskí učenci Babylonu, Jeruzalema a iných akademických stredísk - takmer päťsto rokov usilovne pracovali na sformulovaní nových zákonov, ktoré by rozptýleným synom Izraela opäť vysvetlili starodávne mojžišovské myšlienky. Na konci 6. storočia o. l. sa skončila kompilácia Talmudu, ale neprestali vznikať komentáre a dodatky, ktoré sa píšu dodnes. V týchto súvislostiach nemožno nespomenúť známe meno Maimonides (rabbi Moses ben Maimon - akronym: Rambam; n. 1135, Córdoba - z. 1204, Káhira), ktorého vznešeným nositeľom bol významný stredoveký židovský filozof, rabín, lekár, kodifikátor, právnický učenec, sudca, komentátor Talmudu i Tanachu. Jeho dielo Mišne Tóra bola prvým systematickým vysvetlením židovského náboženstva. Jeho články viery - obdivuhodný výsledok dôslednej snahy integrovať všetky dovtedajšie prístupy k téme do jednotného stručného a zrozumiteľného kódexu - sa dodnes s obľubou citujú alebo sa nachádzajú vo forme parafráz v moderných židovských modlitebných knižkách.
Vďaka Mosesovi ben Maimonovi a ďalším generáciám učencov postupne pribúdala rozsiahla rabínska literatúra, výklady, kompendiá... Najvýznamnejším takýmto súhrnom židovského náboženského práva je kódex ערוך שולחן Šulchan aruch; napísal ho popredný sefardský učenec a rabín Josef ben Efraim Karo (1488 - 1575). Celkový súhrn židovského náboženského práva - biblického práva, rabínskeho a talmudistického práva a tiež tradícií a zvykov - označuje pojem halacha הלכה (odvodený od hebrejského slovesa הלך holech = chodiť, kráčať). Samotný pojem má však mnoho významov: spôsob života človeka, zákon, zvyk, ustanovenie, obyčaj, tradovaný zákon; zákonodarné časti vzťahujúce sa na predpisy v Talmude a vo všetkých učených židovských knihách...
Predpokladá sa, že slovné spojenie הדיברות עשרת Aseret ha-Dibrot bolo vytvorené samotnými veľkými učencami (Chazal), aby rozptýlili akúkoľvek predstavu, že ide o najdôležitejšie prikázania. Výraz הדברים עשרת Aseret ha-Devarim - prekladaný aj ako „Desať prikázaní“ ...
Was ist eine Mezuza?
Význam modlitby
Význam modlitby pre Židov indikuje už pôvod hebrejského slova modlitba - tefila, odvodeného od slovného koreňa l’hitpalel, znamenajúceho súdiť, posudzovať sa. Na prvý pohľad možno prekvapivý význam, na druhej strane je to presne vystihnutý význam židovskej modlitby. Či už ďakujeme, prosíme, vzdávame slávu alebo sa spovedáme, vždy pri modlitbe ide o určitú sebareflexiu a pochopenie nášho miesta na svete a v celom B-žom stvorení. Pre veriaceho Žida je modlitba integrálnou súčasťou života, pripomínajúcou B-žskú prítomnosť a našu úlohu na tomto svete. Modlitba sa však nesmie stať rutinou a automatickým opakovaním naučeného textu. Správne nastavenie mysle je nevyhnutné pre dokonalé prežitie modlitby. Uvedomenie si toho, že pri modlitbe hovoríme s B-hom, je minimálna požiadavka súvisiaca s nastavením mysle. Aj keď vonkajší pozorovateľ môže nadobudnúť dojem, že Židia sa môžu modliť len hebrejsky, opak je pravdou. Väčšina židovských modlitieb využíva prvú osobu množného čísla „my“ častejšie ako prvú osobu jednotného čísla „ja“. Tento fakt poukazuje na spolupatričnosť celého židovského národa a záväzok vzájomne si pomáhať. Niektoré modlitby sa dokonca musia modliť spoločne a na to je potrebný tzv.
Požehnanie je určitou formou modlitby, v judaizme často využívanej. Recitujú sa ako v synagóge, tak v bežnom živote pri rôznych situáciách, ktoré počas dňa zažívame. Dajú sa ľahko rozpoznať, nakoľko sa vždy začínajú slovom baruch - požehnaný … Zaujímavosťou je, že slovo baruch, ako aj slovo berachot - požehnanie, je odvodené od rovnakého slovného koreňa, znamenajúceho „koleno“, čo vyúsťuje do praxe pokrčenia kolien a poklony hlavou pri začiatku prednesu požehnania. Pri požehnaniach v židovskej tradícii je veľmi dôležité uvedomiť si kto žehná komu. Požehnania sa v zásade rozdeľujú na tri skupiny. Požehnania pri zažívaní akýchkoľvek materiálnych radostí, požehnania pri plnení micvot - príkazov a požehnania pri prežívaní výnimočnej situácie (akoby takého malého zázraku). Požehnania pri materiálnych radostiach majú za úlohu vyjadriť naše presvedčenie o tom, že sa nám ich dostáva len vďaka B-hu. Požehnania pri konaní micvot vyjadrujú našu radosť z plnenia príkazov (podľa tradície, ten ktorý plní príkazy len z povinnosti, a nie s radosťou, je väčší hriešnik ako ten, ktorý ich neplní vôbec).
tags: #pozehnanie #na #dvere #zidia