Vzťahy medzi pravoslávnou cirkvou a rímskym pápežom sú komplexné a siahajú hlboko do histórie. Hoci obe cirkvi majú spoločné korene v ranom kresťanstve, v priebehu storočí sa vyvinuli odlišné teologické a kultúrne tradície, ktoré viedli k rozkolu.
Rozkol medzi východným a západným kresťanstvom nastal v roku 1054. Výsledkom bola exkomunikácia vtedajšieho Michaela I. Ortodoxná cirkev a Vatikán sa začali zbližovať už v polovici 20. storočia, vzájomnú exkomunikáciu zrušili v roku 1965.
Táto veľká schizma, rozkol medzi západnou a východnou cirkvou, by sa však teoreticky mohla skončiť. Naznačil to po zvolení pápeža Františka konštantinopolský patriarcha Bartolomej I.
Po jeho príchode do Ríma ho dokonca František pozval na večeru spolu s kardinálmi a nechal ho predniesť požehnanie. Počas inaugurácie odzneli aj niektoré časti omše v gréčtine. Bartolomej sa zúčastnil aj na pohrebe Jána Pavla II.
„Dokonca aj predtým, ako sa cirkvi rozišli, sa patriarcha z Istanbulu na inaugurácii nezúčastňoval,“ vysvetľoval svoje rozhodnutie pre agentúru AP, „od prvého dňa ma však František oslovil svojím skromným správaním, a cítil som, že chcem ísť."
„Je to gesto, ktoré zdôrazňuje naše vyvíjajúce sa vzťahy,“ komentoval cestu do Vatikánu Bartolomej I. Cesta k zjednoteniu katolíckej a pravoslávnej cirkvi nebude jednoduchá.
Aj keď je Bartolomej oficiálne najvyššou autoritou pravoslávnych, jeho postavenie je neporovnateľne slabšie ako v prípade rímskeho pápeža. Bartolomej pôsobí skôr ako hovorca a koordinátor zvyšných hláv pravoslávia.
Katolícka aj pravoslávna cirkev tvrdia, že k sebe majú blízko, isté napätie ale existuje kvôli násilnej likvidácii gréckokatolíkov po 2. svetovej vojne.
K pravoslávnej cirkvi, ktorú podľa tvrdení jej predstaviteľov vnútorne riadi priamo Duch Svätý, sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 na Slovensku prihlásilo viac ako 50-tisíc ľudí. Jej štatutárom je „Jeho Vysokopreosvietenosť Ján, arcibiskup prešovský a Slovenska“, ktorý je zároveň šéfom Metropolitnej rady, správneho orgánu cirkvi.
Hovorca pravoslávnej cirkvi na Slovensku Milan Gerka tvrdí, že informácie o ich údajnom odtrhnutí sa šíri katolícka cirkev. „V skutočnosti sa odtrhli oni. Ak si niekto pozrie naše učenie, zistí, že naša cirkev dnes učí všetko tak, ako to bolo v pôvodnej cirkvi. Ostatné sa od tohto učenia odklonili, čiže sú v rozpore s pôvodnou praxou. My sme za dvetisíc rokov nezmenili nič. RKC tvrdí, že Duch Svätý pochádza od Boha Otca aj Syna, my veríme, že len od Otca. To bol jeden z dôvodov schizmy medzi východom a západom.“
V roku 1054 skutočne nastal veľký cirkevný rozkol. Rímsky patriarcha zrazu stál sám proti štyrom - carihradskému, alexandrijskému, antiochijskému a jeruzalemskému. Tým sa nepáčili pomery v rímskej cirkvi - postavenie pápeža, odpustky, čiže vykupovanie sa z hriechov, zavádzanie latinčiny, povinný celibát kňazov, snahy o prijímanie pod jedným spôsobom a ďalšie veci.
Hovorca Milan Gerka vysvetľuje, že to bolo logické, keďže „katolíci začali všetko podriaďovať Rímu, čo v prvom tisícročí neexistovalo.“
Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“
Na otázku, či je pravoslávna cirkev jediná pravá, Gerka odpovedal, že je v nej úplná pravda. „Ak iné cirkvi učia isté veci inak ako my, a je to v rozpore s autentickým učením, logicky sú takéto nánosy deformáciami a nepravdami. Napríklad odpustky - ak človek úprimne ľutuje svoje hriechy, sú mu odpustené, určite za ne nemusí niečím platiť. Podľa nás tiež neexistuje očistec. To, či bude človek po smrti účastný na radosti alebo utrpení, záleží na tom, ako žil.“
Podľa Kováčika je „vzťah medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou ten najbližší, aký medzi kresťanskými cirkvami existuje. Spájajú nás najmä sviatosti, ktorých majú obe cirkvi plný počet, teda sedem. Nevyriešenou ostala otázka postavenia pápeža. Aj tu však už niekoľko rokov prebieha intenzívny dialóg.“
Gerka blízky vzťah aj dialóg o postavení pápeža potvrdzuje, „ten však ešte ani zďaleka nie je na konci. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov. Neomylná môže byť len cirkev ako celok, nie jednotlivec.“
Veľké problémy medzi našimi katolíkmi a pravoslávnymi vznikli po 2. svetovej vojne, keď sa moci ujali komunisti. Priznáva to aj hovorca KBS Kováčik. „Slovensko je poznačené napätým vzťahom po násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, v ktorej podstatnú rolu zohrala moc a arogancia štátu či centrály v ZSSR, čo sa vážne dotklo aj nášho vzťahu k pravosláviu. Veríme však, že postupom času sa tieto rany zahoja.“
Historik Martin Lupčo v časopise Klub vojenskej histórie Beskydy uvádza, že pod termínom „pravoslavizácia“ možno rozumieť „masovú kampaň v rokoch 1950 - 1954, ktorej hlavným cieľom bolo uskutočniť prechod gréckokatolíckych veriacich k pravosláviu. Išlo o súhrn politických, právnych, administratívnych a represívnych opatrení smerujúcich k zrušeniu gréckokatolíckej cirkvi a k jej nahradeniu pravoslávnou cirkvou.“ Príčiny podľa neho treba hľadať v povojnovej politike Moskvy. Situácii nepomohla ani ŠtB, ktorá gréckokatolíckych kňazov obvinila z kontaktov a spolupráce s Ukrajinskou povstaleckou armádou, známou pod termínom banderovci. Pravoslávnym pripadol vtedajší majetok gréckokatolíckej cirkvi, jej duchovní boli internovaní, väznení, či násilne vysťahovaní.
Milan Gerka problém nepopiera. „Komunisti nám v tomto urobili medvediu službu. Ich cieľom bolo oslabiť vplyv katolíkov, ku všetkému pristupovali násilne.“ V materiáli pod názvom Zlomové obdobia pravoslávnej cirkvi v polovici 20. storočia, ktorý pravoslávni vydali pre veriacich oboch cirkví, sa uvádza, že pravoslávni hierarchovia boli len za dobrovoľný, určite nie násilný prechod gréckokatolíkov do ich cirkvi.
Podľa spomínaného materiálu napätie medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi vzniklo ešte v časoch Rakúsko-Uhorska. „Náš veriaci ľud, v snahe zachovania svojej viery a národnej identity, zápasil so všetkým cudzím, ktoré mu bolo administratívne násilne vnucované zo strany štátnej správy i vtedajšieho vedenia gréckokatolíckej cirkvi,“ píšu pravoslávni. „Nechcel sa dať pomaďarčiť, maďarské školy, ako aj snahu o zavedenie maďarského bohoslužobného jazyka pokladal za neprijateľné. Určitá časť vtedajšieho gréckokatolíckeho duchovenstva... Milan Gerka dodáva, že po vojne sa situácia otočila. „Kým kedysi chceli katolícki Habsburgovci tvrdo ovládnuť teritórium, ktoré duchovne nespadalo pod Rím, neskôr sa Moskva usilovala o opak - duchovnú nadvládu nad Vatikánom. Len preto, lebo si z neho spravila ideologického nepriateľa.
Rozdiely v náukách pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi
Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Toto vyjadrenie Pavla VI. "Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že "pochádza od Otca," opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia: "Keď potom príde ten Utešiteľ...Duch pravdy, ktorý od Otca pochádza, ten bude vydávať svedectvo o mne." (Jn 5,26), ktoré potvrdzujú správnosť učenia o "vychádzaní" Svätého Ducha. Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna. Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal vyznanie viery v roku 381.
Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna /medzi 8. až 11. Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, " bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy". Archanjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia. Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že: "odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy.
Cirkev tým chce kresťanovi nielen prísť na pomoc, ale ho chce aj povzbudiť, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky. Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia - i patriarchovia - sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, "v zhode s prvokresťanským učením," že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery. Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom.
Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich.Lebo rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
Tabuľka hlavných rozdielov medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou:
| Rozdiel | Katolícka cirkev | Pravoslávna cirkev |
|---|---|---|
| Pápež | Hlava cirkvi, Kristov zástupca na zemi | Prvý medzi rovnými, nemá právomoc nad ostatnými patriarchami |
| Svätý Duch | Pochádza od Otca i Syna (Filioque) | Pochádza len od Otca |
| Očistec | Existuje | Neexistuje |
| Odpustky | Udeľované cirkvou | Neexistujú |
| Nepoškvrnené počatie Panny Márie | Dogma | Neuznáva sa |
Rozdiely medzi pravoslávnymi a katolíkmi (ceruzky a modlitebné laná)
Zaujímavo v tomto kontexte pôsobia slová pápeža Jána Pavla II., ktorý kedysi v posynodálnej apoštolskej exhortácii uviedol: „Zasvätený život neprekvitá len v lone katolíckej cirkvi, zachováva si osobitnú životnú silu v mníšskej tradícii pravoslávnych cirkví ako podstatný rys ich totožnosti a vzniká či znovu sa objavuje aj v cirkvách a spoločenstvách, ktoré vznikli z reformácie.
Pápež František v Gruzínsku. Eliáš II. ocenil príspevok gruzínskych katolíkov v boji za politickú nezávislosť Gruzínska a kultúrny rozvoj krajiny. Poďakoval za podporu vzdelávania gruzínskeho kléru rímskou cirkvou.
Gruzínska pravoslávna cirkev spolupracuje s katolíckou cirkvou v Gruzínsku v oblasti bioetiky a pri obrane inštitúcie rodiny. Patriarcha podčiarkol, že gruzínska cirkev sa zúčastňuje na teologickom dialógu medzi pravoslávnymi a katolíkmi. Patriarchát práve pracuje na rozsiahlej historickej publikácii, ktorá predstaví dejinnú cestu nerozdelenej cirkvi až po 11.
Na stretnutí v patriarchálnom paláci v Tbilisi pápež František vo svojom príhovore ocenil ekumenické gestá gruzínskeho patriarchu: „Svätosť, otvorili ste novú stránku vo vzťahoch medzi Gruzínskou pravoslávnou cirkvou a Katolíckou cirkvou, keď ste [v roku 1980] vykonali historicky prvú návštevu Vatikánu ako gruzínsky patriarcha. Pri tej príležitosti ste si dali s rímskym biskupom [Jánom Pavlom II.] bozk pokoja a prísľub vzájomnej modlitby. Tak sa mohli posilniť významné vzťahy, ktoré medzi nami existujú už od prvých storočí kresťanstva.
Pápež František zdôraznil, že do Gruzínska prišiel ako „pútnik a priateľ“, pripomenul krátku návštevu svojho predchodcu Jána Pavla II.
Gruzínska pravoslávna cirkev bezprostredne pred pápežskou návštevou apelovala na „skupiny nespokojných občanov“ a jednotlivých kňazov, aby neprotestovali proti návšteve pápeža Františka a zachovali pokoj. V apeli sa doslovne uvádzalo: „Gruzínsky patriarchát pozdraví hosťa s rešpektom a dúfa, že jeho návšteva prispeje k prehĺbeniu mnohostranných vzťahov a k upevneniu pokoja v regióne. Zároveň považujeme demonštrácie nevôle istých gruzínskych klerikov vo veci pápežskej návštevy za neakceptovateľné.“ V komuniké patriarchátu sa pripomínalo, že Františkova návšteva sa koná na pozvanie patriarchu Eliáša II.
Na tlačovej konferencii počas spiatočného letu z Baku do Ríma pápež František odpovedal novinárom na viacero otázok.
Ketevan Kardava z gruzínskej verejnoprávnej televízie sa pápeža Františka opýtala: „Vidíte po svojom stretnutí s gruzínskym patriarchom základy pre budúcu spoluprácu a konštruktívny dialóg medzi ... Pravoslávnou a Katolíckou cirkvou vo veci rozdielov v náuke, ktoré existujú?
Pápež František novinárke odpovedal: „Zažil som v Gruzínsku dve prekvapenia. Jedným je samotné Gruzínsko. Nikdy som nepomyslel, že má toľkú kultúru, toľkú vieru, toľko kresťanstva. Je to veriaci národ veľmi starobylej kresťanskej kultúry, národ mnohých mučeníkov. A objavil som jednu vec, čo som nepoznal: šírku tejto gruzínskej viery. Druhým prekvapením bol patriarcha: je to Boží muž, bol som pohnutý týmto mužom. Zo stretnutí s ním som odchádzal s pohnutím v srdci a s pocitom, že som stretol Božieho muža. Naozaj Božieho muža. O veciach, ktoré nás spájajú a rozdeľujú, poviem toto: nepúšťajme sa do diskusií o veciach náuky, to nechajme teológom, oni to dokážu lepšie ako my. Diskutujú a sú skvelí, teológovia na jednej i druhej strane majú dobrú vôľu. Čo máme robiť my, ľud? Modliť sa jedni za druhých. Toto je veľmi dôležité: modlitba. A po druhé, robiť veci spoločne: sú tu chudobní, pracujme spoločne s chudobnými; je tu ten a ten problém: môžeme na ňom robiť spoločne? Pracujme na tom spoločne. Sú tu migranti? Robme veci spoločne... Konajme dobro pre druhých. Spoločne. Toto môžeme robiť. A toto je cesta ekumenizmu. Nielen cesta náuky: to je to posledné. Prídeme do cieľa. Ale začnime spoločne kráčať. A s dobrou vôľou sa to dá urobiť.
tags: #pravoslavna #cirkev #a #rimsky #papez