História pravoslávnej cirkvi na Slovensku

História pravoslávnej cirkvi na Slovensku je bohatá a zložitá, prepletená s kultúrnym a historickým vývojom regiónu. Tento článok sa zameriava na kľúčové udalosti a osobnosti, ktoré formovali pravoslávnu vieru na našom území.

Etnické rozloženie obyvateľstva Slovenska v roku 2011. Zdroj: Wikimedia Commons

Počiatky a vplyv Rusínov

Východný byzantský obrad priniesli na Horehronie rusínski osadníci zo Zakarpatskej oblasti (západná Ukrajina), Marmarošskej župy (severné Rumunsko) a Lemkovskej oblasti (ukrajinsko-poľsko-slovenské pohraničie) ešte v čase valašskej kolonizácie v 14. - 17. storočí. V podstatne menšej miere však rusínske etnikum do tejto oblasti prichádzalo aj v neskoršom období.

Podľa historických záznamov osídľovali od 15. storočia rusínski valasi i obce na Horehroní. Rusínska komunita, ktorá žije v pohraničnej oblasti od Tatier (obec Osturňa) až po ukrajinskú hranicu (Ubľa), je štvrtou najväčšou národnostnou komunitou na Slovensku.

V priebehu vekov síce asimilovali so Slovákmi, dodnes si však udržali pravoslávnu vieru alebo aspoň východný obrad ako gréckokatolíci.

Užhorodská únia a jej dôsledky

Keď po podpise Užhorodskej únie v roku 1646, ktorá znamenala zjednotenie veriacich byzantského obradu v severovýchodnom Uhorsku so západnou latinskou cirkvou, vznikla Gréckokatolícka cirkev, časom sa k nej pridala aj farnosť Šumiac so svojimi filiálkami Telgárt a Vernár.

Jednou z najväčších skúšok, ktorým museli „staroverci“ v minulosti čeliť, bola reformácia, ktorá sa však v tomto regióne napriek tlakom zhora neujala.

Aj horehronských veriacich sa v roku 1950 dotklo násilné zlúčenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím (tzv. akcia P). A hoci jej činnosť bola v roku 1968 za obmedzených podmienok obnovená, nezaobišlo sa to bez rôznych napätí.

Tento stav pretrval až do roku 1993, keď pravoslávni veriaci museli chrám nedobrovoľne opustiť, a tak si neďaleko postavili vlastný. Vedenie oboch cirkví sa napokon dohodlo na tom, že pôvodný chrám pravoslávni prenechali gréckokatolíkom, za čo oni urobili podobný ústupok v inej obci.

Súčasnosť a život pravoslávnej komunity

Aj samotný festival, ktorý sa tu konal už po dvadsiaty štvrtý raz, pripomína, že hoci sa tu schádzajú Slovania z rôznych končín, cirkevnoslovanský jazyk ich spája a v rozhovore s Bohom si dokonale rozumejú.

V rámci 24. ročníka Festivalu viachlasného chrámového a ľudového spevu v Telgárte, ktorým organizátori vyjadrujú príslušnosť tejto obce k cirkevnoslovanskej bohoslužobnej tradícii, pricestovali na Horehronie i hostia zo Srbska, konkrétne Zbor školy cirkevného spevu sv. Jána Damaského z Nového Sadu.

Život rusínskej komunity na Horehroní, vrátane jej náboženských tradícií, je úzko spätý s kultúrnym a historickým vývojom tohto regiónu. Zachovanie pravoslávnej viery a byzantského obradu je dôležitou súčasťou identity tejto komunity.

Do pravoslávneho Chrámu narodenia Presvätej Bohorodičky postaveného v 90. rokoch však v nedele prichádza len asi tridsať ľudí, väčšinou žien a detí. Na veľké sviatky však prídu do chrámu aj chlapi, a keď treba manuálne pomôcť, nie je o ochotné ruky núdza.

Z okna fary sa núka výhľad nielen na pravoslávny, ale aj gréckokatolícky chrám, ktorý je takisto zasvätený narodeniu Presvätej Bohorodičky, i keď postavený bol omnoho skôr, ešte začiatkom 19. storočia.

Zdá sa, že vzťahy medzi gréckokatolíckym a pravoslávnym kňazom sú dobré. „Sme na jednej lodi. To isté, čo mám ja, má aj on. Nemá to o nič lepšie.“

Otec Jozef sympaticky priznáva, že po skončení liturgických povinností si vybehne nedeľný zápas TJ Partizán Vernár pozrieť aj on, hoci stíha už len druhý polčas.

Otec Jozef opisuje realitu: „Kňazov nieto. Kto vám to bude robiť? Plat je mizerný, ubytovanie tobôž. Mnohí duchovní už majú dve zamestnania, lebo ak manželka nepracuje, tak rodina z jedného príjmu nevyžije.“ To, že otec Jozef má spolu s manželkou a troma deťmi farskú strechu nad hlavou, však neznamená, že bytovej otázke unikne - po odchode do dôchodku sa rodina bude musieť z fary vysťahovať a nájsť si vlastné bývanie.

Tvrdé podmienky, prirodzene, vplývajú aj na mentalitu miestneho obyvateľstva. „Tu nikdy neviete, kde dostanete facku. Ale aspoň viete, na čom ste, nikto vás nebude poza chrbát ohovárať. Hoci sa ľudia nadrú, a najmä muži chodia po robotách kade-tade, rodiny podľa kňaza držia pokope. No stále majú menej detí, viac ako tri sú zriedkavosťou.

Keď filmári nahrávali túto scénu - scenárista Miro Šifra pochádza priamo z tejto obce -, kňaz ich sledoval spoza plota fary.

Ubľa je obec osídlená rusínskym obyvateľstvom. Pôvodne všetci jej obyvatelia boli pravoslávneho vierovyznania, ktorí v dôsledku užhorodskej únie, na prelome 17.-18. storočia, prešli na gréckokatolícke vierovyznanie. O tamojšom pravoslávnom farárovi - baťkovi - je prvý doklad v Urbári humenského panstva z roku 1612. V roku 1623 je tamojšie popstvo opustené po tom čo ho zanechal pop Vasiľ. Dňa 1 júla 1690 zvolal ubľanský farár Eliáš zbor 19 farárov z dôvodu prijatia únie.

Na mieste drevenej cerkvi bola v roku 1826 postavená nová murovaná gréckokatolícka cerkva sv. Mikuláša biskupa. V 90. rokoch 20. storočia si pravoslávni veriaci postavili svoj Chrám sv. Apoštolov Petra a Pavla.

Významné osobnosti

V Ubli sa v roku 1879 narodil biskup Štefan Novák, ktorý bol biskupom Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva v rokoch 1914 -1918. Po vzniku ČSR odišiel do Maďarska, kde v roku 1932 v Budapešti zomrel.

Dodnes sa zachoval i hrob ubľanského učiteľa Juraja Repaja (1814 ? - 1897 Ubľa), pochádzajúceho z najznámejšieho rodu rusínskych učiteľov pôsobiacich v 19. storočí v okolí Sniny.

V nedeľu, 14. novembra sa konala v kultúrnom dome v Ubli, milá slávnosť. Za účasti rodákov a významných osobností autori PhDr. A. Čavargová a Mgr. J. Guzej predstavili svoju prvú dvojjazyčnú (slovenský jazyk a ubľanský dialekt) knihu „Ubľa v zrkadle stáročí". Publikácia zachytáva zemepisnú polohu, tlóru a faunu, dejiny obce od prvej písomnej zmienky až po súčasnosť, vývoj cirkví, školstva, kultúrneho života, poľnohospodárstva, priemyslu a služieb.

Starček Konstantín (Šipunov)

Duchovné deti ho volali jednoducho - deduško. Aj vyzeral ako deduško: starý, biedne zaodetý. Kto by za tým obyčajným výzorom hľadal duchovného, prozorlivého starca, pôstnika a modlitebníka? Práve takým však bol jeroschimonach Konstantín (Šipunov), ktorý svoj podvih neniesol v starom monastieri, ani niekde v samote pustine, ale v strede mesta Sverdlovske, práve v čase rozkvitajúceho budovania komunizmu, v čase budovania grandióznych stavieb a lámania päťročníc.

Tajné vyznávačstvo deduška Konstantína - jeho nočné bdenia, slzy pokánia, neustála modlitba, - nezapadali do tohto času ambicióznych plánov sovietskej vlády a modernej spoločnosti. Ale aj tak prichádzali za týmto starcom „sovietski ľudia“ zblízka i zďaleka, aby počuli živé slovo Božie, aby im odkryl ich duchovnú cestu, aby pocítili pomoc modlitieb „deduška“.

Nič v jeho živote nešlo tak, ako si to predstavoval. Narodil sa v r. 1877 v sedliackej rodine, ktorá ho naučila žiť podľa viery. Tužil svoj život prežiť ako monach, aj nejaký čas strávil v Belohorskom monastieri. Musel však odísť do služby vo vojsku. Slúžil v Petrohrade, kde sa niekoľkokrát stretol s všeruským pastierom, sv.

Po vojne musel otec Konstantín odísť žiť k staršej dcére Raise, ktorá mala veľmi komplikovanú povahu, do Jekaterinburgu. V tom čase už starec prijal najprv monašesky, neskôr schimonašesky postrih. Prichádzalo k nemu veľa ľudí, ktorí u neho hľadali duchovnú pomoc.

Jeho duchovné deti spomínajú, že s hoci akým problémom mohli prísť za ním, vždy od neho odchádzali akoby na krídlach. S láskou každého prijal, vypočul, poradil.

Otec Konstantín predpovedal v 50-tych rokoch, kedy bolo ťažko tomu veriť, znovuzrodenie duchovného života v Rusku. Hovoril, že budú ešte otvorené chrámy a monastiere, dokonca hovoril o konkrétnych miestach, kde sa bude slúžiť Hospodu Bohu.

Po smrti „dedušky Konstantína“, ako ho všetci volali, otec Ignatij neraz hovoril: „Jeho modlitba je teraz oveľa vyššie, ako bola kedykoľvek na zemi. Udivujúce bolo duchovné priateľstvo starca s prepodobným Kukšom Odesským.

Otec Konstantín cítil, že táto Pascha bude pre neho posledná, Mnohým hovoril o svojej blízkej smrti. A tak sa aj stalo. Smútočne telegramy s jednoduchým textom „Zomrel deduško“ šli po celej veľkej ruskej krajine.

Skutočne, aj dnes možno vidieť nemálo ľudí, ktorí sa zastavia nad jeho hrobom, poklonia sa mu, čítajú pri ňom Evanjelium. Všetci, ktorí s vierou prichádzajú k tomuto spravodlivému starcovi, odchádzajú od neho posilnení, s pokojom v duši.

Jeho nekompromisnosť v otázke viery ho stála svetskú kariéru, ale ako sa neskôr ukázalo, bolo to Božie riadenie, ktoré ho viedlo k tomu, že prijal kňazský stav.

Čoskoro sa mu narodila druhá dcérka, a bolo ju treba pokrstiť. Len na nešťastie, kantorka chrámu bola „spolupracovníčkou“ NKVD, a tak čoskoro v rodine Jevgenija nastali ťažké časy, ktoré mu predpovedal báťuška Konstantín. „Čaká ťa trápenie. Život sa ľahko môže zmeniť. Ale Boh ti pomôže!“

Otec Ignatij (Ján Čokina)

Otec Ignatij, vlastným menom Ján Čokina, sa narodil 8. apríla 1899 v obci Uličské Krivé, okres Snina. Práve v tomto čase, na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. V mieste jeho rodiska, v r. 1922, celá obec prešla od únie k pravej Christovej Cirkvi, k svätému Pravosláviu. Nie všade však bol návrat tak jednoznačný a relatívne ľahký.

Jeho prvou cirkevnou obcou bol Rebrín, v súčasnosti Zemplínska Široká. Tu už začiatkom 20. rokov minulého storočia sa začína formovať pravoslávny duchovný život. Po r. 1918, po období nepokojov a rozbrojov v obciach Rebrín a Krášok, kde sa nachádzal uniatsky chrám, ktoré sa časom stupňovali, od slovných narážok až po fyzické útoky končiace na súde, veriaci, ktorí prišli z USA a boli naklonení myšlienke návratu do Pravoslávia, zakladajú prvú pravoslávnu cirkevnú obec.

Už v r. 1921 bola v miestnej ľudovej škole slúžená prvá pravoslávna Liturgia, ktorú slúžil práve jeromonach ladomirovského monastiera Ignatij (Čokina), neskorší prvý administrátor novovzniknutej cirkevnej obce. Ešte koncom r. 1926 si pravoslávni veriaci postavili drevenú modlitebňu, ktorú spolu s otcom Ignatijom posvätili o. Vasilij Solovjev z Medzilaboriec a o. Andrej Cuglevič z Telepoviec. V r. 1929 sa veriaci dohodli na vybudovaní nového chrámu. Výstavbu chrámu ukončili v r. 1934 a zasvätili ho Narodeniu Presvätej Bohorodičky.

Otec Ignatij celým svojím telom, celou mysľou aj dušou bojoval za obnovenie Pravoslávia na našom území. Každú skúšku v neľahkej dobe zdolával Isusovou modlitbou: „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja hrišnaho!“ Po ťažkých dvoch rokoch, plných pokušení, skúšok a prekážok, zanechávajúc kúsok pravej duchovnosti nielen v Rebríne, ale aj v širokom okolí, odchádza do obce Ladomírov, okr.

V týchto dňoch sa zaskvel „zlatým“ plášťom novopostavený kríž v obci Tibava, v miestach, kde pôvodne stál kríž, ktorý v 20-tych rokoch minulého storočia spolu s veriacimi a sympatizantmi Pravoslávia dal vyhotoviť blahej pamäti igumen Ignatij (Čokina).

Prehľad chrámov a farností

Nasledujúca tabuľka ilustruje rozsiahlu sieť chrámov a farností, ktoré slúžia veriacim východného obradu na Slovensku:

Tento zoznam ilustruje rozsiahlu sieť chrámov a farností, ktoré slúžia veriacim východného obradu na Slovensku.

PhDr. BUDIŽ SVĚTLO! Venované 30. Rozhovor. Mierové rozhovory, ktoré vedie tím Donalda Trumpa, dostali nový impulz. 26. V Mukačeve sa uskutočnil I. zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny. Toto zhromaždenie bolo priamym výsledkom intenzívnej a koordinovanej činnosti politických orgánov 4. ukrajinského frontu pod vedením generála L. Prešov, 25. novembra - Dedinský učiteľ to nemal ani v minulosti a ani v súčasnosti v zápase s nevzdelanosťou, tmárstvom ľahké. 8o rokov. Kolektív od svojho vzniku prezentuje rusínsku kultúru z regiónov Slovenska, Podkarpatia a Vojvodiny na Slovensku a v zahraničí.

tags: #pravoslavna #cirkev #ubla