Pravoslávne kláštory na Slovensku: História, obnova a súčasnosť

Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska. Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia.

Spočiatku v tejto migrácii prevládal rumunsko-valašský faktor zo Sedmohradska a Valašska, no postupom času získali prevahu Rusíni spoza Karpát a z Haliče. Na východnom a strednom Slovensku sa Rusíni v rámci valašskej kolonizácie postupne stali dominantným etnikom zaoberajúcim sa pastierskym chovom dobytka, najmä oviec. Obsadzovali tak hlavne vyššie položené oblasti Uhorského kráľovstva, kde vznikali aj nové osady, z ktorých sa neskôr vyvinuli obce. Turbulentné 17. storočie bolo spojené s rozširovaním reformácie, s protihabsburskými povstaniami, ich potláčaním a následnou rekatolizáciou, ako aj s upevňovaním moci Habsburskej dynastie.

Moc katolíckej cirkvi v spojení so svetskou vrchnosťou sa voči pravoslávnym veriacim na východnom Slovensku uplatnila počiatkom 17. storočia, po tom, čo sa gróf Juraj Drugeth z Humenného vrátil zo štúdií u pražských jezuitov, kde konvertoval na katolícku vieru. K zjednoteniu s katolíckou cirkvou nakoniec došlo po tom, čo sa 63 ,,spoľahlivých“ pravoslávnych kňazov dostavilo 24. apríla 1646 na užhorodský hrad. Tam uznali pápeža Innocenta X. za najvyššieho pastiera cirkvi a po zjednotení si mohli ponechať byzantský obrad, voliť si svojho biskupa (ktorého potvrdí Svätá stolica) a taktiež im mali byť poskytnuté také výsady, aké prislúchali katolíckym kňazom.

Obnova pravoslávia v 20. storočí

Pravoslávna cirkev sa po udalostiach v Užhorode takmer na 250 rokov opäť vytráca z našich dejín. Prvotný impulz smerujúci k vytvoreniu pravoslávnej cirkevnej obce na našom území evidujeme až počiatkom 20. storočia a jeho pôvodcami boli americkí vysťahovalci - navrátilci, ktorí v Spojených štátoch amerických (ďalej len USA) získali národné uvedomenie, sociálne cítenie a pod vplyvom ruských emigrantov a duchovenstva aj sympatie k pravoslávnej cirkvi. Na tomto mieste je potrebné spomenúť najmä Alexeja Tótha (1853-1909), rodáka z Kobylnice pri Giraltovciach, gréckokatolíckeho kňaza, ktorý odišiel do USA, kde po nezhodách s rímskokatolíckym biskupom Irelandom konvertoval na pravoslávnu vieru a pričinil sa o to, že spolu s ním v priebehu 20 rokov vykonalo tento akt približne 25 000 Rusínov v 65 gréckokatolíckych komunitách na severovýchodnom pobreží USA.

Národnostný a sociálny útlak v Uhorsku zo strany svetskej moci i gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré prešlo na cestu odnárodňovania a maďarizácie, boli jednou z príčin, kvôli ktorým obyvatelia začali sympatizovať s pravoslávnou cirkvou. Prvou takouto obcou v 20. storočí, kde došlo ku kontaktu s pravoslávím prostredníctvom navrátilcov z USA, bola obec Becherov (okres Bardejov). Vasiľ Zbihlej a Ladislav Tutko, ktorí do USA odišli ako gréckokatolíci a vrátili sa na začiatku 20. storočia ako pravoslávni, so sebou do Becherova priniesli aj americko-rusínsku tlač, náboženské knihy a spolkové odznaky.

Aktivizácia pravoslávneho hnutia na našom území teda súvisí až so vznikom ČSR, keď sa „uvoľnilo“ ovzdušie a bola uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920. Gréckokatolícka cirkev sa po roku 1918 ocitla v nezávideniahodnej situácii, nakoľko v chudobných a nerozvinutých krajoch severovýchodu Slovenska sa počas posledných desaťročí existencie Habsburskej monarchie zdiskreditovala svojím paktovaním s uhorskou vládnucou klikou.

Zatiaľ čo sa pravoslávie na Podkarpatskej Rusi po roku 1918 šírilo ako lavína a v roku 1920 sa k tejto viere hlásilo už viac ako 50 000 veriacich, na Slovensku sa podľa sčítania obyvateľstva z roku 1921 hlásilo k pravoslávnej viere len 2 206 obyvateľov. V danej situácii sa v roku 1920 vracia z USA do svojho rodného Becherova pravoslávny kňaz Grigorij (Gregor) Varchol (1858 - 1928), ktorý sa stal vôbec prvým pravoslávnym kňazom pôsobiacim na východnom Slovensku po zániku Rakúsko-Uhorska. Po tejto schôdzi bola 18. mája 1922 oficiálne zaregistrovaná a založená Pravoslávna cirkevná obec v Becherove, ktorá sa zároveň stala prvou oficiálnou pravoslávnou farnosťou na východnom Slovensku.

Dňa 25. novembra 1923 bol za účasti vikárneho biskupa pre Podkarpatskú Rus a Slovensko Venjamina (Fedčenkov) a archimandritu Vitalija (Maximenka) vykonaná posviacka becherovského pravoslávneho chrámu zasvätenému Pokrovu (Plášť) Presvätej Bohorodičky. Najvýznamnejšou lokalitou medzivojnového slovenského pravoslávia sa stala obec Ladomirová (okres Svidník). Pravoslávie je tu spájané s osobou senátora pražského Národného zhromaždenia za Československú sociálno-demokratickú robotnícku stranu, Juraja Laža, ktorý s pravoslávím prišiel prvýkrát do styku pravdepodobne počas svojho krátkeho pobytu v USA.

Pravoslávna cirkev v českých krajinách a na Slovensku je jednou zo 14 pravoslávnych autokefálnych (samostatných) cirkví na svete. Cirkevná autokefalita pravoslávnej cirkvi v Československu bola vyhlásená 8. O deň neskôr bol do úradu najvyššieho duchovného novej autokefálnej cirkvi uvedený metropolita pražský a celého Československa Jelevferij (Voroncov), pôvodom z Ruska. Podľa pravoslávnej cirkvi jej korene na našom území siahajú až do obdobia príchodu svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.

Významný posun v procese majetkovoprávneho vyrovnania, ktorý bol spočiatku sprevádzaný množstvom ťažkostí, nastal v roku 1992, keď vláda Slovenskej republiky prišla s návrhom poskytnúť pravoslávnej cirkvi finančnú náhradu za každý vrátený chrám a farskú budovu. V súčasnosti na území Slovenskej republiky stojí 154 pravoslávnych chrámov. Najstaršie pôvodné pravoslávne chrámy na našom území sú z 18. storočia v Komárne (dostavaný v roku 1790) a Trnave (aktuálne sa na bohoslužby nevyužíva).

Pravoslávny chrám má spravidla nepárny počet kupol či cibúľ zakončených trojramenným krížom, ktorého spodné rameno býva naklonené. V architektúre pravoslávnych chrámov na našom území je pomerne veľká variabilita. Pravoslávna cirkev, ktorá na Slovensku nemá hlboké kultúrne korene, môže cestovateľov prekvapiť svojou liturgiou, názvoslovím i zvykmi.

Základné pojmy a charakteristiky pravoslávnej cirkvi

Pravoslávna cirkev (známa tiež pod názvom ortodoxná, východná pravoslávna a pod.) je najpočetnejšou východnou kresťanskou cirkvou. Jej učenie bolo formulované na cirkevných snemoch a konciloch. Na konci 1. tisícročia z dôvodu napätia medzi východnou a západnou cirkvou došlo k veľkej schizme (cirkevnému rozkolu). Cirkev nie je jednotná ako jedno telo, ale tvorí ju 13 samostatne sa spravujúcich cirkví nazvaných podľa národa, kde sa nachádza (Srbi, Rumuni, Poliaci, Ukrajinci a pod.).

Neoficiálnе oslovenie Batjuška, čo v preklade znamená „otec“, má dlhú tradíciu (pochádza zo 16. storočia), ale takéto oslovovanie kňaza alebo duchovného sa nepovažuje za vhodné a správne. Oslovujú sa tak duchovní pravoslávnej cirkvi druhého rádu. Do druhého rádu patria kňazi, jeromonachi, ekumeni, protojerer a archimandrita. Spravidla sa kňaz oslovuje „Vaše prepadobie“. Starší duchovní - jeromonachi, ekumeni a archimantriti „Vaše Vysokoprepadobie“. Dnes batjuškom nazývajú kňaza, služobníka, duchovného akéhokoľvek rádu bez ohľadu na hierarchiu.

Slovo lavra v doslovnom preklade znamená „mestská ulica“ a slovo kláštor (po rusky monastyr) pochádza zo slova „monos“ - sám, samotný. Kláštorom/monastyrom sa nazýva spoločenstvo mníchov s vlastným štatútom a vlastným komplexom budov. Kláštory sa objavili na začiatku 4. storočia. Za zakladateľa sa považuje egyptský mních Pachomil Veľký. V Rusku sú len dve lavry - Lavra Sergeja Posadova v Moskovskej oblasti a Lavra Alexandra Nevského v Sankt Peterburgu.

Charakteristickou črtou pre pravoslávnu cirkev je jednoznačne ikona - sakrálny obraz s vyobrazením svätých, ich životov s biblickými motívmi, maľovaný najmä na drevo. V pravoslávnych chrámoch sa súbor ikon spojených do jednej steny nazýva ikonostas a má za úlohu oddeliť svätyňu od chrámovej lode. Prvý najznámejší ikonopisec (autor ikon), ktorý žil na konci 11.st., bol Alipij a bol vyhlásený cirkvou za svätého ikonopisca.

Odjakživa sa ikonopisci považovali za božích služobníkov, hoci si ich mnohí mýlili s remeselníkmi (maliari a zlatotepci). Avšak ikonopisci boli prísne podrobovaní duchovnej očiste pred tvorbou svojich diel. Najslávnejším ruským ikonopiscom je Andrej Rubľov, autor mnohých ikon v chrámoch a kláštoroch v Moskve, Petrohrade a ďalších mestách v Rusku, ktorého cirkev kanonizovala a vyhlásila za svätého.

Maľovanie ikon sa považuje za svätú cirkevnú činnosť prirovnávanú k liturgii. Ikonopisec je počas tejto činnosti v hlbokom spojení s Bohom, odriekava modlitby, drží prísny pôst, aby očistil nielen ducha, ale i telo. Ikonopisci sami seba nepovyšujú, považujú sa len za nástroj Ducha Svätého, ktorý prostredníctvom nich sväté obrazy - ikony - píše. Podstatou maľovania ikony je duchovne čistý vnútorný prejav, doslova „modlitba vo farbe“.

Ikonostas v pravoslávnom chráme

Pravoslávny chrám sv. Cyrila a Metoda v Humennom

Pravoslávna cirkevná obec v Humennom je súčasťou autokefálnej (samostatnej) Pravoslávnej cirkvi v Českých krajinách a na Slovensku. Oblasti východného Slovenska v časoch prenikania Maďarov boli postupne pričleňované k stredovekému uhorskému štátu. Nakoľko príslušníci vládnúcej arpádovskej uhorskej dynastie boli tolerantní ku gréckej a slovanskej tradícii, pravoslávie sa tak mohlo pomerne pokojne rozvíjať.

Tvrdá katolizácia zasiahla celé východné Slovensko v 17. storočí. Miestnym šľachticom sa pomocou jezuitského rádu podarilo presadiť tzv. užhorodskú úniu. Prvý pokus o zavedenie únie bol neúspešný. Pravoslávni veriaci vyhnali z monastiera v Krásnom Brode biskupa Atanásia Krupeckého, ktorý sa na pozvanie Drugetovcov v roku 1614 na sviatok Zoslania Svätého Ducha pokúsil vyhlásiť cirkevnú úniu pravoslávnych s rímskokatolíkmi. K násilnému zjednoteniu dochádza až 24. apríla 1646, kedy 63 pravoslávnych duchovných podpisuje úniu s Rímom.

Gróf Andrássy dal v roku 1712 zbúrať drevený pravoslávny chrám v Humennom a na jeho základoch dal pre svojich pravoslávnych poddaných Rusínov postaviť murovaný chrám. Hlavne po 1. svetovej vojne sme svedkami prudkého rozbehu činnosti pravoslávnych na Podkarpatskej Rusi a na východnom Slovensku. Týka sa to aj obnovy života Pravoslávnej cirkevnej obce v Humennom.

V roku 1950 zákazom pôsobenia gréckokatolíckej cirkvi sa pravoslávni veriaci vrátili do chrámu, ktorý doteraz od rozhodnutia Márie Terézie slúžil gréckokatolíckym veriacim. Tento chrám pre výkon bohoslužieb užívali do roku 1968. Zásluhou prot. Vasiľa Čokinu, ktorý zbieral podpisy pravoslávnych veriacich za účelom zriadenia pravoslávnej farnosti v Humennom, sa pravoslávne bohoslužby obnovujú v roku 1970, keď správcom farnosti sa stáva prot. Mgr. Juraj Cuper. V súčasnosti prebieha rozpis ikon na stenách Pravoslávneho chrámu sv. Cyrila a Metoda v Humennom, s ktorým sme započali v mesiaci júl 2009.

Svätá Hora Atos, teda východná časť gréckeho polostrova Chalkidiki, je mníšska republika a jurisdikčne patrí pod konštantínopolský patriarchát. Rozprestiera sa na približne 350 kilometroch štvorcových. Od deviateho storočia je to oficiálne centrum pravoslávneho duchovného a asketického života s pravidlami, ktoré vznikli v 10. a 11. Stále tu funguje dvadsať monastierov (kláštorov), ku ktorým sú pridružené menšie útvary ako skýty, kélie, kalyvy, katizmy či isychastíriá (to sú vlastne pustovnícke jaskyne, v ktorých žijú najprísnejší askéti).

Monastier Agiou Pavlou na Atose

Na Atose žili mnísi pravdepodobne už od 4. storočia, ale mníšske centrum sa tu budovalo od 9. storočia. Pre laikov, ktorí o Atose počuli len základné informácie, je to ostrov, kde sú kláštory a pustovne, a mnísi sa v nich celé dni modlia a praktikujú veľmi asketický život. Okrem toho udržiavajú starobylé kláštory a opatrujú cenné ikony, rukopisy, relikvie.

Z hľadiska architektúry predstavuje kláštor vo východokresťanských cirkvách dovnútra orientovanú stavbu uzatvorenú hradbou alebo múrom, pozdĺž ktorého sa nachádzajú obydlia pre mníchov; mnísi (na rozdiel od kláštorov na Západe) bývajú zväčša samostatne v celách (môžu byť umiestnené aj nad sebou, niekedy až na 4 podlažiach) a len výnimočne v spoločných spálňach. Pri hradbách sú sklady a dielne. V strede otvoreného priestoru sa nachádza chrám (→ katolikon), pred ktorým je zvyčajne studňa (krstná studňa i zdroj pitnej vody), oproti katolikonu je spoločná jedáleň (trapéza).

tags: #pravoslavny #klastor #na #slovensku