Pre každého pravoslávneho kresťana je ikona neodmysliteľnou súčasťou bohoslužieb aj osobných domácich modlitieb. Je nádherným spojením našej prosby a Toho, ktorého oslovujeme - prosíme. Je reálnym mostom od pozemského k duchovnému, od zeme k nebu, od sveta do raja. Pravoslávna Cirkev svoje vierouku ochraňuje v čistote aj prostredníctvom svätých ikon. Sú neodmysliteľnou súčasťou cirkevnej Tradície a každý pravoslávny veriaci má k nim zbožnú úctu.
Slovo ikona je gréckeho pôvodu. Toto grécke slovo označuje obraz, portrét. V čase formovania kresťanského umenia v Byzancii sa týmto slovom označovalo každé vyobrazenie Spasiteľa, Božej Matky, svätca, anjela alebo udalosti z biblickej či cirkevnej histórie. Nezáležalo na tom, o aký typ zobrazenia išlo, či to bola socha (Pravoslávna Cirkev nezakazovala vyobrazenie prostredníctvom sôch, no sochy nevošli do jej Tradície tak, ako sväté ikony. Ak sa použijú, zväčša je to mimo chrámu - v areáli monastiera, na námestiach, pred bránami miest, monastierov či chrámov. Svojou trojrozmernosťou totiž dávajú podnet pozorovateľovi všímať si najmä fyzickú krásu, cieľom ikony je človeka upriamiť na duchovnú krásu zobrazenej osoby a priviesť k spoločenstvu s Bohom.), monumentálna maľba, dosková ikona či iné vyobrazenie. Nezáležalo ani na tom, akou technikou bolo vyobrazenie zhotovené. V súčasnosti sa slovom ikona prevažne označuje ikona písaná farbami, vyrezávaná, mozaiková, vyšívaná a pod.
V Cirkvi robíme rozdiel medzi rozpisom na stene a ikonou písanou na doske v tom zmysle, že nástenný rozpis, t. j. freska alebo mozaika, nie je samostatným predmetom, no predstavuje jeden celok so stenou, vchádza do architektúry celého chrámu, no ikona písaná na doske je samostatným predmetom.
Pravoslávna ikona má niekoľko funkcií - úloh. V prvom rade má bohoslužobnú úlohu, potom modlitebnú, dogmatickú (vieroučnú), misijnú, historickú aj estetickú. Všetky jej funkcie sú v Cirkvi nezastupiteľné.
Bohoslužobná úloha ikony
Prvoradý význam ikony je v jej bohoslužobnom použití. Kvôli tejto jej úlohe neexistuje pravoslávny chrám, v ktorom by ikony chýbali. Samozrejme, hoci by ich v chráme bolo iba niekoľko, vždy by sme v ňom našli ikonu Spasiteľa Isusa Christa, Presvätej Bohorodičky, chrámového svätého (sviatku) a ďalšie ikony obzvlášť obľúbených svätých v danom prostredí - napr. svätého Jána Krstiteľa, svätého Nikolaja a ikony miestnych svätých.
Ikony sú tak súčasťou každej pravoslávnej bohoslužby. Pri každej bohoslužbe ich kňaz alebo diakon kadia, skláňajú sa pred nimi, vynášajú ich na "krestné chody" (sprievody konané okolo chrámov, monastierov a pod. s rozličnými bohoslužobnými predmetmi - Evanjelium, ikony, ostatky svätých, sviece, zástavy atď.), slúžia pred nimi akafisty a iné bohoslužby, ktoré boli zostavené v česť svätých ikon.
Úvod do ikon
Modlitebná úloha ikony
Ďalšou úlohou ikony v Cirkvi, ktorá veľmi úzko súvisí s predchádzajúcou, je úloha modlitebná. Každý pravoslávny kresťan, od biskupa po laika, prináša svoje modlitby pred ikonami. Preto okrem chrámov ich veriaci majú aj v domácnostiach, vo svojich modlitebníkoch, jednoducho všade tam, kde chcú k Bohu priniesť svoju modlitbu. Pri modlitbách pred svätými ikonami veriaci stoja, kľačia, skláňajú sa (robia poklony), bozkávajú ich, pália sviečky či zapaľujú tymian (ladan) v domácich kadidelničkách. To všetko vyjadruje našu úctu k nim - k osobe, ktorá je na ikone vyobrazená.
Pri pohľade na ikonu veriaceho čosi ťahá k rozhovoru, k modlitbe, k spoločenstvu s Bohom, upína svoj zrak na tvár na ikone, v pohľade svätca vidí nekonečnú lásku, pokoj i radosť, túži po pokore, pokání, prosí o pomoc a milosrdenstvo. Modlitba pred ikonou má svoje čaro, svoju osobitú duchovnú atmosféru, pocity modliaceho sa človeka sú intenzívnejšie ako obyčajne, prežíva všetko omnoho mocnejšie, nerozmýšľa nad márnosťami pozemského sveta.
Ikona Bohorodičky Vladimírskej
Dogmatická (vieroučná) úloha ikony
Veľmi dôležitou úlohou pravoslávnej ikony je jej dogmatická, t. j. vieroučná úloha. Prostredníctvom farieb, línií či gest dokáže ikonopisec zapísať na ikonu cirkevné učenie - dogmy a preto hovoríme, že ikony sa nemaľujú, ale píšu. Môžeme si z nich prečítať - spoznať našu vieru, naše pravoslávne učenie (napríklad o bohočlovečenstve Isusa Christa, o Presvätej Bohorodičke, anjeloch a pod. - o tom budeme podrobnejšie hovoriť v ďalších častiach). Keďže ikony sa odpisujú jedna od druhej (od staršieho originálu), takto sa v nich nepoškodene chráni učenie Cirkvi.
K vieroučnej správnosti pravoslávnych ikon prispievajú aj prísne pravidlá (kánony), ktoré však neobmedzujú individuálnosť každého ikonopiscu. Usmerňujú ho v tom, aby obsah, teda to, čo bude písať na ikonu, bolo správne, no to, ako bude písať (technika, forma, štýl a pod.), si ikonopisec zvolí sám. Žiadny ikonopisec nesmie zabudnúť, že ikona sa píše v Cirkvi a pre Cirkev, že to nie je iba jeho individuálne dielo. Preto každého ikonopisca musia zdobiť cnosti ako pokora, trpezlivosť, láska k modlitbe, pôstu, samozrejme k Eucharistii a ďalšie.
Misijná úloha ikony
Pravoslávna ikona má v Cirkvi aj misijnú úlohu. Nebolo tomu tak len v minulosti, je tomu tak aj dnes. Pravoslávni misionári berú so sebou sväté ikony medzi národy, aby im cez harmóniu farieb a línií vysvetlili aký nádherný je Boh, aký harmonický je život v Jeho Cirkvi, ako krása a pocit krásna môže každého človeka osloviť a upútať, priviesť ho k rozjímaniu, k premýšľaniu nad sebou, nad Bohom a ním stvoreným svetom. Nejedného človeka osloví rozpis chrámu ikonami. Cíti z nich Božie kráľovstvo na zemi, pociťuje lásku, pokoj, radosť a spravodlivosť. Z histórie Cirkvi sú známe misijné prípady, keď práve ikona bola rozhodujúcim faktorom obrátenia národa na kresťanskú vieru, že pomohla misii viac než slovami vyslovené dogmy. Ikona dokáže osloviť viac zmyslov človeka než hovorené slovo.
Historická úloha ikony
Historická úloha pravoslávnej ikony spočíva v zachytení historických udalostí starozákonnej a novozákonnej doby a odovzdaní informácie o tejto udalosti ďalším generáciám. Význam tejto úlohy ikony vzrástol najmä od doby byzantského cisára Justiniána (6. st.), v tom čase sa začínajú písať ikony najdôležitejších cirkevných udalostí - sviatkov, všeobecných a miestnych snemov, životov svätých atď.
Estetická úloha ikony
Pravoslávna ikona má aj estetickú úlohu. Z harmónie ikony má veriaci pocítiť harmóniu medzi Bohom a svätými, medzi Nebom a zemou, medzi celým Božím stvorením. Táto úloha ikony je určená najmä pre človeka neskúseného vo viere, prípadne neveriaceho, aby sa obrátil, aby posilnil svoju vieru, aby od estetického vnímania ikony prešiel k modlitebnému a vieroučnému vnímaniu ikony. Estetické vnímanie ikony prezrádza našu telesnosť, modlitebné vnímanie ikony nás odpútava od telesného a privádza k duchovnému, pozdvihuje nás od zeme k Nebu, k nášmu Bohu.
Ikony v Cirkvi od počiatku?
Boli ikony či sväté vyobrazenia v Cirkvi od počiatku? Aký bol vzťah Cirkvi k ikonám a umeniu, menil sa v priebehu dejín? Hypotézy o vzniku kresťanského umenia sú mnohopočetné, rôznorodé a protirečiace si navzájom. Protirečia dokonca aj pohľadu samotnej Cirkvi. Názor Christovej Cirkvi na ikonu a umenie je od počiatku jeden, nemeniteľný a tak je tomu do dnešných dní. Cirkev neprijala všetky druhy umenia. V mnohých druhoch umenia videla modloslužbu, kult tela, dvojzmyselnosť (divadlo), prvky protirečiace zmyslu kresťanstva, ktoré by mohli kresťana odpútavať od kresťanského cnostného života.
"Tie formy umenia, ktoré Cirkev prijala, prešli hlbokou vnútornou premenou. Cirkev ich posvätila, oduchovnila a pocirkevnila. Dbá o to, aby boli uskutočňované pod vedením Svätého Ducha v súlade s požehnaním, učením a životom Cirkvi. Prešli takou premenou, aby nenarúšali život Cirkvi, ale stali sa jeho vyjadrením a zároveň posilou pre slabých" (Pružinský, Š.: Pravoslávie a umenie. In: Pravoslávny teologický zborník XXXII/17, Prešov 2007, s. Protirečenia cirkevnému pohľadu na umenie sa rozširujú od 18. storočia. Od tejto doby mnohí učenci, najmä na Západe, tvrdili, že prví kresťania nemali úctu ani vzťah k ikonám, k umeniu. Podľa ich mienky, príčinou toho bol židovský pôvod kresťanstva. Tvrdili, že prvé ikony sa objavili až na počiatku 4. storočia. Nepochybne, niektorí kresťania, najmä tí, ktorí prišli do Cirkvi zo židovského prostredia, boli ovplyvnení starozákonným zákazom zobrazovania (umenia) a preto odvrhovali jeho možnosť aj v kresťanstve. Bolo to aj preto, že kresťanské spoločenstvá boli zo všetkých strán obkolesené pohanmi, ktorí sa klaňali modlám. Keďže kresťania poznali zničujúci charakter pohanstva, snažili sa uchrániť Cirkev pred nákazou modloslužby, ktorá mohla do Cirkvi preniknúť cez umeleckú tvorbu. A tak môžeme povedať, že ikonoborectvo je také staré ako uctievanie ikon.
Je to pochopiteľné, no nemohlo to mať rozhodujúci význam pre Cirkev a jej učenie o cirkevnom umení. To, že nie všetci kresťania mali pozitívny vzťah k umeniu, sa vysvetľuje niekoľkými textami starobylých spisovateľov: Tertuliána (160-240), Klimenta Alexandrijského (150-216), Origena (185-255) Eusébia Cézarejského (265-340) a iných, ktorí sa zdali akoby protivníkmi kresťanského umenia. Týchto spisovateľov však Cirkev dodnes nepovažuje za svätých Otcov - mnohí z nich skončili v heréze (nesprávnom učení). Títo autori hovorili proti kresťanskému umeniu, no ich názory sa nemôžu považovať za hlas Cirkvi, ale iba ako ich súkromný názor. Takto vznikol nesprávny záver, že aj samotná Cirkev bojovala od počiatku proti umeniu a ikonám, pretože mala strach pred modloslužobníctvom a stotožnením kresťanstva s pohanstvom.
Ďalším názorom, samozrejme nesprávnym, bolo, že sa kresťanské umenie zrodilo mimo Cirkvi a spočiatku sa rozvíjalo proti jej vôli. Nesprávne je aj hovoriť, že Cirkev mala k umeniu dlho rozličné alebo nestranné stanovisko, že umenie sa v Cirkvi rozšírilo vďaka nerozhodnosti hierarchie v týchto otázkach. Z takýchto názorov potom mnohí učenci urobili záver, že obrátenie pozície Cirkvi k umeniu nastalo v 4. až 5. Všetky tieto teórie však protirečia materiálnym pamiatkam a archeologickým objavom. Veď je známy rozpis v katakombách už od úplných počiatkov kresťanstva, najmä v zboroch, kde sa uskutočňovali bohoslužby alebo kde prevažne pochovávali duchovenstvo (napr. rímska katakomba Kallista).
Pozícia niekoľkých dávnych spisovateľov a zaujatosť proti ikonám niektorých "kresťanov" nášho storočia (najmä protestantov a sektárov) priviedla k stotožneniu kresťanského obrazu s modlou a toto zmiešanie bolo s ľahkosťou pripísané prvotnej Cirkvi, pre ktorú akoby starozákonný zákaz obrazu zostával skutočnosťou. No žiaden pravoslávny veriaci sa nemôže zmieriť s podobným stotožnením ikony s modlou. My vieme, že Cirkev dala medzi nimi v histórii jasnú hranicu. Čo sa týka dávnych spisovateľov, ak aj priznáme, že sa názormi postavili proti obrazom, to samotné je už faktom, že v Cirkvi existovalo umenie a malo v kresťanstve veľkú úlohu, pretože nie je možné zápasiť proti tomu, čo nie je, či bojovať proti tomu, čo nemá význam. Je nutné povedať, že väčšina autorov, ktorá zápasila proti vyobrazeniam, mala na mysli pohanské obrazy a umenie. Mnohí otcovia rozlišovali cirkevné umenie od pohanského.
Hovorili, že vyobrazenia ako holub, ryba, rýchly koráb s napnutými plachtami, lýra, kotva či rybár na brehu mora, ktorý pripomína Apoštola a deti vyberané z vody (Christa a kresťanov), to všetko sú kresťanské symboly. Otcovia teda rozlišujú dva rozličné typy vyobrazení - jedny sú užitočné a druhé sú falošné a neprijateľné pre veriaceho. Ak by kresťania v princípe neprijímali žiadne umenie, tak by sme nemali žiadne pamiatky kresťanského umenia prvých storočí. Na druhej strane, rozšírenie umenia v nasledujúcich storočiach by bolo nepochopiteľným a neobjasniteľným, ak by kresťanské umenie neexistovalo skôr.
V očiach Cirkvi nie je hlavným faktorom starobylosť svedectva za alebo proti ikone (nie chronologický faktor), ale to, či je alebo nie je toto svedectvo v súlade s celocirkevným učením. Akási nejasnosť učenia prvých dôb o umení a ikonách sa objasňuje najmä neexistenciou jasného a adekvátneho teologického (dogmaticky presného) jazyka. Aby bolo možné odpovedať na všetky otázky o kresťanskom umení, Cirkev musela vypracovať taký umelecký jazyk (symbolické vyobrazenia, ikony a pod.) a také slovné formulácie, ktoré by už neskôr nedali priestor na žiadne pochybnosti. V podstate oblasť kresťanského umenia bola v takej istej situácii ako bohoslovie (teológia) či bohoslužba.
Kresťanom aj ľuďom mimo Cirkvi bolo potrebné správne vysvetliť rozdiel medzi pohanským a kresťanským umením a vzťah k umeniu. No svet len s ťažkosťou chápal i samotný fakt Vtelenia sa Boha a tajomstvo Kríža, preto nechápal ani samotný obraz - ikony, ktoré tieto udalosti zobrazovali. Preto sa k nim Cirkev od počiatku obracala v jazyku, ktorý bol pre nich najprijateľnejší. A tak, nepozerajúc na existenciu niektorých prúdov v Cirkvi negatívne naklonených k umeniu, existovala v nej hlavná línia, potvrdzujúca ikonu, ktorá stále viac a viac dominovala. Výpoveďou tejto hlavnej línie učenia Cirkvi sa javí jej svätá Tradícia, potvrdzujúca existenciu ikony Spasiteľa ešte počas Jeho pozemského života a ikon Presvätej Bohorodičky, ktoré sa objavili po Päťdesiatnici. Táto Tradícia svedčí o tom, že v Cirkvi od jej samotného počiatku bolo jasné chápanie zmyslu i významu obrazu, že vzťah Cirkvi k obrazu ostáva nemeniteľný, že tento vzťah k obrazu pramení z učenia Cirkvi o Vtelení Božieho Syna.
Obsah Pravoslávneho teologického zborníka
Pravoslávny teologický zborník obsahuje rôzne príspevky:
- AECHusár Ján Modlitba proroka Avakuma
- BDFHusár Ján Ty, Hospodine, si môj Ochranca (1, 2, 3)
- BDFHusár Ján Blažený muž (1, 2, 3, 4)
- BDFHusár Ján Ty si môj Syn (1, 2, 3, 4, 5)
- AAAHusár Ján Výklad k žalmom II, III
- AECHusár Ján Exegéza 5, 6, 7 (1, 2, 3, 4), 8
- AECHusár Ján Historicko-kritický úvod do 5, 6, 7, 8
- BDFHusár Ján Prečo je Sväté Písmo dôležité?
tags: #pravoslavny #teologicky #zbornik