V Katolíckej cirkvi má sviatosť pomazania chorých svoj osobitý význam a dôležitosť. Patrí medzi uzdravujúce sviatosti spolu so sviatosťou pokánia.
Pôvod a vývoj sviatosti
Sviatosť posledného pomazania, dnes nazývaná pomazanie chorých, má svoj pôvod už v ranej Cirkvi a bola chápaná ako sviatosť uzdravenia duše i tela.
Biblický základ
Biblický základ sviatosti pomazania chorých má svoj pôvod v liste sv. Jakuba (Jak 5,14-15):
13 Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. Je niekto veselý? Nech spieva žalmy. 14 Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. 15 Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. 16 Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.
Z textu je teda zrejmé, že sviatosť udeľujú „starší Cirkvi“ (presbyteri, kňazi). Používa sa olej na pomazanie. Súčasťou je modlitba viery. Sviatosť môže mať liečivý a odpúšťajúci účinok. Tento text sa stal kľúčovým pre neskorší liturgický vývoj sviatosti.
O sviatosti pomazania chorých a poslednom pomazaní hovorí aj Evanjelium podľa Marka (Mk 6,12-13):
12 Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. 13 Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.
Dôležitý význam mali okrem Svätého Písma aj spisy Cirkevných Otcov a ranokresťanské dokumenty. Spomenúť možno: Didaché (1. - 2. stor.). Tento najstarší kresťanský katechetický spis sa síce priamo nevyjadruje k pomazaniu chorých, ale hovorí o význame modlitby a pôstu pri uzdravovaní.
Významní autori a spisy ranej Cirkvi
Najvýznamnejší autori, ktorí sa pomazaniu chorých a umierajúcich venovali:
- Tertullianus († 220) - vo svojich spisoch hovorí o tom, že chorí majú dostávať pomazanie ako duchovnú pomoc a že pomazanie má účinky uzdravenia.
- Origenes († 253) - poukazuje na modlitbu a pomazanie ako prostriedky uzdravenia tela i duše. Hovoril o duchovnom význame choroby a potrebe modlitby. Poukazoval na spojenie medzi hriechom a chorobou, čo podporovalo chápanie pomazania ako sviatosti odpustenia.
- Sv. Cyprián z Kartága (†258) - spomína duchovné uzdravenie cez sviatosti Cirkvi a modlitby kňazov za chorých. Poukazoval na spojenie pomazania chorých so sviatosťou zmierenia. V listoch spomína olej ako prostriedok uzdravenia, ktorý má aj duchovnú moc. Za jeho éry sa objavujú prvé liturgické praktiky pomazania v komunitách.
- Sv. Hippolyt Rímsky († 235) - Traditio Apostolica. Prvý, kto systematicky spísal liturgické pravidlá raného kresťanstva. Opisuje žehnanie oleja biskupom a jeho použitie na liečenie chorých. Jeho dielo malo silný vplyv na neskoršie liturgické knihy.
- Sv. Ambróz Milánsky († 397) - zdôrazňoval spásny význam sviatosti. Spájal pomazanie s milosťou Ducha Svätého, ktorý posilňuje chorého a dáva mu odvahu.
- Sv. Augustín († 430) - zdôrazňoval vnútornú duchovnú premenu cez pomazanie. Hovoril, že choroba môže byť skúškou viery, a preto sa treba modliť nielen za telo, ale aj za dušu.
Claude Vignon, Sv. Ambróz Milánsky
Najznámejšie spisy ranej Cirkvi, ktoré sa venujú pomazaniu chorých a umierajúcich:
- Sacramentarium Leonianum (5. stor.) - obsahuje modlitby za chorých a zmienky o svätení oleja na pomazanie.
- Sacramentarium Gelasianum (6. stor.) - prvýkrát explicitne spomína pomazanie chorých ako súčasť liturgie.
- Sacramentarium Gregorianum je liturgická kniha pripisovaná pápežovi Gregorovi I. Veľkému († 604), avšak v súčasnosti sa predpokladá, že jej finálna podoba vznikla v 8. storočí za vlády Karola Veľkého. Tento sakramentár obsahuje modlitby a obrady používané pri slávení omše a sviatostí v rímskom ríte.
- Ordo Romanus (8. stor.) - popisuje pravidlá slávenia sviatosti pomazania chorých.
Giuseppe Ribera, Pápež Gregor Veľký
Táto prax ukazuje, že od najstarších čias sa chorí pomazávali olejom a dostávali modlitbu Cirkvi za svoje uzdravenie. V ranej Cirkvi bola sviatosť pomazania chorých spojená s uzdravením.
Praktická realizácia v ranej Cirkvi
Pomazanie chorých vykonávali Apoštoli a biskupi, neskôr aj kňazi (presbyteri), ako spomína List sv. Jakuba. Nebolo to výlučne kňazské privilégium - aj laici mohli používať olej na pomazanie v mene Krista.
Pomazanie chorých a umierajúcich sa vykonávalo olejom požehnaným biskupom. Chorý bol pomazaný na rôznych častiach tela, často na hlave, rukách a nohách. Súčasťou obradu bola modlitba za uzdravenie a niekedy aj kladenie rúk.
Účelom sviatosti bolo uzdravenie tela - veriaci verili, že pomazanie môže priniesť fyzické uzdravenie. Odpustenie hriechov - pomazanie sa niekedy spájalo s duchovným očistením, najmä u tých, ktorí nemohli absolvovať bežnú spoveď. Posilnenie v utrpení - nebola to len príprava na smrť, ale aj posila pre tých, ktorí zápasili s ťažkou chorobou.
Od 8. - 9. storočia sa sviatosť pomazania chorých začala viac chápať ako „posledné pomazanie“ pred smrťou (lat. extrema unctio). Tento pohľad sa postupne zmenil v 20. storočí, keď sa Cirkev vrátila k pôvodnému uzdravujúcemu rozmeru sviatosti, čo bolo potvrdené na II. vatikánskom koncile.
Sviatosť pomazania chorých v ranej Cirkvi mala uzdravujúci, posilňujúci a odpúšťajúci rozmer. Nebola chápaná iba ako príprava na smrť, ale ako sviatosť pomoci a uzdravenia pre tých, ktorí trpeli chorobou. Tento pôvodný význam sa dnes opäť zdôrazňuje v katolíckej Cirkvi.
Pomazanie chorých spojené s modlitbou za uzdravenie vošlo do histórie ako konkurencia pohanských rituálov a obradov, ktoré mali zabezpečiť uzdravenie. Nie však v tom, že by to mala byť iba zmena pohanských modlitieb za kresťanské, ale v tom, že znamenalo úplnú zmenu pohľadu na stav choroby a na jej osobné vnímanie. Pre pohanov mala modlitbová praktika pohanského rituálu akoby „využiť“ duchovné sily, aby sa vrátilo zdravie. Pre kresťana však táto sviatosť zahŕňa okrem prosieb za telesné uzdravenie aj duchovný rozmer uzdravenia.
Kedy a ako prijať sviatosť
Sviatosť pomazania chorých vysluhujeme kedykoľvek na požiadanie. V rámci liturgického slávenia túto sviatosť udeľujeme 11. februára, kedy slávime Svetový deň chorých. Túto sviatosť môžete prijať kedykoľvek pri zhoršení zdravotného stavu, najmä pri závažnejších ochoreniach.
Podľa KKC 1514 sviatosť môže prijať veriaci, keď začína byť v smrteľnom nebezpečenstve po fyzickom zoslabnutí v starobe alebo chorobe. Sviatosť vysluhujú biskupi a kňazi.
Pomazáva sa posväteným olejom na rukách a na čele. Hovorí sa pritom: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Táto sviatosť nie je poslednou sviatosťou v živote človeka.
Účinky sviatosti
Rozdiel oproti neskoršiemu vývoju. Pomazanie bolo chápané ako uzdravujúca sviatosť, spojená s modlitbou spoločenstva. V stredoveku sa pomazanie čoraz viac začalo spájať s poslednými chvíľami života, čím sa zmenilo na „posledné pomazanie“. Po II. vatikánskom koncile sa sviatosť vrátila k pôvodnému chápaniu ako sviatosť pre chorých, nielen pre umierajúcich.
Vážna choroba vždy so sebou prináša existenčnú krízu chorého a jeho najbližších. V nej človek zakusuje svoju vlastnú bezmocnosť, obmedzenia a svoju konečnosť, lebo mu dáva tušiť smrť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure voči Bohu. V chorobe sa vždy ako dotieravý hmyz vracia otázka: „Prečo? Ak Boh stvoril všetko dobré a je dobrý?“ No choroba môže urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba môže človeka podnietiť na hľadanie Boha a návrat k nemu.
Peter Paul Rubens, Vzkriesenie Lazára
Aký je naozaj Boží pohľad na chorobu? Je choroba pre Boha formou pomsty (ako to chápali židia, keď priviedli k Ježišovi slepého a pýtali sa: „Zhrešil on, alebo jeho rodičia?“ (Jn 9, 2)), či skúšky, alebo dokonca je to svedectvo, že Boh je bezmocný voči zlu? Odpoveďou je to, čo vidíme v konaní Ježiša. Tam je skrytá odpoveď. Pre Ježiša je choroba človeka dielom nepriateľa. A on, Boží Syn, „uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom“ (Mt 4, 23). Prišiel však nielen preto, aby navracal telesné zdravie, ale aby uzdravil celého človeka: telo i dušu. Pri uzdravovaní telesnej choroby Ježiš vždy dáva dôraz aj na duchovný rozmer človeka.
Človek sa nezrieka možnosti prosiť o telesné zdravie, práve naopak, predovšetkým táto prosba zostáva dôležitá, no zároveň zo slov sv. Jakuba cítime, že sa ani neočakáva ako samozrejmosť. V Božom pláne má miesto úsilie a boj človeka proti akejkoľvek chorobe. Zdravie totiž každý človek pokladá za jednu z najväčších hodnôt, ale predsa nie je tou najväčšou. Pre Ježiša je najväčšou hodnotou človek vo svojej celistvosti: jeho záchrana, spása. To je práve to, čo sa žiada prostredníctvom modlitby a pomazania kňazom: spása chorého a tá v sebe zahŕňa aj odpustenie hriechov. A tak pomazanie chorých nie je magickým zaklínadlom, prostredníctvom ktorého sa automaticky vracia zdravie, ale chvíľou, v ktorej človek napriek svojej ťažkej situácii vo viere prosí o vieru. Podobne ako vo Svätom Písme: „Verím.
Sviatosť pomazania chorých je veľkou posilou vo chvíľach, keď človek najviac potrebuje pomoc.
Heretické názory
V ranej Cirkvi neexistovala priamo organizovaná skupina heretikov, ktorí by sa zameriavali výlučne proti sviatosti pomazania chorých. Avšak niektoré heretické skupiny a učenia nepriamo spochybňovali jej význam alebo účinnosť.
- Gnostici (2. - 4. stor.) - považovali hmotný svet za zlý, a teda aj telesné zdravie za nepodstatné. Odmietali sviatosti, ktoré používali hmotné prvky (ako olej v pomazaní chorých). Verili, že len duchovné poznanie (gnóza) vedie k spáse, nie sviatosti.
- Novaciáni (3. stor.) - odmietali možnosť odpustenia hriechov po krste. Keďže pomazanie chorých malo aj odpúšťajúci charakter, novaciáni ho pravdepodobne odmietali.
- Manichejci (3. - 5. stor.) - kombinovali gnosticizmus s dualizmom - hmota je zlá, len duch je dobrý. Rovnako ako gnostici odmietali hmotné prostriedky milosti (olej, chlieb, víno). Nepovažovali chorobu za niečo, čo by bolo potrebné liečiť, ale skôr ako oslobodenie duše z tela.
- Ariáni (4. stor.) - odmietali plnú božskú prirodzenosť Krista. Nepovažovali Ježiša za pravého Boha, a preto mohli spochybňovať jeho moc uzdravovať skrze sviatosti. Ich učenie nepriamo oslabilo chápanie sviatostného účinku pomazania.
- Pelagiáni (4. - 5. stor.) - verili, že človek sa môže spasiť vlastnými silami bez Božej milosti. Keďže pomazanie chorých je sviatosť milosti, pelagiánske myslenie by mohlo viesť k jeho odmietaniu. Ak človek nepotrebuje Božiu milosť, potom ani sviatosti nie sú nevyhnutné.
Aj keď sa v ranej Cirkvi nenašla heréza priamo zameraná proti pomazaniu chorých, gnostici, manichejci, novaciáni, ariáni a pelagiáni svojím učením nepriamo podkopávali jeho teológiu a praktické vykonávanie.
Ďalšie sviatosti Katolíckej cirkvi
Katolícka cirkev má 7 sviatostí. Ustanovil ich Kristus. Krst, birmovanie a posvätná vysviacka dávajú človeku nezmazateľný znak. Ďalšie sviatosti sú manželstvo, pomazanie chorých, sviatosť pokánia a eucharistia. Iba raz sa prijíma krst, birmovanie, manželstvo, posvätná vysviacka. Sviatosť pomazania chorých, eucharistia a sviatosť pokánia sa prijímajú opakovane. Krst a birmovanie sú sviatosti uvádzania do kresťanského života, sviatosť pokánia a pomazania chorých sú sviatosti uzdravovacie.
Medzi sviatosti patria:
- Krst
- Birmovanie
- Eucharistia
- Sviatosť pokánia
- Pomazanie chorých
- Posvätná vysviacka
- Manželstvo
Krst je vstupom do kresťanského života a jeho základom. Človek sa začlení do spoločenstva cirkvi. U katolíkov sa krstia už novorodenci, pretože každý človek má dedičný hriech, od ktorého sa potrebuje oslobodiť a znovuzrodiť sa v krste. Dieťa pri krste dostáva Božiu milosť a stáva sa Božím dieťaťom. U dospelých si prijatie tejto sviatosti vyžaduje katechumenát, teda prípravu na krst. Krst sa udeľuje raz a navždy, a preto sa nemôže opakovať. Prijať sviatosť krstu môže každý nepokrstený človek. Krstiť môže biskup alebo kňaz a v latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti - napríklad ohrozenie života, môže krstiť každý človek, aj keď sám nie je pokrstený. Pokrstí liatím vody na hlavu, pričom musí dodržať formu (povedať meno krsteného a vyriecť slová "Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého."). K tomu je potrebný aj úmysel, že chce robiť to, čo koná aj Cirkev. Často sa vyskytuje otázka, ako to je s deťmi, ktoré zomreli skôr, ako boli pokrstené.
Birmovanie je tiež podobne ako krst sviatosťou uvádzajúcou do kresťanského života a bez birmovania by bolo neúplné. Riadnym vysluhovateľom tejto sviatosti je biskup. Pri birmovaní sa na birmovaného vkladajú ruky a pomaže sa posvätenou krizmou, pričom sa vyslovuje: "Prijmi znak daru Ducha Svätého.". Birmovanému sa vtláča duchovná pečať - pečať Ducha Svätého. Pomazanie je tu znakom posvätenia. Katechizmus katolíckej cirkvi (1314) hovorí, že ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, birmovanie môže udeliť kňaz. Kňaz je mimoriadnym vysluhovateľom. Sviatosť birmovania môže prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol pobirmovaný.
Eucharistia je samotný Kristus v spôsobe chleba a vína. Eucharistia ako pokrm má aj ďalšie názvy, nazývame ju aj sviatosť oltárna, sväté prijímanie. Eucharistia ako obeta označuje aj svätú omšu a eucharistické zhromaždenie. Eucharistia je obety Cirkvi. Konsekráciou sa mení nekvasený chlieb a víno na telo a krv Krista. Vyslovia sa pri nej konsekračné slová. Vtedy sa mení sa podstata chleba a vína. Premenenie spôsobuje Duch Svätý. Kristus je prítomný celý pod každým spôsobom. To znamená, že nie je ochudobnený ten, kto prijíma len telo, pretože prijíma Krista celého.
Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich. Sviatosť pokánia patrí medzi uzdravujúce sviatosti (spolu so sviatosťou pomazania chorých). Človek hriechy vyzná pred kňazom pri individuálnej (ušnej) spovedi, úprimne ich oľutuje a vykoná zadosťučinenie (modlitba, milodar, služba blížnemu, skutok milosrdenstva, odriekanie, trpezlivé prijímanie kríža). Zadosťučinenie je potrebné učiniť, lebo svojim hriechom môže človek ublížiť, preto je potrebné škodu napraviť, napríklad vrátiť ukradnutú vec, ospravedlniť sa za urážky a podobne. Človek má napraviť spáchané zlo, ak je to možné. Zadosťučinenie je dôležité, pretože následkom hriechu je trest a vina. Pri svätej spovedi sa odpúšťa celá vina, večný trest a časť časného hriechu.
Ordináciou (vysviackou) je prijímateľ tejto sviatosti začlenený medzi kňazov a biskupov, ňou sa udeľuje dar Ducha Svätého. Sviatosť môže udeľovať biskup. Biskup ju udeľuje vkladaním rúk a modlitbou. Poznáme diakonskú a kňazskú vysviacku. Diakonská vysviacka je stav služby (nie kňazstvo) medzi Kristom a ľuďmi. Je to stavovská sviatosť pre dobro spoločnosti.
K manželstvu je človek povolaný vo svojej prirodzenosti. Je obrazom spojenia Cirkvi a Krista. V latinskej Cirkvi si udeľujú sviatosť manželstva manželia navzájom pred tvárou Cirkvi, vo východnej Cirkvi ju vysluhuje kňaz. Pokrstený a slobodný muž a žena. Slobodný znamená bez donútenia, ale zo slobodného rozhodnutia a bez prekážok, ktoré sú uvedené v cirkevnom práve. Súhlas s manželstvom musí byť obojstranný.
Prosíme Vás, aby ste nás volali predovšetkým k chorým, ktorých treba sviatostne pripraviť na cestu do večnosti. To alarmujúce číslo nepraktizujúcich katolíkov, ktorých pochovávame, je veľkým výkričníkom do našej ľahostajnosti o spásu nesmrteľných duší.