Otázka, prečo Boh potrestal celé ľudstvo kvôli hriechu Adama a Evy, je jednou z najviac diskutovaných a kontroverzných tém v teológii. Aby sme sa pokúsili pochopiť túto komplexnú problematiku, musíme sa ponoriť do biblického textu a preskúmať rôzne aspekty tohto príbehu.
Začnime tým, že v 1. kapitole knihy Genezis stvoril svet nie jeden boh, ale bohovia. V starožidovskom origináli biblie sa nespomína El ani Eloha, Eloah (jednotné číslo), ale Elohim (množné číslo). Existujú najrozličnejšie vysvetlenia tohto faktu, no všetky sú málo presvedčivé. Najčastejšie sa siaha po takom výklade, že množné číslo Elohim je formou pluralis majestaticus (vznešeného plurálu).
„Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Boh takto sám priznáva, že okrem neho existuje ešte ktosi, kto sa mu rovná. Tento význam sa niekedy zastiera tým, že podstatné meno Elohim v množnom čísle je sprevádzané slovesom alebo inou gramatickou formou v jednotnom čísle.
Príklad nachádzame hneď v prvých veršoch Starého zákona, kde sa hovorí, že „Elohim stvoril (bárá) nebo a zem“. Takúto nezhodu možno vysvetliť zložitosťou samého formovania biblického textu. V danom prípade ide o fragment textu, ktorý nevznikol skôr než v 6. storočí pred n. l. (Kňazský kódex). Zdalo by sa teda, že otázka je jasná a že ide o očividný prejav mnohobožstva.
Známy sovietsky vedec akademik N. M. Nikoľskij venoval otázke polyteizmu starovekých Židov samostatnú prácu. V nej preskúmal rozsiahly materiál (a to nielen biblický, ale aj iný vrátane archeologického), ktorý svedčí o tom, že staroveký judaizmus vôbec nebol monoteistickým náboženstvom, ako to tvrdia jeho apologéti a kresťanskí teológovia.
Máme tu do činenia s osobitným druhom polyteizmu, ktorý dostal v literatúre názov henoteizmus. Jeho podstata spočíva v tom, že hoci daná etnická skupina, kmeňový zväz alebo štát uznáva reálnu existenciu viacerých bohov, uctieva iba jedného z nich. Teda každý kmeň alebo národ má svojho vlastného boha, s ktorým uzaviera dohodu, „zmluvu“.
Práve v tomto zmysle slova sa v Starom zákone hovorí o bohoch ich otcov, o bohu Abraháma a o bohu Nachora (Gn, 31:53). Henoteizmus teda nepredstavuje monoteizmus, ale monolatriu, t. j. uctievanie jediného boha. Henoteizmus mal nielen etnický, ale aj územný charakter.
Predpokladalo sa, že na určitom území vládne jeden boh a na iných územiach zasa iní bohovia, takže sú známe prípady, keď istá etnická skupina po osídlení nového miesta zrušila zmluvu so svojím starým bohom a prijala príslušné záväzky voči bohu, ktorý vládol na novom území. Eloha, ktorého si zvolili izraeliti z viacerých vtedy známych bohov, sa volal Jahve.
Už to, že boh má svoje vlastné meno, nasvedčuje, že nie je považovaný za jediného boha - nie je to jednoducho boh, bezmenný eloha, ale jeden z bohov, konkrétne indivíduum, ktoré dostáva svoje vlastné meno najmä preto, aby sa odlíšil od iných Elohim. Od 2. kapitoly knihy Genezis sa popri slove Elohim objavuje aj vlastné meno Jahve.
Vo všeobecnosti všade tam, kde ruský text uvádza slová pán, boh náš, je v origináli Jahve, náš eloha. Kristus je nielen človekom, ba dokonca nie tak človekom ako bohom, ktorý sa na zemi prevtelil do ľudskej podoby. Z novozákonných textov je ťažké pochopiť, či ide o toho istého boha, ktorý je vládcom neba i zeme, alebo o nejakého iného.
Na jednej strane je jasné, že je to boh-syn, t. j. Tvrdí, že otec je v ňom (Jn, 14:10), no teraz zdôrazňuje, že on sám nie je totožný s otcom a že „Otec je väčší ako ja“ (Jn, 14:28). „Je so mnou“ a „nie som sám“ - to znamená, že sme dvaja.
Kristus začleňuje boha-otca do úplne osobitnej kategórie, do ktorej on sám nepatrí. Sú veci, hovorí, ktoré „nikto nevie… iba sám Otec“ (Mt, 24:36). Nehovorí sa, že syn pozná sám seba, ale že pozná otca, t. j. Na druhej strane Nový zákon obsahuje vety, v ktorých sa syn a otec stotožňujú.
Možno, pravda, nájsť „monoteistické“ riešenie tejto otázky: Na zemi syn nevystupuje ako božská bytosť, ale v ľudskej podobe a koná tu ako človek, nie ako boh; tak ostáva iba jeden boh. Nie je to však veľmi presvedčivé, lebo základné porovnávanie a oddeľovanie osôb otca i syna pretrváva.
A keď sa ľudský život syna na zemi končí, vystupuje na nebesá, no ani tam nesplýva s otcom, ale sedí po jeho pravici. Pravda, v samom texte Nového zákona sa duch svätý spomína iba niekoľkokrát, a len v jednom prípade hrá aktívnu úlohu, keď predstavuje špecifický mužský princíp pri nepoškvrnenom počatí Panny Márie.
Ale o duchovi ako o hypostáze božstva sa Nový zákon zmieňuje len raz, v Evanjeliu Matúša, pričom táto zmienka vznikla neskôr než celý jeho text. Tu je priamo sformulovaná dogma božskej trojjedinosti. Niet pochýb o tom, že Nový zákon chápe otca a syna ako dvoch bohov.
Kresťanskí exegéti sa pokúšajú nájsť východisko z tejto pozície v temných, v podstate nereálnych špekuláciách tak ako pri popise trojice: jej osoby vraj nemožno oddeliť, hoci nesplývajú; ako však máme chápať a akceptovať taký nezmysel, zostáva veľkou záhadou, ktorej treba veriť, aj keď nechápeme jej zmysel.
Rozumne uvažujúci človek takýto postoj nemôže prijať. Tak Nový zákon, ako aj Starý zákon vykresľujú dvojbožstvo aj v inom smere, ktorý je charakteristický takmer pre všetky náboženstvá. Viera v existenciu milosrdného boha sa nezaobíde bez viery v iného, zlého boha, diabla, satanáša, ktorý je protipólom prvého.
Náboženská fantázia, ktorá tento obraz vytvorila, má svoju vnútornú logiku, do istej miery sa opierajúcu o reálne životné fakty. Vo svete jestvuje nesmierne veľa rozličného zla a trápenia, množstvo nespravodlivosti a nezmyselnosti.
Pripísať všetko biologické a sociálne zlo pôsobeniu hlavného a „jediného“ boha by znamenalo vážne spochybniť jeho milosrdenstvo a múdrosť, ba dokonca otriasť samými základmi náboženského vedomia. Situáciu zachraňuje obraz zlého boha, padlého anjela, na ktorého sa zvaľuje celá zodpovednosť za zlo vo svete.
Už Epikuros vyslovil dilemu: Buď boh chce odstrániť zlo, no nemôže to urobiť, alebo to môže urobiť, ale nechce. Obidve tieto alternatívy v podstate podrývajú učenie o jedinom bohu. No táto bezvýchodisková situácia iba odzrkadľuje protirečivosť všetkých predstáv o bohu, hraničiacu s nezmyselnosťou.
Náboženská fantázia sa musí zmieriť s jedným nezmyslom, aby sa vyhla inému. V biblii sa tento dualizmus prejavil v celej svojej sile. Už vo vzťahu Adama a Evy zohral svoju nečistú úlohu had, zrejme sám satan alebo jeden z jeho služobníkov.
Ani neskôr neprestáva táto hanebná bytosť zasahovať do pokojného priebehu vecí, o čom sa neraz hovorí v Starom i Novom zákone. Pravda, v niektorých prípadoch je vzájomný vzťah boha a satana dosť nejednoznačný a vzájomná nenávisť medzi nimi nie je až taká absolútna a očividná.
Napríklad starozákonná Kniha Jóbova uvádza takmer priateľský spor medzi bohom a satanom, ktorý k nemu prišiel akoby na návštevu. V ďalších prípadoch koná satan po svojom, proti vôli a zámerom boha.
Napríklad v Novom zákone vystupuje priamo proti Ježišovi Kristovi, rozličným spôsobom ho zvádza a vystavuje povestným trom pokušeniam. Osnovu Apokalypsy tvorí boj Krista s Antikristom, t. j. satanom, „morskou šelmou“, ktorej meno označuje číslo 666. Kristus ho napokon premôže, no aby nad ním zvíťazil, musí neľútostne bojovať až do konca.
Z jednotlivých poznámok a náznakov, niekedy záhadných, možno usudzovať, že história vzájomných vzťahov boha a satana bola zložitá. Boli časy, keď satan vôbec nebol nepriateľom boha, naopak patril medzi jeho najvernejších anjelov.
Keď sa však vzbúril a chcel zaujať miesto najvyššieho boha, utrpel porážku a bol vyhnaný z neba. Niektoré časti Starého zákona prikazujú ľuďom klaňať sa zlému bohu zároveň s dobrým.
„Potom vezme (Áron - pozn. autora) oboch kozlov a postaví ich pred Pána pri vchode do stánku zjavenia. Kozol určený Jahvemu (Pánovi) sa mu hneď aj obetuje, pretože boh Jahve je osobne prítomný, s obeťou pre Azazela je to zložitejšie, pretože tento boh žije kdesi v púšti.
Teda izraeliti musia robiť po vôli aj bohu Jahvemu, aj jeho protipólu bohu Azazelovi. Znamená to, že monoteizmus biblie je v skutočnosti dualizmom, uctievaním dvoch bohov? Nie, situácia je oveľa zložitejšia.
V Starom zákone vystupuje mnoho bálov, bohov cudzích národov, ktorí však takisto ako Jahve reálne existujú. Na ich označenie sa často používajú zdrobneniny elilim - bôžikovia. No okrem toho biblia uznáva existenciu veľkého počtu anjelov, t. j. bohov, ktorí sú nižšie postavení než Jahve a podliehajú mu. Niektorí anjeli majú aj vlastné mená; to sú archanjeli: z biblického textu sú známi dvaja archanjeli - Michal a Gabriel.
Tak ako má svojich podriadených dobrý boh Jahve, má ich aj jeho protipól satan. Anjeli, ktorí predtým tvorili armádu satanových vzbúrencov, boli spolu so satanom zvrhnutí, stratili anjelské výsady a premenili sa na zlých duchov - čertov, diablov.
Ich úlohou bolo škodiť ľuďom v pozemskom i záhrobnom živote. Čerti vystupujú veľmi aktívne ako pôvodcovia psychických chorôb. Všetky tieto bytosti, vytvorené náboženskou fantáziou, sú fakticky bohmi druhého stupňa (starí Rimania ich nazývali di minores - malí bohovia) a v biblii sa vyskytujú v hojnom počte.
Podľa biblie boh a bohovia (či už v jednotnom čísle, alebo v množnom čísle) existujú mimo sveta, nad ním a nezávisle od neho; existovali už pred jeho stvorením, nevedno odkedy, možno aj večne.
O ľudskej podobe svedčia mnohé časti biblického textu, pričom boh v nich vystupuje nielen ako telesná, ale aj antropomorfná bytosť so všetkými orgánmi, ktoré má človek, a fakticky aj s jeho funkciami.
Boh počuje, vidí, chodí, stravuje sa, vystupuje a schádza, pracuje, oddychuje, hnevá sa, raduje sa,čuduje sa, kajá sa, robí a napráva svoje chyby. Boh vždy sídli v určitom priestore. Raz sa vznáša nad vodami, potom žije medzi príslušníkmi svojho vyvoleného národa - „môj príbytok… je uprostred vás“ (Lv, 15:31 - 32).
Boh sa prechádza po raji „za denného vánku“ (Gn, 3:8). Viaceré texty svedčia o tom, že boh žije v arche - truhlici z akáciového dreva. „Vtedy kráľ povedal Sadokovi: »Zanes archu Božiu späť do mesta.
Ak treba, boh sa dočasne usídli na nejakom inom mieste, najčastejšie na vrchu, buď na Sinaji, Horebe, Garizime alebo inde. Kým Židia putujú cez púšť, boh ide v podobe stĺpa (vo dne oblačného a v noci ohňového) pred nimi a ukazuje im cestu.
Počas vlády kráľa Šalamúna sa boh rozhodne obstarať si stály príbytok a rozkáže kráľovi postaviť chrám, ktorý aj osídli. Boh potrebuje potravu - obyčajnú pozemskú stravu, najradšej mäsitú. Keď mu roľník Kain priniesol obeť „z poľných plodín“ a Ábel „z prvotín svojich oviec, tých najtučnejších“ (Gn, 4:3, 4), boh prijal Ábelovu obeť, a nie Kainovu, v dôsledku čoho vznikol známy konflikt: Kain zabil Ábela.
Charakter a spôsob obetovania bohu podrobne popisuje kniha Leviticus; židovský náboženský kult sa fakticky redukoval na prinášanie obetí v podobe mäsa. Prirodzene, mäso obetovaných zvierat ostávalo kňazom. Výnimkou boli celostné zápalné obete, keď sa prinesená obeť spálila a k bohu sa niesla „príjemná vôňa“ (Gn, 8:21).
Boh veľmi dôkladne a prísne posudzuje kvalitu potravín, ktoré mu veriaci prinášajú. Chlieb, víno i mäso musia byť prvotriedne, bez akýchkoľvek nedostatkov, v opačnom prípade sa veľmi rozhnevá.
„Prinášate na môj oltár poškvrnený chlieb… A keď prinášate na obetu slepé, nie je to zlo? A keď prinášate chromé a choré, nie je to zlo? Nože to daruj svojmu predstavenému, či mu budeš milý, alebo či bude k tebe blahosklonný? … Ruky vaše to urobili!
„Prinášate kradené, chromé a choré; prinášate to ako obetu, a to mám prijať z rúk vašich? Motívy, ktoré nútili kňazov a prorokov zobrazovať boha ako veľmi náročného na kvalitné potraviny, sú pochopiteľné.
„Načo mi je tymián, ktorý pochádza zo Sáby, a voňavá trsť zo zeme ďalekej. „Načo mi množstvo obetí vašich? Zástancovia „presného“ výkladu biblie majú sklon v týchto textoch vidieť odsúdenie samého obetného kultu, a teda vyššiu intelektuálnu a mravnú úroveň starožidovského náboženstva v porovnaní s inými vtedajšími náboženstvami.
Uvedené texty neodsudzujú obetný kult, ako ani boh sa nezrieka svojich obetí; naopak výroky boha naznačujú, že tento kult sa v porovnaní s bežným obetovaním hodnotí oveľa vyššie. Zdôrazňuje sa, že človek musí byť hodný toho, aby boh prijal jeho obeť. Samo nábožensko-kultové nariadenie sa však vôbec neodmieta.
Boh potrebuje jesť, piť, potrebuje vône, ktoré mu poskytuje horiace kadidlo alebo zápach páleného mäsa. Boh musí aj oddychovať, o čom svedčia slová o ustanovení sobotňajšieho sviatku.
Biblia netvrdí, že boh je vševedúci. Naopak mnohokrát popisuje situácie, v ktorých pán sveta čosi poznáva, snaží sa dozvedieť, overuje a skúma. Vševedúci boh, a nevedel predvídať, ako sa mu to podarí.
„I riekol Pán: »Zostúpim, aby som sa presvedčil, či naozaj tak robili, aká je obžaloba, čo došla ku mne, a či nie. Boh „skúša“ ľudí rôznymi spôsobmi, aby zistil, ako sa budú v danom prípade správať.
Vševedúci chcel napríklad vedieť, nakoľko mu je oddaný Abrahám, a rozhodol sa vyskúšať ho: rozkázal mu, aby obetoval svojho syna Izáka. Skúšanie ľudí vystavením pokušeniu a inými prostriedkami, najmä zosielaním všemožných utrpení, je motív, ktorý sa tiahne ako červená niť celou bibliou.
Samozrejme, skúška má zmysel len vtedy, ak nie sú vopred známe jej možné dôsledky. Práve preto, že boh nevie predvídať dôsledky svojho konania, robí často chyby, ktoré neskôr ľutuje.
Oľutoval svoj hlavný skutok, ktorý mal rozhodujúci význam pre ľudstvo: to, že ho stvoril. Vševedúci, a dopustil sa chyby! A podľa biblie sa boh dopúšťa chýb počas celého svojho pôsobenia.
Chybu urobil, keď stvoril anjelov - nepredvídal, že medzi nimi sa nájdu hanební rebeli, ktorí povstanú proti nemu a stanú sa zdrojom všetkého zla na zemi i na nebi. Pomýlil sa, keď nechal hada v raji s Adamom a Evou a nepredvídal, že had môže zviesť Evu a prostredníctvom nej aj Adama.
Chybu spravil, keď uzavrel zmluvu s ľudom Izraela a predpokladal, že mu bude navždy verný. Mýli sa syn boží Ježiš Kristus - on je aj otec, pretože v trojici sú všetky tri osoby jedným celkom -, keď sľubuje ľuďom ešte pred dvetisíc rokmi, že „nepominie sa toto pokolenie“ a nastane koniec sveta.
Aj morálnymi vlastnosťami sa biblický boh podobá človeku, pritom však človeku v podstate nemorálnemu, ktorý nevzbudzuje naše sympatie. Jahve je nespravodlivý, krutý a ľstivý.
Jeho hlavné skutky, ktoré popisuje Starý zákon, sú z hľadiska základných etických noriem priam nevysvetliteľné. Prečo si zo všetkých národov na zemi vyvolil práve potomstvo praotca Abraháma?
Ťažko pochopiť, čím ho očaril práve tento národ a prečo s ním boh uzavrel zmluvu, ktorou sa iné národy ocitli v macošskom vzťahu. Aj keby sa „vyvolený“ národ odlišoval od iných národov sveta nejakými osobitnými vlastnosťami, tak či tak by bolo jeho privilegované postavenie nespravodlivé.
A ak máme brať vážne náboženské učenie o všemohúcnosti boha, potom prá... Odtrhla jablko, podľahla pokušeniu a dala ho Adamovi....ach koľká vina sadla na jej plecia, to ona za to môže, za bolesť, utrpenie i smrť, verila hadovi (podľahla od nej vyššej bytosti) a zviedla muža, ktorý zase veril jej...kto je za to vinný?
Žeby Eva a všetko, čo s ňou súvisí? Zmyselnosť, sexualita, túžby, inštinkty....nevery, porušenie morálky, prekročenie príkazu, prekročenie prirodzeného....“umieram láskou k tebe, ako sa to skončí, to naozaj neviem, umieram a predsa je mi krásne, keď sme spolu teraz, všetko je zas jasné“...spieva sa v jednej pesničke (J. Začnem poznaním....Adam a Eva porušili príkaz, vraj išlo o skúšku a oni boli oklamaní diablom v podobe hada.
Had však nie je niečo prioritne zlé, pretože neklamal úplne, keď povedal: „…otvoria sa Vám oči a Vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3, 4-5). Zaujímavé však je, že had sa v iných mytológiách nespája s negatívnymi konotáciami, naopak, keďže je symbolom moci a poznania, bol uctievaný ako darca civilizácie, učiteľ ľudstva, je nerozlučne spájaný s intelektuálnymi schopnosťami človeka (egyptský Thovt, grécky Hermes, rímsky Merkúr) a blink aj Lucifer znamená Svetlonos prinášajúci svetlo poznania....preto často uvažujem nad tým, čo znamená "poznať" v tomto prípade, vedieť, čo je dobré a zlé?
Bez čoho sa naša schopnosť poznávať nezaobíde? „I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí“ (Gn 3, 7)...nemyslite si, že poznám bibliu, len som chvíľku skúmala, či nie je niečo viac za prvým hriechom a tu hľa poznanie sa spája s nahotou, s pocitom viny....Adam i Eva si vo vedomí hriechu zakryli svoje pohlavie (nie inú časť tela), pričom cirkev nerada spája prvý hriech so sexualitou, pocitom príťažlivosti, tvrdia skôr, že obaja vidiac svoju nahotu spoznali vlastnú bezmocnosť a hriešnosť....Akú hriešnosť?
Spoznali, že urobili niečo zlé? Čo to znamená „urobiť niečo zlé“? Vraj vo svojej pýche stať sa Bohu podobní siahli po poznaní skôr ako naň boli pripravení. A bol stvorený človek a po prvom páde si uvedomil sám seba, vzniklo vedomie, pohlavnosť, smrť.
Nezdá sa Vám táto alternatíva pochopiteľnejšia? Dnes k nám viac prehovára tvrdenie, ktoré nie je symbolické a obrazné, ale naopak v istom zmysle empirické, jasné. Paradoxne sa človek síce v poznaní Bohu priblížil, no v pohlavnosti vzdialil, keďže Boh a anjeli sú bytosti bezpohlavné, na druhej strane sa rozdelenie mužov a žien vo večnom význame po vzkriesení, v nebi stratí .
Americký vedec Sagan tvrdí: „Asi tri miliardy rokov mal každý jedného rodiča a bol v podstate nesmrteľný. Teraz mnohí tvorovia majú dvoch rodičov a sú jednoznačne smrteľní. … Pred miliardou rokov bol uzavretý obchod: potešenie sexu výmenou za stratu osobnej nesmrteľnosti. Sex a smrť: nedá sa mať to prvé bez druhého“.
Lenže, ak je Boh bezpohlavný a my sme boli tiež, prečo sa to zmenilo a znovu sa chceme vrátiť späť? Zdá sa, že život v Edene bol predsa len niečo iné ako večným a bezpohlavným, inak by Boh nepovedal “Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1, 28).
Prečo Lucifer pokúšal ženu a nie muža? Žena bola zvedená padlým anjelom, muž ženou....Možno polemizovať o tom, kto tu je slabší. Mytologické príbehy celého sveta hovoria o tom istom: trápenie a smrť kráčajú v pätách prvej ženy (napr. Pandora).
Lucifer zvádza Venušino pohlavie - ženu -, no sám Lucifer je zosobnením svetla, Zorničky (čo je iné pomenovanie Venuše). Mužský princíp sa stotožňuje s ratiom, rozumom a ženský so žiadostivosťou, ale znovu sa tu vynára otázka: Bola táto dichotómia zrejmá aj pred prvým hriechom?
Pričom to neznamená, že by žena nemala rozum, len u nej prevláda živočíšna zložka a preto sa tvrdí, že had si vybral Evu kvôli tomu, že „schopnosti nášho rozumu nemôžu byť znížené, pokiaľ tu nie je pôžitok a rozkoš“, a keďže je žena náchylnejšia k rozkoši, pokúšal had najskôr ju.
Ach tá naša túžba po zmyselnej rozkoši! Zdá sa, že sexualita je chápaná nielen ako dôsledok, ale aj ako príčina hriechu, no znovu si to v mnohom protirečí. Existovala či neexistovala sexualita pred prvým hriechom?
Je však zábavné, že hriech sa spája skôr s Adamom, ktorý mal vraj väčšiu zodpovednosť (možno kvôli tomu, že sa dokázal lepšie ovládať, aj keď zvádzaniu Evy kvôli svojej náklonnosti k nej neodolal). Cez Adama zhrešilo celé ľudské pokolenie a už sa nezbavíme ani svojej smrteľnosti, ktorú sme zdedili bez vlastnej viny.
Je však pravda, že vieme, čo je dobré a čo zlé? Prečo sa naše poznanie spája s pocitom viny? Je to kvôli vedomiu o našej sexualite, ktorá tu podľa mňa bola oveľa skôr ako potreba mať všetko jasné a zrozumiteľné?
Alebo zvádzame večný boj medzi našou živočíšnosťou a rozumnosťou? Prečo by mali byť naše túžby zlé? Veď je to také prirodzené a samozrejmé...žena sa cíti vinná, keď koná niečo, čo je jej vlastne prirodzené a čo prekračuje dávnoveké hranice racionálne stanovenej morálky.
