Pri príležitosti významného životného jubilea, akým je 80. výročie narodenia, je dôležité zastaviť sa a zamyslieť nad prežitým životom, jeho hodnotami a odkazom. Takéto jubileum je výnimočné a vzácne.
Výnimočné svedectvo viery
Božie slovo nás vovádza do tajomstva povolania človeka, ktoré vždy prichádza od Boha. V Kristovi, s Kristom a pre Krista nachádza miesto a zmysel povolanie každého človeka. Každý si uchováva svoju originalitu, ktorú má nezávisle a plne rozvíjať. Práve preto je dôležité pripomínať si životné cesty ľudí, ktorí svojou činnosťou a postojmi zanechali hlbokú stopu v spoločnosti.
Bohatá činnosť otca kardinála Korca je odrazom takmer päťdesiatročného dramatického diania v Cirkvi na Slovensku v minulom storočí. Veľmi výrazne sa to odzrkadľuje v životnom poslaní Jána Krstiteľa, ktorý je predchodcom Ježiša a mal upozorniť na jeho prítomnosť. Pre jeho súčasníkov toto svedectvo bolo veľmi zrozumiteľné. Aj my chápeme vo svetle našej viery, že Ježiš je nevinný Baránok, ktorý berie na seba našu biedu a premieňa neprávosť tohto sveta.
Počas komunistického útlaku, keď všetky úsilia štátnej politiky obmedziť činnosť Cirkvi smerovali k jej zámernej likvidácii, prijal dňa 24. augusta 1951, ako 27-ročný, tajne z rúk biskupa Pavla Hnilicu biskupskú vysviacku. Bolo to len rok po jeho kňazskej vysviacke. Vysvätil tajne vyše 120 kňazov. Keďže na túto činnosť nemal „štátny súhlas“ za svoju obetavú činnosť pre dobro Cirkvi a národa bol 11. marca 1960 zaistený a 21. mája odsúdený ako vlastizradca na 12 rokov väzenia.
Sám na to - väzeň biskup Korec - spomína: „Základom bola nenávisť k viere v Boha a absolútny bojový ateizmus. Druhotná bola nenávisť voči Cirkvi, kňazom a veriacim. Nenávisť siahala až po pápeža, v ktorom videli spojenca „zločinného západného imperializmu“. Mne pripisovali pri súde za zločin „vernosť pápežovi“. Povedal som im, že som na túto vernosť pápežovi hrdý.
Z väzenia sa vrátil 21. februára 1968 s podlomeným zdravím. 8. júla 1969 ho prijal na osobitnej audiencii pápež Pavol VI., ktorý odovzdal „tajnému“ biskupovi Korcovi svoje biskupské insígnie. Po návrate do vlasti však nedostal opäť súhlas zo strany štátu k pastorácii. Preto pokračoval na poste robotníka. Aj naďalej jeho postavenie nebolo ľahké a to až do konca socialistického zriadenia.
Aj napriek nepriaznivej situácii, v ktorej sa nachádzal, ako pred väzením aj potom, neostal nečinný, pokračoval vo svojej neúnavnej činnosti kňaza - biskupa, spisovateľa a človeka, u ktorého nachádzajú mnohí otvorené dvere a srdce. Kontakt s mladými ľuďmi, apoštolát v rôznej forme, ale i bohatá literárna činnosť mu vyplnila každú voľnú chvíľu. Vo svojich dielach (vyše 80 ich vyšlo neskôr tlačou - samizdatom i v zahraničí) sa javí ako teológ, filozof, kultúrny a cirkevný historik, etik a sociológ, ale predovšetkým ohlasovateľ evanjelia. Dnes vychádzajú jeho diela v rôznych svetových jazykoch.
Po zmene spoločenských pomerov 6. februára 1990 ho pápež Ján Pavol II. menoval za nitrianskeho diecézneho biskupa. V čase, keď podľa ľudských kritérií mal právo na „zaslúžený odpočinok“, z poverenia najvyššieho pastiera zasadol „biskup v montérkach“ na najstarší biskupský stolec strednej a východnej Európy (založený r. 880) na prestol sv. Metoda. Ako nitriansky biskup hneď po uvedení do apoštolskej služby sa oduševnene venoval obnove morálneho a náboženského ducha jemu zvereného Božieho ľudu. V tejto duchovnej obnove pokračoval veľkorysým projektom zriadenia diecézneho kňazského seminára. Počet seminaristov po prvýkrát v histórii diecézy postupne dosiahol počet takmer 150. V období jeho spravovania diecézy v r. V r. 1991 bol menovaný za kardinála, ako prejav ocenenia jeho svedectva živej viery.
Veľmi výstižne to charakterizoval pápež Ján Pavol II. pri stretnutí s mládežou Slovenska 30. júna 1995 v Nitre: „Kardinál Korec, toto meno veľa hovorí. Veľa hovorí vám na Slovensku, v Čechách i na Morave, v Európe, v celej Cirkvi i na celom svete. Chcem dnes poďakovať Pánu Bohu, za svedectvo, veľké svedectvo viery, ktoré nám všetkým dal Ján Chryzostom Korec, prenasledovaný za svoju vieru, väznený. Všetko to opísal vo svojich pamätiach. Chceme sa zato dnes Pánu Bohu poďakovať.
Povzbuďme sa pri tejto vzácnej príležitosti vyznaním otca kardinála: „Mojou Matkou je Cirkev, ktorá poznala obdobia rozmachu i úpadku, ktorá však dosvedčuje, že Kristus žije stále uprostred nás a v nás. V tomto spoločenstve Cirkvi nachodím svoju radosť, svoju silu, svoj zmysel života… Cirkev je moja Matka. Šťastní, ktorí ju takto poznajú - ako Matku, ktorá sa borí o každého z nás, o národy a o svet. V tomto zápase utrpela aj rany, a jej synovia a dcéry neboli vždy na požadovanej výške. No po každej kríze, ktorú Cirkev prekonala, je Kristus v nej prítomnejší, živší a potrebnejší. Nedostatky Cirkvi mi nesmú zakryť pravdu, nemôžu pomýliť moju vieru, ani oslabiť moju lásku a nádej. Ak boli v Cirkvi nedostatky, oveľa viac, neslýchane viac bolo v nej požehnania! Cirkev mala v každej epoche svojich učiteľov, apoštolov, obhajcov a svedkov, ľudí naskrz tvorivých - pokorných a slávnych. Zo storočia na storočie si zachovala svoje pravdy, svoje istoty, svoje náuky a tajomstvá, svoju tvorivú lásku. Cirkev podstúpila takmer všetky mysliteľné skúšky, poznala všetky útoky, prekonala všetky ťažkosti, premohla duchom všetkých nepriateľov. …Keď vidím túto Cirkev pohŕdanú, nespravodlivo kritizovanú, pokorovanú - tým viac ju mám rád! Môj obdiv k nej je stále silnejší, i keď všetko vždy azda celkom nechápem. Dnes nám Cirkev ukladá ťažšie úlohy ako inokedy - musíme byť pružní a pritom verní.
Teraz, v tôni nitrianskej katedrály, s oslabeným zdravím, v byte s tým istým skromným zariadením aké mal ako biskup - robotník v Bratislave, sa usiluje plniť Božiu vôľu tak, ako ju konal celý požehnaný život. Je niečo v živote vznešenejšie? Hoci sa utiahol do súkromia, predsa na jeho hlas najmä v rozhodujúci a neľahkých okamihoch rozhodovania čaká nielen kresťanská verejnosť. Ešte máme v živej pamäti situáciu pri ťažkej operácii z pred roka a pol, keď sa za neho modlilo celé Slovensko, ba aj mnohí v zahraničí. Celá ľudská, kňazská, strastiplná, pracovitá, heroická životná cesta otca kardinála je svedectvom o tom, čím môže byť človek vo svojej slobodnej a zodpovednej voľbe aj v časoch neslobody a neľudského poníženia. Toto svedectvo - martyrológium našich čias nemožno zamlčať. Je to svedectvo o Kristovi žijúcom vo svojej Cirkvi aj na Slovensku, v osobe J. Em. Jána Chryzostoma kardinála Korca, čo nás dnes vedie k prejavom úprimného obdivu, vďaky i ochoty plniť Božiu vôľu. Naozaj v jeho živote vidieť ako sa naplnilo Božie povolanie až do dôsledku.
Otcovi kardinálovi pri tejto príležitosti žičíme a vyprosujeme aj pri dnešnej svätej omši všetky potrebné milosti. Aj naďalej nech ho vedie Božia ruka v primeranom zdraví, spokojnosti aj v tichej radosti a vďačnosti z diela, ktoré v spolupráci s Božou pomocou učinil.
So zármutkom - ale i v nádeji na večnú spásu - sme prijali správu, že nás 20. júna 2023 vo večerných hodinách opustil dlhoročný kňaz Univerzitného pastoračného centra v Ružomberku ThLic. Ing. Jozef Žvanda, PhD.
Ku kondolenciám sa pripája aj rektor Katolíckej univerzity doc. Jaroslav Demko: „Otca Jozefa som poznal ako láskavého človeka a dobrého kňaza. Ďakujem mu za jeho obetavú službu pre našich študentov, ktorej sa venoval v podstate celý svoj kňazský život. V jeho rodisku Šarišských Dravcoch sme si pripomenuli len nedávno 25. výročie kňazstva dp. Jozefa Žvandu. Pri tejto príležitosti predniesol 11. júna 2023 svoju kázeň emeritný rektor KU prof. Jozef Jarab.
Rád by som ukázal na stoličku, kde sedí otec Jozef so svojou ťažkou chorobou a povedal: Hľa, človek! Hľa Kristov kňaz a obeta - sacerdos et victima!
Všeobecne život kňaza má tri medzníky: novokňaz - 25. výročie - 50. výročie...“ O každom platia slova Písma: „Ak všetko urobíte, povedzte: Sme neužitoční sluhovia.
Jedným z posilňujúcich prvkov duchovného života nás kňazov je - aby sme sa radi a často vracali do Večeradla - k počiatkom ustanovenia kňazstva: kňazstva a Eucharistie. Tak to robíme znova aj dnes a chceme duchovne prežiť všetky prvotné myšlienky a gestá aj vlastného kňazstva o. Pamätajme, Ježiš prejavil svoju dôveru nám všetkým, keď nás povolal a skrze biskupa poslal na určené miesto, aby sme tam pomáhali ľuďom na ceste k spáse. Zároveň, aby sme si boli veľmi dobre vedomí, že máme značnú zodpovednosť za to, či sa k ľuďom dostane Božia milosť alebo nie.
Charita - áno, mnohí ľudia okolo nás dávajú príklad aj nám kňazom, aby sme pomáhali hladným, smädným, vystrašeným, nesmierne zraneným... Ako? Každú situáciu bude treba posúdiť asi osobitne, ale iste nie odvrátením tváre od ich problémov alebo dokonca útekom. Lebo raz nám Ježiš pripomenie: bol som hladný, smädný, vystrašený, zranený,... a vy ste mi nevenovali pozornosť!... Vieme, že sú to náročné skúšky, ani nie sme na to veľmi pripravení, ale naučili sme sa už aj iné veci, učme sa ako pomáhať aj týmto nešťastníkom. Učme sa, ako dvíhať ich nádej budúceho života. Život je o otázke hodnôt: ako ich máme v sebe „nastavené“, tak aj žijeme!
Cieľom reflexie Božieho slova, ktoré ohlasuješ, otec Jozef, je povzbudiť veriacich učiť sa žiť každý deň podľa Ježišových slov a svojimi skutkami sa mu pripodobňovať. Aspoň malými krokmi meniť svet k lepšiemu a ukazovať mu Ježišovu tvár. Dnešná doba má nálepku tekutej doby a všetko je nestále a neisté. Čo je to pevné v našich životoch pri práci s mladými, čo bude stále aktuálne, aj keď sa doba zmení akokoľvek?
Pápež zdôraznil naliehavosť nového impulzu evanjelizácie, ktorý prechádza cez dôveryhodné svedectvo. Všetci sú povolaní súcitiť s človekom, starať sa o neho najmä v situáciách ťažkostí a núdze. Ide najmä o život modlitby, dar láskavých vzťahov k ľuďom, a napokon aj našu schopnosť prijímať utrpenie ako obetu za šírenie evanjelia. Práve toto je teraz tvoja etapa života. Nepodľahnime strachu a bedákania nad svetom, ktorý nás už nechápe, v ktorom sú mladí ľudia stratení.
Máme sa stavať cCrkvou, ktorá kráča v radosti, pokore a tvorivosti touto našou dobou a to aj vo vedomí, že sme všetci zraniteľní a potrebujeme sa navzájom. Je toho veľa? Ale to sú v súčasnosti priority života Cirkvi vo svete a u nás!
Ak je odpoveď kňaza, že on na to nemá - tak na čo má? Môže sa takto postaviť k životu a výzvam života otec a mama v rodine? Ak sa takto postavia, vidíme, čo to potom prináša v takej rodine! Aj rodičia sa všeličomu museli naučiť, ich deti žijú v tejto dobe a oni sa musia ku všetkému postaviť zodpovedne a aktívne. Aj ten kňaz, ktorý teraz rezignuje s argumentom svojej „neschopnosti“, kedysi tiež nevedel: chodiť, rozprávať, čítať, plávať, možno i učiť? A naučil sa. Každý čas má svoje výzvy a my, ako kňazi sme v pozícii, keď od nás veľa záleží, čím bude „sýtený“ Boží ľud a koľko Božej milosti sa mu dostane.
Sv. Ján XXIII. napísal (Sacerdotii nostri primordia, 1959): „Horliví kresťania dnes veľa čakajú od kňaza. Pri posviacke krizmy je pozoruhodný úkon, keď biskup vdýchne do pripravenej nádoby. Buďme všetci takou otvorenou a pripravenou nádobou potrebných zmesí kňazského zápalu a dovoľme, aby sám Boh znova a naplno vdýchol do nášho srdca nové nadšenie prvotného zápalu pre kňazskú službu. Nech aj skrze tento dych a potom v nás samých, Boh obnovuje tvár tejto zeme... Je toho veľa, čo sa na nás privalilo. Každého z nás sa dotkla táto situácia - aj pandémia aj utečenecká realita...i realita nedostatku zdravia!
Avšak napriek tomu nebuďme ustrnutí, znechutení, indiferentní, nechajme sa Božím dychom rozhýbať správnym smerom, a tak Boh dá do pohybu skrze nás aj našich veriacich. Každý nech sa vráti k prvotnej otázke: „Prečo som sa stal kňazom?“ Určite nie preto, aby som bol niekde zabarikádovaný alebo úplne ľahostajný, či veriaci mne zverení, budú alebo nebudú spasení. Ak sme sa od Pána vzdialili, vráťme sa k svojej prvotnej láske - k Pánovi a on sám nám dá nové sily, zápal pre neho, pre jeho kráľovstvo, pre duše. (porov.
K téme svedectva bolesti sa pripája k tebe, otec Jozef aj Svätý Otec František. Ako bol 1. apríla tohto roku prepustený z rímskej nemocnice Gemelli, pripojili sa k nemu aj rodičia päťročného dievčatka menom Angelika, ktorá zomrela deň predtým na onkologické ochorenie. Pápež František sa s nimi stretol pred nemocnicou a ponúkol smútiacej matke svoje objatie, pričom tento moment zachytili aj médiá, ktoré boli v tom čase tam prítomné. Pápež gestom objatia pripomenul dôležitosť „láskavosti“ a „sprevádzania utrpenia“ a dodal, že často pomáha prítomnosť alebo gestá, nie slová, pretože „na bolesť neexistujú slová, iba činy a ticho.“ Sapienti sat - múdry pochopí!
A tu je Božie objatie pre Teba.
Pri príležitosti okrúhleho jubilea sa zvyknú prednášať vinše a blahoželania. Tu je niekoľko príkladov:
- Dožiť sa radosti kvitnúceho rána je zázrak milosti, najkrajší dar Pána. Aj my dnes želáme dobrého zdravíčka pre našu babi od Pána z nebíčka. Nech jej dá dar zdravia v ňom je žitia sila aby tu radostne a šťastne žila. Hodiny života krútia sa dokola, kto sa raz narodil musí ísť do boja. Ide cez bolesti, ide cez nádeje, dúfa, že život mu kus šťastia naleje. A život nalieval na čo mal kto cit, chuť, každý si usmernil osudu ťažkú púť. Hodiny postáli, práve dnes, na sviatok, prednášame k slávnosti srdečný prípitok: Vďaka ti Bože náš za rokov osemdesiat, majme sa radi vždy tak ako v knihe stať. Vykročme zvesela na ďalšiu žitia púť, život aj v zrelosti môže mať sladkú chuť.
- Hodiny života krútia sa dokola, kto sa raz narodil musí ísť do boja. Ide cez bolesti, ide cez nádeje, dúfa, že život mu kus šťastia naleje. A život nalieval na čo mal kto cit, chuť, každý si usmernil osudu ťažkú púť. Hodiny postáli, práve dnes, na sviatok, prednášame k slávnosti srdečný prípitok: Vďaka ti Bože náš za rokov osemdesiat, majme sa radi vždy tak ako v knihe stať. Vykročme zvesela na ďalšiu žitia púť, život aj v zrelosti môže mať sladkú chuť
- Ale dôležité je, nikdy sa naň nevyhovárať,nikdy nezabúdať na lásku, na rodinu, na priateľova čas Ti vráti všetky krásne spomienky života. Želám Ti ...., aby si vždy mala dostatok časuna prežitie krásy života...
- Krásny pozdrav pre ....ako kytku rozmarínuprinášame na narodeniny,i s prianiami plamennými,aby si nám v zdraví žila,ostala vždy taká milá,aby dlhé, dlhé rokyšťastné boli tvoje kroky.- prišla som Ti blahopriať,je tu prianí dlhý radmáš priateľov veľa tuším,tak nech nemáš smútok v dušinech máš denne múdrosť v hlavenech si vždy v pravde a v práve,nech máš šťastia denne veľaešte zdravie k tomu želámobjatie Ti posielamk tomu Tvojho anjelaby Tu bol vždy, keď ho trebaaby strážil sny a Teba...
- Občas tiež nazrieme životu do svedomiaa len tak vzhliadneme za seba nevdojak.V ušiach nám stáročné agáty hudbou zvonia,no život ulieta tak ako z hniezda vták...Nuž aj ty, otče náš, cez úspechy i pády,spieval si pesničky, čo ti vždy prísluší.Aj preto v srdiečkach našich ťa máme radi,kým slákom huslí nás zohrievaš na duši...Dnes, keď máš veľký deň, a vzduch sa šťastím plníchceme ťa pozdraviť najkrajšou áriou.Svietiš nám v živote ako lúč na výslní.Máš 80 už, nuž teda - živio!!!
- Preto smútiť dôvod nie je,človek musí premôcť seba.Spomienka na roky hreje,ale ďalšie prežiť treba!K ďalšej Tvojej žitia pútijedným tónom srdcia vravia.Jedným hlasom želajú Tiveľa sily, šťastia, zdravia!
- Čas mladosť odniesol, ale nie srdce,všetci dnes na teba myslíme vrúcne.Chceme ti popriať radosť a šťastiedo mnohých ďalších rokov,chceme ti popriať zdravie a radosťa čas - nech ide krokom.
Pri príležitosti jubilea je vhodné pripomenúť si aj príhovor k babke:
Drahá naša babička,v tento slávnostný deň sme sa tu všetci stretli, aby sme vo veľkom oslávili Tvoje okrúhle narodeniny. Teraz je ten správny čas, aby sme Ti všetci povedali, že Ťa ľúbime, že si náš poklad a že niet lepšej pochúťky na celom svete ako Tvoje pečené buchty. A to nejeden z nás mal možnosť ochutnať už všeličo. Veď za posledné roky sa to v našej rodine akosi rozcestovalo. Veru akosi sme sa všetci roztratili po rôznych kútoch a to nielen Slovenska, ale aj dá sa povedať sveta. Nuž doba je teraz taká, sú tie možnosti a mladých ľudí to láka. No ale nech je niekde tam vo svete akokoľvek zaujímavo, každý sa rád domov vráti. Každý z nás sa rád vráti do Tvojho domčeka, kde je príjemne teplúčko a vonia to tam pečenými buchtami. To teplo domova, ktoré nám je u vás poskytnuté si každý z nás aj keď sme ďaleko nesie vo svojom srdci. Dúfam, že až my budeme v roli babičiek a deduškov budeme vedieť vytvoriť také príjemné teplo domova s takou priaznivou atmosférou ako vieš poskytnúť Ty nám spolu s deduškom.
Ján Chryzostom Korec