Každodenne čelí Biblia veľkej paľbe kritiky, však odoláva. Odolala aj tzv. literárnej kritike 18. a 19. storočia. Jedinečnosť Biblie spočíva v jej posolstve. Okrem zjavných vyhlásení však obsahuje aj „záhady a tajomstvá“. Napr. príkladom je hneď prvý verš knihy.
Na počiatku stvoril Bôh nebesia a zem. Tu sa „oddeľuje“ večnosť od času. Všetko, čo je stvorené, či vzniklo, má svoj počiatok. Pred veršom 1 nebolo nič, len Boh.
Mnohí kritici často spochybňujú dôveryhodnosť Starého zákona. Otázka, či sa dnešný text zhoduje z originálom, bola zodpovedaná nálezom zvitkov od Mŕtveho mora. V jaskyni č. 4 sa našli texty o 1000 rokov staršie ako dovtedy najstaršie známe kópie (980 po Kr.).
Treba si uvedomiť, že sa texty museli dodržiavať veľmi prísne pravidlá. Kontrolovalo sa všetko od formátovania, cez použité farby či atrament, až po odev pisára a hygienické pravidlá, ktoré musel dodržiavať. Ak sa zistila chyba, texty sa museli spáliť alebo zakopať. Vďaka týmto opatreniam sa uistili, že každá kópia je identická z originálom.
Vďaka archeológii poznáme obchodné centrá pre daný región. Archeológia poskytuje dôležité dobové poznatky. Archeologické nálezy potvrdzujú existenciu starých biblických miest ako Megiddo, Jeruzalem, Lachíš, Gaza a pod.
Ježiš Kristus potvrdzuje svojimi slovami skutočné historické osoby. Napr. v evanjeliu (19:4-6 a v 23:35).
Interpretácie príbehu o stvorení
Otázka, kedy nastal počiatok, ako sú teda Zem a vesmír staré? Odpoveď v Biblii nenájdeme. Rôzne predpoklady však ponúkajú rôzne závery.
Existuje viacero teórií, ktoré sa snažia vysvetliť vek Zeme a vesmíru:
- Naturalizmus a evolúcia
- Teistická evolúcia
- Teória starej Zeme alebo progresívny kreacionizmus
- Teória mladej Zeme
Podľa teórie starej Zeme sú vesmír aj Zem staré niekoľko miliárd rokov. Dni stvorenia sa považujú za geologické éry, resp. obdobia a nie doslovné dni. Teória mladej Zeme tvrdí, že Zem je stará rádovo niekoľko tisíc rokov. Veria, že Boh robil presne to, čo Biblia v Genezis 1-2 hovorí, že robil.
Datovanie nerastov či fosílií, je pomocou rádioaktívnych izotopov. Rôznymi metódami nameráme rôzne hodnoty. Takýchto rozporov je ale viac.
Podľa teórie Dr. Russella Humphreysa, bola počas štvrtého dňa stvorenia v tzv. časová dilatácia veľmi významná.
Dielo stvorenia
Po stvorení vesmíru sa upiera pozornosť na zem. Zatiaľ je však zem neladná a pustá. Tma, chosek, naznačuje temnotu, resp. absenciu svetla. A táto priepasť je naplnená vodou. Duch Boží sa vznáša nad vodou, resp. prináša poriadok (Žalm 104:30).
Mnohí veria, že pred veršom 2 sa niečo odohralo. Táto teória hovorí o vzbure a páde (Ez 28:11-19, Iz 14:12-15), ktorý postihol celé stvorenie. Lucifer bol dokonalý vo svojich cestách. Bol Božím anjelom, neskôr sa však povýšil a zhrešil. Dôsledkom Luciferovho hriechu, opisuje chaotickú, zničenú zem, ktoré je neladná a pustá.
Boh sa aj vyjadruje, vyjadruje svoju vôľu. A Bôh riekol: Nech je svetlo! A bolo svetlo. Boh oddelil svetlo od tmy, prideľuje rozdielne postavenie v čase a priestore. Svetlo dňom a tmu nazval nocou. A bol večer, a bolo ráno, prvý deň.
A Bôh riekol: Nech je obloha medzi vodami a nech delí vody od vôd! Vzniká obloha. A bolo tak. A Bôh nazval oblohu nebom. A bol večer, a bolo ráno, druhý deň. V našom ponímaní by sme to nazvali atmosféra. V chápaní sa tento priestor označuje ako tzv. prvé nebo.
A Bôh riekol: Nech sa vody, ktoré sú pod nebom, zhromaždia na jedno miesto a ukáže sa sušina! A bolo tak. Vzniká súš. A Bôh videl, že je to dobré. A Bôh riekol: Nech zem vydá zeleň: trávu, ktorá plodí semä, ovocné stromy, prinášajúce na zemi ovocie, každý druh podľa svojho semena! A bolo tak. Boh iniciuje vznik vegetácie. Tak prikázal Boh. Na scénu vstupuje aj informácia.
Interpretácie hriechu v židovskej literatúre v intertestamentárnom období
Literatúra, ktorou sa budeme zaoberať, bola poväčšine reflexiou na náboženskú krízu v židovskom národe - osobitne na helenizáciu, ktorá vyvrcholila znesvätením chrámu za čias Antiocha IV. Epifana roku 167 pred Kristom. Židovské spisy, ktoré vznikli v období medzi Starou a Novou zmluvou, sú prevažne apokalyptickej povahy. Obsahujú Božie tajomstvá, t. j. tajomstvá o Božej vôli a prozreteľnosti v dejinách, tak s národmi, ako aj s jednotlivcami.
Dominantnou témou v apokalyptickej literatúre intertestamentárneho obdobia bol Boží súd a s tým spojená predstava odplaty spravodlivým a nespravodlivým. V židovskej literatúre intertestamentárneho obdobia, ktorá interpretuje históriu a prítomnosť utrpenia a zla, nachádzame tiež rozvinuté predstavy o anjeloch a démonoch. Čím sú spisy neskoršieho pôvodu, tým sa viac sústreďujú na transcendentný svet duchov - anjelov a démonov. Je zrejmé, že angeológia a démonológia v židovskej literatúre intertestamentárneho obdobia vrátane spisov z Kumránu bola rozvinutá pod vplyvom perzského dualizmu.
Podivná časová os Knihy Genezis
Odkiaľ sa vzal hriech alebo zlo vo svete?
Niektoré pseudoepigrafické spisy, texty z Kumránu a apokryfný spis Múdrosť Síracha svedčia o tom, že otázka pôvodu hriechu alebo zla bola v Júdsku v 2. storočí pred Kristom pomerne rozšírená. Odpovede sa hľadali v novej interpretácii biblických textov o stvorení. V tejto súvislosti sa vykladali tri biblické texty v Prvej Mojžišovej knihe (1M 6, 2 - 4, 1 M 3. kapitola a 1M 8, 21; cf. 6, 5; Sir 15, 14).
Vzbura anjelov
V biblickom texte sa uvádza, že Boh za čias Nóacha privedie potopu na zem ako trest za rozmach hriechu na zemi. Naproti tomu pisateľ apokalypsy tzv. Knihy padlých anjelov (1Hen 6 - 11), ktorá je najstaršou časťou päťdielnej pseudoepigrafickej zbierky Prvá Henochova kniha (1Hen), reinterpretoval pôvodný biblický text tým spôsobom, že spojenia Božích synov a ľudských dcér sa stali príčinou hriechu na zemi. Boží synovia sú predstavení ako anjeli, ktorí sa vzbúrili proti samému Bohu. Zostúpili z neba na zem a zviedli ľudí tým, že im sprostredkovali nedovolené poznanie.
V knihe Jubileí nachádzame zmienku o vzbúrených anjeloch, ale s tým rozdielom, že pôvod hriechu treba hľadať na zemi (nie v nebi). Hovorí sa o vodcovi zlých duchov, respektíve kniežati démonov - Mastemovi, ktorý žiadal Boha, aby s ním mohla ostať aspoň jedna desatina démonov, aby ničili a zvádzali ľudí.
Príbeh Adama a Evy
Druhý spôsob vysvetlenia pôvodu zla vychádza z biblického podania Prvej Mojžišovej knihy v kapitolách 2 - 3. Ako prvý sa s týmto biblickým textom zaoberal Sírach a čiastočne aj anonymný pisateľ Kniha Jubileí. Biblický text o hriechu prvého človeka zohral významnú úlohu v židovstve a kresťanstve až neskôr - na konci 1. storočia po Kristovi.
V apokryfe Múdrosť Síracha sa nespomína Adamov hriech, ale hriech sa pripisuje žene: V žene je počiatok hriechu a pre ňu všetci zomierame (25, 24). Sírach priamo hovorí o pôvode hriechu v 15. kapitole vo veršoch 11 - 20. Sírach píše: On na začiatku stvoril človeka (hebr. ‘ádam) a dal mu moc rozhodovať sa (Sir 15, 14).
Zlá náklonnosť
Tretí spôsob riešenia otázky pôvodu zla sa našiel v učení o zlej náklonnosti (hebr. jécer há-ra‘), ktorá pochádza od Boha a je zdedená - človek sa s ňou už narodí. Jécer sa vyskytuje aj v neskorších rabínskych textoch ako terminus technicus na vyjadrenie sily, ktorá podmieňuje ľudské správanie. Pojem jécer nájdeme prvýkrát v Prvej Mojžišovej knihe v 6. kapitole - dokonca dvakrát. Slovo hrnčiar (hebr. jócér) v Sir 33 a sloveso použité v biblickom texte Gen 2, 7 o tom, ako Hospodin Boh sformoval človeka, majú ten istý spoluhláskový základ: j-c-r.
Pisateľ Štvrtej Ezdrášovej knihy (spis pochádza z konca 1. stor.) napísal o účinkoch zlej náklonnosti: Zlé srdce niesol v sebe najskôr Adam, prestúpil prikázanie a bol premožený; tak sa stalo aj so všetkými, čo sa z neho narodili. O prenose hriechu z Adama na jeho potomkov - čo bolo neskôr sformulované v cirkevnom učení o dedičnom hriechu - jasne čítame v 4Ezd 7, 118nn: Adam, čo si to urobil? Tvoj hriech totiž nebol len tvojím pádom, ale aj naším, všetkých nás, čo z teba pochádzame!
V textoch z Kumránu nachádzame rozvinutie tak apokalyptickej tradície z Henochových kníh, ako aj učenia o zlej náklonnosti z múdroslovnej tradície. Z Kumránu však možno doložiť aj celkom novú syntézu obidvoch tradícií - učenie o dvoch duchoch. V Múdroslovnom spise sa biblický príbeh o Adamovi neinterpretuje ako pád do hriechu. Sírach nespomína zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla a zároveň sa zmieňuje o tom, že od začiatku Boh ľudí naplnil rozumnosťou a odvahou, ukázal im dobré a zlé (Sir 17, 7). V súvislosti s učením o dvoch duchoch sa spomína dvojité stvorenie človeka. Jeden človek bol stvorený na obraz nebeského rozumového sveta, kým ten druhý na obraz pozemského zmyslového sveta.
Druhý príbeh o stvorení sveta
Druhá správa o stvorení sveta (Gn 2,4-25) je značne odlišná od tej prvej (Gn 1,1-2,3). Svätopisci si uvedomovali, že tieto príbehy sú len obraznými rozprávaniami, ktoré majú za úlohu vysvetliť isté základné náboženské skutočnosti, pričom však každé z týchto rozprávaní vysvetľuje iné skutočnosti. Na rozdiel od predchádzajúcej správy je tu človek stvorený ako prvý spomedzi ostatných živých stvorení, aby spolupracoval na diele Stvoriteľa, avšak zmysel tejto skutočnosti je do veľkej miery vlastne rovnaký ako v prvom rozprávaní, kde je človek stvorený naopak ako posledný - a tým zmyslom je, že človek má vo stvorení výnimočné postavenie, patrí mu isté prvenstvo.
V tejto druhej správe sa stvorenie človeka Bohom opisuje ako činnosť hrnčiara a zdôrazňuje sa skôr skutočnosť, že človek je pozemská bytosť, stvorená z prvkov zeme, z hliny. Podľa tohto rozprávania Boh človeka oživil tak, že do neho vdýchol život, resp. dych života, čo sa dnes najčastejšie vysvetľuje ako osobitné darovanie duše od Boha každému človeku. Táto druhá správa len konštatuje Božiu otcovskú dobrotu a lásku voči človeku, keď hovorí, že Boh pre človeka vysadil krásnu záhradu, raj (Eden), teda niečo ako oázu uprostred púšte, ktorú vysadil rôznymi stromami. Z celého rozprávania 3,1-24 o prvom hriechu však budeme dnes počuť len krátky úryvok 3,1-7a. Tento text na nás na prvé počutie pôsobí ako nejaká náboženská rozprávka, ktorá sa snaží detským spôsobom vysvetliť, kde sa vzalo zlo vo svete, keď Boh predsa všetko stvoril dobré.
Je pravdepodobné, že svätopisci sa naozaj nechali pri tvorbe tohto textu inšpirovať nejakými ľudovými bájkami, rozprávkami či v tej dobe rozšírenými pohanskými mýtmi. Z týchto mýtov sú napr. známe také obrazy ako strom života, pokušiteľ alebo cherubíni. Toto rozprávanie však prevyšuje tieto spomenuté literárne druhy, a to tým, že opisuje skutočnú historickú udalosť, ktorú iba zahaľuje do šatu obrazného rozprávania, keďže presný priebeh tejto udalosti je neznámy. Celý príbeh však môžeme vnímať aj ako dômyselne zostavenú drámu, ktorá svojou psychologickou hĺbkou pripomína skôr antickú tragédiu než len nejakú rozprávku.
Pokušenie a hriech
Prvé dejstvo či obraz môžeme nazvať „Pokušenie a hriech“ (Gn 3,1-7) a vystupujú v ňom tri osoby - had, žena a muž. Boh je tu prítomný len v úzadí, len sa o ňom hovorí, priamo nevystupuje. Najprv sa v raji objavuje tajomná bytosť, ktorá má navonok podobu hada. Symbol hada je však v Biblii viacvýznamový, keďže berie do úvahy aj symboliku pohanských kultov, ktoré si hadov uctievali ako božstvo.
Za týmto symbolom sa však skrýva skutočná bytosť, síce duchovná, ale nie vymyslená, mytologická, ako pohanskí bôžikovia. Je to tajomný Boží nepriateľ, plný nenávisti k Bohu a závistlivý voči ľuďom, ktorý chce aspoň v ľuďoch zničiť Boží obraz, keď jeho nenávisť a vzbura nemôže zasiahnuť priamo samého Boha. Svätopisec si však hada ako symbol Satana nevybral len kvôli jeho výzoru či jeho prirodzeným vlastnostiam, ale aj preto, že had bol dôležitým symbolom v pohanských mytológiách okolitých národov. Had v raji je teda v očiach prvých ľudí niekto, kto pozná vábivé tajomstvá sveta lepšie ako oni, a prisľubuje akýsi nový, zaujímavejší život, ale aj novú moc, ktorá ich urobí nezávislými na Bohu.
Pokušenie teda prichádza do raja zvonka, od Satana. V pôvodnej prirodzenosti človeka nebola zlá žiadostivosť, zlá náklonnosť. Tie sa stali súčasťou ľudskej prirodzenosti až po páde do hriechu, až potom, keď ju diabolský jed otrávil a s ňou aj naše vzťahy s Bohom, ako aj s ľuďmi a dokonca aj s prírodou. Prečo sa v tomto príbehu o prvom hriechu obracia Satan najprv na ženu a nie na Adama? Zdá sa, že Satan dobre pozná ženu, jej prirodzenosť, to, čo je v nej typicky ženské, čo tvorí jej silnú stránku, čo je jej tajomstvo, v čom spočíva jej sila a tiež príťažlivosť pre muža.
Satan sa prihovára žene tak, že jemne a nenápadne útočí na jej cit dôvery a lásky voči Bohu. Tvári sa, že má nejasné informácie o rajskom zákaze jedenia zo stromu poznania dobra a zla. Otázkou zdanlivej nevedomosti, aby v nej vyvolal pocit, že ho musí poučiť o tom, čo je naozaj pravda, využíva prirodzenú citlivosť ženy. Pýta sa jej: „Či Boh naozaj povedal: Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?“ V skutočnosti Satanovi ide hlavne o to, aby sa žena pustila s ním do rozhovoru, potom už bude hračka ju zmiasť klzkými slovami.
Žena teda v naivnej dôvere, keďže ešte nepoznala zlo, poučuje Satana o tom, ako znie Boží zákaz správne, ale už sa nechala zmiasť Boží zákon spochybňujúcim a Božie konanie skryto odsudzujúcim štýlom a tónom diablovej otázky, a v odpovedi už trochu zveličuje, možno s dobrým úmyslom, aby zdôraznila silu tohto zákazu. Správne síce najprv hovorí: „Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, nám Pán povedal: Nejedzte z neho“ - a tu by mala jej reč skončiť, ale ona ešte pridáva nečakané zveličenie: „A ani sa ho nedotýkajte“. Boh im však nezakázal dotýkať sa stromu, ba ani trhať jeho ovocie, zakázal ho len jesť. Žena k tomu však pridáva ešte jedno skreslenie. Tentoraz nezveličuje, ale naopak zmenšuje, bagatelizuje Boží zákaz spojený s jedením ovocia zo stromu poznania dobra a zla. Boh povedal: „Istotne zomriete“ a nielen: „aby ste nezomreli“.
Žena teda na jednej strane zveličuje Boží zákaz, a vykresľuje Boha tak trochu ako malicherného tyrana, ktorý zakazuje nielen jedenie zo stromu poznania dobra aj zla, ale aj samotný dotyk tohto stromu a jeho ovocia, ale na druhej strane bagatelizuje sankciu, trest za porušenie Božieho zákazu a istotu smrti zamieňa s možnosťou smrti, akoby za istých okolností možno k trestu ani nedošlo, veď Boh možno nie je tyran, ale naopak slaboch. V oboch prípadoch však už pokrivila Boží obraz vo svojom svedomí. Najprv spochybnila Božiu lásku voči ľuďom a potom Božiu spravodlivosť voči zlu. A to všetko v dôsledku toho, že sa nechala zmiasť manipulatívnou diablovou otázkou, v ktorej už bola ukrytá lož.
Satan cíti, že ženin pád do hriechu je už blízko, stačí posledný úder. A preto hovorí: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ Satanovi sa teda podarilo rozkolísať ženinu dôveru v Božiu dobrotu a Božiu pravdivosť a v úprimnosť Božieho úmyslu s človekom.
Dedičný hriech
Spojeniu peccatum originale zodpovedá preklad prvotný hriech, u nás sa však častejšie používa spojenie dedičný hriech. Augustín pripustili, že Adam v nás naozaj spôsobil hriech. Tento hriech sa prenáša na všetkých rodením, nie napodobňovaním.
Svätý Pavol hovorí iba o prenose fyzickej smrti? Svätý Pavol hovorí o prenose duchovnej i fyzickej smrti. Dôkaz existencie tejto náuky je prax Cirkvi krstiť deti. Dedičný hriech argumentmi len z rozumu sa nedá. Hriech zbavuje dušu posväcujúcej milosti.
Rodina je samozrejme braná v tom najširšom možnom zmysle slova. Rovnako tak dedič nie je jeho „vina“, pretože vina predpokladá dobrovoľnosť. Dedičný hriech nemá povahu osobnej viny. Svätý Tomáš definuje dedičný hriech ako „stratu milosti“.
Vyššie sme uviedli, že argument z rozumu pre dedičný hriech nie je ľahké zostrojiť. Je však možné zostrojiť argument zo skúsenosti. V pravidelných intervaloch majú reformátori ľudských životov sklon vyniesť na svetlo Božie nápad, vybudovať na základe nejakej ideológie raj na zemi. A hoci ideové pozadie býva rôzne, humanistické, socialistické, anarchistické, ateistické či iné, všetky tieto pokusy dôsledne spája, že alebo neuvažujú alebo rovno odmietajú dedičný hriech a koncept poškodenej ľudskej prirodzenosti.
Triezvy katolícky názor tak umožňuje vypracovať pedagogický a výchovný systém, ktorý človeka chráni pred pýchou, ktorá bola príčinou Adamovho pádu, ale zároveň mu dá nádej a ukáže cestu, ako spoluprácou s Božou milosťou dosiahnuť posledný cieľ svojej existencie. Nahradili ho liberálne ideológie hypertrofovaných práv a nárokov, ktoré však neberú na zreteľ spomínané zatemnenie rozumu, oslabenie vôle konať dobro a sklon podľahnúť pokušeniu k zlému.
