Prvý Carihradský Koncil: Informácie a Kontext

Prvý Carihradský koncil, známy aj ako Prvý Konštantínopolský koncil, bol významným medzníkom v dejinách kresťanstva. Zvolaný v roku 381, bol druhým ekumenickým koncilom v dejinách Cirkvi a nadviazal na závery Nicejského koncilu z roku 325. Tento koncil mal za cieľ upevniť Nicejské vyznanie viery a vyriešiť pretrvávajúce teologické spory, ktoré ohrozovali jednotu Cirkvi. V tomto článku sa pozrieme na historické pozadie, priebeh, výsledky a význam tohto koncilu.

Ikona Svätej Trojice od Andreja Rubleva

Historické pozadie

V prvých storočiach kresťanstva bola trojjednota Boha reflektovaná a vysvetľovaná z hľadiska dejín spásy: Otec sa zjavil skrze Syna vo Svätom Duchu. Ako ústredný pojem slúžila oikonomia. Vo 4. storočí sa dostala ontologická rovina do centra pozornosti. Komplementárnym pojmom k oikonomii sa stala theologia. Ako treba chápať pomer medzi Otcom a Synom, resp. medzi Otcom, Synom a Svätým Duchom vo vnútri Svätej Trojice? Ako sa jednota a trojica dajú myslieť spolu tak, aby sa navzájom nerušili?

Ariánsky spor

Spor vyvolali teórie Ária. Árius pochádzal z Líbye. V Alexandrii sa stal diakonom a napokon presbyterom. Za vlády biskupa Alexandra pôsobil v chráme mestskej štvrti Baukalis a bol poverený najmä katechézou a kázaním. Pred rokom 318 začal Árius prednášať vlastnú teológiu. Vychádza z absolútnej transcendentnosti, nemennosti a nezmeniteľnosti Boha.

Árius ostro oddeľoval Boha Otca od Boha Syna. Podľa Ária naozaj Bohom je len nezrodený Otec, Syn patrí na stranu stvorení, Syn nie je večný: „Existoval čas, v ktorom (Logos) nebol.“ Nanajvýš v prenesenom zmysle môže byť označovaný ako splodený z Boha. Syn bol stvorený Otcom z ničoho pred vekmi, je prvé a najznamenitejšie zo všetkých stvorení (Príslovia 8, 22), Otcom určený za Syna. Ako prvý stvorený je Syn podľa Ária prostredníkom a nástrojom absolútne transcendentného Boha v jeho diele stvorenia.

Árius našiel v Alexandrii veľký ohlas, ale aj odpor. Nedalo sa dosiahnuť zhodu. Najneskôr v roku 319 biskup Alexander vylúčil Ária aj s jeho prívržencami z Alexandrijskej cirkvi.

Synody v Bitýnii a Antiochii

Alexandrijský spor sa tak preniesol do východnej cirkvi, lebo Árius rýchlo našiel podporu. Ujal sa ho biskup Euzébius Nikomédijský a zakrátko aj biskup Euzébius Cézarejský.

V roku 320 sa synoda v Bitýnii pod vedením Euzébia Nikomédijského vyslovila za Ária a vyzvala na jeho opätovné prijatie do Alexandrijskej cirkvi. Alexandrijský biskup to rozhodne odmietol.

V tejto situácii hlbokého rozkolu medzi odporcami a obhajcami Ária sa cisár Konštantín v roku 324 už ako samovládca začal venovať cirkvi. Bez rozpoznania hlbšieho významu teologických hádok sa pokúsil najskôr sám urovnať tento spor.

Konštantínova náboženská politika mala za cieľ plnú svornosť medzi všetkými Božími služobníkmi, keďže od jednoty vo viere závisí aj blaho štátu. Konštantín nevedel pochopiť, prečo sa vedú hádky o také „bezvýznamné otázky“. Jeho cirkevný a teologický poradca, córdobský biskup Hósius mal zasiahnuť ako sprostredkovateľ.

Synoda v Antiochii (koniec 324 alebo začiatok 325) sa pod Hósiovým vedením vyslovila v prospech Alexandra, rozsiahlo prevzala Alexandrovo teologické stanovisko a opätovne odsúdila Ária a jeho prívržencov, medzi nimi aj Euzébia Cézarejského.

Medzitým cisár rozhodol, že jednotu cirkvi obnoví všeobecným koncilom. Biskupi celej oikumene sa mali zísť v Nicei (dnešný İznik v Turecku) v cisárskej rezidencii.

Impozantné zhromaždenie približne 250 až 300 biskupov, ktorí prišli takmer výlučne z Východu (Rím bol zastúpený dvoma presbytermi), sa zišlo pravdepodobne 20. mája 325 v nicejskom cisárskom paláci.

Cisár, ktorý pravdepodobne osobne zasahoval do rokovaní, očakával od koncilu vyriešenie ariánskej otázky.

Prvý Nicejský koncil

Nicejský koncil

Keďže sa nezachovali žiadne akty ani protokoly tohto koncilu, nedá sa presne zrekonštruovať jeho priebeh. Z diela Euzébia Cérazejského (Vita Constantini III) a ďalších správ možno usúdiť, ako vážne a búrlivo sa viedli rokovania.

Dogmatický výsledok je zhrnutý v Nicejskom symbole viery. Základným textom bol možno nejaký cirkevný krstný symbol, aj keď nie ten cézarejský, ako našepkáva príslušná pasáž u Euzébia. Tento text bol doplnený a spresnený v protiariánskom duchu.

Podľa symbolu treba vyznávať „jedného Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, ako Jednorodeného z Otca splodeného, t. j. z podstaty Otca, Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty (homoousios) s Otcom“.

Práve pojem homoousios, favorizovaný samotným cisárom, sa mal v pokoncilových rokoch stať ústredným sporným bodom.

Protiariánske zameranie Nicejského symbolu bolo zdôraznené dodatkom, v ktorom boli odmietnuté Áriove stručné vieroučné formulácie (stvorenie Syna v čase, z ničoho a z inej podstaty ako Otec) a každý obhajca Áriových téz bol „vylúčený zo všeobecnej a apoštolskej cirkvi“.

Árius sa nepodriadil, rovnako ani jeho biskupskí krajania Secundus Ptolemaiský a Theonas Marmarický. Koncil ich exkomunikoval a cisár poslal do vyhnanstva. Rovnaký trest postihol Euzébia Nikomédijského a nicejského biskupa Theognisa.

Po tom všetkom sa zdalo, že nebezpečenstvo je zažehnané a jednota cirkvi dosiahnutá - biskupi boli na konci rokovaní „jednej mysle a jedného ducha“ (Vita Constantini III 13).

Nicejský koncil sa zaoberal aj radom všeobecných cirkevných otázok (Pascha a dátum jej slávenia, voľba biskupa, štruktúra všeobecnej cirkvi, otázky pokánia atď.). Výsledky sú zachytené v dvadsiatich koncilových kánonoch.

Koncil nemal posledné slovo

Koncil sa skončil veľkolepou slávnosťou: Konštantín, ktorý oslavoval dvadsiate výročie svojej vlády, pozval účastníkov koncilu na hostinu.

Euzébius, dojatý postavením biskupov, ktoré sa v porovnaní s rokmi prenasledovania tak veľmi zlepšilo, opisuje celú udalosť v hymnických tónoch: „Človek by to mohol považovať za obraz Kristovho kráľovstva alebo si myslieť, že to všetko je len sen a nie skutočnosť!“ (Vita Constantini III 15)

Nicejský koncil nemal posledné slovo v spore s Áriom a ariánskou teológiou. Príliš nejasné zostalo, ako chápať jedinosť podstaty, najmä vzhľadom na skutočnosť, že pojem homoousios sa nenachádza vo Svätom písme. Rozhodujúce kontroverzie sa odohrali v nasledujúcich desaťročiach.

Až v päťdesiatych rokoch štvrtého storočia sa Nicejský koncil stal u svojich obhajcov neprekonateľnou udalosťou: „veľkou a svätou synodou 318 otcov“ (podľa Genezis 14, 14), „božským výrokom“.

Prvý Carihradský koncil (381)

Cisár Konštantín I. Veľký (306-337) začal proces, vďaka ktorému na konci štvrtého storočia cisár Teodózius I. Veľký (379-395) prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo. V roku 330 Konštantín preniesol svoje hlavné sídlo z Ríma do Byzantionu a okrem nádhernej výstavby daroval tomuto mestu aj nový názov Nový Rím alebo Konštantínopol. Súčasne s politickým upevňovaním nového hlavného mesta ríše prebiehalo aj utváranie Konštantínopolu ako strediska cirkevného života.

Biskupstvo v Byzantione vzniklo v druhom storočí. V hierarchickom usporiadaní bolo spočiatku sufragánnym biskupstvom metropólie v Heraklei ležiacej na pobreží Marmarského mora. Hneď po povýšení Byzantionu sa však osamostatnilo a už na druhom všeobecnom koncile v Konštantínopole (381) bolo povýšené na metropóliu, ktorej však podliehala zatiaľ len Trácia. Napriek tomu tamojší biskup dosiahol, že mu ako „biskupovi Konštantínopolu, Nového Ríma“ bolo priznané druhé miesto v cirkevnej hierarchii, hneď za rímskym biskupom.

A štvrtý všeobecný koncil v Chalcedóne (451) priznal konštantínopolskému patriarchovi, ako sa začal medzitým titulovať, jurisdikciu aj nad celou Malou Áziou a prednosť pred patriarchátmi v Alexandrii a Antiochii. Po páde Západorímskej ríše (476), aby zdôvodnili svoje nároky na prednostné postavenie v Cirkvi, začali konštantínopolskí patriarchovia stále viac zdôrazňovať skutočnosť, že sú biskupmi Nového Ríma (a teda dedičmi starého Ríma). Proti nárokom rímskych biskupov ako nástupcov sv. Petra na primát v Cirkvi zdôrazňovali koncepciu pentarchie, teda Cirkvi ako sústavy piatich samostatných patriarchátov, v ktorej bol patriarchovi Ríma priznávaný iba čestný a nie jurisdikčný primát.

Objavuje sa tiež titul „ekumenický patriarcha“, ktorý konštantínopolský patriarcha Ioannes IV. Nesteutes (582-595) prijal v roku 588 ako svoj oficiálny titul. Aby konštantínopolskí patriarchovia mohli dostatočne čeliť svätopeterskej tradícii, začala byť zdôrazňovaná legenda (vytvorená až v štvrtom storočí), že biskupstvo v Byzantione založil už apoštol Andrej Prvopovolaný, brat sv. apoštola Petra, a údajne ako prvého biskupa tam ustanovil svojho žiaka Stachysa (38-54).

Po ovládnutí Egypta, Sýrie a Palestíny Arabmi v siedmom storočí, čím sa patriarcháty v Egypte, Antiochii a Jeruzaleme stali súčasťou kalifátu, a tak prakticky stratili akýkoľvek mocenský význam, sa súperenie medzi patriarchátmi obmedzilo na Rím a Konštantínopol.

Od doby cisára Konštantína I. Veľkého sa všeobecné koncily, zvolávané cisárom, konali v hlavnom meste Konštantínopole alebo v jeho bezprostrednom okolí, takže tam sa konštituovalo všeobecne platné cirkevné učenie.

Výsledky a význam koncilu

Prvý Carihradský koncil bol piatym ekumenickým koncilom v dejinách Cirkvi. Vyriešili sa aj teologické problémy medzi Konštantínopolom a Rímom a ekumenický rozmer koncilu dnes uznáva ortodoxná, katolícka i protestantská cirkev.

Koncil v Nicei v roku 325 bol historickým zlomom: Cirkev musela zadefinovať, kým Ježiš Kristus skutočne je. Arianizmus vtedy tvrdil, že Ježiš je len výnimočným Božím stvorením - nie Bohom. Nicejský koncil preto jasne vyhlásil, že Ježiš je „jednej podstaty s Otcom“.

Nicejsko-carihradské vyznanie viery má ekumenický význam, ktorý nesmieme podceňovať, pretože je spoločné nielen pre cirkvi orientálne, pravoslávne a katolícku cirkev, ale aj pre cirkevné spoločenstvá, ktoré vyšli z reformácie. Nárok Nicejského vyznania viery má zásadný ekumenický význam, pretože na obnovenie jednoty Cirkvi je potrebná zhoda v základnom obsahu viery, a to nielen medzi súčasnými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, ale aj zhoda s Cirkvou minulosti a predovšetkým s jej apoštolským pôvodom.

Ekumenický dialóg a súčasnosť

Zapodievanie sa Nicejským koncilom nie je len historickým záujmom. Už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia Joseph kardinál Ratzinger vnímal skutočnú výzvu pre kresťanstvo v dnešnej dobe v „novom arianizme“ alebo, miernejšie povedané, prinajmenšom v „dosť výraznej forme nového nestorianizmu“.

Takéto ariánske tendencie sa ukazujú predovšetkým v tom, že nemalý počet ľudí, a to aj kresťanov, sa nechá osloviť predovšetkým všetkými ľudskými rozmermi Ježiša Nazaretského, ale veľké ťažkosti im spôsobuje cirkevná viera v Krista, čiže vyznanie viery, že tento Ježiš je jednorodený Syn Boží, ktorý je medzi nami prítomný ako Vzkriesený. V tejto situácii, keď aj v dnešnom kresťanstve musíme konštatovať arianizáciu viery v Krista a s ňou spojené znepokojujúce oslabenie významu kresťanskej viery v Ježiša ako Krista, v ktorom sa sám Boh stal človekom, je naliehavou úlohou obnoviť vyznanie viery v Krista.

Preto je potrebné dúfať, že 1700.

výročie prvého ekumenického koncilu v dejinách Cirkvi, ktorý sa konal v roku 325 v Nicei, by mohlo byť hviezdnou hodinou ekumenizmu. Táto formula možno pochopiť len na pozadí ostrého sporu, ktorý vypukol v kresťanstve tej doby, najmä vo východnej časti Rímskej ríše, a týkal sa otázky, ako je možné zosúladiť kresťanské vyznávanie Ježiša Krista ako Božieho syna s rovnako kresťanskou vierou v jedného Boha.

Aby urovnali ariánsky spor, konciloví otcovia odmietli model prísne filozofického monoteizmu propagovaný Áriom a vyznali vieru, že Ježiš Kristus ako Boží Syn je „jednej podstaty s Otcom“.

Zatiaľ čo Nicejský koncil definoval vieru v Ježiša Krista, vieru v Svätého Ducha spomenul len všeobecne („a v Ducha Svätého“).

Tabuľka: Prehľad prvých sedem ekumenických koncilov

tags: #prvy #carihradsky #koncil