Nielen veriaci ľudia, ale aj neveriaci často používajú slovo dogma. Neraz v nesprávnom význame, napríklad v spojitosti s kňazským celibátom. Toto slovo bolo v rôznych dejinných obdobiach chápané rozdielne. Grécky termín dogma pôvodne označoval akýkoľvek filozofický názor, mienku.
Kresťania ho postupne začali používať pre označenie vyznania, ktoré sa ukázalo ako správne. Ani Tridentský koncil v 16. storočí nepoužíval termín dogma v takom význame, ako ho chápeme dnes, ale hovoril o článkoch viery. Až v 18. - 19. storočí sa ustálilo súčasné chápanie dogmy.
V prvom rade si musíme uvedomiť, že Boh o sebe nikdy nenapísal žiadnu definíciu, ale zjavil sa ako udalosť, ako osoba, s ktorou má človek skúsenosť. Ani samotná Biblia Boha nedefinuje, iba ho opisuje. Keď sa človek pokúša vytvárať vyjadrenia o Bohu, vždy to robí prostredníctvom dostupných myšlienkových konceptov, pojmov a formuluje to obmedzeným ľudským jazykom.
Môžeme vykresliť obraz Boha, ale nikdy ho nedokážeme presne vystihnúť. Musíme byť pripravení na to, že tento obraz nikdy nebude dokonalý, musíme byť ochotní nanovo ho dotvárať, s vedomím, že nikdy nebude absolútny. Dnes naše vyznania viery nazývame dogmy a v západnom kresťanstve ich chápeme značne racionálne. Pre prvých kresťanov boli pravdy viery obsahom, ktorý predovšetkým vyznávali a svedčili o ňom. Nebolo to pre nich niečo, čo treba presne pojmovo definovať a špecifikovať.
Počas celých dejín vstupuje teológia do konfrontácie s aktuálnymi myšlienkovými smermi a je nimi ovplyvňovaná, najmä na kresťanskom Západe. V 19. storočí sa v tomto napätí s vedeckým svetom až príliš necháva strhnúť do oblasti dokazovania, čoho výsledkom je novoscholastická racionalizácia teológie. Zoči-voči vonkajšiemu „nepriateľovi“ - vede chce mať cirkev presné pojmy, definície a dôkazy.
To je ako keby ste sa pýtali na počet ekumenických koncilov - k nejakému číslu dospejete vždy podľa toho, aké kritériá si stanovíte. V rôznych dejinných obdobiach bol počet či rozsah právd viery chápaný rozdielne - niekedy ako jeden celok, inokedy ako viac článkov jedného celku. Boh nie je definíciou, ktorú sa naučíme a potom ju už len opakujeme, ale je vzťahom, v ktorom žijeme, v ktorom hľadáme, nachádzame a niekedy opakovane strácame.
Keď nedokážeme určiť počet dogiem, tak potom zrejme nevieme zostaviť ani ich hierarchiu? Ale áno. Mohli by sme povedať, že jestvujú základné pravdy viery a ostatné pravdy viery. Tie základné vytvárajú rámec nášho vyznania - Krédo.
Záväznosť dogiem pre katolíkov
Sú katolíci povinní veriť obsahu všetkých dogiem? Dogmy predstavujú vieroučný rámec, v ktorom sa katolíci pohybujú, v ktorom žijú. Ak tento rámec opustia, tak, pochopiteľne, prestávajú byť katolíkmi. Nerád by som však hovoril o povinnosti v niečo veriť, musí tu predsa ísť o vnútorné chcenie. Nikto nás nenúti byť katolíkmi, človek ním sám chce alebo nechce byť.
Pochybnosti patria k viere, predstavujú hľadanie, ktoré netreba vnímať hneď negatívne. Práve naopak, niekedy môže byť pozitívnou súčasťou prežívania viery. Spomínaný rámec viery nie je čímsi empiricky daným, lebo potom by sme už nehovorili o viere, ale o dôkazoch. Stačil by tak jeden koncil, na ktorom by sa všetko raz a navždy zadefinovalo, a vec by bola vybavená.
Lenže v dejinách kresťanstva vidíme, že po jednom koncile nasledoval ďalší a po ňom ďalší a zase ďalší, pričom opakovane boli otvárané a nanovo interpretované témy, ktoré sa v minulosti možno javili ako uzavreté. Ináč povedané, Boh nie je definíciou, ktorú sa naučíme a potom ju už len opakujeme, ale je vzťahom, v ktorom žijeme, v ktorom hľadáme, nachádzame a niekedy opakovane strácame.
V prvých kresťanských storočiach boli definované pravdy viery, ktoré dnes súhrne nazývame Krédo. V 19. a 20. storočí boli vyhlásené tri spomenuté novodobé dogmy.
Historické okolnosti vyhlásenia dogiem
Prečo sa práve pápež Pius IX. rozhodol v roku 1854 vyhlásiť dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie a neskôr zvolať Prvý vatikánsky koncil, ktorý na jeho podnet v roku 1870 vyhlásil dogmu o pápežskej neomylnosti? Dianie v cirkvi nikdy nebolo odtrhnuté od diania v spoločnosti. Aj obe spomenuté dogmy vznikli v určitom dejinno-spoločenskom kontexte.
Pius IX. stál na čele cirkvi v rokoch 1846 - 1878, teda v čase vedeckých, priemyselných a politických zmien. Pápež tieto zmeny najprv vítal, ale zároveň si neskôr stále viac uvedomoval, že cirkev musí v pohnutých časoch rúcania autorít predstavovať istú stabilitu, bezpečnosť, ochranu, byť akousi pevnou skalou. To všetko sa premietlo do teologického konceptu pápežskej neomylnosti, ktorá mala byť účinným nástrojom pre ponúkanie jasných odpovedí na rastúce množstvo otázok. Lebo v teológii sa nedajú veci riešiť rýchlym spôsobom, „skratkami“, vytvorením inštitútu na hotové odpovede.
Je známe, že na znak nesúhlasu so zámerom vyhlásiť dogmu o pápežskej neomylnosti opustila Prvý vatikánsky koncil približne pätina biskupov. Nešlo však o výnimočnú situáciu. Žiadny koncil v dejinách sa nechápal ako posledný, ale pozýval k ďalšiemu. Preto tu máme reťaz koncilov, ktorá sa raz začala a nikdy sa neskončí.
Pápežská neomylnosť
Dôležitejšie ako spoločenský kontext je však samotné biblické zdôvodnenie pápežskej neomylnosti. Tradične sa tu poukazuje na Petrov primát, ktorý však ináč vníma západná a ináč východná cirkev. A nielen to. Aj na samotnom Západe vidíme v jednotlivých historických obdobiach iné prístupy. V kresťanskom staroveku bol rímsky biskup ostatnými patriarchami sídliacimi na východe akceptovaný ako primus inter pares, prvý medzi rovnými. Mal primát v láske, bol výrazom jednoty, ale nemal takú jurisdikčnú moc nad ostatnými, akú má dnes. Tá sa vyvíjala postupne.
A hoci bol jediným patriarchom Západu, musel rešpektovať autonómiu významných biskupských miest, ako boli Miláno, Kartágo, Toledo či Lyon. Platilo to však aj naopak, biskupi týchto diecéz rešpektovali primát Ríma a usilovali sa o jednotu s ním. Keby sme postupne prechádzali ďalšími historickými obdobiami, videli by sme istú sínusoidu pápežskej moci - raz bola hore, inokedy dole. Keď slabla pozícia pápežov, stúpal význam koncilov. A naopak.
Práve počas pontifikátu Pia IX. bolo pápežstvo na jednom z vrcholov svojej moci. Všimnite si, že hoci Prvý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Pastor Aeternus definoval pojem pápežskej neomylnosti, nástupcovia Pia IX. s týmto nástrojom narábali veľmi opatrne. V podstate ho využil len Pius XII. v roku 1950 pri vyhlásení dogmy o Nanebovzatí Panny Márie, ale aj ten to urobil pomerne opatrným spôsobom, keď so žiadosťou o názor na túto otázku oslovil biskupov a teológov z celého sveta.
Druhý vatikánsky koncil totiž preniesol dôraz na jednotlivých biskupov. Vzťah pápež - kolégium biskupov sa teda opäť trochu mení. V katolíckej tradícii vnímame dogmu ako niečo, čo je otvorené dopredu. Metaforicky povedané, dogma nikdy nie je definitívnou bodkou, ale sú to tri bodky. Jej výpoveď je vždy pravdivá, pretože dogma participuje na Božej pravde.
Ešte jedna otázka k samotnej pápežskej neomylnosti - na čo presne sa vzťahuje? Jednoducho povedané, pápež sa vo veciach viery a morálky nemôže mýliť. Musíme však dodať, že neomylnosť sa neviaže na osobu pápeža, ale na výpoveď viery, ktorú vysloví z moci svojho úradu - to vystihuje práve ten známy termín ex cathedra. Teda neomylná je výpoveď, nie osoba pápeža ako subjekt. Čiže „sila neomylnosti“ nevychádza z osoby, ale je garantovaná tým, že pápež hovorí v Božom Duchu.
Dogma o Nanebovzatí Panny Márie
Aj keď Biblia o nanebovzatí Panny Márie - rovnako ako o jej nepoškvrnenom počatí - nehovorí, predsa sa už od 5. - 6. storočia v cirkevnej tradícii otvára priestor mnohým rozprávaniam a úvahám, ale aj teologickým reflexiám o tejto téme. Niektoré z nich sú skôr literárne a svojím spôsobom vyobrazujú posledné chvíle Ježišovej matky. Tieto príbehy majú však svoju legitímnosť, náboženský význam a duchovný zámer, aj keď z nich nemôžeme rekonštruovať historickú skutočnosť.
Liturgické slávenie sviatku Nanebovzatia Panny Márie je silnou teologickou výpoveďou, ktorá sa stavia nielen proti mnohým dualistickým tendenciám v kresťanstve, ale zároveň sa stavia na stranu biblického chápania človeka ako jednoty tela a duše. Snaha pápeža Pia XII. vyhlásiť v roku 1950 túto starokresťanskú výpoveď za dogmu, mala nielen teologické, ale aj dejinné motívy, ktoré úzko súviseli s čerstvou skúsenosťou druhej svetovej vojny. Len pár rokov predtým celý svet zmätene pozeral na znevážené a zmučené ľudské telá. Práve tento šok z neľudskosti bol silnou pohnútkou pre Pia XII., aby opäť povýšil to, čo vojna tak kruto ponížila. Sviatok Nanebovzatia je silným výrazom Božej nehy, ktorá prijíma k sebe všetok bôľ a žiaľ žitý v ľudskom tele. Toto zohavené a ponížené ľudské telo Boh povyšuje, objíma a prijíma k sebe. Sviatok Nanebovzatia je tak dokonalým vyjadrením Božieho milovania človeka v tele a s telom.
Objavili sa odvtedy nové úvahy o vyhlásení nejakej ďalšej dogmy? Nateraz nie. V dejinách boli obdobia, keď cirkev mala potrebu niečo jednoznačnejšie vysloviť. Ale boli aj obdobia, keď vypovedala málo. Súvisí to aj s atmosférou a spôsobom myslenia, ktoré v danej dobe prevládalo. Druhý vatikánsky koncil prebehol v úplne inej atmosfére ako Prvý vatikánsky koncil. Prvý mal potrebu definovať. Druhý, naopak, nedefinoval nič - myslím teraz výslovne použijúc úrad neomylnosti pápeža ex cathedra. Ale to neznamená, že jeden alebo druhý koncil sa prejavil lepšie či horšie.