Radosť zo života v Biblii

Čo hovorí Biblia o radosti a aké sú jej aspekty? Má kresťan právo na radosť, alebo to patrí len do svetského šťastia? Začneme textom z mesiánskeho žalmu, ktorý napísal Dávid: „Vždy si predstavujem Hospodina pred sebou, lebo je po mojej pravici, aby som sa nepohnul. Preto sa raduje moje srdce, a moja sláva plesá, áno, ešte i moje telo bude bývať bezpečne. Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti; nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie. Dáš mi znať cestu života. Hneď na úvod sústreďme svoju pozornosť na výrok: „Radosti do sýtosti je pred Tvojou tvárou.“ Takáto je atmosféra v nebi.

Nemáme dôvod si myslieť, že Boh je neprimerane prísny a stále nás len odsudzuje. Radosti do sýtosti. Tu je reč o stave hojnosti, pretekania, dostatku radosti. Žiaľ, svet v ktorom žijeme, je neradostný a aj kresťania často reprezentujú viac ducha tohto sveta ako Božiu prirodzenosť. Jedenásty verš dáva kľúč k zdroju radosti.

Pri obnove Jeruzalema, keď sa vrátili Židia z núteného exilu z Babylona, jednu z prvých vecí, čo urobili, bolo obnovenie bohoslužby. Namiesto toho, aby sa tešili a radovali, že sú späť a majú opäť možnosť uctievať Jahveho, začali vzlykať, nariekať a padli do náboženskej depresie. No Nehemiáš aj Ezdráš boli Boží ľudia a rýchlo zastavili celé zhromaždenie a ukázali im, že teraz nie je čas plakať, ale radovať sa, lebo z toho sa vie vyslobodiť duch človeka a nabrať novú silu. „Potom riekol Nehemiáš, a on bol tiršata, a kňaz Ezdráš, učený v zákone, a Levitovia, ktorí vyučovali ľud, všetkému ľudu: Tento deň je svätý Hospodinovi, vášmu Bohu, preto nesmúťte ani neplačte! Lebo plakal všetok ľud, keď počuli slová zákona.

Radosť Pánova je najväčší relax. V nej sa človek oslobodí a obnoví. Toto videnie posilňuje aj prorok Izaiáš. Vstup do Božieho kráľovstva nie je podmienený narodením sa v kresťanskej cirkvi, ale prijatím Evanjelia. Evanjelium v preklade znamená dobrú, radostnú správu. Gréci používali toto slovo napríklad pri vyhratej vojne. Posol zvestoval Evanjelium čiže radostnú správu o víťazstve. Úvod života kresťana je radostný, že ho Boh miluje, dal svojho Syna za neho, chce ho požehnať atď.

Už v predchádzajúcom odstavci sme spomenuli, že radosť dáva silu, takže aj v bežnom živote pri prechádzaní rôznymi okolnosťami nám pomáha Pánova radosť. Apoštol Pavol opakovane zdôrazňuje v liste Filipským 4,4: „Radujte sa v Pánovi vždycky, a zase len poviem: Radujte sa!“ Za zamyslenie stojí práve slovo vždycky. O večnej radosti zase píše Izaiáš.

Podobenstvá o radosti

Ježiš odhalí tajomstvo, do akej nádoby Boh naleje nové víno. Asi každý pozná odpoveď. Do novej kožice. V starom svete, keď ešte nepoznali plast, dávali tekutiny na cestu do nádob vyrobených z koží. Tiež, ak hovoríme o novom víne, musíme si uvedomiť jeho rozpínavosť. Ak by sa použili staré, málo pevné kožice, obsah by vyšiel nazmar, lebo by ich rozpínavosť nového vína roztrhala.

Čo je teda nová kožica v súvislosti s antropológiou kresťana? Ide v prvom rade o znovuzrodenie ducha, nové srdce a myseľ. Bez metanoie - t. j. zmeny myslenia je takmer nemožné zostávať v radosti Pánovej. Tak ako sme už predtým povedali, že v nebi a v pomazaní je hojnosť radosti a požehnania, tak práve vidieť málo života a požehnania pri ľuďoch, ktorí sú stále vážni, zahorknutí, smutní, zadumaní.

Aj bohoslužba pre nich znamená ešte viac ,,zvesiť“ svoju tvár. V kontraste s týmto je Šalamúnov výrok: „Radostné srdce je výborným liekom; ale zronený duch suší kosti.“ (Príslovia 17,22) Samotný úrad Mesiáša a Jeho ciele ukazujú práve na to, aby vyslobodil človeka zo stavu zúfalstva, zrútenia, duševných ťažôb. Môže to pochádzať z prísnej výchovy, menejcennosti a pocitov strachu. Taký Kanaďan alebo Austrálčan nežije s týmto ťažkým životným pocitom. Vedia byť uvoľnení, bez kŕča a dokážu sa povzniesť nad okolnosti.

Ak je posunutá hranica zodpovednosti do prísnosti a zákonníctva, človek vedome alebo nevedome vkĺzne do všetečnosti. Má potrebu všetko vyriešiť akonáhle príde na nejakú chybu. Samozrejme, že v živote sa nedá všetko hneď vyriešiť, preto taký človek rýchlo vzbĺkne hnevom, ľahko zahorkne a automaticky ho to vystrčí z milosti a radosti. Ako človek, tak aj kresťan nevie niesť viac zodpovednosti, iba na koľko má silu.

My sa musíme rozhodnúť, kde budeme. Okrem hlavných čŕt Dávidovho úspechu, ako sú chvála, modlitebný život, kochanie sa v Slove (Ž 119), viera, vidíme ešte jednu dôležitú črtu a tou je schopnosť triezvo posúdiť veci a udalosti a ísť ďalej. Ak sme povedali, že Jonatánovi bola jeho prehnaná zodpovednosť konečnou zastávkou, tak Dávid sa vedel tomuto veľmi dobre vyhnúť.

Už v mladosti sa vedel oslobodiť od útokov zo strany vlastných bratov a možno aj určitého odmietnutia zo strany rodičov. Po tom, ako bol pomazaný za kráľa, prišlo ešte veľa bojov do jeho života. Hlavne Saul chcel viackrát zničiť Dávida. Pri jednom zo Saulových pokusov hodiť do Dávida kopiju, utiekol až do Nóba ku kňazovi Achímelechovi. Netrápil sa očistnými zákonmi a vzal chleby predloženia. Avšak v tom čase tam bol aj Doeg Edómsky, ktorý potom informoval Saula, že Dávid bol u Achímelecha. Saul dal s nepochopiteľnou krutosťou vyvraždiť sedemdesiat kňazov a unikol iba Ebiatár, syn Achímelecha. A tu sme pri koreni veci. Pre poctivého Stredoeurópana by bol pocit zodpovednosti za kňazov Hospodinových taký veľký, že by nedokázal ísť ďalej. Nikoho by popritom ani nenapadlo, že Saul padne až k takýmto činom. To sa nedalo predpokladať. Dávid vedel o Doegovi. Potom Ebiatára prijal k sebe do exilu. To isté vidíme pri prevezení truhly do Jeruzalema. V prvom pokuse skončili v polovici svojho snaženia tragédiou s Uzom.

Dávid bol jednoznačne Boží človek. Napriek tomu jedným hriechom s Betšebou a následnou ľsťou na Uriáša, sa dostal do poľutovaniahodného stavu. Myslel si, že to len tak prejde, a nebude sa tým zaoberať. Zostal v tom stave viac ako pol roka a malo to následok aj na jeho zdravotný stav. Následné udalosti opisuje Žalm 32 a 51. Sú to najznámejšie Žalmy týkajúce sa vyznania hriechov. Nie náhodou tam Dávid žiada o obnovenie radosti zo spasenia.

Ale nielen tak závažný a viditeľný hriech ako je cudzoložstvo pripraví kresťana o radosť. V známom príbehu márnotratného syna v pozadí vystupuje jeho starší brat. V kontexte našej témy je zvlášť poučný. Starší brat nielenže neupadol do bezmedzného hrešenia, ale aj zostal u otca a tvrdo pracoval. Očakával všetku pozornosť a dedičstvo. Niekedy v budúcnosti, lebo z jeho vlastných slov vieme, že si nedovolil od otca nič pýtať. Skutočný stav jeho srdca vyšiel najavo až pri návrate mladšieho brata a pre neho nepochopiteľného otcovho odpustenia. Ani to nebolo dosť a v podstate to ho najviac nahnevalo, že jedli to vykŕmené teľa. Otec musel opustiť hostinu a ísť za starším synom ho prehovárať, aby porozumel, že jeho brat bol mŕtvy a ožil. Neúspešné dohováranie ukončil otec výrokom: „... ale veseliť a radovať sa patrilo, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.“ (Lukáš 15,32) Veseliť a radovať sa v Pánovi je správne! Hlavne po evanjelizácii prichádza tento druh radosti. Starší brat nevedel mať účasť na radosti a hostine pre neodpustenie, závisť, nevraživosť, nenávisť, neprajnosť a horkosť.

Našej témy sa týka sčasti aj veľdielo apoštola Pavla - list Rimanom. Je to pozoruhodné teologické pojednanie, dotýkajúce sa viacerých veľkých tém. Pár vetami sa zjednodušene pozrime na túto epištolu. Motív apoštola napísať odkaz kresťanom do Ríma bol nasledovný. V hlavnom meste ríše pribúdalo stále viac kresťanov z rôzneho etnického aj kultúrno-náboženského pozadia. V tom čase bolo v Ríme štrnásť synagóg a zo Skutkov apoštolov vieme, že na Letnice sa obrátilo viacero miestnych Židov, ktorí boli na sviatkoch v Jeruzaleme. Potom sa obrátili aj Rimania, ktorých evanjelizovali prišlí kresťania, ako aj presťahované komunity z odľahlejších častí ríše. To spôsobilo vnútorné napätia medzi veriacimi, lebo ešte nebol vybudovaný zbor a nebola tam zásadná duchovná autorita, ktorá by stmelila takúto pestrú paletu národností.

Pavel sa viackrát chystal do Ríma, ale nebolo mu to umožnené. Nakoniec sa rozhodol napísať veľký list, lebo situácia medzi kresťanmi začala byť kritická. Píše právnickým štýlom, ktorý bol blízky mysleniu Rimanov. V úvode obviní obidve strany - Židov aj pohanov, že všetci zhrešili. Niet dôvodu na pohŕdanie jeden druhým a ukáže, že ani pohania nemajú byť na čo pyšní, ale ani židovskí kresťania sa nemôžu spoliehať na Zákon, lebo ho nevedeli naplniť. Východisko Pavel ukáže v ôsmej kapitole, kde vyzdvihne Duchom Svätým naplnený život.

Potom sa znovu vráti k otázke Izraela a jeho budúcnosti. A v desiatej kapitole, opäť posilní videnie o tom, že človek na základe viery a svojho vyznania Krista získava večný život - spasenie. V 14. kapitole ešte zhrnie podstatu ich konfliktov a to, že jedni niečo jedli a druhí to považovali za hriech. Na to Pavol dá silnú argumentáciu, ktorá súvisí s našou témou a to je: „Lebo kráľovstvo Božie nie je pokrm a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť vo Svätom Duchu. Lebo kto v tomto slúži Kristovi, je ľúby Bohu a dokázaný ľuďom.“ (Rímskym 14,17-18) A v 15. kapitole usmerní Rimanov: „A Boh nádeje nech vás naplní každou radosťou a pokojom vo verení, aby ste hojneli v nádeji mocou Svätého Ducha.“ (Rímskym 15,13)

Na to, aby sa vedeli miestni veriaci radovať v Pánovi, a tak mať úzke spoločenstvo s Ním, dá kľúč: trpezlivosť. „Lebo všetko, čo je tam prv napísané, je napísané na naše poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a skrze potešenie písem mali nádej. Mnohí majú predstavu o Starej zmluve, že bola vážna, ťažká, prísna. To ale v nej samotnej nečítame. Niekoľko textov z Mojžišovho zákona: „A siedmeho mesiaca, desiateho dňa toho mesiaca dáš všade trúbiť na trúbu radostného pokrikovania.“ (Leviticus 25,9) „A radovať sa budete pred Hospodinom, svojím Bohom, vy i vaši synovia i vaše dcéry i vaši sluhovia i vaše dievky i Levita...“ (Deuteronomium 12,12) „A radovať sa budeš na svoju slávnosť.“ (Deuteronomium 16,14) „... Dokonca ich služba mala byť konaná s radosťou: „... Dávidova radosť v Pánovi: „Vtedy sa radoval ľud, že tak ochotne obetovali, lebo celým srdcom obetovali Hospodinovi ochotne.

V liste Židom na začiatku je popísaný stav Krista. Miloval spravodlivosť a nenávidel neprávosť, preto ho Boh pomazal olejom veselia. To je kľúčom. Vyhovujúci stav srdca prinesie pomazanie radosti. Nezriedka pôvodné texty Písma demonštrujú širokú škálu termínov s podobnou sémantikou. Nie je tomu inak ani pri koncepte radosti. Treba podotknúť, že rôzne jednotlivé slová, ktoré tu uvádzame, často nepredstavujú značné významové rozdiely a biblickí autori ich v niektorých prípadoch používajú aj zámenne, niekedy aj zo štylistických dôvodov.

Čo je to pravá radosť? Radosť, ktorá nezávisí od vonkajších okolností, od úspechov, ale pramení hlboko z vnútra? Pozrime sa na verše, ktoré hovoria, že radosť prichádza z toho, že žijeme v blízkosti Božieho Syna.

So spasením prichádza radosť. Šťastný je človek, ktorému Boh nepočíta jeho hriechy. Čo sme teda videli a počuli, hlásame aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. My však máme spoločenstvo s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom. Nevideli ste ho, a predsa ho milujete. Čo sme videli, o tom zvestujeme. Ján hovorí o vzkriesenom Ježišovi - o posolstve, ktoré apoštoli hlásali v prvej cirkvi. Život sa nám zjavil! Aj keď Ježiša nepoznáme fyzicky, milujeme ho, veríme v neho a radujeme sa radosťou plnou Božej slávy. Evanjelium je radostná správa - prináša radosť, ktorá pramení zvnútra, pretože naše hriechy sú odpustené. Spoločenstvo so vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom prináša hlbokú vnútornú radosť.

Spasenie, ktoré nám prináša Pán Ježiš Kristus, je nevyčerpateľným zdrojom požehnania a radosti. Je to prameň, z ktorého je treba prísť čerpať vodu (milosť, prítomnosť, spoločenstvo, posvätenie). Radosť je tým kľúčom, aby sme mohli čerpať z týchto prameňov spasenia. Skrze vďačnosť, chválu a vieru sa nám otvárajú duchovné požehnania a plnosť života. Božia prítomnosť prináša radosť, bezpečie a nádej na večný život.

Prečo si skľúčená, moja duša, prečo sa znepokojuješ? Depresia môže byť naozaj ťažkým a temným obdobím, ale Boh nám ponúka nádej a radosť aj uprostred tejto tmy. Biblia hovorí, že Boh je zdrojom útechy a uzdravenia. Je dôležité, aby sme smútok nenechali ovládnuť naše vnútro. Ak chceme niečo vo svojom živote zmeniť, potrebujeme posilniť ducha radosti. Každé ráno sa rozhodni, že chceš kráčať ako nové stvorenie. Obleč si ovocie Ducha, ku ktorému patrí aj radosť. Skúšky sú prirodzenou súčasťou života, ale môžeme mať radosť z toho, že Boh je s nami aj v tých najťažších chvíľach. Evanjelium nám ukazuje, ako vyhrať v každom boji.

Izák čakal 20 rokov, kým dostal syna. Pán Ježiš ešte pred svojím vzkriesením povedal učeníkom: „Vy budete nariekať a svet sa bude radovať, ale váš zármutok sa obráti na radosť.“ Hovoril o svojom vzkriesení. Po jeho ukrižovaní sa veľa ľudí, najmä farizeji a tí, ktorí boli zodpovední za jeho smrť, radovali. Hneď za týmito slovami Ježiš dodáva: „Amen, amen, hovorím vám, keď budete Otca o niečo prosiť v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste v mojom mene o nič neprosili.

Požehnania spasenia a požehnania vykúpeného života, ktoré pre nás získal Pán Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, si môžeme privlastniť. Tieto požehnania, ktoré prichádzajú zo spasenia a vykúpenia, si môžeme pýtať do nášho každodenného života. Božie slovo je zdrojom pravdy, múdrosti a radosti. Navráť sa k čítaniu základných právd. Víťazstvo vychádza odtiaľ, že Ježiš zaplatil vykupujúcu zamieňajúcu obeť na Golgotskom kríži. Naša najväčšia radosť spočíva v nádeji na večný život, ktorý máme skrze Krista. Ježiš už za všetko zaplatil. Keď visel na kríži, jeden lotor sa mu vysmieval, ale ten druhý ešte aj na kríži dokázal získať milosť. Božia milosť vie zájsť ďaleko.

V 40. žalme ponúka kráľ Dávid štyri jednoduché pripomenutia tým, ktorých radosť sa zdá byť vzdialená:

• Tma je bežnou realitou.
• Boh je nablízku.
• Radosť sa blíži.

Dávid nám najprv pripomína, že obdobia tmy sú pre Boží ľud bežnou realitou. A obdobia v tom pravom zmysle. Všimni si, napríklad, dĺžku trvania Dávidovej tmy. Začína slovami: „Túžobne som čakal na Hospodina“ (Ž 40:2). Nedozvedáme sa, ako dlho Dávida zahaľovali tiene. Neprehliadni ani húževnatosť Dávidovej tmy. Uprostred žalmu sa zdá, že Dávid unikol pred „záhubnou jamou“ a pred „bahnom a blatom“ (Ž 40:3). Ale potom nečakane do nich znova upadá (Ž 40:12-14). Nakoniec, pozorujte pretrvávajúcu prítomnosť Dávidovej tmy. Až do konca žalmu sa Dávid ocitá v tieňoch.

Dávidova pieseň o šťastí, o ktoré prišiel, našiel ho a potom opäť stratil, potláča v tejto dobe naše nádeje na radosť. Jeho skúsenosť, spolu so skúsenosťami mnohých ďalších ľudí, nám pripomína, že sa nesmieme neba chytať príliš skoro. Ešte nie všetko je stvorené nanovo; ešte nie všetky emócie sú v poriadku; ešte nie všetka radosť nám patrí. Tma, akokoľvek mučivá, je spoločná tma. Máme ju spoločnú so žalmistami, prorokmi a apoštolmi. Máme ju spoločnú so svätými, ktorí nás predišli, i s našimi súčasníkmi. A ktorú máme, samozrejme, spoločnú s naším Spasiteľom.

„Nie sme na ceste, po ktorej ešte nik nešiel,“ pripomína nám C. S. Čierna farba však nie je jediná, ktorou Dávid maľuje. Aj keď tento žalm obsahuje veľa ťažkých myšlienok, je viac než vyvážený nádejou. Temnota je bežnou realitou, to áno. Aj vtedy, keď sa zdalo, že Dávidove modlitby vystúpili do neba a zostali nevypočuté, v skutočnosti ich zachytil Boh, ktorý sa od neho nikdy nevzdialil (Ž 40:2). Aj keď sa Dávid znova ocitol v jame, Boh sa k nemu priblížil so stálou milosťou a vernosťou (Ž 40:12). „Ale ak je Boh tak blízko,“ možno sa pýtame, „prečo je tma bežnou realitou?“

Samozrejme, že tma je niekedy spôsobená našou vinou, ako to bolo v Dávidovom prípade, prinajmenšom čiastočne (Ž 40:13). Boh bol vždy nablízku, ale my sami sme sa dostali do jamy. Avšak často sa stáva, že Boží ľud sa v tme ocitne nie svojím zavinením. Nemusíme hľadať ďalej než po Dávidovho slávnejšieho Syna, ktorého kroky sa ozývajú v tomto žalme (Ž 40:7-9; Žid 10:5-7). V porovnaní s tmou, ktorú pretrpel Ježiš, bola Dávidova len krátko trvajúcim tieňom. Nik nebol bližšie k Bohu než jeho vlastný Syn.

Odolaj pokušeniu posudzovať Božiu blízkosť podľa toho, aká jasná je obloha nad tebou. Božia blízkosť teda neznamená, že už nikdy nebudeme kráčať v tme. Znamená to však, že tma nie je nikdy koncom, ale vždy len prostriedkom; koľajami, nie stanicou; cestičkou domov, nie miestom pri kozube. V Božom čase sa radosť, ktorá sa zdala byť od Dávida tak ďaleko, vrátila. „Vyzdvihol ma… a na skalu postavil moje nohy a upevnil mi kroky. Vložil mi do úst novú pieseň, chválospev nášmu Bohu“ (Ž 40:3-4). Spomienka na stratenú a obnovenú radosť mu potom dodáva odvahu, aby sa modlil na konci tohto žalmu, keď od neho radosť znova utiekla „Nech sa tešia a radujú sa v Tebe všetci tí, čo Ťa hľadajú!

Dávidova istota o blížiacej sa radosti neznamená, že jeho tma nebola nakoniec taká hlboká; znamená to, že radosť u tých, ktorí sú v Kristovi, je vždy hlbšia a istejšia než tma - nekonečne hlbšia, nekonečne istejšia. Práve teraz túto pravdu možno neprežívaš. Stratená radosť nemusí zostať stratená. Pre tých v Kristovi platí, že nezostane. Hoci sa zdá, že práve teraz tvoja radosť v Kristovi sotva bliká, jedného dňa vzbĺkne a bude horieť plným plameňom. Aj keď bude tma do veľkej miery po zvyšok tvojej pozemskej púte pokračovať, jedného dňa budeš pevne stáť na skale a tvoje nohy sa už nepošmyknú; jedného dňa zaspievaš novú pieseň, z tvojich úst už nebude vychádzať vzdychanie.

Nech je tma, ktorej čelíš v tomto zápase o radosť v Bohu akákoľvek veľká, platí o nej, čo vyjadril Samuel Rutherford, že „sa nedá ani porovnať s tým, ako bude v tú prvú noc vyzerať naše privítanie doma v nebi“ (The Loveliness of Christ, 21). Plnosť radosti sa blíži, kresťan. Prísľub blížiacej sa radosti však nepatrí všetkým, ktorí kráčajú v tme. Patrí tým, ktorí aj uprostred svojej tmy neprestávajú hľadať Boha. Všimni si v Dávidovej modlitbe to slovné spojenie, ktorým sa okruh zužuje: „Nech sa tešia a radujú sa v Tebe všetci tí, čo Ťa hľadajú!“ (Ž 40:17).

Neprestávaj čakať na svojho Boha aj vtedy, keď dlho mešká. Neprestávaj lipnúť na jeho prisľúbeniach aj vtedy, keď sa zdá, že od nich upustil. Neprestávaj na neho volať aj vtedy, keď si nie si istý, že počúva. Neprestávaj hľadať jeho tvár aj vtedy, keď po tom túžiš najmenej. Odmietni pokušenie, keď sa prichytíš pri tom, že si z čakania už unavený, aby si „blúdil v klame“ (Ž 40:5) - hľadal iné útočisko než Boha, ktoré sľubuje okamžitú úľavu. Už čoskoro nebude temnota bežnou súčasťou života, nebude už existovať. Boh nebude len nablízku, ale bude ho vidno. Radosť nebude len skutočná, ale úplná a navždy.

tags: #radost #zo #zivota #biblia