Veľké Kapušany, mesto s bohatou históriou, prešli mnohými zmenami v náboženskom živote. V tomto článku sa pozrieme na históriu rímskokatolíckeho kostola v meste, na vplyv reformácie a na náboženské pomery v regióne.
Kostol vo Veľkých Kapušanoch
Reformácia vo Veľkých Kapušanoch a okolí
Reformáciu prijalo mestečko veľmi skoro. Podľa staršej literatúry sa reformácia vo Veľkých Kapušanoch začala intenzívne šíriť ešte na začiatku 50. rokov 16. storočia a do roku 1570 mala už v mestečku výraznú prevahu. Prvým známym reformačným kazateľom vo Veľkých Kapušanoch bol kňaz Andrej, doložený r. 1566. Spolu so starou katolíckou farnosťou prešla v druhej polovici storočia do správy reformovaného cirkevného zboru takisto miestna farská škola.
Aj v Malých Kapušanoch spôsobila reformácia významné zmeny v náboženskom živote obce. V tom čase, ako v mestečku Veľké Kapušany sa akiste aj v Ćepeli rozšírila reformácia. Obec bola sídlom samostatnej farnosti, ktorá existovala už od stredoveku. Farnosť nedisponovala vlastnou školou a jej obyvatelia navštevovali školu v susedných Veľkých Kapušanoch a podieľali sa aj na jej prevádzke.
Reformovaný cirkevný zbor vo Veľkých Kapušanoch existoval bez významnejších zmien až do poslednej tretiny 17. storočia. Jeho likvidácia je spojená s rekatolizačnou činnosťou Žofie Báthoryovej po potlačení Wesselényiho sprisahania. K obnoveniu cirkevného života miestnych reformovaných došlo na konci 70. alebo začiatku 80. rokov počas povstania Imricha Thököliho. V tom období, v roku 1681, získala kapušianska reformovaná farnosť kostolík v Malých Kapušanoch, ktorý sa v zmysle poslednej vôle Jána Mokcsayho stal rodinnou hrobkou Mokcsayovcov.
Na konci storočia , r. 1699, boli kostoly v rukách katolickej cirkvi. Potom prišlo Rákocziho povstanie a Sečiansky snem, komisia ktorého rozhodla o navrátení farského kostola v mestečku a farskej budovy v Malých Kapušanoch reformovanému zboru. Malý kostol v Malých Kapušanoch sa však reformovaným nevrátil a ostal v držbe nedávno obnovenej rímskokatolíckej farnosti.
V Hornom Uhorsku sa šírila od 30. rokov 16.storočia. V jej priebehu sa aj na území Užskej stolice najprv presadil luterský smer, ktorý však najneskôr v polovici storočia vystriedal švajčiarsky (neskôr kalvínsky) smer, predstavujúci tak u nás tzv. druhú reformáciu. Učenie Ulryka Zwingliho sa neujalo, stavali sa k nemu odmietavo.
Kto ovplyvnil šírenie reformácie vo Veľkých Kapušanoch a v okolí?
V období 16. Reformácia sa v Zemplínskej stolici začala šíriť pomerne skoro. Už v 30. rokoch 16. storočia kázal v duchu lutherskej reformácie kazateľ Štefan Gálszécsi (zo Sečoviec), Michal Siklósi, Štefan Kopácsi, Andrej Batizi, Pavol Wolfgang Thúri.
Po Perényiovcoch to boli v rámci stolice práve Drugethovci, ktorí sa v jej severných častiach, na svojich obrovských majetkoch, zaslúžili o rýchle šírenie a prijatie lutherského reformačného učenia, neskôr kalvinizmu. Prívržencami reformačných myšlienok sa už v 30. rokoch 16. storočia stali Štefan, Juraj, Anton a Gabriel Drugethovci.
Rímskokatolícky kostol vo Veľkých Kapušanoch
Rímskokatolícky kostol sv. Šimona a Júdu bol postavený r. 1807 v klasicistickom slohu. História Rímskokatolíckej cirkvi vo Veľkých Kapušanoch a okolí je bohatá a úzko spätá s politickými a spoločenskými zmenami v Uhorsku a neskôr na Slovensku. Táto oblasť, známa ako Užská stolica, bola svedkom mnohých náboženských vplyvov a zmien, ktoré formovali jej súčasný charakter.
Požiar kostola
Cirkevný zbor v Bánovciach nad Ondavou
Dejiny samostatnej obce Bánovce nad Ondavou, ktorá sa nachádza v okrese Michalovce, siahajú do dávnej minulosti, lebo bola osídlená už v praveku. Svedčia o tom archeologické nálezy z doby laténskej, rímskej a z doby sťahovania národov. Obec Bánovce nad Ondavou pôdorysne leží od rieky Ondavy asi na poldruha kilometra na jej ľavej strane a na ceste, ktorá vybočuje z hlavnej košicko-užhorodskej cesty smerom na Malčice a Veľké Kapušany. Obec bola založená bola asi v 14.storočí.
Čo sa týka života a vzniku reformovaného cirkevného zboru v tejto obci - možno predpokladať, že je to jeden z najstarších zborov nášho reformovaného Siona, lebo tu sa naši otcovia vo viere osvedčovali už v 16.storočí. Veď Bánovce prináležali pod panstvo potockých Perényiovcov a humenských Drugethovcov.
Obdobie 16. a 17. storočia
Na šírenie reformácie na Slovensku už od roku 1521 pripravovalo pôdu husitské reformačné hnutie v Čechách v 15.storočí. Rozhodujúcim spôsobom sa však reformácia na Slovensku začína ako bezprostredný dôsledok luterskej reformácie v Nemecku. Avšak už roku 1529 sa tu uplatňuje ako v celom Uhorsku švajčiarsky reformačný smer Zwingliho. Významnú úlohu však v tomto prúdení zohral druhý švajčiarsky reformačný smer Kalvín, Beza, Bullinger, ktorý sa presadzoval zvlášť od roku 1550. Na Východnom Slovensku vznikajú v roku 1564 štyri reformované senioráty: Abovský, Boršodský, Užský (v ktorom boli bánovskí veriaci) a Zemplínsky. V týchto seniorátoch žili spoločne Slováci a Maďari.
V druhej polovici 16.storočia sa Kalvínova reformácia rozšírila aj v Gemeri, kde reformované cirkevné zbory v roku 1592 vytvorili Boršodsko-gemerskomalohontský seniorát. Víťazný pochod reformácie všetkými európskymi štátmi sa usiloval európsky katolicizmus zastaviť už v šesťdesiatych rokoch 16.storočia. Na potlačenie reformácie dal podnet Tridentský koncil rímskej cirkvi v r.1545-1563. Zástavníkom protireformácie a jej snáh sa stal Jezuitský rehoľný rad aj na Slovensku pod vedením ostrihomských arcibiskupov Mikuláša Oláha 1491-1568, Petra Pázmánya 1570-1637 a Juraja Szelepcsényiho Pohronca 1595-1685.
V roku 1604 Štefan Bocskay vytasil meč za náboženské práva a podarilo sa mu zvíťaziť nad nepriateľmi protestantizmu (takzvaný Viedenský mier). Dňa 23. júna 1606 uzavrel s nepriateľmi protestantizmu takzvaný viedenský mier, ktorý zaručoval obidvom protestantským vierovyznaniam náboženskú slobodu. Za takýchto prajných okolností v roku Pána 1610 milostivý Boh nadchnul k prijatiu našej viery jednu šľachetnú paniu menom Oroszy Anna. Bánovský zbor bol založený Annou Oroszy (niektoré pramene uvádzajú Orozy). Možno však predpokladať, že tu reformovaná viera zakotvila v srdciach obyvateľstva už v 16.storočí. Veď Bánovce patrili pod panstvo Potockých Perényiovcov i humenských Drugethovcov.
Zásluhou Anny Oroszy bol v obci Bánovciach v roku 1610 vystavený kamenný kostol. Tiež ho zaopatrila aj so všetkými potrebnými sviatostnými nádobami. Mimo iných vecí i jeden kalich pre užívanie sv. Večeri Pánovej. Tento kalich bol darovaný cirkevnému zboru v roku 1612 a používa sa ešte i dnes pri sv. Večeri Pánovej. Keď v roku 1606 bola viedenským mierom daná sloboda vyznania územiam, ktoré ovládal Štefan Bocskai, vyrastali naše slovenské ref.zbory, medzi ktorými mali vynikajúce postavenie v užsko-zemplínskej oblasti: Pavlovce, Jen-kovce, Senné, Vojnatina, Hnojné, Vinné, Michalovce, Vranov, Milhostov, Ložín (tu boli títo farári: r.1598 a v rokoch 1610-1621 Baltasár Selecenus, r.1609 Juraj Selecenus, v rokoch 1622-1629 Jakub z Mošoviec, v rokoch 1629 -1638 Juraj Dulický, r.1651 Pavel z Ložína; patrili tu fílie Bracovce, Falkušovce a Laškovce; (Zoványi Jeno str.128),Trhovište (tu pôsobili títo farári: r.1563 farár Ján, r.1598 Adrian Vanko (Wanko), v rokoch 1606-1615 Menhard z Mošoviec, r.1620 a v rokoch 1624-1632 Jabub Intybus z Oravy, v rokoch 1620-1622 a r.1643 Ján Arcius z Fekišoviec, r.1623 Menhard Molitoris a r.1652 Ján Ladiver; patrili tu fílie Horovce, Moravany a začas aj Bánovce nad Ondavou; (Zoványi Jeno str.139)Bánovce (v rokoch 1620-1629 tu bol farár Zachariáš z Dubovice(Dobai) a r.1651 Martin P. zo Sokoľa.
Že bánovskí reformovaní sa snažili tvoriť s Božou pomocou skutočnú cirkev, v ktorej by sa Slovo Božie v čistote a v pravde hlásalo, kde by sa sviatosti podľa ustanovenia Pánovho so všetkou vážnosťou prisluhovali a kde by Zákon Boží bol vo všeobecnej vážnosti, o tom vy-dáva svedectvo jak pôvodný nápis na starom kostole z r.1610, tak i nápis na kalichu z r.1612. a) Zvon uliaty v r.1611-váha asi 3.5q, ktorý vzala I.svetová vojna, mal tento nápis: „Jesus Salvator seculi. Poznamenať treba, že Anna Oroziová nielen kostol vystavila a zaopatrila potrebnými nádobami, ale ona dala stavebné miesto pre faru a učiteľa. Vystavila byty a dala pre farára a učiteľa pozemky a tým dala podklad ref. bánovskej cirkvi, aby tá neohrozene hlásala v Kristu znovuzrodenie a pravé kresťanské učenie, ktoré sa zakladá na Slove Božom.
Kňazi a učitelia, ktorí boli poverení vedením tejto cirkvi konali svoju povinnosť poctivo a k spokojnosti svojich veriacich. Bánovská cirkev sa teda starala aj o to, aby jej Slova Božieho kazateľ mal možnosť skromného síce, ale slušného života. Už z r.1625 máme záznamy o príbytku kazateľa a o farských pozemkoch, ktoré cirkevníci spoločne obrábali. V roku 1632 bolo prvé veľké povstanie zemplínskych, šarišských a abaujských sedliakov, ktorého sa zúčastnili i bánovskí sedliaci. Povstanie bolo krvavo potlačené a vodca povstania Peter Császár bol na košickom námestí sťatý a jeho mŕtve telo rozštvrtené. Po potlačení sedliackeho povstania sa začalo kruté prenasledovanie reformovaných zborov, pretože reformovaní boli obviňovaní, že boli hybnou silou povstania, čo ostatne nie je nepravdepodobné. Takto chcel cisár Ferdinand II. pacifikovať tento náš kraj.
Obdobie, v ktorom náš kraj ovládali sedmohradské kniežatá: Gabriel Bethlen a Juraj Rákóczy, bolo dobou veľkého rozmachu kalvinizmu v našom kraji. Duchovným strediskom bola potocká škola, z ktorej do našich zborov prichádzali horliví kazatelia slova Božieho. Písomných pamiatok z tejto doby sa nám však zachovalo veľmi málo. Ponad náš kraj sa totiž od tých čias prehnalo niekoľko vojen, potocká škola bola dvakrát zlikvidovaná jezuitmi, ktorí sa postarali o to, aby čím menej pamiatok pripomínalo východoslovenskému ľudu, že jeho predkovia sa v 16. Maďarským historikom najmä v 19.storočí zase záležalo na tom, aby prínos slovenského obyvateľstva v obrane záujmov ľudu Uhorska bol verejnosti čo najmenej známy. Že sedmohradské kniežatá, ako napr.Gabriel Bethlen, nazývali sa aj slovenskými kniežatami, ako vysvitá z pohrebnej kázne, ktorú povedal v r.1622 košický farár Velechinus nad rakvou Bethlenovej manželky Zuzany Caroly. Z tejto doby je pre nás povzbudzujúca tá skutočnosť, že Bánovce navštívil na svojej ceste do Sárospataku učiteľ národov Ján Amos Komenský.
V druhej polovici 17.storočia začínajú Habsburgovci opäť upevňovať svoju moc v našom kraji, a súčasne silnie tlak katolíckych mníšskych rádov proti protestantom. V zmysle nešťastnej zásady z r.1648 „Cuius regio, eius religio“ - čie panstvo, toho náboženstvo - začalo prenasledovanie reformovaných zo strany vysokej šľachty. Jezuiti sa totiž sústredili na získanie grófov a iných zemepánov pre katolicizmus. Darilo sa im to najmä pre výhody hmotné a spoločenské, ktoré konvertitom poskytoval cisár. Prišlo obdobie v uhorskom protestantizme, keď sa veriaci evanjelici začali utiskovať a prenasledovať. Bolo to jedno z najsmutnejších období. Počas prenasledovania protestantizmu v Uhorsku i bánovská matkocirkev bola ním postihnutá. Dňa 8.decembra 1681 protestujú bánovskí veriaci proti prenasledovaniu priamo u viedenského dvora a na zákrok cisára v Bánovciach tlak povolil. Medzi zabraté matkocirkevné zbory patrí i bánovská matkocirkev so svojimi filiami Trhovište a Moraviany. Zrekvirované boli v roku 1862. S Božou pomocou však bánovský kostol bol vrátený naspäť evanjelikom helv. Vierovyznania so všetkým príslušenstvom a majetkom r.1871 a taktiež i filiálne zbory Trhovište Moraviany boli vrátené so všetkými príslušenstvami.
Zoznam farárov v Bánovciach nad Ondavou
- Juraj Jesenský od r.
- Ján Kovátz 1791-1801, prišiel z Veľ.
- Jozef Hutka 20.III.1883 ako kaplán z Vilmányu, 19.X.
- Ján Tomašuľa 1.V.1927 z Pittsburgh, USA.(Kaplánom od 17.IX.1923 až 10.V.1926. Od 11.V.1926 do 4.VII.1926 zástupcom farára v Tušiciach. Od 5.VII.1926 do 1.V. 1927 zástupcom farára v Bánovciach.
V Období bezkrvnej protireformácie za panovania Karola III. 1711-1740 a Márie Terézie 1740-1780 bolo násilím odobraných ďalších mnoho reformovaných kostolov. A tak je prvá polovica 18.storočia dobou neprestajných bojov v našich obciach. Na jednej strane stál prostý veriaci ľud a chudobnejšie zemanstvo a na druhej strane vysoká šľachta, ktorej slúžili jezuiti. Samozrejme, že to bol boj nerovný. Náš ľud a s ním i kalvinizmus v našom kraji bol v tomto boji veľmi oslabený. Strašné utrpenie zvýšilo aj to, že tento náš kraj bol v I.polovici 18.storočia dvakrát postihnutý morom, ktorý strašne zdecimoval tunajšie obyvateľstvo. Mnoho rodín sa v tej dobe z byť ani reči. V r.1728 barón Juraj Andrássy a barón Ladislav Vécsey dokázali to, čo sa nepodarilo dlhé roky ich dvornému sudcovi Budaházymu v Ložíne. Dali si predvolať ložínskych kalvínskych sedliakov do Senného a čo nezmohli nadávky, tvrdé reči, palicovanie a žalárovanie, ani uzavretie do klády, to zmohla panská lesť. Zatiaľ, čo vedúci boli v Sennom trýznení, Budaházy so svojimi ľuďmi kostol v Ložíne reformovaným odňal. Podobným spôsobom odňal gróf Barkóczy ref.kostol v Žbinciach.
Superintendent Martin Csáji a dištriktuálny kurátor Abraham Vay zo Strajňan (dnes časť Michaloviec) mali ťažkú úlohu chrániť a budovať reformovaný Sion medzi tak mnohými a mocnými nepriateľmi. Znamenitým prínosom bol najmä príchod Juraja Jesenského do Bánoviec v roku 1741, ktorý za svojho 13-ročného účinkovania v Bánovciach nielen uchránil cirkev v Bánovciach, ale dal do rúk ľudu i duchovných nášho kraja slovenské knihy, ktoré skoro dvesto rokov boli jediným duchovným pokrmom slovenských reformovaných veriacich. Juraj Jesenský prišiel do Bánoviec zo zboru kamenického, ktorý bol na panstve barčianskych Bártzayovcov, kde pôsobil rok po svojom úteku zo západného Slovenska, kde slúžil svojím českým rodákom pod dozorom Jána Antonína Valesia, „českého biskupa“ a seniora medzičalovského reformovaného seniorátu. Nástupcom Jesenského v Bánovciach bol do r.1743 miglešovský a r.1743-1754 malčický farár Andrej Spátzay.
V roku 1754 si Jesenský a Spátzay museli vymeniť fary. Prečo? Pretože Jesenský sa dostal do sporu s bánovskými zemanmi pre prednostné právo lavíc a preto, že ich aj pre iné hriechy tvrdo karhal. Ako spravoval Spátzay bánovskú cirkev, o tom si môžeme urobiť predstavu, keď si všimneme, aký veľký dôraz kládli v jeho dobe na kurátorskú funkciu v bánovskom cirkevnom zbore. V úvode tejto zápisnice Spátzay zdôrazňuje, že Zákon a Pravda sú pre život človeka vodcom i usmerňovateľom, silou i základom mesta. Zo zápisnice vysvitá, že Sasinymu bánovskí vedúci cirkevného zboru dôverovali, že ho k správe cirkevných vecí v láske splnomocnili a jemu sa podriaďovať sľúbili. Podľa zásady pravdy a spravodlivosti a poslušnosti zákona mal Sasiny viesť i hmotné záležitosti zboru a všetci údovia sa nielen do smrti sľúbili týmito zásadami spravovať sami, ale napomínajú a zaväzujú k tomu v mene Kristovom a o to prosia tiež svojich pokrvných potomkov a všetkých tých, ktorí v budúcnosti budú údmi tejto vznešenej eklézie.
Okrem týchto zemanských rodín známe sú nám aj mená bánovských reformovaných gazdov, sedliakov, ktorí ovšem do zrušenia nevoľníctva v r.1848 nemali významnejších práv ani v cirkvi. Z roku 1715 je známe meno Gazdovich a Papcoň. V r.1720 je Michal Gazdovič starostom (iudex), a poznáme mená: Papcnun, Ivan, Klucska, Jancso, Takács István, Mesároš a Dráb Palko. (V roku 1710 a 1739 veľmi oslabili obec mor. A v r.1707 sa odsťahovali tri sedliacke a tri zemanské rodiny. Bánovský rodák František Kovács už ako starší muž, farár v Kamenici, odchádza v r.1782 za farára do Krouny, kde je o ňom záznam, že „jazyka čekého mocen byl.“ Stade ide do Velimi, odkiaľ sa opäť vrátil domov. Syna bánovského farára Juraja Jesenského som už spomínala. Bánovský farár z r.1766-1770 a 1775-1782, lúčanský rodák Pavel Šlachta, pôsobí od r.1782 do r.1787 v Kloboukach u Brna a od r.1787 do r.1792 na Vsetíne. Jeho syn Gedeon zase v roku 1804-1811 v moravskom Novom meste. Chudoba podporovala chudobu. Na synode Reformovanej cirkvi v Uhorsku v Budíne r.1791 bolo uzákonenie synody a presbyteria, čím bol položený základ k synodno-presbyterskému zriadeniu, keď už predtým na základe tzv.karolínskej rezolúcie z r.1734 boli vytvorené štyri dištrikty a ku každému seniorovi po jednom pomocnom kurátorovi. Jednotná celokrajinská správa Reformovanej cirkvi v starom Uhorsku bola ustanovená na synode v Debrecíne r.1881, kde už z existujúcich štyroch dištriktov bol vytvorený generálny konvent nad dištriktmi a k jednotnému rozhodovaniu o cirkevných záležitostiach.
Pozornosti si tiež zasluhuje stavba nového chrámu v Bánovciach. Bol postavený na mieste spomenutého už starého kostola z r.1610, pretože starý už nestačili pojať do svojich priestorov množiacich sa veriacich. Veď zatiaľ čo v r.1779 bolo v Bánovciach 175 veriacich a vo všetkých prifarených obciach 772 duší, za tri roky rozmnožili sa reformovaní vo všetkých obciach o 147 nových duší. Za Jozefa II. bol pokoj ako náboženský, tak hospodársky, preto nie div, že starý kostol, tri siahy a štyri stopy široký a štyri siahy dlhý, ktorého vnútro bolo ešte menšie, asi po šestnástich opravách musel byť v r.1867 zbúraný a za vedenia neúnavného horlivca, hlavného kurátora Kazinczyho údovia bánovskej cirkvi postavili kostol nový. Starý kostol začali búrať 4.6.1867 a v novom mali prvé služby Božie v tretiu adventnú nedeľu r.1868. Pri týchto službách Božích farár Štefan Szilágyi kázal na text I.Moj.28,22. V r.1870 bol tento trinásť siah dlhý, šesť siah široký, so štyri siahy vysokými múrmi a 17 siah a 5 stôp a 2 palce vysokou vežou aj slávnostne posvätený a oddaný svojmu účelu. Nad vchodom do kostola je maďarská tabuľa s týmto nápisom: „E szent ház az Isten segedelmével épult a hiveknek saját koltségével. Egy Istenok neve magasztalá- sára. A helvét vallás hiveknek számára. Kazinczy János gondnok épitette. Buzgalmával nevét megorokitette. 1867 - ben epitetett. V preklade: „Tento svätý dom bol vystavený s Božou pomocou vlastným nákladom cirkevníkov na oslavovanie jediného Boha. Pre helvétskeho vierovyznania veriacich. Vystavil sa za hl. kurátorstvo Jána Kazinczyho. Svojou horlivosťou zvečnil svoje meno. - R. 1867 stavianý.
tags: #reformovana #cirkev #velke #kapusany #omse