Dominik, hlboko zasiahnutý Kristovou láskou, čerpajúc múdrosť z Božieho slova, a zároveň hnaný láskou k blížnemu a súcitom s jeho duchovnou i telesnou biedou, zakladá v 13. storočí Rehoľu kazateľov. Sv. Dominik zakladá v r. 1206 v Prouille prvý kontemplatívny kláštor pre ženy obrátené z herézy, ktoré sa modlitbou a pokáním podieľajú na poslaní rehole - kázaní. V 19. storočí vznikajú mnohé kongregácie sestier dominikánok, ktoré sú apoštolsky činné a ktoré sa venujú ohlasovaniu Božieho slova rozmanitými spôsobmi.
Okrem prvej mužskej vetvy vznikol o niečo neskôr aj druhý ženský rád (dominikánky). Pre laikov mužov aj ženy, ktorí nemôžu ísť do kláštora, napríklad z dôvodu, že žijú v manželstve, bol založený tretí rád, ktorý je určitou náhradou za mníšsky život. Rehoľa pôsobí na princípe apoštolskej chudoby, ale vysokého teologického vzdelania. Pôsobiskom dominikánov sú mestá, náplňou misie a kazateľstvo. Vynikali vždy v štúdiu a vedeckej práci.
Dominikáni sa usádzali predovšetkým vo veľkých mestách, univerzitných centrách a biskupských sídlach. Z poverenia pápeža a pod jeho ochranou kázali pre spásu duší. Treba si všimnúť, že už 69 rokov po založení rehole bola do nej včlenená laická vetva, hoci, z nariadenia pápeža, rehoľa dostala úlohu kázať vieru, čo bolo tradične monopolom klerikov. Paradoxom je, že laici boli včlenení do rehole klerikov, čo platí dodnes. Laickí dominikáni nie sú viazaní na dikastérium laikov, ale rehoľníkov.
Odevom dominikánov je biely habit (rúcho), kožený pás s ružencoma biely škapuliar s kapucňou. Rehoľu kazateľov vedie magister, ktorý je generálnym predstaveným. Volený je generálnou kapitulou (zhromaždenie zástupcov provincií) na obdobie 9 rokov. Od roku 2010 je magistrom rehole brat Bruno Cadoré OP, ktorý je v poradí 87. nástupcom sv. Dominika.
Dominikáni na Slovensku
Slovensko bolo v stredoveku súčasťou Uhorského kráľovstva. Na našom území rehoľa dominikánov vznikla za panovania Ondreja II (1205 - 1235). Do Uhorska prišli prví dominikáni vďaka bratovi Pavlovi, ktorý študoval a prednášal v Bologni kánonické právo. Tam sa stretol so sv. Dominikom a pripojil sa k novozaloženej reholi. Od roku 1221 existoval ich kláštor v Košiciach. Neskôr sa rehoľa rozšírila a mala kláštory aj v Banskej Bystrici(1275), Gelnici (1288), Trnave (1303), Komárne, Banskej Štiavnici, pravdepodobne aj na Spiši.
Erb dominikánov
Doba reformácie priniesla dominikánom v Uhorsku úpadok. Všetky dominikánske kláštory, okrem košického, boli však zrušené za vlády Jozefa II (1780 - 1790). Preto sa dominikáni rozišli na okolité fary a pôsobili na nich ako kapláni. Z historických kláštorov sa podarilo obnoviť na Slovensku len konvent v Košiciach. Po zániku Rakúsko-Uhorskej monarchie sa stali slovenskí dominikáni súčasťou českej provincie.
Dominikáni v Trenčíne
Prví dvaja dominikáni prišli do Trenčína začiatkom novembra roku 1938 z Čiech. Bol to páter Rafael M. Gregor Lexman, superior, pôvodom z Bobota pri Trenčíne (nar. 8. marca 1910), vysvätený v r. Krátko bývali v dome školských sestier De Notre Dame v dvore ich kláštora a tu sa aj stravovali. Potom sa usadili u p. dekana Štefana Pecára (nar. 17.3.1893 Nedanovce, zomrel po r. 1947 ako čestný dekan v Trenčíne) v dome pod farskými schodmi.
Páter Dr. Inocent Müller Th. lic. (nar. asi 1911, vysvätený v r.1935) prišiel z Olomouca začiatkom roku 1940, kde pôsobil ako profesor teológie, prednášal filozofiu na generálnom štúdiu dominikánov v Olomouci. V Trenčíne pôsobil ako superior dominikánov, stál na čele ich trenčianskej komunity. Bol aj literárne činný. Prispieval článkami do rôznych náboženských časopisov. Okrem toho prekladal z francúzštiny.
Dňa 15. aug. 1940 z Olomouca prišiel páter Aquinas Mária Juraj Gabura, ktorý prevzal správu kurácie kaplnky sv. Anny. Narodil sa 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne. V roku 1939 bol v Olomouci vysvätený. Svoje náboženské články uverejňoval v časopisoch Smer, Štít a iných. V roku 1942 sa pripojil páter Pius Mária Ján Krivý (nar. 1910 v Bošáci). Kuchárom bol fráter Bernard Sokol z Opatovej n.
V tom čase, od smrti kuráta kaplnky sv. Anny v Trenčíne vdp. Jozefa Dieru v roku 1935, bolo uvoľnené miesto kuráta a spolu s ním aj jeho sídlo - prízemný dom na Hollého ulici (teraz už tá ulica nejestvuje) s vchodom oproti vstupu do kaplnky sv. Anny. Bola to budova niekdajšej historickej tzv. občianskej nemocnice. V súvislosti s odchodom vdp. Silvestra Hančinského na nové pôsobisko do Žabokriek, vdp. biskup Kmeťko poveril dominikánov správou kostolíka sv. Anny aj s priľahlou kuráciou, do ktorej spadalo asi 7000 obyvateľov južnej časti Trenčína a asi 2500 z Trenčianskych Biskupíc.
Na základe toho, dominikáni presídlili do sídla kurácie, starali sa o kaplnku a v rámci kurácie vykonávali riadnu pastoráciu preveriacich v jej pôsobnosti. Bolo to udeľovanie sviatosti krstu, zaopatrovanie a pohreby, no s výnimkou sviatosti manželstva, pretože sobáše sa vykonávali na fare pod hradom, kde sa tiež viedla krstná matrika včítane vystavovania krstných listov. Tým boli dominikáni odľahčení od administratívy a ťažiskom ich práce bol apoštolát.
Dominikáni rozvinuli kazateľskú činnosť v Trenčíne a v okolí. Často vykonávali týždenné misie po celom Slovensku, taktiež poriadali exercície (duchovné cvičenia). V samotnom Trenčíne tiež vyučovali náboženstvo na školách: na ľudových, meštianskych, na rehoľnom dievčenskom gymnáziu De Notre Dame, v Neherovej učňovskej škole za mostami. Založili tu a viedli Združenie katolíckej mládeže, kde pôsobili v rôznych vekových skupinách. Organizovali výlety do okolia a v Súči letné tábory pre mládež. Páter Rafael zaobstaral 16 mm premietačku a na piaristickom gymnáziu premietal filmy pre mládež; veľký úspech mal dvojdielny veľkofilm Pieseň o Bernadette, ktorého kópiu zakúpil u redemptoristov v Českých Budějoviciach.
Dominikáni sa v Trenčíne podujali na organizovanie divadelných predstavení. Zachovali sa informácie o niektorých odohraných hrách: Ďuro ide na svatbu, Kamenný chodníček, Santaremskí miništranti. Obvykle sa hrávalo v neďalekých hostincoch na námestí sv. Anny: Ragasovom a Vlachého. Keď sa neskôr dostaval katolícky Kultúrny dom (vysvätený v júni 1942) na Pribinovej ulici (potom "kino Hviezda"), hrávalo sa aj v ňom. Divadlo hrávala predovšetkým mládež. Tu, v divadelnom krúžku trenčianskych dominikánov, začal počas 2. Dominikáni vykonávali tiež apoštolské poslanie v Združení katolíckych mužov. Pre rozvinutie duchovného života žien založili Tretí rád sv. Dominika (terciári) a Tretí rád sv. Františka v Trenčíne. Františkánskych terciárov riadil p. Lexman. Dominikánskych terciárov mal na starosti p. Aquinas. Páter Dr.
Páter Rafael Lexman absolvoval polročnú školu pre dôstojníkov duchovnej služby a 26 mesiacov zastával túto funkciu v jednotke Slovenskej armády na Kaukaze, pri Azovskom mori a na Kubáni, napokon pri Čiernom mori. Zažil tu neľahké chvíle, obkľúčenie, aj tuhú zimu roku 1942. Keď bol od jednotky zaslaný na liečenie do Trenčína, po vyliečení tu už zostal a zastával funkciu posádkového duchovného.
V rámci apoštolátu vykonávali tiež náboženské prednášky. Usporadúval ich páter Dr. Inocent Müller v Trenčíne a okolí. Často s ním spolupracoval aj Mudr. Jozef Lukáč tak, že po náboženskej prednáške sa konala zdravovedná. 25. mája 1942 sa konala v sedle Žebrák pri úpätí Inovca (pri železničnej stanici Mníchova Lehota) posviacka kríža na pamiatku pustovníka Ferka Rozvadského.
Dominikáni založili v Trenčíne edíciu Veritas, kde vydávali knihy zamerané na duchovný život. Prvé bolo dielo francúzskeho autora p. Garrigue Lagrange, u ktorého pápež Ján Pavol II. robil kedysi v Ríme svoj doktorát. Názov diela bol K Bohu (v orig.: Tri cesty a tri obrátenia). - p. Bernadote: Eucharistiou k Najsv. -Dr. - Bl. - Sv. - životopis sv. - akademické kázne prof. - kázne Dr. - Homilitické dielo Dr.
V neposlednom rade boli dominikáni známi aj vydávaním vlastného časopisu, ktorý začali vydávať v rámci edície Veritas zanedlho po svojom príchode do Trenčína. Prvé číslo vyšlo v januári 1941. SMER, lebo tak sa volal, mal podtitul Revue pre duchovný život. Zameriaval sa najmä na výchovu a misijnú propagáciu. Bol určený pre náročnejších čitateľov a rozšírený najmä medzi študujúcou mládežou a slovenskými katolíckymi intelektuálmi. Priaznivo ho prijala slovenská katolícka verejnosť, pretože zaplnil dovtedy voľné miesto. Ľudových náboženských časopisov bolo vtedy viacero, ale Smer bol určený pre vzdelaných veriacich. Tlačila ho trenčianska firma tlačiareň Vojtech Čelko. Náklad bol až štyritisíc výtlačkov. Časopis redigoval páter Dr. Inocent Müller, spoluredaktorom bol páter Aquinas M. Gabura. Spolupracovali a prispievali páter Rafael Lexman, univ. prof. Mudr. Alojz J. Chura, prof.
Z obsahu časopisov ako zaujímavosť uveďme, že tu vyšiel od patológa Mudr. Šubíka (bol to inak známy slovenský básnik Andrej Žarnov) článok o masakre v poľskej Katyni (Smer 6/1943), taktiež Omša ex voto od J. Harantu (Smer 8/1943), mnohé recenzie kníh nemeckých, francúzskych, maďarských, latinských, ale aj domácich. Redakcia a administrácia sídlila v Trenčíne na námestí sv. 116). Časopis bol vo formáte približne A5 a vychádzal mesačne okrem prázdnin. Prvé číslo vyšlo vždy v januári. Ročník časopisu obsahoval až okolo 480 strán! V Trenčíne vyšli kompletné štyri ročníky, z piateho už iba dve čísla, lebo vo vydávaní potom rok pokračovali v Košiciach.
Po svojom príchode do Trenčína začali dominikáni pomýšľať aj na výstavbu vlastného kostola. V spolupráci so známym trenčianskym staviteľom Dominikom Filippom ju plánovali vedľa kostola sv.Anny. Páter Rafael Lexman, vidiac vtedy ešte nezastavané priestranstvo medzi Kubrou a továrňou Tiberghien (teraz Merina), snažil sa tu podnietiť výstavbu dominikánskeho kostola. Intervenoval za tým účelom spolu s pátrom Ivanom Murínom a Karolom Murínom aj u vtedajšieho prezidenta republiky Dr. Začiatkom roku 1940 sa začala organizovať príprava výstavby dominikánskeho kostola na Sihoti, kde sa v tom čase práve začínala výstavba novej veľkej mestskej štvrte. Dominikáni tu na výstavbu svojho kostola zdarma od mesta získali pozemok s rozlohou asi 4000 m2. Približne v tom čase prebiehala výstavba katolíckeho Kultúrneho domu na Pribinovej ulici (13. nov. 1938 bol položený základný kameň). Bola to pomerne veľká stavba a sústredili sa na ňu všetky sily.
Pri prechode frontu cez Trenčín, 9.apríla 1945, zápalný granát zasiahol dom kurácie pri kaplnke sv. Anny, kde dominikáni sídlili. Strecha bola pokrytá šindľom, preto bola pre oheň ľahko straviteľným sústom. Zasiahli síce hasiči a dvaja členovia VPO, ale márne. Budova celá zhorela do základov aj so zariadením. O strechu nad hlavou prišli nielen dominikáni, ale aj kostolník Smržík, ktorý tam býval. Zničená bola tiež knižnica dominikánov. Dielu skazy ohňa napomohli aj ľudia: časť vecí, pre záchranu pred ohňom povyhadzovaných von z okien na ulicu, bola rozkradnutá. Počas požiaru naďalej husto dopadali strely na dom aj na okolie, čo sťažovalo hasenie požiaru a robilo z neho životu nebezpečné podujatie. Vtedy zhorel aj susedný dom číslo 19. Obetavosťou hasičov sa však podarilo zabrániť ďalšiemu rozšíreniu ohňa. V ten istý deň bol zasiahnutý aj susedný kostolík sv. Anny.
Dom dominikánov už nebol viac obnovený, ohorené múry z nepálených tehál sa postupne vplyvom dažďa zosunuli a časom na tom mieste vznikla ozdobná záhradka pred kostolíkom. Neskôr ju nahradilo terajšie parkovisko, ktoré už ničím nepripomína dávnu históriu tohoto miesta. Po vyhorení bývali dominikáni v poschodovom dome na tej istej ulici oproti vyhorenému domu kurácie, kde býval aj správca fary a na prízemí bola kožušnícka dielňa pana Jána Vetráka. Páter Dr. Inocent Müller po prechode frontu odišiel z Trenčína do Košíc.V Trenčíne zostali len pátri Martin Furman, Rafael Lexman a Aquinas Gabura.
Obdobie komunizmu
V októbri 1948 dostali dominikáni listom úradný zákaz vydávať časopis Smer aj knihy. V októbri 1948 teda vyšlo posledné číslo Smeru. V januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana. Jeho zatknutie sa stalo zámienkou na zrušenie trenčianskej dominikánskej komunity. Páter Martin s časťou ich nábytku presídlil do kláštora v Uherskom Brode. Páter Aquinas našiel útočisko v podnájme na Hornom Šanci až do 12. novembra 1949, kedy ako posledný opustil Trenčín na pokyn provinciála a odišiel do Košíc. Tým história rehole dominikánov v našom meste po jedenástich rokoch pôsobenia smutne končí.
Neskončili však osudy dominikánov. Boli ešte smutnejšie. Keď v januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana, využil príležitosť - požiadal o dovolenie ísť si pre povrázok na zviazanie svojich vecí - a ušiel im. Skrýval sa. Po mesiaci putovania došiel na Šumavu a pokúsil sa prejsť hranicu do Bavorska. Tesne pred hranicou ho však vystopoval a zastavil cvičený vlčiak a vzápätí ho už mala v rukách Štátna bezpečnosť. Falošne ho obvinili ho zo spolupráce so skupinou študentov Biela légia, ktorí boli neskôr odsúdení na smrť: Tesár, Tunega, Púček. Bol odsúdený na 6 rokov väzenia a väznený v Leopoldove spolu s pátrom Ivanom Murínom. Neskôr sa síce dostal na amnestiu von z väzenia, nie však na slobodu: pridelili ho na prevýchovu do bývalej ženskej väznice v Mladej Boleslavi. Istý čas žil v Bratislave, kde musel vykonávať neprimerané zamestnanie, potom pôsobil ako duchovný správca v Dunajskej Lužnej; po r.
Páter Aquinas Gabura pre svoju náboženskú činnosť bol v päťdesiatych rokoch odsúdený na trest doživotného väzenia. Jeden čas bol väznený v jednej cele s vdp. biskupom Jánom Vojtaššákom. V šesťdesiatych rokoch bol na základe amnestie prepustený. Neskôr bol spoluorganizátorom a účastníkom skryte uskutočňovaných náboženských podujatí v Prešove, Zvolene, Bratislave, Žiline, Poprade.
V dobe socializmu pôsobili slovenskí dominikáni v „podzemnej cirkvi“. Predovšetkým páter Akvinas Juraj Gabura sa po prepustení z väzenia nenechal odradiť ťažkosťami doby a zapálený ideálom rehole pracoval na jej obnovovaní.
Po r. 1989 žil v spoločnosti svojich bratov dominikánov na bratislavskej Kalvárii. Iba niektorí z dominikánov sa dožili dnešných čias, keď sa ich existencii a práci už nekladú prekážky.
Páter Akvinas Juraj Gabura
Obnova rehole po roku 1989
Po páde socializmu pribúdal počet bratov a dominikáni sa mohli vrátiť do košického kláštora. Okrem košického kláštora sa založili konventy v Bratislave a v Žiline (tajne tesne pred pádom socializmu), v Dunajskej Lužnej a vo Zvolene. V roku 1997 bola vyhlásená Slovenská viceprovincia zasvätená Ružencovej Panne Márii a v roku 2001 bola založená Slovenská provincia bratov dominikánov.
V súčasnosti pôsobia dominikáni na viacerých miestach na Slovensku:
- Košice
- Bratislava
- Žilina
- Zvolen
- Dunajská Lužná
Dominikáni pôsobia aj v zahraničí a venujú sa formácii nových bratov.
Existuje veľa spôsobov ako byť dominikánom. Od začiatku Rádu existovali muži a ženy, ktorí cítili potrebu pomáhať Dominikovej misii kázania a pritom žili vo svete, vo svojich rodinách. Na konci trinásteho storočia boli tieto laické skupiny pozvané pripojiť sa k Rádu a prijať jeho Regulu. Bratstvá laikov sv. Dominika nie sú rehoľným spoločenstvom, našimi členmi sú muži, ženy, slobodní alebo žijúci v manželstve. Žijeme bežným spôsobom života vo svete, vo svojich domovoch a rodinách, kde jedinečným spôsobom napĺňame poslanie Rádu.
Nejde nám len o vlastné povätenie, ale podľa vzoru sv. Dominika túžime po spáse všetkých duší. Regula nás pozýva ku každodennej modlitbe liturgie hodín (ranné chvály a vešpery) s celou dominikánskou rodinou, k častej účasti na sv. omši a k modlitbe posvätného ruženca. Snažíme sa čítať a študovať Božie slovo, zvlášť Nový zákon. Počas formácie sa oboznamujeme s dokumentami Cirkvi, študujeme duchovnú a teologickú literatúru. Miesto, kde sa uskutočňuje naša duchovná a intelektuálna formácia je miestne bratstvo. Stretávame sa najčastejšie raz do mesiaca podľa našich možností. Každé bratstvo má svojho asistenta, zvyčajne kňaza dominikána alebo sestru.
Za fungovanie bratstva zodpovedá jeho miestny predstavený a Rada bratstva. V bratstve vytvárame pevné vzťahy a priateľstvá, učíme sa konfrontovať s našimi slabosťami a tak rásť v bratskej láske. Bratstvá laikov sv. Dominika zakladá na základe starobylej výsady provinciál Rádu so súhlasom diecézneho biskupa.
Záujemcovia o členstvo v Bratstvách laikov sv. Dominika sa môžu obrátiť priamo na najbližšie miestne bratstvo. Po určitej dobe zoznamovania (postulát) môžu byť prijatí a behom skúšobného obdobia (noviciát) sa hlbšie zoznamujú s Rádom a jeho spiritualitou. Po skončení noviciátu môžu zložiť sľub (profesiu) podľa Regule Bratstva laikov sv. Cieľom dominikánskej formácie je vychovávať ľudí dospelých vo viere, ktorí by bolí schopní prijať, prežívať a hlásať Božie slovo.
V spolupráci so všetkými vetvami dominikánskej rodiny má formácia viesť k plnosti života, aby každý laický dominikán bol schopný vlastným spôsobom slúžiť poslaniu rehole (LCO 141): hlásaním Božieho slova a starostlivosťou o spásu duší (vlastným posväcovaním a službou na spásu duší) [Stanovy bratstva laikov čl. Každý dominikán musí byť schopný hlásať Božie slovo.
Významné dátumy v histórii rehole
- 22. december 1216: Pápež Honorius III. schválil rehoľu a spôsob života prvých spoločníkov sv. Dominika.
- 1217: Ďalšie privilégium Honoria III. potvrdilo všetky výsady predchádzajúceho privilégia a komunitu bratov už nazýva kazateľmi, čím sa položil aj základ pre názov celého nového spoločenstva: Rehoľa kazateľov, Ordo praedicatorum - ľudovo dominikáni.
- 1470: Blahoslavený Alan de la Roche zakladá prvé ružencové bratstvo (Bratstvo Svätého ruženca).
- 1475: Ružencové bratstvo v Katolíckej cirkvi po prvýkrát schválili.
- 1997: Bola vyhlásená Slovenská viceprovincia zasvätená Ružencovej Panne Márii.
- 2001: Bola založená Slovenská provincia bratov dominikánov.
Svätý Dominik de Guzman (1170-1221), zakladateľ Rehole kazateľov sa narodil v Caleruege (Španielsko) niekedy okolo roku 1170-1173 v šľachtickej rodine ako tretí syn dona Felixa Guzmana a Jany z Azy. Filozofiu a teológiu vyštudoval v Palencii v tamojšej škole, ktorá bola v tom čase veľmi slávna. Po skončení teologického štúdia sa stal členom katedrálnej kapituly v Osme.
Dominik vďaka svojmu vzdelaniu pochopil problém šíriaceho sa nebezpečenstva dualistického učenia.V oblastiach okolo mesta Toulouse, kde bludári šírili zmätok a nepokoj, horlivo rozvíjal svoju kazateľskú činnosť, ktorú výrazne podporoval príklad jeho evanjeliovej chudoby a priateľský dialóg s bludármi o otázkach viery. Dominik si vysoko cenil účasť žien v práci evanjelizácie. Preto založil pre ne ženský kláštor v Prouille (r. 1206), ktorý bol miestom modlitbovej podpory kazateľov a mal slúžiť ako miesto na vzdelávanie a prípravu. Bratom tiež poskytoval pomoc v ich potrebách.
Postupne sa k Dominikovi pripojili nasledovníci, ktorí chceli mať účasť na diele kázania, čím sa vytvorilo prvé kláštorné bratstvo, a tým sa položili základy pre novú rehoľu. Kanonický život povýšil Dominik na život apoštolský podľa reguly sv. Augustína. Tak sa služba slova, ktorá v tej dobe bola vyhradená biskupom, stáva základným poslaním rehole, ktorú pápež Honorius III.
Dominika charakterizovala hlboká láska a dôvera k Bohu. „Ustavične sa zhováral s Bohom“. Ovocím jeho kontemplatívnej skúsenosti bolo milujúce, nežné a milosrdné srdce. Hnaný láskou k blížnemu mal súcit s biedou človeka a s jeho utrpením, ktoré sa stali pre neho Božím volaním. Zo slov bl. Jordána Saského sa dozvedáme, že Dominik dostal od Boha zvláštnu milosť modlitby za hriešnikov, chudobných a trpiacich. Bol tak pohnutý ich biedou, že sa často za nich celé noci v slzách modlil.
Dominik zomiera 6. augusta 1221 v konvente sv. Mikuláša v Bologni, kde bol podľa svojej žiadosti pochovaný „pod nohami svojich bratov“. 24. mája 1233 boli prenesené Dominikove pozostatky do hrobky v Bologni. Jeho svätosť bola úradne uznaná 3.