Svätí Košickí mučeníci Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz, sa uctievajú na Slovensku, i keď žiaden z nich nebol rodom Slovák. Všetci traja ku koncu svojho života pôsobili na Slovensku a tam aj vydali hrdinské svedectvo viery mučeníckou smrťou. Ich životy sú strhujúcimi príkladmi, ako možno nájsť zmysel života. Dokázali reagovať ináč než väčšina, a preto môžu byť príkladom. Sú dôkazom, že človek sa dokáže priblížiť k Bohu.
Spomienka na košických mučeníkov začala svätou omšou v Kostole Najsvätejšej Trojice. Košický arcibiskup metropolita Bernard Bober konferenciu otvoril slovami, že príkladom viery košických mučeníkov - ktorých za svätých vyhlásil pápež Ján Pavol II.
Svätý Ján Pavol II. práve tu na letisku v mestskej časti Košice - Barca pred 25 rokmi svätorečil blahoslavených Košických mučeníkov - Marka Križina, Melichara Grodeckého a Štefana Pongráca. Kanonizácia košických mučeníkov v Košiciach na letisku časti Barca bol najdôležitejší bod návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku v roku 1995.
Košická arcidiecéza si pripomína 400. výročie mučeníckej smrti sv. košických mučeníkov. Po farnostiach arcidiecézy putujú ich relikvie a veriaci sa duchovne pripravujú na ich sviatok, ktorý bude 7. septembra.
Aby sme na nich nezabudli, stovky umelcov ich zvečnili aj v našom meste. Sú všade okolo nás, dívajú sa na nás, ale len málokedy my na nich.
Bolo to v období veľkých politických, vojenských a náboženských búrok na začiatku 17. storočia. Uhorsko, do ktorého vtedy patrilo Slovensko, sa po tragickej bitke pri Moháči (r. 1526) dostalo do kritickej situácie. Turci nezadržateľne postupovali do strednej Európy a obsadili celé terajšie Maďarsko. K vojenskému a politickému rozvratu v Uhorsku pristúpil aj náboženský.
Zo situácie sa usilovali vyťažiť sedmohradské kniežatá, ktoré sa spojili s Turkami proti habsburskej vláde, aby sa tak pod patronátom Turkov mohli stať pánmi zvyškov uhorského územia. Okrem Sedmohradska to bolo Slovensko, ktoré veľmi trpelo výbojmi sedmohradských vojvodov, lebo títo nevystupovali iba ako politicko-vojenskí odporcovia Habsburgovcov, ale aj ako mocenskí predstavitelia protestantizmu. Smrť košických mučeníkov spadá do obdobia vlády kniežaťa Gabriela Bethlena.
Pred 114 rokmi 15. januára 1905 boli Štefan Pongrác, Melichar Grodecký a Marek Križin vyhlásení za blahoslavených.
Životopisy svätých
Traja katolícki kňazi Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký sa nezľakli ani prenasledovania, ani smrti, a presne pred štyristo rokmi, 7. septembra 1619, vydali svedectvo o vernosti Kristovi.
Svätý Marek Križin
Najmladší z mučeníkov, ale cirkevnou hodnosťou najvyššie postavený, bol kanonik Marek Štefan Križin, nazývaný aj Križevčanin. Narodil sa roku 1588 alebo 1589 v mestečku Križevci v Chorvátsku. Od roku 1600 študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni a neskôr v Štajerskom Hradci. Tam získal roku 1610 titul magistra filozofie a fyziky. Po návrate do Uhorska sa začal horlivo venovať kňazskej duchovnej službe. No už v roku 1616 ho ostrihomský arcibiskup (sídliaci v Trnave) Peter Pázmány poveril osobitnými úlohami. Marek Krížin za istý čas vyučoval na trnavskej kapitulnej škole. Arcibiskup ho čoskoro vymenoval aj za kanonika ostrihomskej kapituly, za komárňanského archidiakona a napokon za správcu opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach.
Svätý Melichar Grodziecki
Narodil sa roku 1582 alebo roku 1583 v Alvinci v Sedmohradsku. Stredoškolské štúdiá si vykonal na jezuitskom kolégiu v sedmohradskom meste Kluži (ter. Rumunsko). Po nich sa rozhodol vstúpiť do jezuitskej rehole. Rehoľný život začal v brnenskom noviciáte roku 1602. Odtiaľ ho poslali predstavení do Prahy, kde ako mladý klerik vyučoval na gymnáziu a začal študovať filozofiu. Od roku 1611pokračoval v štúdiách v Štajerskom Hradci. Roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Predstavení mu určili za pôsobisko Humenné na východnom Slovensku, kde bol kazateľom a prefektom štúdií na jezuitskom kolégiu. Od roku 1618 Pongrácz účinkoval v Kočiciach a na okolí.
Svätý Štefan Pongrácz
Pochádzal zo sliezskeho Tešína, kde sa narodil pravdepodobne v roku 1584. V príbuzenstve mal viacerých významných duchovných. Jeden strýko bol biskupom, iný prepoštom a jeden z matkiných príbuzných dokonca mučeníkom. Bol to moravský blahoslavený Ján Sarkander. Podobne ako Marek Križin aj Melichar Grodziecki študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni, kde sa bližšie oboznámil s jezuitskou rehoľou a rozhodol sa do nej vstúpiť. Tento zámer uskutočnil ako 19-ročný, keď bol prijatý do jezuitského noviciátu v Brne.
Po skončení noviciátu študoval a medzitým i vyučoval na viacerých miestach: v Brne, v Prahe, v Štajerskom Hradci a znova v Prahe, kde bol v roku 1614 vysvätený za kňaza. Za čas bol i riaditeľom ústavu pre chudobných žiakov. V decembri roku 1618 ho predstavení poslali ako misionára a zároveň i kaplána cisárskych vojakov do Košíc. Obaja jazuiti (Grodziecki a Pongrácz) bývali a mali kaplnku v dome kráľovského miestodržiteľa Andreja Dóczyho.
Košickí mučeníci zostali s Košicami pevne prepojení aj po smrti. Keď ostrihomský arcibiskup, kardinál Ján Scitovský, rodák z Košickej Belej, rozbehol proces ich blahorečenia pred 160-timi rokmi, povedal tento slávny výrok: Ak oni traja nie sú mučeníci, kto nimi môže byť v budúcnosti? Ak Košickí mučeníci nie sú svätí, kto iný potom môže byť svätý!?
Umučenie a Smrť
Utrpenie troch kňazov sa začalo 3. alebo 4. septembra 1619, keď Bethlenovo vojsko pod vedením Juraja Rákócziho obsadilo Košice. Veliteľ dal hneď izolovať a strážiť kňazov v miestodržiteľovom dome. Situáciu väzňov sťažoval citeľný hlad a smäd. V takom stave ich navštívili protestantskí predstavitelia a žiadali ich, aby sa zriekli katolíckej viery. Kanonikovi sľúbili cirkevné majetky, ktoré spravoval. Vtedy nastúpili do akcie vojaci. Nedali kňazom pokoj a surovo s nimi zaobchádzali. Dňa 6. septembra večer ešte od nich žiadali výkupné. Keď však duchovní nemohli splniť ani túto požiadavku, vojaci im pohrozili smrťou.
Kňazi vedeli, že musia brať túto hrozbu vážne. Posledné dejstvo drámy sa odohralo krátko po polnoci zo 6. na 7. septembra. Do izby, kde boli kňazi, sa vrútila skupina ozbrojencov, s ktorými prišiel aj kalvínsky kazateľ Alvinczi. Pongrácza hneď zrazili na zem a zviazali ho. Nato nútili oboch jezuitov, aby sa stali kalvínmi. Keď títo odmietli, nastalo mučenie.
Najväčšmi sa vyvŕšili na Pongráczovi. Za ruky ho zavesili na hradu povaly, vyrezali mu pohlavie, hlavu mu stiahli povrazom a pálili ho fakľami, až mu vyšli črevá. Grodzieckeho veľmi dopichali. Kanonika navádzali, aby sa pridal k tým, čo vyznávajú "uhorské náboženstvo" a bojujú proti "cudziemu tyranstvu". Keď ten slušne, ale rozhodne odmietol, tiež ho pálili a napokon sťali. Hlavu odťali aj Grodzieckemu. Najdlhšie mučili Pongrácza, ktorému tiež dva razy sekerou zaťali do hlavy. Nakoniec všetky tri nehybné skrvavené telá hodili do odpadovej žumpy miestodržiteľovho domu.
Pongrácz vtedy nebol ešte celkom mŕtvy. Zvesť o krutej smrti bezbranných kňazov sa rýchlo rozšírila a zhrozili sa nad ňou i mnohí protestanti. Katolíci sa dožadovali aspoň mŕtvych tiel zabitých duchovných, aby ich mohli dôstojne pochovať.
Uctievanie a Svätorečenie
Napokon predsa dostali katolíci telesné pozostatky svojich hrdinských duchovných pastierov. Stalo sa to za zvláštnych okolností 6 mesiacov po ich smrti. V marci 1620 knieža Gabriel Bethlen vystrojil v tom istom dome, kde boli kňazi umučení, hostinu na počesť uhorského palatína Žigmunda Forgácha. Pri hostine požiadal do tanca nábožnú palatínovu manželku Katarínu, rodenú Pálffyovú, ktorá prijala výzvu s podmienkou, že bude môcť slušne pochovať telá troch mučeníkov. Bethlen súhlasil.
Mestský kat prezradil miesto ich tajného hrobu. A tak mohli katolíci prevziať vzácne relikvie. Najprv ich previezli do Nižnej Šebastovej a potom do Hertníka, kde mali Forgáchovci majetky. Napokon roku 1635 boli pozostatky košických mučeníkov prevezené do Trnavy, kde boli najprv uložené v kostole klarisiek. Ostrihomský arcibiskup (a od roku 1629 kardinál) Peter Pázmány zaviedol kánonický proces, ktorý mal viesť k blahorečeniu košických mučeníkov, a požiadal pápeža Urbana VIII., aby dovolil ich verejné uctievanie.
Žiadosť znova predkladali viacerí Pázmányovi nástupcovia (J. Lippay, J. Szelepcseny, Ján Scitovský). V Ríme však proces postupoval veľmi pomaly. Konečne po viacnásobnom prešetrení života a smrti umučených kňazov ich vyhlásil za blahoslavených pápež Pius X. dňa 15. januára 1905 a o 90 rokov neskôr, 2. júla 1995 pápež Ján Pavol II.
Liturgická pamiatka košických mučeníkov sa na Slovensku slávi vo výročný deň ich smrti - 7. septembra. Úcta košických mučeníkov nestratila nič zo svojej aktuálnosti ani v období zvýšeného ekumenizmu. Naopak, ešte zreteľnejšie zdôrazňuje jeho potrebu a význam.
Relikvie košických mučeníkov v Trnave
Konkrétne ide o relikvie troch Košických mučeníkov, ktoré sa hrou osudu dostali po umučení až do Trnavy. Všetky tri lebky sa zachovali. Jezuiti sú tu Štefan Pongrácz a Melichar Grodiecki. Tretia lebka je prenesená do Ostrihomu (Mareka Križina) a na základe moderných metód sa na 90 až 95 percent dá už určiť ich podoba. O relikvie Košických mučeníkov je zo strany turistov v Trnave veľký záujem. Prichádza pri ich uctievaní od ich smrti v roku 1619 u ľudí k mnohým zázračným uzdraveniam a rozličným znameniam.
Farnosť Košických Mučeníkov v Košiciach
Farský kostol sv. 22. apríla 1990 Svätý otec Ján Pavol II. v Bratislave posvätil základný kameň pre stavbu kostola na košickom sídlisku Nad jazerom s titulom patrónov - blahoslavených Košických mučeníkov. S platnosťou od 1. júla 1991 diecézny biskup Msgr. Alojz Tkáč vyčlenil sídlisko Nad jazerom spod Farnosti Kráľovnej Pokoja - Košice Juh a zriadil novú Farnosť Košice - Nad jazerom. Kostol Košických mučeníkov bol dokončený a slávnostne konsekrovaný 25. júna 1995. Učinil tak arcibiskup - metropolita Msgr. Alojz Tkáč.
Čoskoro po svätorečení sa do chrámu dostal obraz košických mučeníkov, ktorý má okrem umeleckej hodnoty aj hodnotu historickú. Slúžil totiž ako hlavný oltárny obraz pri omši pápeža Jána Pavla II. na košickom letisku dňa 2. júla 1995.