Na Slovensku sa nachádza niekoľko miest, kde sa môžete stretnúť s fascinujúcim svetom ikon a byzantského umenia. Táto oblasť je bohatá na kultúrne dedičstvo, ktoré si zaslúži pozornosť a ochranu.
Ikonostas v chráme sv. archanjela Michala v Ladomirovej
Galéria Ikony v Žiline
Pri Štefánikovom námestí v Žiline sa nachádza neobvyklý priestor - Galéria Ikony. Túto oázu pokoja vybudovali manželia Milan a Marianna Urbaníkovci, ktorých láska k byzantskému umeniu prerástla v zberateľskú vášeň. Svoju fascináciu ikonami sa snažia šíriť aj ďalej a svoju súkromnú zbierku historických ikon sprístupnili pre verejnosť.
Príbeh galérie sa začal písať pred piatimi rokmi, no prvý kontakt s ikonami získal Milan Urbaník omnoho skôr počas dovolenky v Chorvátsku. Neskôr, počas rodinnej dovolenky v Ríme, si priniesol prvú originálnu ikonu. Manželia si túto ikonu umiestnili do spálne a pohľad na ňu ich inšpiroval zaujímať sa ešte viac o tento starobylý druh umenia. Nasledovali cesty po Rusku, Grécku či Egypte, kde Milan Urbaník navštívil aj kláštor sv. Kataríny Alexandrijskej na Sinaji.
Prvým záchytným bodom, ktorý objavili prostredníctvom internetu, boli obchodníci s týmto druhom umenia v Amsterdame. Tam Urbaník získal ďalšie potrebné kontakty a informácie o tom, ako prebiehajú nákupy a dražby ikon na burzách či aukciách.
Ako počet ikon rástol, Urbaníkovci uvažovali nad tým, že by bolo správne ich vystaviť a sprístupniť tak aj širšej verejnosti. Vhodné miesto na založenie trvalej expozície našli v budove, ktorú zakúpila firma Hour. Okrem stálej expozície v Žiline organizuje tím nadšencov okolo galérie aj krátkodobé výstavy po Slovensku. Ikony tak boli prezentované už v Prešove, Humennom, Snine, Trnave, Čadci, Bardejove či ďalších mestách.
Postupom času sa o galérii a jej aktivitách dozvedeli odborníci aj nadšení laici, čo viedlo k postupnému nárastu aktivít. Jedným zo stálych spolupracovníkov manželov Urbaníkovcov je Jozef Matula, odborník na byzantskú filozofiu a latinskú filozofiu obdobia stredoveku a renesancie.
„Keď k nám príde ikona, tak je väčšinou zničená,“ vysvetľuje situáciu okolo nákupu nových ikon Milan Urbaník. Vo svojej zbierke má aj ikony pochádzajúce zo 14. či 15. storočia, ktoré často získa zlomené, poškodené ryhami či napadnuté červotočom.
Momentálna situácia okolo koronavírusu ich priviedla k využitiu virtuálnych prehliadok, čo oceňujú tak domáci, ako aj zahraniční návštevníci. Po zlepšení pandemickej situácie plánujú v galérii pokračovať s odbornými prednáškami, ktoré teraz prebiehali v online podobe. V roku 2019 organizovala galéria medzinárodnú konferenciu zameranú na motív Sofie, Božej múdrosti.
Novou aktivitou galérie je aj Ikonický podcast, ktorého vznik podľa slov Jozefa Matulu popohnala práve pandémia. Súčasťou podcastov je okrem základného popisu ikon aj duchovné zamyslenie podfarbené hudbou.
Na otázku, prečo je pre nás ostatných ťažké prísť na chuť kráse ikony, odpovedá Milan Urbaník. Podľa jeho názoru nám „byzantské umenie možno nie je také blízke práve preto, že ho nevídavame. Na návštevníkoch galérie je podľa jeho názoru vidieť, že ich to umenie oslovuje. Cítia, že tomu pomaly začínajú rozumieť. „V ikone sa dá vidieť množstvo vecí. Je v nej možné postupovať stále hlbšie a hlbšie.
Podľa Jozefa Matulu človek nepotrebuje hlboké znalosti, aby mohol ikone porozumieť. Jej jazyk je totiž iný než didaktická forma, akú poznáme zo západného umenia. „Pre človeka Západu to môže byť trochu kultúrny šok. Byzantské umenie totiž nespočíva v gestách či emócii. Je preň typická skôr istá strnulosť a typizácia.
„Ikona je omnoho komplexnejšia než bežný obraz. Človek k nej potrebuje historický, cirkevný, filozofický aj estetický výklad. Je plná symbolov a vždy je možné nanovo ju interpretovať.
Milan Urbaník hovorí, že z diecéz alebo farností ho ešte neoslovili s prosbou o zakúpenie diela pre ich potreby. S takýmito prosbami sa naňho obracajú skôr jednotlivci. Stáva sa, že kňazi si z ich galérie ikonu zapožičajú, či už v rámci katechézy pre deti alebo ako súčasť prípravy pre birmovancov.
Podľa Milana Urbaníka ikona nie je obrazom, ktorý sa divákovi po čase opozerá. „Aj návštevník, ktorý nie je veriaci, cíti silu ikony. Tá komunikuje svojou krásou so zbožstvenou hĺbkou, ktorá je v každom z nás.
Jozef Matula ho dopĺňa a opisuje, že starí majstri nazývali ikonu aj teológiou vo farbách. „Ikona v nás má potlačiť určitú racionalitu. Ako ľudia dneška máme tendenciu skôr rozoberať, abstrahovať či analyzovať. Ikona nás pozýva do roviny, ktorá je nám cudzia.
Jozef Matula na záver dodáva, že ikona je preňho centrom pokoja. Práve tento pokoj dnes moderný človek potrebuje omnoho viac, pretože je zahltený slovami, obrazmi a zvukmi.
Reštaurovanie ikonostasov na východnom Slovensku
Do portfólia odborných prác, ktoré realizoval Oblastný reštaurátorský ateliér Bratislava patria aj viaceré slovenské ikonostasy z obdobia baroka. Ich počet sa recentne rozrástol o realizáciu z obce Cigla, ležiacej na severe východného Slovenska, v okrese Svidník. V tamojšom Grécko katolíckom chráme sv. Michala Archanjela sa fragmentárne dochovali pozostatky zo staršieho ikonostasu, pozostávajúce z ikon Krista Učiteľa, Bohorodičky, svätého Mikuláša, Michala Archanjela, cárskych dverí a ďalších súčastí. Pamiatky, datované do polovice 18. storočia, dnes fungujú ako solitéry. Ich hmota bola narušená nevhodnými poveternostnými podmienkami a drevokazným hmyzom. V roku 2014 preto boli za finančnej podpory štátneho dotačného projektu „Obnovme si svoj dom“ zahájené reštaurátorské práce, snažiace sa pod vedením reštaurátorky Zuzany Chovanovej zvrátiť havarijný stav objektov a prinavrátiť im ich autentickú podobu.
Projekt obnovy začal vykonaním vstupného reštaurátorského, umeleckohistorického a chemicko-technologického prieskumu. Súčasťou prvej etapy prác bola obhliadka infračervenou reflektografiou, ultrafialovou luminiscenciou a vytvorenie grafickej a fotografickej dokumentácie. Na základe výsledkov prvotných výskumov boli identifikované autentické a sekundárne vrstvy polychrómie. Po očistení od prachu a iných nečistôt bol na ikonách odstránený hrubý lakový film a sekundárne farebné nátery. Narušená drevná hmota bola petrifikovaná ponorom, ktorý zároveň eliminoval drevokazných škodcov. Chýbajúce drevené prvky objektov boli zrekonštruované v lipovom dreve podľa tvaroslovia zachovaných originálov. Na retušovanie ikon bola použitá metóda tratteggio a punktovanie realizované temperovými a akvarelovými farbami. Rozsiahle úbytky farebných vrstiev ostali v obrazových prácach priznané, pričom v takýchto prípadoch reštaurátorka zvolila galerijno muzeálnu metódu náznakovej retuše. V roku 2019 boli objekty po zreštaurovaní navrátené do Cigle. V chráme boli realizované úpravy pre odvhlčovanie stien.
Drevené chrámy východného Slovenska
V najvýchodnejšom kúte Slovenska, v okresoch Snina a Sobrance sa nachádza deväť drevených chrámov. Je to zlomok z vyše stovky chrámov, ktoré sa v minulosti na Zemplíne nachádzali. Všetkých deväť je vyhlásených za národné kultúrne pamiatky Slovenska, chrám v Ruskej Bystrej je navyše zapísaný aj v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Okrem neho sa na bohoslužobné účely využívajú už len chrámy v Uličskom Krivom, Kalnej Roztoke a Jalovej.
Väčšina drevených cerkví na východnom Slovensku pochádza zo 17.a 18. storočia. Staršie sa takmer nezachovali, pretože boli postavené zo stavebného materiálu, ktorý je málo odolný voči poveternostným vplyvom. Mnoho takýchto cenných výtvorov ľudovej architektúry bolo zničených, najmä v rokoch prvej a druhej svetovej vojny. Niektoré však chátrajú aj dnes.
Z urbanistického hľadiska majú všetky drevené chrámy v rámci zástavby jednotlivých obcí dominantné postavenie. Sú situované spravidla na vyššie položených, niekedy až ťažko prístupných miestach, excentricky voči iným dedinským stavbám. Súčasťou ich areálov sú aj neveľké cintoríny s jednoduchými drevenými, kamennými a železnými krížmi. Celý areál zväčša obklopuje zrubová alebo kamenná ohrada so vstupnou bránkou zastrešenou šindľom. Tento architektonický súbor v mnohých prípadoch vhodne doplňuje zvonica.
Drevený chrám v Šmigovci
Charakteristickým znakom drevených cerkví na východnom Slovensku je ich trojdielnosť, ktorá okrem iného symbolizuje Svätú Trojicu. Stredný zrub chrámu (loď) je najväčší, má tvar štvorca alebo obdĺžnika s dlhšou stranou v severojužnom smere. Oltárna časť na východe (presbytérium) a babinec na západe (predsieň) sú menšie a majú tiež tvar obdĺžnika. Umiestnenie všetkých troch zrubov zodpovedá zákonom symetrie.
Najvýznamnejšou a nevyhnutnou súčasťou drevených cerkví je ikonostas, ktorý predeľuje loď od svätyne chrámu, kde dochádza k „zázraku eucharistie“. K výzdobe ikonostasu patrí drevorezba, zvyčajne zobrazujúca vinič s plodmi, keďže víno je jednou zložkou Eucharistie. Ikonostas je výtvarným a funkčným jadrom sakrálneho objektu a zároveň hmatateľným dokladom východnej kultúry.
Budovaný je podľa prísnych predpisov (kánonov) a zostavený z niekoľkých, nad sebou umiestnených radov ikon osadených vo vyrezávanej, zdobenej polychrómovanej drevenej konštrukcie. Počet radov a ikon v jednotlivých radoch je závislý aj od výšky a šírky samotnej stavby. Zvyčajne má ikonostas 5 radov a troje dverí. Cárske stredné dvere a dvoje bočné, tzv. diakonské dvere, ktoré spolu s ikonami tvoria prvý, tzv. základný rad symbolizujúci svojou štruktúrou harmóniu Neba a zeme. Tu zobrazený Syn Boží z vôle Otca zišiel k nám, aby sme my ľudia mohli s Ním vystúpiť do nebeského kráľovstva.
Príklady drevených chrámov:
- Gréckokatolícky drevený chrám Nanebovstúpenia Pána, Šmigovec (1775)
- Gréckokatolícky drevený chrám Stretnutia Pána so Simeonom, Kožany (1760)
- Gréckokatolícky drevený chrám Presvätej Bohorodičky Ochrankyne, Jedlinka (1736)
Tento článok poskytuje pohľad na reštaurovanie ikon a význam byzantského umenia na Slovensku, so zameraním na prácu manželov Urbaníkovcov a ďalších odborníkov, ktorí sa venujú záchrane a prezentácii tohto kultúrneho dedičstva.
tags: #restaurovana #ikona #krista #slovensko