Rímskokatolícka farnosť Jasenica: História a vývoj

Jasenica je obec v okrese Považská Bystrica, ktorá sa radí medzi najstaršie v okrese. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1269. V Jasenici je zriadená Rímskokatolícka farnosť sv. Michala Archanjela, ktorá v sebe združuje aj dve priľahlé obce: Stupné a Podvažie. Podľa právneho usporiadania patrí táto farnosť do Žilinskej diecézy. V článku sa pozrieme na históriu a vývoj farnosti Jasenica v kontexte širších dejinných udalostí.

Kostol sv. Michala Archanjela v Jasenici

Obnovenie Nitrianskeho biskupstva

Obnovenie Nitrianskeho biskupstva vychádzalo aj z vnútropolitických pomerov Uhorskej ríše. Nitra aj za vlády Arpádovcov nestratila svoje významné politické, hospodárske, ale aj kultúrne postavenie. Dotýchto rokov (1048-1077) patrí rozkvet moci vojvodov.

Keď sa na Veľkú noc 11. apríla 1064 stretol uhorský kráľ Šalamún (1063-1074) s päťkostolským biskupom Maurom, pochádzajúcim pravdepodobne z Nitrianska, a nitrianskym vojvodom Gejzom (uhorským kráľom bol v rokoch 1074-1077), Gejza povzbudil Maura, aby napísal či dopísal Legendu o pustovníkoch Svoradovi-Andrejovi a Beňadikovi, ktorí žili v Nitre na Zobore a na Skalke pri Trenčíne. Svojím prísnym asketickým životom, modlitbou a prácou si získali úctu mnohých už za svojho života.

Biskup Maurus uvádza v hagiografickom spise miesto pochovania chrám, ktorý menuje „Bazilikou sv. Emeráma, mučeníka. Pristretnutí v Päťkostolí sa rokovalo okrem dôležitých politických záležitostí aj o cirkevnom usporiadaní kráľovstva. Nové a definitívne usporiadanie štátoprávnych pomerov, podľa ktorých obdržal knieža Gejza vládu nad jednou tretinou uhorského kráľovstva - teda aj nad Nitrou, kde už pred ním panoval jeho dedo Vazul a otec Belo -, nevyhnutne vyžadovalo aj usporiadanie novej cirkevnej organizácie. Aj keď nie sú doklady o obnovení biskupstva v tomto období, iste žila táto myšlienka aj po nastúpení na trón sv. Ladislava I.

K obnoveniu biskupstva došlo s najväčšou pravdepodobnosťou za kráľa Kolomana I. (1095-1116). Možno sa právom domnievať, že išlo o jednoduchý prechod z prepoštstva na biskupstvo asi bez väčšieho osobitného majetkového zabezpečenia. V čase obnovenia biskupstva sa stretáme aj so správou o Nitrianskej kapitule, a to v listine z r. 1111, známej už v spore zoborského kláštora. Spomínajú sa Lambert, dekan chrámu sv. Emeráma, Villermus, Grammaticus, Daniel a Posko, kanonici sv. Emeráma.

V počiatkoch obnovenia biskupstva došlo pravdepodobne aj k zriadeniu archidiakonátov v Nitrianskej diecéze. Nitriansky archidiakonát, ktorý sa po prvý raz spomína roku 1222 v listine pápeža Honoria z 15. decembra: „Honorio III. papa, Iacobo episcopo et archidiacono Nitriensibus... však nepatril do Nitrianskeho biskupstva, ale do ostrihomskej arcidiecézy (tam je dodnes hodnosť archidiakona nitrianskeho). Vývoj správy archidiakonátov, tak ako aj v susedných krajinách opieral sa o vtedajšie politické rozdelenie územia a vznikol z dôležitejších hradných fár, ako napr. Trenčín, Nitra i Hradná (Gradna). Popri týchto sa v XI. storočí spomínajú aj ďalšie.

Počet farností v čase obnovenia biskupstva iste nebol veľký. V prameňoch z doby Arpádovcov sa už stretáme s menami obcí, v ktorých mohli byť založené prvé farnosti; napr. Nástupcom biskupa Gerváza sa uvádza biskup Mikuláš (1133), Pavol (Šavol 1137), Ján (1156), Tomáš (1165), Eduard (1168 - 1198), Ján II.

Za biskupa Bartolomeja (1242-1243), alebo jeho nástupcu Adama II. (1244-1252), prichádzajú do Nitry františkáni a zakladajú svoj prvý kláštor na našom území. Stál mimo hradieb mesta (Na vŕšku). Za čias biskupa Vincenta II. (1255-1272), počas vpádu Přemysla Otakara v roku 1272 vypálili hrad aj s chrámom a druhýkrát v roku 1273. Biskup Pascház (1281-1297) zaviedol poriadok do diecézy a horlil za čnostný život kňazov.

Biskup Ján III. (1302-1328) spravoval diecézu za veľkých nepokojov, kedy Nitra bola Matúšom Čákom Trenčianskym dvakrát spustošená. Posmrti Matúša Čáka (+1321) obnovil poriadok v biskupstve aj za pomoci kráľa Karola Róberta. Veľkú zásluhu o znovuvybudovanie zničeného chrámu a rezidencie sa zaslúžil biskup Meško z poľského rodu Piastovcov (biskupom v Nitre v r. Biskup Vít de Castroferreo (Vašváry; 1334-1347), františkán, bol predtým dvorným kaplánom kráľa Róberta Karola. Je prvým biskupom po Vichingovi, ktorý bol určite menovaný Sv. stolicou, nakoľko sa nám iná menovacia bula nezachovala. Počas jeho spravovania biskupstva bola stavba kostola jeho zásluhou dokončená. Bol svätiteľom dnešného dómu sv. Štefana vo Viedni (vtedy farského) r. Zo začiatku XIV.

Súpis hradnianskeho archidiakonátu uvádza tieto farnosti: Ban (Bánovce n/Bebr.), Salatna (Slatina) Bilec (Bielice), Cathan (Scachan, Skačany), Sur (Dežerice), Hengrot (Hongrot, Uhrovec), Maytis (Motešice), Mica (Mitice), Misem (Omšenie), Osor (Dolné Ozorovce), Podag (Bodac, Bobot), Gradna (Malá Hradná), Prota (Poruba alebo Pravotice), Pyspeki (Biskupice), Sabaquerec (Žabokreky), Sancti Martini (pravdepodobne Vysočany, kde i dnes majú chrám k úcte sv. Z archidiakonátu trenčianskeho sa uvádza Bistense (Považská Bystrica), Brenittorio (pravdepodobne Drietoma), Búr (Bierovce, dnes filiálka Trenčianskej Turnej), Coludog (Bolondóc-Beckov), Costa (Košeca), Visspola (Visolaje), Dobrusa (Dobrá, dnes filiálka Trenčianskej Teplej), Domanisa (Domaniža), Edisa (Udiča), Enso (Hričov), Hetlac (pravdepodobne Zubák), Jatensia (Jasenica), Lanist (Lednica), Lena (Ilava), Liptua (Lietava), Nadas (maď. Egyházas Nádas-Podskalie), Presca (Pruské), Pretmer (Predmier), Sabola (Soblahov), Stionihino (Trenčín), Vesna (Nesna, Nemšová), De Sancto Aemerico (Skalka n/Váhom - kostol zasvätený sv. Imrichovi, Scala (opátstvo), Sursa (Súča), Silna (Žilina), Puta (Bitsa, Bytča) Toplisa (Teplička), Varna (Varín), Radela (Radoľa, dnes filálka Kys.

Husitské vpády

V 15. storočí Nitrianske biskupstvo zasiahli husitské vpády. Značná časť diecézy bola poznačená plienením husitov. Husitská náuka sa rozšírila aj medzi ľudom. Svedčí o tom list uhorského snemu z roku 1449, ktorý bol poslaný do Ríma, kde sa uvádza, že husitské bludy sa šíria na Slovensku a vraj celé obce prijímajú pod obojím spôsobom. Zaujímavý je prípad Nitrianskeho kanonika Jána Lauriniho, pochádzajúceho z Račíc, ktorý sa ideovo priklonil k Husovej náuke.

Husiti na Slovensku

V roku 1776 vzniklo aj spišské biskupstvo. Do tohto biskupstva bola začlenená aj námestovská fara. Tým bola možnosť častejších kanonických vizitácii a lepšieho kontaktu kňazov s biskupom a kanonikmi. Zriadenie samostatného spišského biskupstva a v tejto súvislosti aj vznik nových fár na Orave urýchlilo proces rekatolizácie.

Rímskokatolícky Kostol sv. Michala Archanjela

Neskorobarokový, jednoloďový kostol, bol postavený v roku 1781 na mieste staršieho kostola z 13. storočia. Nachádzajú sa v ňom tri vzácne barokové oltáre. Hlavný oltár - Oltár sv. Michala Archanjela a dva bočné oltáre: Oltár Zvestovania Pána a Oltár Korunovania Panny Márie. Do súčasnosti prešiel viacerými úpravami interiéru aj exteriéru.

Fašiangové zvyky

Medzi najrozšírenejšie fašiangové zvyky patria sprievody masiek, výber potravín, príprava tradičného pečiva, tanec a pochovávanie basy. Väčšina ľudí si pri slove „fašiangy“, „fašángy“ predstaví veselé sprievody masiek alebo karnevaly, ale už menej si uvedomujú ich pôvodný význam. Podľa hesla fašiangy v Encyklopédii tradičnej ľudovej kultúry Slovenska (D. Luther, 1995: 135 - 136), obdobie od sviatku Troch kráľov (6. január) do Popolcovej stredy (pohyblivý sviatok) medzi vianočnými sviatkami a veľkým pôstom je prechodným obdobím medzi zimou a jarou. V oravských obciach sú najintenzívnejšie oslavované práve posledné tri dni (nedeľa, pondelok a utorok) pred pôstom alebo Popolcovou stredou nazývanou aj „Škaredá“, „Popolečná“, ktoré boli vyvrcholením fašiangov - „posledný fašáng“, „ostatky“, „vôstatky“.

Pri tejto príležitosti boli v dedinách rozšírené obchôdzky masiek. Vo večerných hodinách sa konala obyčajne zábava a pohostenie pripravené z vyzbieraných potravín. Táto etapa roka bola považovaná za pokojnú aj z hľadiska poľnohospodárskych prác. V cirkevnom kalendári predchádzala dlhodobému pôstu. Aj v našom regióne to bolo obdobie častých svadieb, zabíjačiek, organizovania zábav a priadok - teda spoločných stretnutí dievčat pri pradení ľanu, kde sa okrem práce, venovali viac ako inokedy zábavným hrám. Symbolika sprostredkúvaná prostredníctvom fašiangového diania, ako aj fašiangových masiek či jedál, je rozšírená a známa na väčšine územia Slovenska, preto v nasledujúcich riadkoch priblížim konkrétne fašiangové obyčaje vo vybraných obciach oravského regiónu. V príspevku uvádzam podoby fašiangových zvykov zaznamenané v dostupnej monografickej literatúre obcí najčastejšie z obdobia 20. storočia, ako aj z vlastných terénnych výskumov (začiatok 21. storočia).

Klimatické pomery v našom regióne nie vždy úrode priali, práve rozšírené agrárnomagické obrady vykonávané v tomto období predjaria, mali stav vylepšiť. Vo všeobecnosti boli zamerané na príchod jari, zabezpečenie hojnosti spomínanej úrody, plodnosti i sýtosti v rodinách. Súčasťou je obradové veselie, parodovanie oficiálnych obradov (nevesty v sprievode masiek, pochovávanie basy), ale aj povolaní (kňaz, kováč, mäsiar). Špecifickým zvykom je sprievod masiek, ktorý porušoval zaužívané formy správania sa (výmena pohlaví, výmena veková - mladý/starý), ich vykonávateľmi bola najčastejšie slobodná mládež. Prechádzali dedinou a počas obchôdzky po domácnostiach vyberali dary.

Účastníci sprievodu niesli so sebou vrecia, prútené koše, ražeň alebo šabľu. Všetky slúžili na uschovanie, v prípade ražňa (šable) napichnutie, vyzbieraných komodít. Odpredajom niektorých z nich získali finančný obnos na pokrytie nákladov, napr. zaplatenie priestorov, kde usporiadali „muziku“, nákup alkoholu a pod. Z ostatných surovín si pripravili obyčajne praženicu. Tzv. „zapisovateľ“ zapísal „kto čo dal“, čo sa zohľadňovalo pri vyberaní „vstupného na muzike“.

Medzi fašiangové jedlá rozšírené v regióne patrili mäsové výrobky, ako napr. slanina, klobásy, nezabúda sa na alkohol a z pečiva boli a aj sú najrozšírenejšie smažené šišky, fánky, ktoré zastupujú obradové pečivo. Zvýšená konzumácia vajec mala plodonosnú funkciu. Dostatok jedla sa mal blahodarne odraziť v nastávajúcom hospodárskom roku.

Tradičné masky vegetačného významu mali magický charakter aj vďaka materiálu, z ktorého boli vyrobené (slama, prevrátená kožušina) alebo takýto predmet niesli (bábka dieťaťa, ražeň). V oravských fašiangových sprievodoch boli zastúpené zvieracie i ľudské masky, nechýbal známy turoň, medveď, slameník a niekoľko cigánok. Bujaré správanie sa masiek počas obchôdzok bolo tolerované a hlavne vinníka ukrytého pod maskou domáci málo kedy spoznali.

Najrozšírenejšou maskou bol turoň symbolizujúci silu a plodnosť. Býval znázorňovaný ako volská hlava držaná na tyči s otvárateľnou papuľou. V iných obciach masku stvárňovala dvojica, z ktorej jeden držal hlavu a druhý zadnú časť tela, spoločne zakrytí vrecovinou. (D. Luther, 1995: 270) Tzv. slameník bol zhotovený zo slamy stočenej do povriesla v jej prosperitnej funkcii. Na hlave mal rovnako zo slamy zhotovenú korunku. (D. Luther, 1995: 151) Medveď bol symbolom fyzickej sily a znovuzrodenia. Mal odpudzovať škodlivé sily i čary. (E. Horváthová - D. Luther, 1995: 345 - 346) Veselú náladu dodávali komediálne postavy báb, cigánok s dieťaťom v koši i muži preoblečení za ženy. Podobne i farby použité pri výrobe jednotlivých masiek mali určitú symboliku, napr. biela predstavovala smrť, čierna zase starobu.

Tance s výskokmi „na vysoký ľan“ (obilie, konope) mali priniesť želaný efekt v úrode, podobne ako zaužívané varenie dlhých cestovín (rezance, šúľance). Mal napomôcť i k uvoľnenejšej nálade zúčastnených či už počas fašiangovej obchôdzky po domácnostiach alebo pri osobitných stretnutiach žien.

Rozšíreným zvykom vykonávaným v utorok tesne pred polnocou bolo „pochovávanie basy“. Parodovaný obrad pohrebu mal v oravských obciach viaceré podoby (pochovanie do hrobu, utopenie vo vode), avšak vždy smeroval k rozlúčke s hudbou, zábavou i jedlom. Jeho účastníci „humorné odlučovanie“ doprevádzali predstieraným plačom a vtipnými lamentáciami.

Fašiangové zvyky vo vybraných oravských obciach:

• Párnica: Tradičný fašiangový sprievod prechádzal obcou od rána do neskorého večera a fašiangové masky postupne navštevovali všetky domácnosti „z dom do domu“. Na jeho čele kráčala jedna alebo dve „cigánky“. Jedna z nich „krotiteľ“ držala na reťazi „medveďa“. Za ňou nasledovala skupina hudobníkov, ako napr. harmonikár, saxofonista a bubeník. Popri hudobníkom kráčali mládenci poobliekaní v krojoch, dvaja z nich boli oblečení v dolnooravskom a tretí v goralskom kroji. Za nimi kráčali muži oblečení v bežnom odeve nesúci ražne, vrecia, košíky a tzv. zapisovateľ.
• Vyšný Kubín: Najintenzívnejšie oslavy prebiehali posledné tri dni pred Popolcovou stredou. Každý deň sa konali tri „muziky - zemianska s cigánskou hudbou v krčme, sedliacka a muzika pre paholkov“. Pondelňajšia zábava s účasťou masiek trvala do rána. Ľudia hádali, kto sa pod maskami skrýva, z čoho vznikali rôzne humorné situácie.
• Horná Lehota: Obcou prechádzali na vyzdobených vozoch ťahaných koňmi so spevom a harmonikou maskované sprievody - „mládenci s ražňom“. Za vinše s prianím dobrej úrody, zdravia, šťastia a vytancovanie všetkých žien v dome, im domáci napichli na ražeň slaninu prípadne klobásu, do košíkov vložili vajcia, fľašu pálenky.
• Dlhá nad Oravou: Čím bolo fašiangové obdobie dlhšie, mládenci mali čas medzi dievčatami vyberať a povydávali sa krajšie. Naopak, keď boli fašiangy krátke, brali od kraja.
• Zábiedovo: Po dedine chodili s tzv. „ďadom“. Jeho maska pozostávala z prevráteného kožucha. Sprevádzaní muzikou v domácnostiach vytancovali všetky dievky i ženy.
• Oravská Jasenica: Cez fašiangy čo týždeň, to svadba, čo malo svoj význam, pretože zimné obdobie bolo obdobím zabíjačiek. Nenastával problém s uskladňovaním mäsa a zabíjačkových produktov.

Súčasťou tradičnej duchovnej kultúry regiónu Orava sú i fašiangové obyčaje. Vplyvom spoločenských zmien nadobudli rôzne podoby, niektoré prvky sa vytratili iné pretrvali do súčasnosti. Príspevok približuje priebeh fašiangových zvykov vo vybraných oravských obciach v minulosti, súčasné varianty, vykonávateľov či charakter masiek.

Prehľad dejín farnosti Trstená v letopočtoch do konca 17. storočia

V nasledujúcej tabuľke je uvedený prehľad dejín farnosti Trstená v letopočtoch do konca 17. storočia.

tags: #rim #kat #farnost #jasenica