Rímskokatolícka cirkev zohrávala a stále zohráva významnú úlohu v dejinách Poľska. Tento článok sa zameriava na historický vývoj cirkvi v Poľsku, od jej počiatkov až po súčasnosť, s dôrazom na kľúčové udalosti, osobnosti a vplyv na poľskú spoločnosť.
Reformácia a jej vplyv
V 16. storočí sa Európou šírili myšlienky reformácie, ktoré zasiahli aj Poľsko. Učenie reformácie sa šírilo v prvom rade v Nemecku, potom v severných štátoch Európy, ale aj v Škótsku, Holandsku a Uhorsku. Šírili ho zväčša študenti, obchodníci a vandrujúci remeselníci. Avšak nový duchovný smer sa však začal bezpochyby v prvej polovici rokov 1500 v Ženeve, kde žil - pôvodom Francúz - Ján Kalvín.
Reformovaná cirkev, jej hlásatelia boli často prenasledovaní. Na viacerých miestach v Poľsku, Taliansku, Španielsku boli reformovaní takmer úplne zlikvidovaní. Vo Francúzsku počas „Bartolomejskej noci“ 24. augusta 1572 bolo násilne zabitých 20 000 hugenotov - francúzskych reformovaných. V Nantes po edikte v roku 1685 úplne stratili náboženskú slobodu. V roku 1670 bola skupina reformovaných farárov predaná a odvedená na galeje do mesta Neapol. Kalvinizmus prežil rozličné prenasledovanie no aj dnes patrí medzi najsilnejšie protestantské cirkvi. Dostal sa aj do Ameriky.
Reformovaná kresťanská cirkev je budovaná na základe Svätého Písma. V zmysle Svätého Písma a vierovyznaní: II.helvétske vierovyznanie a Heidelberský katechizmus uznáva Ježiša Krista za jedinú hlavu cirkvi a spravuje sa podľa zásad synodálno-presbyterských, totiž, že zákony vynesené synodou, ktorá je hlavným zákonodarným a výkonným orgánom cirkvi, vykonávajú presbytéria. Prvá cirkevná organizácia je cirkevný zbor.
Reformovaní uznávajú dve sviatosti: svätý krst a svätú Večeru Pánovu. Ježiš nariadil iba tieto dve sviatosti. Reformovaná cirkev o spasení verí, že ono nie je zaslúžené skrze dobré skutky, lebo je jedine darom Božím. (Ef. 2,8) Dobré skutky sú už ovocím spasenia, jeho svedectvom, že vzrastáme v milosti a poznávaní Krista. Dosiahnutie spasenia vedie jedine cez Krista. Reformované kostoly, v ktorých v centre bohoslužieb stojí výklad z Písma Svätého (kázeň), vysluhovanie sviatostí, spev a modlitba, sú svojim vzhľadom jednoduché. V kostoloch nie je oltár.
Poľsko-litovská únia a jej náboženské dôsledky
Vzniku Poľsko-litovského štátu v roku 1569, ktorý do histórie vstúpil pod názvom Republika oboch národov (Rzeczpospolita Obojga Narodów, ďalej len Rzeczpospolita), predchádzalo dlhé obdobie vzájomného politického zbližovania Poľského kráľovstva (Regnum Poloniae), resp. Koruny Poľského kráľovstva (Corona Regni Poloniae), a Litovského veľkokniežatstva (Magnus Ducatus Lituaniae).
Prelomovým okamihom v dejinách Koruny Poľského kráľovstva a Litovského veľkokniežatstva sa stala Lublinská únia, ktorou bol zavŕšený takmer dve storočia trvajúci proces postupného budovania politického zväzku oboch krajín. Aj napriek tomu, že od okamihu uzavretia dohody v Kreve v roku 1385 prechádzal vzájomný vzťah Poľska i Litvy rôznymi fázami a dlhé desaťročia dokonca existoval iba formálne, došlo v polovici 16. storočia k opätovnému a definitívnemu potvrdeniu únie.
Rokovania o únii prebiehali počas 60. rokov 16. storočia. Už v roku 1563 síce kráľ Žigmund II. August (1548 - 1572) vyjadril odhodlanie k vzniku reálnej únie, avšak narazil na odpor litovských magnátov, ktorí sa obávali straty svojho postavenia a boli ochotní podporiť iba voľnejšiu formu spojenia. Smerovanie k únii vychádzalo tak z poľskej, ako aj litovskej strany. Poľská šľachta si od nového upevnenia zväzku sľubovala možnosť politickej a hospodárskej expanzie na východné litovsko-ruské územia. Litovská šľachta, čoraz viac podliehajúca polonizácii a sympatizujúca s hnutím exekúcie práv, usilovala o tesnejšie prepojenie s Poliakmi v zmysle vlastnej emancipácie spojenej s obmedzením moci bohatých litovských magnátov. Litovskému veľkokniežatstvu navyše hrozilo priame vojenské nebezpečie zo strany Moskvy, ktorému sa krajina nedokázala brániť vlastnými silami.
Po sérii komplikovaných rokovaní, ktoré sa v konečnej fáze pokúsila neúspešne blokovať litovská vysoká šľachta, nakoniec 1. júla 1569 na sneme v poľskom Lubline došlo k rozhodnutiu o vzniku Poľsko-litovskej únie. Vošla do histórie ako príklad reálnej únie dvoch národov - Rzeczpospolitej Obojga Národow. Národy tu však nepredstavovali etnické skupiny obývajúce tento rozsiahly geografický priestor, ale stavovské obce Koruny Poľského kráľovstva a Litovského veľkokniežatstva. Táto únia pretrvala až do tretieho a definitívneho rozdelenia Rzeczpospolitej medzi Rusko, Prusko a Rakúsko v roku 1795.
Rzeczpospolita mala spoločne voleného panovníka, ktorý bol zároveň poľským kráľom aj litovským veľkokniežaťom, spoločný dvojkomorový snem a zahraničnú politiku, správne úrady na najvyššej úrovni boli zdvojené. Poľsko a Litva zdieľali colnú a menovú úniu, avšak štátne pokladne oboch krajín ostali rozdelené. Obe časti únie mali vlastné armády a vlastnú vnútornú správu.
Šestnáste storočie sa v politickej rovine nieslo v znamení dotvorenia tzv. šľachtickej demokracie alebo šľachtickej republiky, ako býva Rzeczpospolita nazývaná. Rozhodujúcim okamihom sa stalo vymretie jagelovskej dynastie v roku 1572, keď sa Poľsko-litovská únia ocitla pred nutnosťou zvoliť si nového panovníka. Plnú zodpovednosť za voľbu niesol šľachtický snem, v rámci ktorého sa, v intenciách vnútorného boja bohatých magnátov a strednej šľachty, viedol spor o tom, ako by mala voľba v praxi vyzerať.
Snem zároveň znamenal významný úspech v upevňovaní politických práv strednej šľachty a dôležitý predel v budovaní tzv. zlatých šľachtických slobôd. Nový kráľ bol nútený uzavrieť a podpísať „zmluvu“ so šľachtou, ktorá sa skladala z troch hlavných okruhov. Prvým z nich boli tzv. henrichovské články (artykuły henrykowskie) zahŕňajúce základné princípy, ktoré mal v budúcnosti dodržiavať každý ďalší kandidát na trón.
Lublinská únia (Jan Matejko)
Národnostné menšiny a cirkev po druhej svetovej vojne
Druhá svetová vojna i udalosti, ktoré po nej nasledovali značne zmenili národnostnú štruktúru celej strednej Európy. Tieto zmeny sa dotkli aj slovenského a rusínského obyvateľstva, ktoré sa po skončení vojny opäť ocitlo v nových hraniciach, v obnovenom Poľsku. Treba podotknúť, že tak Slováci ako aj Rusíni boli na tomto území autochtónnym obyvateľstvom a zmienky o ich existencii máme v podstate už od prvých lokácií nimi obývaných území.
Po skončení druhej svetovej vojny politika Poľska voči národnostným menšinám vyplývala predovšetkým zo o snahy vytvorenie etnicky homogénneho štátu, čo v praxi znamenalo buď vysťahovanie alebo spolonizovanie menšín. Okrem toho vzťah ku konkrétnym národnostným menšinám bol formovaný aj historickými súvislosťami a vzťahom so štátom, v ktorom daná menšina tvorila väčšinu. Keďže ani Slováci ani Rusíni nemali po skončení druhej svetovej vojny svoj vlastný štát, v prípade Slovákov išlo o vzťah z Československom, v prípade Rusínov teoreticky o pomer k Sovietskemu zväzu.
Problematika Slovákov v Poľsku však občasne vzbudzovala štátny záujem, najmä pri československo-poľských rokovaniach o postavení poľskej menšiny na Tešínsku, kedy sa na žiadosti poľskej strany o práva pre poľskú menšinu poukazovalo na takmer bezprávne postavenie Slovákov v Poľsku. Na druhej strane Sovietsky zväz nemal žiadne motívy podporovať záujmy Rusínov v Poľsku, pretože predovšetkým potreboval osídliť vyľudnené územia a obrobiť neobrobenú pôdu na Ukrajine. Otázka Rusínov v Poľsku, ktorá napriek tomu bola v tom čase neoddeliteľne spojená s „ukrajinskou otázkou“, sa mala spočiatku riešiť ich vysťahovaním do Sovietskeho zväzu.
Perzekučné zásahy voči Slovákom i Rusínom boli v mnohom podobné, pričom mali hospodársky, kultúrny, politický i bezpečnostný rozmer. Keď sa Rusíni začali všemožne brániť proti vysťahovaniu, pristúpili poľské orgány k ekonomickému nátlaku. Osobám, ktoré prejavili záujem o výjazd z Poľska boli anulované všetky daňové nedoplatky a nemuseli už odvádzať kontingenty ani poistné dávky. Na druhej strane na tých, ktorí sa nemienili vysťahovať boli uložené neúnosné kontingenty. Rusíni nedostávali ani povojnové prídely, nemohli sa zúčastniť pozemkovej reformy a nemali právo dostať pôdu, ktorá sa rozdeľovala v rámci pozemkovej reformy. Vysoké kontingenty muselo odvádzať aj slovenské obyvateľstvo, pričom bolo taktiež vylúčené z povojnových prídelov a bolo im odporučené, aby im prídely dali na slovenskej strane. Počas domových prehliadok oddiely Ľudovej milície (Milicja Obywatelska - MO) rekvirovali Slovákom potraviny. Prídely dostávali len tí, ktorí podpísali, že chcú patriť k Poľsku. Podobne to bolo aj s balíčkami UNRRA a miestni poľskí činitelia sa vôbec netajili tým, že tieto diskriminácie mali národnostný ráz.
V oblasti kultúry a vzdelávania sa na území obývanom Slovákmi a Rusínmi začalo s likvidáciou školstva, cirkvi i národných kultúrnych spolkov a inštitúcií. Dňa 10. augusta 1945 bol každému slovenskému učiteľovi doručený list, v ktorom bol vyzvaný, aby sa do troch dní vysťahoval na územie ČSR. Rozpustené boli tiež slovenské spolky ako Matica slovenská či Spolok svätého Vojtecha a ich bývalí členovia boli vystavení perzekúciám. Na miesta slovenských učiteľov nastúpili poľskí, ktorých príchod vyvolával prejavy nevôle, preto sa v septembri 1945 nepodarilo otvoriť ani jednu poľskú školu. Časť detí dochádzala do slovenských škôl v ČSR. Poľská strana sa im snažila v štúdiu zabrániť vyhrážkami a zaberaním priepustiek. Po likvidácii školstva pristúpila poľská strana aj k obmedzeniu právomocí menšinových cirkví. Gréckokatolícki a pravoslávni kňazi boli vysídľovaní spoločne s rusínskym obyvateľstvom. Štát i rímskokatolícka cirkev ich na základe dekrétu zo 6. mája 1945 začali preberať do vlastnej správy a postupne sa usilovali získať aj ostatný majetok, čo vyústilo do vážnych sporov. Vysídleniu z Poľska sa nevyhlo ani slovenské duchovenstvo, a to vrátane kňazov, ktorí sa narodili na území severného Spiša a hornej Oravy pripadnutom Poľsku.
Prirodzeným výsledkom takejto politiky bolo stupňovanie národnostného napätia. Spory medzi poľskými kňazmi a slovenským obyvateľstvom sa vyhrotili v otázke kostolného spevu. Za slovenský spev v kostole boli Slováci bití a pokutovaní MO. K poslušnosti sa slovenské i rusínske obyvateľstvo snažili primäť aj oficiálne poľské štátne orgány. Po prvej vlne dobrovoľného vysídlenia Rusínov sa od polovice roku 1945 začalo s násilnými deportáciami. Vojsko pritom často postupovalo veľmi brutálne. Počas vysídľovacích akcií preto časť rusínskeho obyvateľstva utekala a ukrývala sa v okolitých lesoch, aby sa po odchode vojska mohla vrátiť do svojich domovov.
Súčasnosť
Košice 26. január (TSKE) V sobotu 23. januára v katedrálnom chráme Ochrany Presvätej Bohorodičky v Olsztyne (Poľsko) sa konala biskupská vysviacka vladyku Akrádia Trochanowskèho, eparchialneho biskupa novovzniknutej eparchie Olsztyn-Gdańsk. Túto pápež František ustanovil 25. novembra 2020 a podriadil ju metropólii Przemyśl-Warszawa. Rovnako boli pozmenené aj hranice jednotlivých gréckokatolíckych biskupstiev v Poľsku.
Biskupská vysviacka vladyku Akrádia Trochanowskèho
Vzhľadom na opatrenia pandémie Covid19, bola účasť na vysviacke značne obmedzená, ale veriaci ju mohli sledovať prostredníctvom televízie, či sociálnych sieti. Samotná biskupská vysviacka sa udiala počas slávnostnej liturgie v sobotu. Hlavným svätiteľom bol arcibiskup väčší Svjatoslav Ševčuk, hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Spolusvätiteľmi bol arcibiskup Eugen Miroslav Popovič (Eugeniusz Mirosław Popowicz), arcibiskup a metropolita z Przemyślu, ako aj vladyka Hrihorij Komar, pomocný biskup eparchie Sambir-Drohobyč. Na slávnosti bol prítomný aj arcibiskup a metropolita miestnej rímskokatolíckej arcidiecézy Warmia so sídlom v meste Olsztyn, Józef Górzyński.
Vo svojej kázni vladyka Svjatoslav zdôraznil historický moment tejto liturgie, pri ktorej sa slávilo ustanovenie nového biskupstva, jeho katedry, i prvého ordinára. Svoju vďačnosť za tento historický moment vyjadril po Bohu aj pápežovi Františkovi. Po liturgii nasledoval obrad intronizácie prvého biskupa, kyr Arkádia. Ten sa po skončení obradov poďakoval všetkým prítomným, aj tým, ktorí obrad sledovali virtuálne.