Obec Kriváň sa nachádza na rozhraní Javoria a Slovenského Rudohoria v podhorí Poľany vo Zvolenskej kotline. Chotár je členitý a tvorí ho kryštalikum, andezity a ich tufy. Chotár odvodňuje riečka Slatina a nachádza sa tu rozvodie riek Ipľa a Hrona. Z geologického hľadiska si zaslúži pozornosť Baňa na Voliarkach, kde sa ťažil štetový kameň, a Mnich, kde bol kameňolom nad Svrčkovci.
Panoramatický pohľad na Poľanu z Kriváňa
Dejiny chotára Kriváň do roku 1918
Karol A. Medvecký vo svojom diele "DETVA, Monografia" uvádza, že pomenovanie obce pochádza od Krivej cesty cez Mních. Hádam nebolo pravekého ale aj historického osídlenia, ktoré by sa nebolo dotklo krivánskeho chotára a to od mladšej doby kamennej, kanelovaná kultúra cez dobu bronzovú zastúpenú lužickým ľudom, staršiu dobu železnú, Kelti, Rimanía (v ned‘alekej Hriňovej sa našli rímske mince datované rokom 181 po Kristovi). Ďalej je to nález bronzových sekierok a železného meča z obdobia Veľkej Moravy na Kal‘amárke nad Detvou.
V dobe 5. storočia po Kristovi a neskoršie cez toto územie prechádzali slovanské kmene, ktoré sa tu usadili. Slúžny Ladislav Leustach a panský polesný Emil Prokop sa zaujímali a zbierali praveké pamiatky, ktoré sa potom dostali do Maďarska. Pravdepodobne aj chotár obce Kriváň skrýva hodne pravekého materiálu, ktorý čaká na objavenie, čo je dôkaz, že už v dávnych pravekých dobách a v rannej histórii patril tento kraj k husto osídleným.
Chotár obce patril do Veľkého zvolenského lesa a v roku 1241 sa cez jeho územie prehnali hordy Tatárov. Potom je známy rok 1332, kedy sa v tomto kraji usadila rehol‘a križiakov, ktorá mala sídlo na mieste terajšieho Vígl‘ašského zámku, Spomína sa aj osada Zvolenský Svätý Kríž a neskoršie Vĺgl‘aš. O storočie neskoršie sa rozpadá vel‘ká župa Zvolenská, lebo sa dovřšila organizácia stoličnej správy. Bo to po roku 1339. V tomto čase vzniká Zvolenská stolica a v nej štyri menšie panstvá a medzi ne patrilo aj panstvo Vígľaš, do ktorého patril terajší chotár Kriváňa susediaci s Novohradskou župou. Tento zámok si ponechalo panstvo ako poľovnícke sídlo. Vígľaš hostil panovníka Karola Róberta, Ľudovíta Vel‘kého, Žigmunda Luxemburského a najmá kráľa Mateja Korvína.
Prítomnost‘ panovníkov na Vígľašskom zámku využili niektoré mestečká a dediny, ktoré žiadali výsady alebo zmenu poddanských povinností. Dôkazom tohoto sú listiny datované 14. septembrom 1406, kedy panovník Žigmund oslobodil poddaných a hostí zo Zolnej, Sebedína, Slatinky a Zvolenskej Slatiny od platenia poplatkov pri výmene peňazí. Okrem panovníkov Vígľaš rada navštevovala kráľovná Barbora, ktorá ho dostala od král‘a Žigmunda v roku 1429 a neskoršie jej dcéra Alžbeta. Táto ho v roku 1440 dala do užívania Reinprechtovi z Eberdorfu a tento zase rytierovi Joštovi z Košova. Ako už bolo spomenuté, na Vígl‘ašský zámok chodieval a na ňom sa zdržiaval král‘ Matej I. (1458-1490). Tento tu chodil medzi pospolitý l‘ud ale aj na Poľanu.
Kráľovský poľovný revír mal aj pre tunajších l‘udí určité výhody. Táto skutočnosť uľahčuje postavenie obyvateľov, lebo nemusia plniť poddanské povinnosti, ale miesto nich vykonávajú rôzne služby pre hradné panstvo. Počas návštevy panovníkov robia aj kuriérske služby. Ale takáto situácia nie je trvalá. Len čo sa zmenia podmienky, napr. objaví sa nepriateľ, už sa menia aj povinnosti tunajších obyvateľov. Hradná posádka sa doplňa novými vojakmi, ktorí sa regrutujú z obcí a osád z okolia Vígľaša.
Krušné časy pre krivánsky chotár a jeho obyvatet‘ov boli v 16. storočí, najmá po roku 1526, kedy uhorské vojsko utrpelo krutú porážku od Turkov v bitke pri Moháči. Vtedy Vígľašskému zámku a jeho okoliu pripadá významné postavenie, lebo bol spolu so Zvolenským zámkom baštou, ktorá chránila prístup k banským mestám na strednom Slovensku najmá Banskú Bystricu, Banskú Štiavnicu a Kremnicu. Z tohoto dôvodu sa Vígľašský zámok stal terčom tureckých výprav. Toto sa ešte viac umocnilo po roku 1554, kedy sa Turci zmocnili Fiľakova a podmanili si celý Novohrad. Nepriateľ si robil nárok na Zvolenskú sto Nebezpečenstvo ešte viac vzrástlo, ked‘ sa vo Fil‘akove utvoril turecký sandžák. Odtialto vypisovali Vígľašu a jeho okoliu výhražné listy, v ktorých sl‘ubovali úplné vypálenie dedín, ak sa k nim nepridajú a neurobia hold poddanosti. V krutosti a vo vyhrážkach vynikal beg Hamza.
Keď neprišla na listy kladná odpoveď, nasledovali desiatky prepadov, útokov, lúpeží, vypal‘ovania domov a odvádzanie tunajších mládencov do zajatia. Významná poloha Vígľašského zámku ho určila nielen ako obranu banských miest na strednom Slovensku, ale aj ako ochranu okolitých dedín a lazov. Vd‘aka vígl‘ašskej posádke turecké útoky vo väčšine prípadov minuli ciel‘a. Takto to bolo začiatkom roku 1556, kedy spomenutá posádka zabránila nepriateľovi vpadnúť do Zvolenskej stolice. Fil‘akovský beg sa preto rozhodol vyjednávat‘ a 14. apríla 1556 píše výhražný list, v ktorom žiada prejav vernosti a poddanosti. Cisárske vojsko vidiac turecké nebezpečenstvo, vígľašskú posádku posilňuje 200 pešiakmi. Cisársky veliteľ Dobó menuje svojho bratranca Ladislava Zemeryho za kapitána Vígl‘aša. Tento v roku 1564 odrazil turecký útok na Vígl‘aš, hoci sa pustil proti presile nepriateľa. Okrem Vígl‘aša sa opevňuje aj Zvolenská Slatina, kde sa buduje pevnosť okolo terajšieho katolíckeho kostola, ktorá v polovici roku 1564 dostala 100 vojakov. Turci sa snažili u obyvateľstva vzbudiť strach aj tým, že podpaľovali okolité lesy, ako napr. 1572, pri výprave clo Zvolenskej stolice 21. decembra 1575 napadli Slatinku, odkiaľ odvliekli mnoho ľudí do zajatia.
Keď sa vracali, tak sa im slatinská posádka aj s l‘uďmi z okolitých dedín postavila na odpor. Predný voj nepriateľa rozprášili, napadli stred výpravy, kde boli zajatí, ktorých oslobodili, pričom sťali troch tureckých vojakov a troch zajali. Keď to zbadala vígľašská posádka, aj táto sa ponáhl‘ala Slatincom na pomoc. Aj v roku 1577 cez krivánsky chotár sa prehnala ďalšia tlupa Turkov, ktorí napadli Vígľaš a Zvolenskú Slatinu. Ovšem tunajší ľudia sa im postavili na odpor a Turci museli odtíahnuť. V 16. storočí krivánsky chotár zasiahla valašská kolonizácia. Táto mala pre tunajší buď význam, lebo s ňou prišli Rumuni, Ukrajinci ale aj Slováci. Hoci Valasi mali spobočné zásady a zvyklosti, predsa mali aj pocit voľnosti a nespútanosti. Noví kolonisti sa so svojimi stádami usadili na okolitých lazoch a postupne sa s domácím obyvateľstvom asimilovali. Podľa doterajších materiálov asi títo noví obyvatelia položili základy dnešnej obce. Postavili si tu domy, ale ich usadeniu predchádzalo vyklčovanie lesa a premenenie jeho pôdy na poľnohospodársku.
Roku 1638 gróf L. Csaky založil Detvu, ktorej súčasťou bol vtedy aj chotár Kriváňa, Korytárok, Hriňovej a Detvianskej Huty. Aký-taký život obyvateľstva narušili stavovské povstania. Kuruci 14. septembra 1703 napadli Detvu a jej okolie. Sem prišiel generál S. šikovnosťou tunajších budí vydáva listinu, v ktorej oznámil, že Detvu a jej okolie zobral do svojej ochrany. Nebolo to zadarmo, obyvatelia mu museli sľúbiť vernost‘, ale zase jeho vojaci nesmeli ľudí obťažovať a žiadať u nich nocľah. Toto zase malo negatívnu odozvu u cisárskeho vojska - !abancov. Takto boli ľudia v Kriváni medzi dvomi ohňami, lebo vernosť kurucom cisárske vojsko kruto trestalo a zase aj opačne. Po skončení stavovských povstaní Vígl‘aš a jeho okolie získal Alexander Nedeczký, ktorý panstvo prenajal a nájomné platil v naturábiách, ako napr. sto bratislavských meríc žita a sto bratislavských merĺc ovsa. Toto obilie získal z dedín, ktoré patrili k vígľašskému panstvu. V pokojnejších časoch nastal rozmach bazníckeho osídlenia. K rozvoju osĺdlenia 18. stor. dopomohol aj nový majiteľ knieža Mikuláš Esterházy.
Za jeho existencie se upravil vzťah poddaných k panstvu na základe urbára. Podľa neho poznáme všetkých desať bodov, na ktorých sa dohovorili. Pre zaujímavosť sa uvedie, že poddaní vozili víno z Hontu, Novohradu a Tekova. Panské zrno vozili do Banskej Bystrice. Sem vozili aj šindle a dosky. Tieto drevárske výrobky vozievali až do Banskej Štiavnice. V tomto čase panstvo dostáva deviatok zo všetkého obilia. Ďalej to boli finančně povinnosti, ktoré predstavovali 5 denárov od dojnej a 3 denáre od jalovej kravy. Od barana platili 5 denárov a podobne aj od roja včiel. Každý deviaty klát museli odovzdať panstvu alebo zaplatiť dve zlaté. Ešte aj chovatelia vtákov, alebo čo chovali jarabice museli odovzdať ročne 20 kusov jarabíc alebo od nich zaplatiť 27,5 denára.
Ďalšia katastrofa, ktorá prišla do tohto kraja bol mor, ktorý si v Detve a na jej okolí vyžiadal smrť do sedemdesiat rodín. A to nestačilo, prišli vojenské exekúcie. Vojakov označovali ako “nemilosrdné lidé“, ktorí všetko na skazu obracali, keď prišli do domu, tak v každom rohu musela svietiť svieca a celú noc im musel gajdoš hrať. Rôzne dávky a povinnosti poddaných aj vojenské represálie prispeli k tomu, že z Detvy a jej okolia ušlo 36 poddaných. Toto malo za následok nedostatočné obrobenie pódy a neplnenie pracovných povinností. Nastalo veľké vyšetrovanie príčiny úteku nevoľníkov. V roku 1751 vyšetrovacia komisia zistila, že z Detvy a jej okolia za celé obdobie odišlo 66 poddaných. Napriek tornu povinnosti poddaných sa nezmenšovali, ba opačne, a tak v roku 1793 vo Zvolenskej stolici jednotlivé obce a medzi nimi aj Detva sa trikrát sťažujú sa neúmerne vysoké poddanské dávky a roboty.
Vo svojich sťažnostiach uvádzajú osem bodov neoprávnených povinností, ktoré od nich panstvo vyžaduje. Posledná st‘ažnosť bola až 10. augusta 1812, kedy uhorský snem povýšil Detvu na mesto. Všetky sťažnosti podpísal richtár a členovia obecnej rady. Ako odpoveď bol zákaz pastvy v lesoch a na lúkach. Toto malo za následok nedostatok krmiva pre dobytok. Do tohoto zasiahol hlad a v roku 1831 cholera. Okrem toho boli časté požiare. Najmä v roku 1833 zhorelo 108 domov. Toto všetko viedlo k vzbure, ktorá začala v roku 1844 ale feudálna moc zasiahla a iniciátorov nepokoja obesili na Krpeľnom vřšku, koncom 18. storočia už bol v Kriváni osídlený Hlivov vrch, Liešna, Srôbka, Balážova dolina, Vyše hostinca, Bodechovo a pri Hornom mlyne. V Kriváni sa zriaďuje prepriahacia stanica na tzv. poštovej ceste a neskoršie stoličnej ceste (terajší Majer). Do tohoto prichádzajú revolučné roky 1848-1849.
Vytvorila sa národná garda, ktorá vykonávala strážnu službu a chránila cestu cez Kriváň. Tu sa jej podarilo chytlť niekoľko špiónov. V roku 1848 sa tu zastavili aj ruské vojská, ale nedošlo k neprístojnostiarn. Zrušením poddanstva nastalo určité uvoľnenie, prišla vrchnosť, ktorá nebola lepšia ako predchádzajúca. V roku 1853, 1854 vypukla cholera, ktorá si vyžiadala vo vtedajšej Detve 152 obetí. Ale ani to nebolo dosť, táto choroba sa v roku 1873 znovu objavila a na ňu zomrelo 399 l‘udí. V roku 1853 vychádza urbársky patent, ktorý mal doriešiť otázku pozemkového vlastníctva. Z roku 1854 sa zachoval opis detvianskeho chotára, ktorý slúžil ako podklad pre d‘alšie úpravy pozemkov. Tieto práce prebiehali v rokoch 1888 až 1893. Po ich skončení dochádza k nepokojorn, lebo mnohí obyvatelia dostali polia horšej akosti ako mali predtým.
Zmena majiteľov vígľašského panstva: po Esterházyovcoch prichádzajú Almášiovci a po nich ho odkúpil Mikuláš Kiš de Nemesker. Za tohto posledného nastáva rozvoj priemyslu a to najmä sklárskeho v Hriňovej a Detvianskej Hute, ťažba antimónu a d‘alšie odvetvia. Toto má za následok, že sem prichádzajú ľudia z Čiech, Nemecka a Talianska. Rozvoj priemyslu podnietil rast aj malých živností a to najmá pohostinstvá. V tomto čase v Kriváni boli dva hostince. Dalej je potrebné spomenúť parnú pílu v Hriňovej, bryndziarsky priemysel v Detve, kameňolom na Priechodoch a vígľašské panstvo začalo raziť aj núdzové mince.
Veľký význam pre Kriváň mala výstavba železničnej trate Šalgotariján - Lučenec - Zvolen - Vrútky. Výstavba železničnej stanice mala nielen pre Kriváň ale pre celé okolie veľký prínos. Prevádzka trate bola zahájená 4. mája 1871. Výstavbu vel‘kej železničnej stanice v Kriváni si vynútil priemysel v Hriňovej, v Detvianskej Hute a ťažba dreva ako aj parná píla na Priechodoch. Výstavba železničnej trate a vel‘kej stanice mala pre Kriváň aj d‘alší význam. Začiatkom nášho storočia sa tu zriadil poštový úrad, kde bol aj telegraf. Okrem toho zriadili aj žandársku stanicu. Na tomto mieste je potrebné spomenúť výstavbu krivánskeho tunela, ktorý stavali taliansky majstri a patril k náročným technickým dielam na Slovensku. Vígľašské panstvo už nemalo toľko pozemkov a práv, v Kriváni zriadilo nadlesný úrad, ktorý zamestnával niekoľko hájnikov. Rozsiahla ťažba dreva si vyžiadala výstavbu veľkého drevoskladu pri železničnej stanici v Kriváni. Doprava dreva si vyžiadala v prvých rokoch tohto storočia výstavbu lesnej železnice z drevoskladu až na Periská na Poľane. Do Kriváňa prichádzajú ďalší ľudia a toto si vyžiadalo výstavbu domov južne od železničnej stanice. Zdarný rozvoj prerušila prvá svetová vojna.
Obdobie od vzniku ČSR až po osamostatnenie obce Kriváň v roku 1955
Skončenie prvej svetovej vojny ako všade, tak aj v Kriváni privítali ľudia s radosťou. Z vojny sa začali vracať otcovia a synovia. O slzy radosti nebola núdza. Ovšem, keď sa chlapi dozvedeli, ako notár okrádal ich rodiny, začali nepokoje. Toto využili maďarskí žandári a proti vzbúrencom zakročili brachiálnou mocou. Takto to bob v ned‘alekej Hriňovej, kde mad‘arskí vojaci začali striel‘ať l‘udí. Súdobé pramene píšu o tom, že tu “strielali ľudí ako zajace“. Po takomto zákroku niekoľko l‘udí zostalo mŕtvych. Toto ešte niektorých viac pobúrilo a nepokoje prerástli v otvorenú vzburu. Odpoveď maďarských vojakov bola streľba do ľudí a drancovanie vidieka. V Kriváni maďarskí žandári zobrali niekoľko chlapov, ktorým nadávali “československí psi“. Zajatých mučili a niekoľkých aj zastrelili. Potom tiež nasledovabo drancovanie dediny. Za vojakmi prišli do Kriváňa rekviranti, ktorí zobrali ľuďom takmer všetko obilie čo u roľníkov našli. Rekvirácia prišla tak nečakane, že ľudia už nestačili obilie schovať.
Ďalšia vlna teroru nastala 3. novembra 1918, keď mad‘arskí žandári zo Zvolenskej Slatiny zavolali vojakov z Lučenca. Keď čata mad‘arských vojakov prechádzala cez Kriváň, l‘udia po nich pokrikovali a posielali ich do M...
V decembri roku 1809 vznikla v obci Šoltýska samostatná rímskokatolícka farnosť, odčlenením od rím. kat. farnosti v Kokave nad Rimavicou. V r. 1834 ukončenie výstavby a vysvätenie kostola (Rožňavské biskupstvo).
Šoltýska - Monografia obce
Kniha na kriedovom papieri je formátu A5 (148 x 210 mm), v pevnej tvrdej väzbe A8, má 208 strán, 108 obrázkov (z toho 26 plnofarebných), 10 príloh, 9 tabuliek. V druhej časti knihy sú biografické údaje o viac ako 290 osobnosti a rodín z histórie Šoltýsky.
Celá história Slovenska | Od Veľkej Moravy po moderný národ
Významné osobnosti
ThLic.Mgr.Pavol Zemko, Th.D.
Rímskokatolícky kňaz, homiletik, vysokoškolský pedagóg, člen Spolku sv. Vojtecha v Trnave, člen Redakčnej rady časopisu Duchovný pastier, člen Rady národnej kultúry v Martine.
Curriculum vitae - Životopis
- Narodil sa 21.11.1964 v Topoľčanoch.
- V rokoch 1983 - 1988 absolvoval RK CMBF v Bratislave, ktorú ukončil absolutóriom 7. 6. 1988.
- 9. 12. 1987 bol vysvätený za diakona v Dóme sv. Martina v Bratislave a 18. 6. 1988 bol vysvätený za kňaza pre službu v banskobystrickej diecéze.
- V roku 1995 za farára do Kriváňa, kde sa stal aj inšpektorom pre vyučovanie náboženstva v detvianskom dekanáte.
- Od akademického roku 1996/ 1997 začal z poverenia banskobystrického biskupa Mons. Rudolfa Baláža ako odborný asistent vyučovať homiletiku na Teologickom inštitúte sv. Františka Xaverského RK CMBF UK Bratislava v Banskej Bystrici - Badíne, ktoré ukončil zimným semestrom 2000 / 2001.
Mgr. Ján Hudec
Farár, assesor - správca farnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho na Kramároch.
- Absolvoval gymnázium v Topoľčanoch v roku 1987.
- Po maturite sa prihlásil na štúdium teológie na Rímsko-katolícku Cyrilometodejskú bohosloveckú fakultu v Bratislave.
- Pre nedostatok kňazov bol vysvätený už po 4-tom ročníku teológie v r. 1992.
- V r. 2001 bol menovaný za farára do farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave na Teplickej ulici.
- V roku 2005 bol menovaný za farára Dómu svätého Martina v Bratislave a zároveň aj za dočasného správcu farnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho na Kramároch do 30. 6. 2006.
Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Kriváň
Kriváň 332 psč: 962 04 Kriváň p. farár Mons. Filiálka Korytárky:
- č. účtu: SK91 8330 0000 0027 0285 8641 - kde môžete priamo vkladať finančné dary.
- PONDELOK JE NESTRÁNKOVÝ DEŇ volajte len v prípade zaopatrovania alebo nahlásenia pohrebu na 0948 677 110 Ďakujem za pochopenie!
- Cirkevné obrady pohrebov vybavuje: Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Kriváň
- Prevádzkovanie pohrebiska v Kriváni: Obec Kriváň zodpovedná osoba - p. Hanes Miroslav , tel č. 045/5469004, mob. 0905749448
Na slávnosť Najsvätejšej Trojice, v nedeľu 7. júna 2020, prijali relikviu blahoslaveného Titusa Zemana vo farnosti Prestavlky. Miestny duchovný otec Ján Holbík o ňu požiadal počas obdobia koronakrízy. Z Prestavlk pochádzal salezián Ján Beňo.
tags: #rimskokatolicka #farnost #krivan