Rímskokatolícka farnosť v Matiašovciach sa pýši bohatou históriou a významnými kultúrnymi pamiatkami. V tomto článku sa ponoríme do jej minulosti, preskúmame architektonické detaily a umelecké poklady, ktoré farnosť ukrýva.
Kostol sv. Ladislava v Liptovských Matiašovciach
Kostol svätého Ladislava v Liptovských Matiašovciach patrí medzi najväčšie klenoty Liptova. Ide o renesančno-barokový kostol postavený na začiatku 16. storočia s barokovým opevnením zo 17. storočia. Kostol je obohnaný kamenným obdĺžnikovým pevnostným múrom so strieľňami a nárožnými baštami. Stav kostola je veľmi dobrý a slúži svojmu účelu.
Architektúra a exteriér
Kostol je jednoloďová stavba s polygonálne uzavretým presbytériom, pristavanou sakristiou, predsieňou a mohutnou predstavanou vežou. Mohutná veža kostola má po celej výške rozložené úzke strieľne so širokou špaletou a úzke štrbinové otvory. Zvukové okná veže sú riešené na spôsob dvojitého združeného okna so stredným pilierom. Na nároží veže sú zvyšky rytej kresby niekdajšieho sgrafitovaného kvádrovania. Fasády lode sú členené polkruhovo zakončenými oknami, na ktorých sú renesančné kované mreže. Na nárožiach fasád a na miestach dosadania klenby sú zvonku oporné piliere.
Interiér a umelecké diela
Hlavný oltár sv. Ladislava je ranobarokový z polovice 17. storočia. Na oltári sú sochy Kataríny Alexandrijskej, Panny Márie s Ježišom, Barbory, Vojtecha, Alžbety Uhorskej, Gála, Heleny, Martina, Štefana Uhorského, Ladislava, Gejzu, apoštolov Petra a Pavla. Ľavý bočný oltár Najsvätejšej Trojice je rokokový z roku 1767. Bočný oltár Piety je ranobarokový z roku 1675, doplnený plastikou z druhej polovice 18. storočia. Bočný oltár Nanebovzatia Panny Márie je barokový z roku 1741. Kazateľnica je polygonálna z polovice 17. storočia. Krstiteľnica je z prvej polovice 17. storočia. Organ je rokokový z polovice 18. storočia. V kostole sa nachádza krypta rodiny Matiašovských a ich epitaf, ktorý je z roku 1697. Patronátne lavice: jedna je z roku 1682, druhá z konca 17. storočia. Obraz Ukrižovania je z druhej polovice 18. storočia. Dva oltárne obrazy sú pravdepodobne z 18. storočia. Kulisy z božieho hrobu sú z roku 1813. Zvony z roku 1701 sú od viedenského zvonolejára J. Derometa. Najstarší zvon "Ladislav" je z roku 1701. Kalich renesančných tvarov s nápisom z roku 1689. Striebornú monštranciu daroval kostolu v roku 1711 Juraj Matiašovský.
Vo vizitácii z roku 1732 sa spomína fundácia 500 zlatých: 400 zl. od biskupa Ladislava a 100 zl. od Heleny Matiašovskej. V súpise z roku 1744 sa uvádzajú fundácie, ktoré kostolu dal v rokoch 1709 a 1712 Juraj Matiašovský. V roku 1825 kostol získal pozemok v hone Proti Božej muke. Pozemok Založnica získal kostol kúpou od Jozefa Gálfiho v roku 1799. Kostolu patrila lúka Na Slatvinách. V roku 1916 zobrali z veže tri zvony na zbrojársku výrobu.
Kostol stojí v západnej časti obce. Dnes slúži svojmu účelu.
Významné osobnosti
Na podnet Ladislava Matiašovského postavili na Liptove dve veľké sakrálne stavby, nový kostol svätého Ladislava v Matiašovciach a kostol svätého Petra z Alkantary spolu s kláštorom v Okoličnom. Ladislav Matiašovský zomrel 10. mája 1705 vo Viedni.
Ladislav po roku 1648 ešte ako dieťa prestúpil na katolícku vieru. Neskôr vyštudoval v Ostrihome a v Ríme teológiu. V roku 1673 sa stal bratislavským kanonikom a pôsobil ako farár v Seredi. V roku 1676 ho vymenovali za ostrihomského kanonika a v nasledujúcom roku za archidiakona v Nitre. Jeho ďalšia kariéra bola závratná. V roku 1680 sa stal titulárnym madočským opátom, v roku 1687 sa stal titulárnym biskupom v Knine (Chorvátsko), v roku 1689 bol vymenovaný za kanonika - kustóda a v decembri toho istého roku za spišského prepošta. V roku 1699 sa stal nitrianskym biskupom, uhorským kancelárom a tajným kráľovským radcom.
Kostol sv. Heleny v Nižných Matiašovciach
Kostol sv. Heleny v Nižných Matiašovciach dali postaviť miestni zemania v priebehu prvej polovici 14 storočia. Išlo zrejme o jednoloďovú gotickú stavbu bez veže s možno ešte kvadratickým presbytériom. Na rozdiel od viacerých obcí Liptova názov obce nie je odvodený od patrocínia kostola, ale od mena vlastníka obce - Mateja Liptovského, ktorý tunajšie majetky získal aj so svojm otcom v roku 1283 od kráľa Ladislava IV. Kumánskeho. Zasvätenie kostolík sv. V období reformácie prešiel kostol do rúk protestantov, ktorí ho využívali v rokoch 1584 - 1673. Pôvodné vybavenie prispôsobené rímskokatolíckej liturgii bolo z kostola odstránené a prevzali ho katolícki veriaci pre svoj novopostavený drevený Kostol sv. Po odchode posledného evanjelického kazateľa stavba chátrala a v roku 1697 bola nahradená súčasným Kostolom sv. Ladislava. Nový kostol má podobu orientovaného jednolodia s predstavanou západnou vežou a polygonálnym presbytériom. Okolo neho bolo postavené opevnenie s nárožnými baštami.
Ondavské Matiašovce a ich rímskokatolícky kostol
Matiašovce sa prvýkrát spomínajú v písomných prameňoch z 15. storočia. Preukázateľne v 16. až 18. storočí bola obec vo vzťahu k susedným dedinám tou najľudnatejšou v údolí Ondavy, a to od Dobrej nad Ondavou až po obec Nižný Hrušov. Prirodzene sa tak stala sídlom farnosti a školy, ktoré tu majú svoje miesto aj v súčasnosti.
Rímskokatolícky kostol v Ondavských Matiašovciach čelil v druhej polovici 18. storočia silnému zemetraseniu. Udialo sa to pritom iba niekoľko rokov po tom, čo ho dala postaviť grófka Zuzana Barkóciová. Živel ho vtedy poškodil natoľko, že dokonca hrozilo jeho zrútenie. Chrám zasvätený sv. Mikulášovi však vtedy obstál v skúške, rovnako tak aj po vyše 100 rokoch, keď sa pod Matiašovcami opätovne triasla zem. "Vďaka horlivosti patrónov a farníkov bol aj tento raz obnovený a slúži svojmu účelu prakticky až dodnes," podotkol R. Čalfa.
Interiér kostola sv. Mikuláša
Najhodnotnejšou súčasťou interiéru matiašovského kostola je rokoková kazateľnica s drevenou plastikou Krista - Dobrého pastiera. Farnosť je vlastníkom vzácneho liturgického pokladu pozostávajúceho z cibória starého 500 rokov a kalichu zo 16. až 17. storočia.
Dva kostoly sv. Mikuláša
Zaujímavosťou je, že v obci stáli v istom čase dva kostoly sv. Mikuláša - súčasný a pôvodný, ktorý sa nachádzal na mieste dnešného Obecného úradu. Po dokončení nového chrámu sa prestal využívať. V tom čase bol už zlom technickom stave, informujú dobové záznamy. "Prvá hodnoverná písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1549, avšak podľa iného prameňa stál v obci kostol a fara už v roku 1437," ozrejmuje Čalfa. Dodáva, že obec bola zhruba od 15. storočia najprv sídlom rímskokatolíckej, neskôr od polovice 16. storočia do začiatku 18. storočia evanjelickej a napokon od polovice 18. storočia opätovne rímskokatolíckej farnosti.
Impozantnú dubovú aleju v blízkosti matiašovského kostola dal vysadiť údajne jágerský biskup a tovarniansky gróf František.
Umelecké aktivity v Ondavských Matiašovciach
Z matiašovského ľudu vzišiel pred časom nádejný umelec. Výtvarné umenie síce nikdy neštudoval, no na prekvapenie mnohých si celkom dobre rozumie s farbami, ako aj s rezbárskym dlátkom. Jeho obrazy sú ozdobou obecného úradu a viacerých súkromných zbierok nie len doma, ale i v zahraničí.
Milan Goroľ, amatérsky rómsky výtvarník z obce Ondavské Matiašoviec, predstavil verejnosti svoje nové dielo, najväčšie aké kedy vytvoril. V rohu jeho skromného ateliéru stojí robustná - dvojmetrová postava muža s palicou v ruke. Reč je o drevenej soche zobrazujúcej svätého Mikuláša, ktorá je tesne pred dokončením. Goroľ ju zhotovil pre obec z vlastnej iniciatívy, nešlo však o náhodu, ale zámer. Patrónom miestneho rímskokatolíckeho kostola je totiž práve spomínaný svätec. Svätý Mikuláš vyrobený z jedného kusa lipového dreva je spomedzi stovky Goroľových sôch jeho najväčším dielom. Pracoval na ňom viac ako dva mesiace.
Rómskeho umelca z Matiašoviec podporuje pri jeho záľube obec, miestna farnosť, ale aj priatelia. Po dokončení sochy sv. Mikuláša sa Goroľ oddychovať nechystá. Má totiž rozpracovaných niekoľko ďalších projektov pre miestnu farnosť. Pozlátené ozdobné hlavice nového obetného stola už vyrobil, najbližšie bude pracovať na drevenej krížovej ceste, ktorou chce vyzdobiť exteriér kostola. Na finálne ťahy štetcom čaká aj zopár jeho obrazov.
V obci vznikla Kazarinka - hrá a spieva na ľudovú nôtu. Pri miestnom cirkevnom zbore sa prednedávnom sformovalo nové spevácke teleso s názvom Kazarinka, ktoré sa orientuje na ľudovú nôtu. Novovytvorená spevácka skupina má vo svojom repertoári najznámejšie ľudové piesne z regiónu. Jeho umeleckou vedúcou je Matiašovčanka Mária Gupčová, ktorá je zároveň hlavnou osobnosťou cirkevného zboru v obci.
O šírenie odkazu starých mám a otcov, avšak trocha v inom duchu, sa snaží aj miestna samospráva. V týchto dňoch uviedla do života izbu ľudových tradícií v opustenom domčeku v areáli školy, ktorá by sa mala stať po doplnení o ďalšie "matiašovské" artefakty, novým dedinským múzeom. "Prvý krok je už urobený, máme tu nainštalované prvé veci - krosná, nábytok, staršie fotografie, časti ľudového odevu a budeme zhromažďovať ďalšie. Máme záujem na tom, aby sa zachovali pre budúcnosť, aby aj naše deti vedeli, ako žili, bývali a s čím pracovali ich starí rodičia," hovorí starostka Ondavských Matiašoviec Mária Mražiková.
Najznámejšími "konštruktérmi" dediny sú Durkošovci. Na Hornom Zemplíne žijú zruční majstri - mechanici a tých svojich majú aj Ondavské Matiašovce v okrese Vranov nad Topľou. "Všetko, čo dnes využívam pri práci na poli, som si za pomoci otca a môjho syna zhotovil sám u nás doma, nič z toho, čo tu vidíte, nebolo kúpené v obchode," ukazuje na svoj strojový park matiašovský vynálezca Ľubomír Durkoš.
tags: #rimskokatolicka #farnost #matiasovce