Druhý vatikánsky koncil v knihe Roberta de Matteiho "Doposiaľ nenapísané dejiny"

Kniha významného talianskeho historika Roberta de Matteiho: Druhý vatikánsky koncil Doposiaľ nenapísané dejiny prináša ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes.

Profesor de Mattei sa nezoberá len priebehom koncilu ale skúma aj jeho príčiny, dejinné súvislosti, ktoré ho formovali, ideové pozadie jeho hlavných aktérov a jednotlivých názorových frakcií. Kniha vyniká vysokou odbornou erudovanosťou. Jednotlivé kapitoly sú doplnené o rozsiahly poznámkový aparát, s ktorým sa doposiaľ nemali kde slovenský čitatelia zoznámiť. Jedná sa v podstate o prvú syntetickú prácu tohto druhu, s takým rozsahom informácií, pojednávajúcu o tejto udalostia vychádzajúcu na Slovensku.

Turbulentná doba a vysoké očakávania, ktoré boli vznášané vzhľadom ku koncilu, zapríčinili často nekritický obdiv a idealizáciu tak jeho predstaviteľov ako aj celkového priebehu a následkov. Profesor de Mattei prenáša s objektivitou historika túto udalosť zo sveta očakávaní a idealizácie do sveta reality.

Kniha je doplnená o úvodné slovo trnavského arcibiskupa Mons.

Od Druhého Vatikánskeho (ekumenického) koncilu uplynulo 50 rokov. Katolícky Cirkev vo svojich dejinách používa nástroj KONCILU na zastavenie sa a pod vedením Ducha Svätého hľadá ďalšie smerovanie na púti ľudskými dejinami.

Ale koncil prijal dokumenty, ktoré ovplyvňujú púť Cirkvi našou dobou. A práve pochopenie týchto dokumentov, ich uplatňovanie rozdielnym spôsobom poznačilo miestne Cirkvi.

Koncil nepriniesol žiadnu novú dogmu - zameral sa na pastoráciu. Našťastie v priestore našich krajín, ktoré v dobe socializmu uvádzali pastoračné podnety v ďaleko pomalšom a uváženejšom štýle, sa tomuto chaosu podarilo vyhnúť. Dnes v otvorenej spoločnosti je nebezpečie, že sekularizmus vystaví veriacich a ich pastierov väčšiemu nebezpečiu ako v dobe totalitného režimu.

Kniha môže citlivému a poučenému čitateľovi dať mnoho cenných podnetov, aby sa dokázal v tejto spleti súčasných dejov pozrel s nadhľadom.

Druhým vatikánskym koncilom Katolícka cirkev reagovala na zmeny v spoločnosti. Okrem iného priniesol koncil napríklad dôležité zmeny v liturgii. 400 rokov po Lutherovi sa aj katolícke bohoslužby začali slúžiť v reči ľudu.

Roberto de Mattei je odporcom koncilu a veľkým odporcom a kritikom pápeža Františka.

Pred kúpením knihy je dobré niečo si o autorovi prečítať, aby ste nezažili sklamanie, ako som ho zažil ja. Obzvlášť, keď som si prečítal, aj komu vydavateľ ďakuje.

Táto kniha prináša hlboký pohľad na Druhý vatikánsky koncil a jeho dôsledky pre Cirkev. Pre lepšie pochopenie kontextu si pripomeňme niektoré kľúčové dokumenty a udalosti, ktoré s koncilom súvisia.

Dokumenty a udalosti súvisiace s Druhým vatikánskym koncilom

Posvätná kongregácia Svätého ofícia vydala inštrukciu Ecclesia Catholica, O ekumenickom hnutí, zo dňa 20. decembra 1949. V predmetnom dokumente odporúčala kléru „vyhýbať sa tomu, aby kvôli takzvanému „irenickému duchu“ katolícke učenie (dogmy, alebo pravdy spojené s dogmami) bolo prispôsobované náukám odpadlíkov natoľko, alebo uvádzané do súladu s nimi, ( ... ), že plnosť katolíckej náuky by tým utrpela, a jej spoľahlivý a pravý význam bol by zatemnený.“. „Katolícka náuka musí byť prednášaná a vykladaná neskrátená a celá. V žiadnom prípade nesmie sa prejsť mlčaním alebo viacznačnými slovami zastrieť to, čo katolícka náuka hovorí o pravej podstate a stupňoch ospravedlnenia, o ústave Cirkvi, o prvenstve právomoci rímskeho pápeža, a o návrate odlúčených k pravej Cirkvi Kristovej, ako jedinej ceste k jednote.

Pápež Pius XI. vydal encykliku Mortalium Animos, O náboženskej jednote, zo dňa 6. januára 1928, v ktorej zdôraznil, že „zjednoteniu kresťanov možno napomáhať len podporou návratu do jedinej pravej Kristovej Cirkvi tých, ktorí oddelili sa od nej nešťastne v minulosti; do tej jedinej pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je viditeľná všetkým, a ktorá z vôle svojho Zakladateľa zostane takou, akou ju On sám založil pre spásu všetkých.“. „V tejto jednej Kristovej Cirkvi nie je a nezostáva nik, kto sa poslušne nepodriaďuje autorite Petrovej a jeho právoplatným nástupcom a neuznáva takto ich moc.

Pápež Pius XII. vydal encykliku Mystici Corporis Christi, O tajomnom tele Kristovom, zo dňa 29. júna 1943. Svätý Pavol, apoštol, je ľudským pôvodcom náuky o tajomnom tele Kristovom. Kristus, Hlava tajomného tela, ktorého sme aj my čiastkou, stane sa Kráľom celého sveta, bez ohľadu na to, či to ľudia chcú, alebo nie.

Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) prijal dokument Lumen gentium, dogmatickú konštitúciu o Cirkvi, zo dňa 21. novembra 1964. LG bol nazývaný aj ako Magna charta koncilu. Koncilový dokument Unitatis redintegratio, dekrét o ekumenizme, zo dňa 21. novembra 1964. Progresívni teológovia prijímali dokument Unitatis redintegratio spolu s dokumentom LG s veľkým nadšením. Najmä dokument Unitatis redintegratio bol echom „anonymných kresťanov“ Karla Rahnera (1904 - 1984), nemeckého teológa, a taktiež aj „implicitných kresťanov“ Edwarda Schillebeeckxa (1914 - 2009), belgického teológa.

Kongregácia pre náuku viery vydala dokument Dominus Iesus, O jedinečnosti a všeobecnom spásonosnom poslaní Ježiša Krista a Cirkvi, zo dňa 6 augusta 2000.

Dignitatis humanae, Deklarácia o náboženskej slobode, zo dňa 7. decembra 1965. Dignitatis humanae uvádza, že ľudská osoba na základe svojej dôstojnosti má právo, aby nikto nebránil tejto osobe vykonávať vlastný náboženský kult, nech bol by akýkoľvek, na verejnosti, alebo v súkromí, pokiaľ nenarušuje verejnú morálku a pokoj. Predmetný dokument zrušil základné rozlišovanie medzi „vnútorným fórom“, ktoré týka sa večnej spásy jednotlivých veriacich, a „vonkajším fórom“, týkajúcim sa verejného dobra spoločenstva veriacich.

V nasledujúcej tabuľke sú zhrnuté kľúčové dokumenty a ich zameranie:

Tieto dokumenty a udalosti poskytujú kontext pre pochopenie Druhého vatikánskeho koncilu a jeho vplyvu na Katolícku cirkev. Kniha Roberta de Matteiho ponúka hlbší pohľad na tieto udalosti a ich interpretáciu.

Diskusia o schéme O náboženskej slobode začala prebiehať na treťom zasadaní koncilu, v období od 23. septembra do 28. októbra 1964. Alfredo Ottaviani (1890 - 1979), taliansky kardinál, predložil schému konštitúcie O Cirkvi, prípravnej komisii, obsahujúcu vo svojej 2. časti, 9. kapitolu, venovanú Vzťahom medzi Cirkvou a štátom a náboženskej tolerancii. Augustín Bea (1881 - 1968), nemecký kardinál, a rektor Pápežského biblického ústavu v Ríme, bol predsedom novozriadeného Sekretariátu pre jednotu kresťanov, (ďalej len „Sekretariát“). Sekretariát predložil nový návrh schémy konštitúcie O Cirkvi, koncilovým otcom, dňa 19. novembra 1963.

Pôvodný návrh, predložený A. Ottavianim, kardinálom, bol odmietnutý, už na prvom zasadaní koncilu, v prospech návrhu, ktorý Sekretariát predložil. Zmienený návrh tvoril obsah 5. Skupina 9 biskupov, prevažne z Latinskej Ameriky, napísala list pápežovi Pavlovi VI., zo dňa 16. septembra 1964, v ktorom vyjadrila svoje znepokojenie, v súvislosti s obsahom koncilových dokumentov, týkajúcich sa náboženskej slobody a ekumenizmu.

Pápež Pavol VI. nemohol ignorovať kritické vyjadrenia mnohých významných biskupov v súvislosti s predloženým návrhom textu o náboženskej slobode. Pápež Pavol VI. požadoval stanovenie zmiešanej komisie, zloženej z členov Sekretariátu pre jednotu kresťanov a Teologickej komisie.

Štvrté zasadacie obdobie koncilu začalo sa dňa 14. septembra 1965. Avvenire, taliansky denník, v článku, zo dňa 12. septembra 1965, uviedol, že toto zasadanie koncilu bude venované „dialógu so svetom“.

Coetus Internationalis Patrum, (Medzinárodná skupina otcov), t. j. združenie konzervatívnych predstaviteľov Cirkvi, predložilo svoje kritické pripomienky k navrhovanej schéme O náboženskej slobode, dňa 23. júla 1965. Kardináli moderátori koncilu nezohľadnili tieto kritické pripomienky. J. C. Murray a P. Pavan, v spolupráci s Emile De Smedtom (1909 - 1995), belgickým biskupom, pracovali na 4. verzii schémy.

Kardináli moderátori koncilu navrhli predmetnú verziu schémy ako základ pre záverečné vyhlásenie. E. D. Smedt, biskup, následne bol relátorom tejto verzie schémy, na prvej kongregácii štvrtého zasadacieho obdobia koncilu, dňa 15. septembra 1965.

Ernesto Ruffini (1888 - 1967), taliansky kardinál, poukázal kriticky vo svojom prejave na možné dôsledky Deklarácie O náboženskej slobode v Taliansku, a na Lateránske zmluvy, začlenené do Ústavy Talianskej republiky, 7. októbra 1965.

Giuseppe Siri (1906 - 1989), taliansky kardinál, poukázal na skutočnosť, že človek dostal slobodu od Boha, a môže páchať slobodne aj zlo: skutky, ktoré Boh neschvaľuje, ale jednoducho toleruje. G. Siri, kardinál, uviedol: „Schéma chce obhajovať slobodu a vo všeobecnosti slobodu treba obhajovať všetkými spôsobmi. Ale pre nás, ktorí sme nástupcovia apoštolov, dôležitejšie je obhajovať božský poriadok, dôležitejšie je obhajovať božský zákon. ( ... ). Žiadam, aby väčšia pozornosť venovala sa tomu, čo teologické pramene hovoria o náboženskej slobode, a predovšetkým tomu, čo pápeži Lev XIII., Pius XI., a Pius XII. povedali.

Benjamín De Arriba Y Castro (1886 - 1973), kardinál. B. D. A. Y. Castro, kardinál, uviedol: „Len Katolícka cirkev má povinnosť a právo ohlasovať evanjelium. A preto prozelytizmus nekatolíkov medzi katolíkmi je nezákonný, a v miere, v akej spoločné dobro to dovoľuje, nie len Cirkev musí zabraňovať mu, ale aj štát. ( ... ). Nech teda Druhý svätosvätý vatikánsky koncil dbá o to, aby nenariaďoval skazu katolíckeho náboženstva v národoch, v ktorých je prakticky jediným náboženstvom. Veď keď začalo sa diskutovať o náboženskej slobode, slovom a písmom, mnohí, najmä tí naivnejší, začali hovoriť: „Zdá sa, že všetky náboženstvá sú rovnaké.“.

Niektorí kardináli, pochádzajúci z východnej Európy, podporili progresívne chápanie náboženskej slobody na koncile. Títo kardináli videli v princípe náboženskej slobody obrannú líniu proti komunistickému totalitarizmu. Josef Beran (1888 - 1969), český kardinál, český prímas. J. Beran, kardinál, poukázal vo svojom prejave, zo dňa 20. septembra 1965: „Bola to dráma, ktorá vytvorila veľkú prekážku pokroku v duchovnom živote. ( ... ).

Koncilovým otcom bola predložená 5. verzia schémy O náboženskej slobode, dňa 26. a 27. októbra 1965, a 6. verzia tejto schémy, dňa 17. novembra 1965.

Coetus Internationalis Patrum, (Medzinárodná skupina otcov), t. j. Združenie konštatovalo, že kritériom určujúcim hranice náboženskej slobody musí byť nie zachovávanie poriadku, alebo práva, ale spoločné dobro, ktorého poriadok a právo sú len súčasťou.

Avšak základnou tézou Sekretariátu pre jednotu kresťanov bolo, že neutralitu štátu je potrebné považovať za normálny stav, a že spolupráca medzi Cirkvou a štátom pripadá do úvahy len za „osobitných okolností“.

Občianska autorita odmietla uznať následne poslanie a úlohu Cirkvi a existenciu objektívneho prirodzeného zákona, ktorý treba chrániť, a otvorila cestu pre šírenie relativizmu a nepravých náboženstiev.

Moslimské náboženstvo začalo dožadovať sa výstavby minaretov a mešít, v mene tejto náboženskej slobody.

Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), francúzsky arcibiskup, uviedol: „Bol som práve v Kolumbii, keď prezident republiky oznamoval ľudu, že na žiadosť Apoštolskej stolice bol odstránený prvý článok ústavy štátu, ktorý výslovne uvádza: Katolícke náboženstvo je jediným náboženstvom, uznaným Republikou Kolumbia.“. Prezident vyjadril smútok, nad tým, keď pochopil, že veľa katolíkov bude zaskočených tým, že kráľovstvo Nášho Pána Ježiša Krista bolo odstránené v ich krajine. ( ... ). Kladiete si otázku, ako konciloví otcovia mohli súhlasiť s niečím takým. Napriek tomu Vás uisťujem, že bolo nás 250 biskupov, ktorí pochopili obrovské nebezpečenstvo, hroziace všetkým katolíckym štátom, z dôvodu Deklarácie O náboženskej slobode. Spravili sme všetko, čo bolo možné, aby zabránili sme jej schváleniu. Lebo vo svojom súhrne vedie k tomu, že štát nemôže už patriť k pravému náboženstvu, ale naopak, je povinný dovoliť všetkým náboženstvám rozvíjať sa v úplnej slobode, bez zasahovania do nich. To je však absolútne v rozpore s vládou Nášho Pána Ježiša Krista, a v rozpore so záujmami samotnej Cirkvi.“.

V zmysle tradičnej katolíckej náuky je potrebné rozlišovať medzi štátmi, v ktorých väčšina obyvateľstva vyznáva katolícku vieru, a štátmi, v ktorých situácia je odlišná. V prvom prípade platí, že povinnosťou štátu je hlásiť sa ku katolíckemu náboženstvu. V druhom prípade platí, že povinnosťou štátu je rešpektovať aspoň prirodzený zákon a plnú slobodu Cirkvi, aby mohla plniť svoje božské poslanie.

Mons. Marcel Lefebvre (1905 - 1991), arcibiskup, uviedol: „Náboženská sloboda v ústach pápežov, kedykoľvek hovorili o nej, bola slobodou jedného, a nie mnohých náboženstiev, čo nie je to isté. Pápeži hlásali slobodu pravdy neustále, pravého náboženstva, katolíckeho náboženstva, ale nie všetkých náboženstiev a bludu. Môže byť poskytnutá im tolerancia, ale bez toho, aby vlastnili rovnaké práva, ktoré patria Cirkvi.“.

Otvorenie Druhého vatikánskeho koncilu

Cirkev hlásala náboženskú slobodu na vnútornom fóre vždy, keďže žiadneho človeka nemožno nútiť, aby veril. Avšak táto vnútorná sloboda, ktorú žiadna vonkajšia sila nemôže vnucovať, nezahŕňa náboženskú slobodu na vonkajšom fóre, čiže právo praktizovať akýkoľvek kult verejne, a vyznávať akýkoľvek omyl.

Relativizmus presadzoval sa odmietaním akejkoľvek formy náboženskej a morálnej cenzúry zo strany štátu, voči šíriacemu sa zániku kresťanstva.

V tejto súvislosti si pripomeňme aj niektoré dôležité encykliky a dokumenty, ktoré predchádzali koncilu a ovplyvnili jeho priebeh:

• Pápež Gregor XVI., v encyklike Mirari vos, zo dňa 15. augusta 1832
• Pápež Pius IX., v encyklike Quanta cura, zo dňa 8. decembra 1864, a v priloženom dokumente Syllabus errorum, zo dňa 8. decembra 1864
• Pápež Lev XIII., v encyklike Immortale Dei, zo dňa 1. novembra 1885, a v encyklike Libertas, zo dňa 20. júna 1888, a v encyklike Humanum Genus, vydanej v roku 1884, venovanej slobodomurárstvu
• Pápež Pius XII., vo svojom príhovore ku katolíckym právnikom, zo dňa 6. decembra 1953

Z týchto dokumentov je zrejmé, že Magistérium Cirkvi odsudzovalo vždy liberálny relativizmus a falošný princíp slobody náboženstva a svedomia.

Je dôležité si uvedomiť, že diskusia o Druhom vatikánskom koncile a jeho interpretácii stále prebieha. Kniha Roberta de Matteiho ponúka jeden z pohľadov na túto komplexnú tému.

Na záver, pripomeňme si slová pápeža Jána XXIII. pri otvorení koncilu: „Je potrebné, aby sa táto istá a nemenná doktrína, ktorú treba verne rešpektovať, prehĺbila a predstavila takým spôsobom, ktorý zodpovedá potrebám našej doby. Jedna vec je totiž samotný vklad viery, teda pravdy obsiahnuté v našej úctyhodnej doktríne, a druhá vec je forma, v ktorej sú tieto pravdy vyslovené, pričom si zachovávajú ten istý význam a rozsah.“

Jediný možný spôsob ako môcť prijať Druhý vatikánsky koncil a ostať katolíkom, je prijať ho v kontexte s celou cirkevnou Tradíciou, ktorá je nemenná. „Tradícia sú teda dejinami Ducha, ktorý pôsobí v dejinách Cirkvi prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov, vo vernej kontinuite so skúsenosťou počiatkov.“

Tento postoj je červenou niťou myslenia a náuky prv teológa, následne kardinála a pápeža - Josepha Ratzingera - Benedikta XVI. Z tohto dôvodu sa k tejto otázke vracal často. V prejave k účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klérus 16. marca 2009 potvrdil nutnosť vracať sa „k neprerušenej cirkevnej Tradícii“ a „podnecovať v kňazoch, predovšetkým mladej generácie, správne prijatie textov Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu, ktoré sa majú interpretovať vo svetle celého vieroučného bohatstva Cirkvi.“

Benedikt XVI. zohľadňuje tento heremeneutický rámec, keď v liste sprevádzajúcom motu proprio Summorum pontificum píše, že „v dejinách liturgie existuje rast a pokrok, ale žiadny zlom. To, čo bolo posvätné pre predchádzajúce generácie, zostáva posvätné a veľké aj pre nás a nemožno to zrazu úplne zakázať alebo dokonca odsúdiť ako škodlivé. Pre nás všetkých robí dobre, keď zachovávame bohatstvo, ktoré sa rozrástlo vo viere a modlitbe Cirkvi, a dávame mu miesto, ktoré mu patrí.“

K tejto svojej kľúčovej myšlienke sa hlási Joseph Ratzinger aj v úvode do knihy významného liturgistu Alcuina Reida o organickom vývoji liturgie. Hovorí, že každá reforma sa musí uskutočňovať v kontinuite s Tradíciou viazanou na konkrétnu objektívnu liturgickú tradíciu, ktorá zabezpečí kontinuitu v podstate. Zároveň komentuje bod 1125 Katechizmu Katolíckej cirkvi, podľa ktorého ani najvyššia autorita Cirkvi nemá oprávnenie robiť si s liturgiou čo sa jej zachce a meniť ju podľa vlastnej svojvôle - rítus sa má totiž vyvýjať v živote viery. Úloha cirkevnej autority je tu prirovnávaná k úlohe záhradníka. Rítus tak vyjadruje zároveň modlitbu a vieru Cirkvi pozdĺž časom a preto je darom, ktorý Cirkev prijala.

Vo svojej autobiografii ilustruje potrebu kontinuity a vyslovuje tvrdú kritiku nového misála, ako konštrukcie niekoľkých ľudí, odtrhnutej od organickej reality a liturgickej tradície.

Jeho vôli. tma, ktorú božské svetlo neosvecuje. Preto hovoríme, že Satan pracuje tajomne. rozpore s rozumom. v pravom čase (2 Sol 2, 6-8). nebeský, v ktorom láska k Bohu vyúsťuje do opovrhnutia sebou. každého patria anjeli. v druhom láska k sebe”. To, čo tieto štáty spája a drží, je láska. pýcha a sebaláska. a víťazná. spoločenskou bytosťou, nielen v prirodzenom, ale aj v nadprirodzenom poriadku. svätých. Aj medzi deťmi temnoty však existuje úzka solidarita. čo ich spája, je nenávisť. 2,2). Corporis Pia XII. a na II. mystického tela. Vo svojich knihách s názvom Moralium, svätý Gregor Veľký hovorí často o corpus diaboli, čo je diabol a jeho nasledovníci. údmi Krista, tak neveriaci bezbožníci sú údmi diabla“. to organizovaná štruktúra. pravej Cirkvi. synagóga “ (Zjv. 2,9; 3,9). kresťanských tajomstiev. osloboditeľov oslavovali veľkých rebelov proti Bohu, Kaina, Ezaua a Judáša. Babylonskej veže, obyvateľov mesta Sodoma, za svojich predchodcov. ktoré je dedičom viery a zvykov gnosticizmu, je hnacím motorom civitas diaboli od XVIII. dnes. a tak prísne odsudzovaná Cirkvou ako slobodomurári. Encyklika Humanum genus Leva XIII. druhého. postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ (Mt 16,18). opísaný ako „pekelné brány“, ktorý sa bude márne usilovať premôcť Cirkev. toho, aby sme nehovorili o Pekle. ktoré tvoria Civitas Dei. miesta, Zem a Peklo, pretože oni nemajú Očistec. zomreli v smrteľnom hriechu, podstupujú večný trest. popierajú? zachováva svoju zlovestnú krásu, a tak pripravovať cestu pre jeho kult. a neodvolateľne odsudzuje. slobodomurárstvom je dôkazom jeho existencie. Ovocie prezrádza strom. existenciu Pekla. nenávisti, ktorej zdrojom je Peklo a diabol? Satana, ale aj prvotným hriechom, ktorý od Adama prešiel na jeho potomstvo. je dedičná choroba. narodil sa do hriechu. neničí. Prirodzenosť je chorá, ale zlo netvorí podstatu prirodzenosti. ktorá vrcholí smrťou. Boha s rozumným stvorením. pochybnosti, konflikty: všetky sú výsledkom prvotného hriechu. pokryl Nebo smútkom, Peklo plameňmi a Zem burinou. a najľudnatejším mestám. Boh chcel tieto veci, chcel ich iba ako trest a odčinenie hriechu. tichého Baránka, ktorý vystúpil na kríž obťažený hriechmi sveta. pred očami mal hriech. oplakával smrť hriešnej duše. bol ohavný hriech bohovraždy. a rozrušenie a ich príčinou bola hrozná obludnosť hriechu. čela tiekol krvavý pot a príčinou bol hriech. agóniu a kvôli ktorému podstúpil krutú smrť.”Počiatkom mysterium iniquitatis však nebol hriech Adama a Evy, ale hriech Lucifera. Adam a Eva sa dopustili neposlušnosti pod vplyvom Satana. Nikto však neovplyvňoval Satana, ktorého hriech, na rozdiel od hriechu našich prarodičov, si nezaslúžil Božie omilostenie, pretože príčinou hriechu bol iba on sám. Z tohto dôvodu, ak Kristus, nový Adam, je vodcom Božieho štátu, potom nie Adam, ale Lucifer je vodcom Civitas diaboli. Preto podľa Knihy múdrosti:„Invidia diaboli mors intravit in orbe terrarum“ (Závisťou diabla prišla na svet smrť. Múd 2:24). Pokračovanie: www.christianitas.sk/satanska-revolucia-proti-cirkvi-ii/***/Taliansky historik a profesor, Roberto de Mattei prináša v knihe Druhý vatikánsky koncil s podnadpisom Doposiaľ nenapísané dejiny ucelený pohľad na udalosť, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila život v katolíckej Cirkvi v druhej polovici 20. storočia a nemalou mierou naň vplýva i dnes. Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu. Prinášame vám príspevok o. Ľubomíra Urbančoka, ktorý odznel na konferencii Spolku laitnskej omše 7. júla 2023.

tags: #roberto #de #mattei #kniha #o #druhom