Územie Turčianskej kotliny bolo osídlené už v neskorej dobe kamennej, konkrétne v eneolite, ktorý sa datuje do druhej tretiny tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Súvislé osídlenie v Turci začína v strednej dobe bronzovej a trvá dodnes. Ľud v dobe bronzovej odhalil tajomstvo metalurgie kovov, čo malo vplyv na jeho ďalší vývoj. Vyrábal pracovné nástroje a šperky z bronzu, obrábal pôdu a choval dobytok. Vybudoval si opevnené hradiská.
Hradisko Vyšehrad
Ľud lužickej kultúry si v mladšej dobe bronzovej (1200-700 rokov pred n. letopočtom) vybudoval opevnené mohutné hradisko, ktoré neustále osídľoval skoro jeden a pol tisícročia. Hradisko Vyšehrad má výhodnú zemepisnú polohu a tvorí hranicu medzi hornou Nitrou a Turcom. Celý areál hradiska mal silné opevnenia vzájomne od seba oddelené sústavou valov na štyri samostatné dvorce. V halštatskej a laténskej dobe mal Vyšehrad významné postavenie. Ľud lužickej kultúry si tu vybudoval vysoké valy.
V tejto západnej časti Turca významným sídelným, obchodným, remeselníckym a spoločenským centrom ľudu púchovskej kultúry v dobe laténskej a rímskej bolo hradisko v časti Bohušovo a sídliská na Prašnici, Vyše Lamoš na Sokolskom jarku a na Sokolskej skale v intraviláne obce Slovenské Pravno. Na tomto hradisku bolo vykopané archeológmi sídlisko, na ktorom sa nachádzali stopy po stavbách s kolovou konštrukciou s ohniskami. Pri výskumoch sa tu našli početné pamiatky miestnej produkcie (misy, vázy, hrnčeky, kostený hrebeň a pracka) tiež i minca z obdobia vládnutia cisára Galliena (260-268), ktorá je svedectvom o rozvinutom obchodnom a hospodárskom styku v tejto oblasti Turca, ktorý nepretržite trval niekoľko storočí. Na sídlisku na Prašnici z rímskeho obdobia bola nájdená včasno laténska liata bronzová spona zdobená s troma ľudskými maskami.
Hradisko Vyšehrad so svojím strategickým položením a opevnením pravdepodobne už najskôr zaujalo slovanské obyvateľstvo po svojom príchode na rozhranie hornej Nitry a Turca. Už pred veľkomoravskom období mohol byť Vyšehrad sídlom najvýznamnejších rodových vladykov a na prelome 8. a 9. storočia kryštalizačným centrom včasno-feudálnych vzťahov turčianskych Slovienov. Pravdepodobne v období Nitrianskeho kniežactva vládca Vyšehradu si podrobuje časť hornej Nitry možno i celý Turiec. Nemôžeme pochybovať o tom, že v tom čase hradisko Vyšehrad mal aj významnú politicko-správnu funkciu.
Hradisko Vyšehrad na prelome 10. a 11. storočia stratil na svojom predchádzajúcom politicko-správnom a mocenskom postavení, čo usudzujeme na základe nevýraznej sídelnej vrstvy z 10. a 11. V tomto období získava dominantné postavenie sídlisko - hradisko na Šiancoch v intraviláne obce Slovenské Pravno. Na Šiancoch bol v druhej polovici 10. storočia vybudovaný hrádok a po jeho požiari pravdepodobne začiatkom 11. storočia bol vymurovaný hrad. Z týchto zistených faktov archeologického výskumu môžeme bezpečne predpokladať, že v povelkomoravskom období hrádok na Šiancoch prevzal úlohu veľkomoravského hradiska Vyšehrad.
Dobyvateľské akcie starých Maďarov v Podunajskej kotline smerovali etapovite proti Veľkej Morave a v 10. storočí si podmanili územie južného Slovenska. Hornaté územia Slovenska boli pripojené k uhorskému ranofeudálnemu štátu až v 11. a 12. storočí. Maďarské vojenské družiny prenikli do Turca už v druhej polovici 11. storočia a to od pohraničných zásekov v oblasti Veľkých Uheriec popri hornom toku Nitry a cez priesmyky Žiaru. Pripojenie Turčianskej kotliny, ako veľmi strategickej polohy poskytoval Turiec Maďarom vhodné predpoklady na ďalšie výboje smerom na západ (do Žiliny) a na Oravu a Liptov.
Na základe doterajších známych listinných dokumentov Turiec patril do Uhorska v prvých decéniach 12. storočia. V prvých rokoch 12. storočia sa západná časť Turca práve okolo dnešného Kláštora pod Znievom a Slovenského Pravna dostáva donáciou panovníka do vlastníctva zoborského benediktínskeho opátstva.
V listine pre Zoborské opátstvo z 1. septembra 1113 sú vymenované všetky majetky opátstva a v Turci sa uvádza „villa sancti Ypoliti", hraničiaca s potokom Polerieky, ďalej osada dnešného Slovenského Pravna (Praun) a zaniknutá osada Viešťany (Wesscan). V listine z roku 1113 máme doklad o občine v Turci, presne tak, ako v tomto období ešte dlho po splynutí s Uhorskom spoločne hospodárili tu žijúci obyvatelia. Bol to pozostatok rodového zriadenia so spoločným užívaním pôdy, lúk, pasienkov, riek a lesov. Za potokom Polerieky sa v roku 1113 rozprestieral chotár starobylého Pravna nesúci svoj názov bez zmeny. Do listiny panovníka Kolomana dali ho pristaldi zapísať pod starým názvom Praun - Slovenské Pravno.
Dnešné Slovenské Pravno vo veľkomoravskom a poveľkomoravskom období bolo centrom väčšieho majetkového komplexu s viacerými osadami, kde patrilo i územie Rudna. Zánikom Veľkej Moravy hradisko Vyšehrad upadlo, aj jeho význam. V písomných prameňoch s Vyšehradom sa stretávame až koncom prvej polovice 13. storočia, kedy vlastníkom jeho neveľkého majetku v Turci bola rodina Diviackovcov. Vyšehrad bol odobratý rodine Diviackovcov medzi rokmi 1235 - 1240 a bol pričlenený k zvolenskému domíniu, ktoré patrilo k panovníkovi, čo bolo posledným zásahom Belu IV. pred tatárskym vpádom. Od polovice 13. storočia sa Vyšehrad v súdobých prameňoch, ak ho nespomínajú, uvádza sa vždy len ako les, vrch, alebo bývalý hrad. O osadách, ktoré v 12. alebo v prvej polovici 13. storočia patrili k Vyšehradu, listinné dokumenty sa nezmieňujú.
Môžeme predpokladať, že do panstva rodiny Diviackovcov patrili len jednotlivé osady v hornom Turci Lieskovec (neskôr Kaľamenová), ktorú dostali od Belu IV. ešte pred rokom 1258 a Kozmasová Ves (Dolná Stubňa), spomínaná v roku 1281 pri metácii Hája. „Villa Kosmas" dostala meno po Kozmasovi, poslednom majiteľovi z príslušníkov rodu Diviackovcov. Vznikom hradu Turiec, ktorý sa stal administratívnym a vojenským centrom Turca stratil na svojom význame Vyšehrad. Vyšehrad ostal naďalej v rukách Diviackovskej rodiny a sídlom ich majetkových komplexov, o ktoré nastali v tomto rode majetkové nezhody o dedičstvo v roku 1259. V šesťdesiatych rokoch 13. storočia ešte za vlády Belu IV. bol Diviackovcom Vyšehrad úplne odňatý.
Z prvej polovice 13. storočia sa zachovali nám listinné dokumenty o viacerých osadách Turčianskej kotliny, ktoré v čase listinnej zmienky už boli vyvinuté, preto ich vznik musíme datovať najneskôr koncom 12. storočia. Začiatkom 13. storočia poznáme v Turci už 39 osád. K osídleniu Turca v tomto období prispela i zemianska kolonizácia. Uhorskí panovníci začali v Turci v 13. Z vyše 30 starých obcí Turca a z vyše 60 starých osád na hornej Nitre, ktoré oddeľoval od seba horský masív s veľkomoravským hradiskom Vyšehrad existuje 12 sídlisk, ktoré majú spoločné názvy na obidvoch stranách týchto regiónov.
Osídľovací proces medzi hornou Nitrou a Turcom v druhej polovici 12. storočia mal dlhotrvajúci charakter, počas ktorého odchádzali do novozaložených osád v Turci prebytky a prirodzene prírastky obyvateľstva. Názvy najstarších osád v Turci, ktoré poznáme už v polovici 13. storočia, majú všetky názvy slovanského - slovenského pôvodu. Medzi tieto osady patrí i osada Rudno, ktoré sa v pramenných materiáloch spomína až v prvej polovici 14. Pravniansky majetok v roku 1113 hraničil na potoku Polerieka s panstvom zoborských benediktínov (dnes Kláštor pod Znievom). Pravnianský majetok sa do druhej polovice 13. storočia pomaly zmenšoval, takmer na polovicu, takže hranica bola posunutá južnejšie k potoku Bobovriík.
Územie medzi obidvoma potokmi - Poleriekou a Bobovníkom dostal roku 1250 Pivko (Pyuk) a jeho štyria synovia (Such, Gyuge, Ehelleus a Velič) o veľkosti päť a pol poplužia. Panovník Ladislav IV. roku 1279 daroval za služby na rôznych vojenských výpravách komesovi Rečkovi (Rechk) a jeho synom Pavlovi Chudovi (Choud) a Tomášovi Serafínovi Pravno výmenou za ich obce Socovce a Wyfolu (pravdepodobne Nová Ves-Karlová) v Turci.
S menom Rečko sa v Turci stretávame už v roku 1266, kedy panovník Belo IV. daroval svojmu služobníkovi „serviens noster" zem ležiacu medzi potokom Priechod a riekou Turiec zvanú Dubová Priechod (Duvowaprehod). Roku 1262 pri opise hraníc osady Černákova v Turci sa uvádza, že hranica ide „ad terram Rechkenis" (k zemi Rečkovej). Panovník v donácii pre komesa Rečka a jeho synov na Pravno ich zároveň vyčleňuje spod právomoci zvolenského domínia a ako prvých turčianskych nižších šľachticov podriadil priamo pod panovníka.
Hodnoverné miesto v Kláštore pod Znievom spolu s kráľovským človekom Jánom, synom Nemslava, zemana z Konotopy, Mojšu a Černákova ohraničil majetky Pravnianskeho panstva a voviedol Rečkovcov do jeho vlastníctva. Ich majetok na severe rozhraničoval potok Bobovník s majetkom Duga a jeho bratov, ktorí spolu držali osadu Bobovník, na východe hranica siahala až k rieke Turiec a malý kus pozdĺž Turca sa tiahla až k prítoku Jazernice. Tu susedili s Jánom, synom Nemslava a jeho bratov. Na juhu sa tiahla hranica až k veľkému lesu, zvanému Vyšehrad, kde susedil s Dobozom, synom Sykuna.
V druhej polovici 13. storočia sa zhoršili politické pomery v Uhorsku. Po skonsolidovaní pomerov v krajine panovník za ich zásluhy potvrdil im v roku 1283 dedičnú držbu pravnianskeho majetku, ktorý predtým patril ku kráľovskému majetku. Túto listinu im roku 1291 prepísalo hodnoverné miesto v Kláštore pod Znievom. V deväťdesiatych rokoch 13. storočia zomrel komes Rečko a jeho majetok zdedili jeho synovia Pavol a Tomáš Serafín, ktorí dostali naň kráľovské potvrdenie.
O významnom postavení Rečkovcov v Turci nám svedčí aj to, že magister Donč a Pavol, syn Rečkov z Pravna boli Matúšom Cákom poverení rozsudzujúcou listinou z 1. júla 1313 vyšetrovaním prípadu vraždy príbovského zemana Býkova, syna Tobiaša. Nevieme z akých dôvodov v týchto pohnutých časoch feudálnej anarchie pred rokom 1325 vyhnal zvolenský župan magister Donč z pravnianského majetku Beku, syna Pavlovho.
I keď osada Liešno sa spomína v tejto listine z roku 1343, patrí medzi staršie obce, existujúce najneskôr v 12. storočí a jeho vznik má spoločný so susedným Lieskovcom. Pravdepodobne vznikla vnútornou kolonizáciou z Lieskovca (neskôr Kaľamenovej). Niekedy začiatkom tridsiatych rokov 14. storočia sa našlo zlato na kráľovskej pôde bojnického domínia severozápadne od Pravenca. Na jeho vyťaženie boli pozvaní baníci zo stredoslovenských banských miest i z nemeckých krajín, ktorí neskôr založili mestečko Nemecké Pravno, dnes Nitrianske Pravno (listinné sa spomína v roku 1335). Koncom 14. storočia začala prenikať do Turca ďalšia vlna nemeckých kolonistov, ktorí v roku 1392 založili Hadvigu a Brieštie. Do tohto obdobia spadá vznik Jasenova. V 16. storočí nachádzame nemeckých kolonistov i v Rudne a Dubovom, kde ich lákali možnosti baníčenia.
Majitelia pravnianskeho panstva sa snažili o rozšírenie svojich majetkov. Na severozápade Turca získali veľké územie hôr, až po hranice Turca s osadami v Rajeckej doline. Ďalej sa snažili získať zem v Bodoviciach.
Na kongregačnom zasadnutí pre Turiec a Oravu, ktoré sa konalo od 27. septembra do 8. októbra 1391 v Martine pod predsedníctvom liptovského župana Imricha Bubeka, sudcu kráľovskej kúrie, sa vyhotovil tzv. Turčiansky register listín. Tu boli zapísané všetky listiny, ktorých pravosť bola nesporná. Register listín sa spísal po odhalení falzifíkátorskej činnosti liptovského zemana Jána Literáta z Madočian. Pred komisiu Imricha Bubeka predstúpil ako päťdesiatytretí Juraj, syn Jána z Pravna a predložil komisii dve listiny. Prvá listina bola z 3. septembra 1343, ktorou si rozdelili svoj majetok potomci Rečku v obciach Pravno, Liešno, Rudno a Medziház a druhú listinu prepošta Pavla z hodnoverného miesta Kláštor pod Znievom z 13. februára 1353. V tejto listine si majetok v Právne, Liešne, Rudne a Medziházu rozdelili na tri časti. Dve časti dostal Pavol a tretiu časť dostal Ján, syn Serafínov.
Koncom 14. storočia vymrela po meči Pavlova vetva Rečkovského rodu, ktorej posledným mužským potomkom bol magister Benedikt. Aby tieto majetky nepripadli k serafínovskej vetve rodu, požiadala Benediktova dcéra Cecília panovníka, aby ju so sestrou uznal za právoplatné dedičky. Cecília dostala 5. decembra 1392 listinu, ktorou bola uznaná za dedičku a s tým aj podiely v Pravne, Rudne, Liešne, Hadvige, Brieští, Jasenove, Dubovom a Medziháze. Okrem nich ešte časti v troch nitrianskych a jednej trenčianskej dedine. V roku 1411 si pravnianske majetky po Pavlovi rozdelila Cecília so svojou sesternicou Uršulou, dcérou Jakuba. Rozdelili si majetky v Hadvige, kde mali spol.
Dušan Kužel bol tichý chlapec z Kláštora pod Znievom. Bol veľmi citlivý, vnímavý, empatický, záležalo mu na druhých. Z celej ‚literárnej bandy‘ svojej generácie bol azda najúprimnejší. A tiež sa najviac zo všetkých ľudí, ktorých som poznal, úprimne a neskrývane červenal.
Prehľad majetkových zmien:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1113 | "Villa sancti Ypoliti" (Kláštor pod Znievom), Slovenské Pravno a Viešťany vo vlastníctve Zoborského opátstva. |
| 1235-1240 | Vyšehrad odobratý Diviackovcom a pričlenený k zvolenskému domíniu. |
| 1250 | Pivko a jeho synovia dostávajú územie medzi Poleriekou a Bobovníkom. |
| 1279 | Ladislav IV. daroval Pravno Rečkovi a jeho synom. |
| 1392 | Cecília, dcéra Benedikta, uznaná za dedičku majetkov v Pravne, Rudne, Liešne a ďalších obciach. |