História obce Ruské Pekľany a jej farský úrad

Ruské Pekľany sú obcou s bohatou históriou, ktorá sa nachádza na južnom okraji Šarišskej vrchoviny v blízkosti riečky Svinky. Táto oblasť je známa rekreačnými chatami a prírodou vhodnou na turistiku a zber húb. Mierne členitý vrchovinný povrch takmer odlesneného chotára tvoria kryštalicko - druhohorné a flyšové horniny. Doliny tokov majú miestami charakter kaňonov a v lesoch prevláda dubovo - bukový porast. Má hnedé lesné a ilimerizované a nivné pôdy a vyluhované rendziny.

Poloha Šarišskej vrchoviny na mape Slovenska

História obce a gréckokatolícka cirkev

Toponymum Ruské Pekľany je dvojčlenné. V ktorom sa zachoval ľudový význam lexémy ruský, označujúci človeka „ruskej viery“, t. príslušníka gréckokatolíckeho vierovyznania. Doosídľované obyvateľstvom gréckokatolíckeho vierovyznania v priebehu 18. stor., t. j. zmeny v názvosloví odrážajú aj zmeny v zložení obyvateľstva podľa vierovyznania. Prívlastok Ruský, Ruská, resp. Oross, Orosz, sa objavuje až koncom 18. stor. alebo začiatkom 19. týchto obcí boli jednočlenné. v názvosloví spomínaných obcí pravdepodobne súviseli s procesom štandardizácie, t. s utváraním stálych podôb miestnych mien v uvedenom období.

Gréckokatolícka cirkev zohrávala významnú úlohu v živote obce. V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa.

K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I. V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby (2). Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie.

Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Katedrála sv. Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv.

Matriky a farský úrad

Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné.

Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených. Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine. Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov.

Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827.

Matrika farského úradu v Ruských Pekľanoch je vedená od roku 1734, no v Štátnom archíve v Prešove sa zachovala len časť, konkrétne N 1734-1800. Starší zväzok sa spomína naposledy v roku 1890.

Ruské Pekľany sú rodiskom blahoslaveného biskupa Petra Pavla Gojdiča nar. 17.07.1888 Ruské Pekľany, † 17.07.1960 Leopoldov. Dňa 17. júla 1998 bola v kaplnke Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove oficiálne otvorená diecézna fáza procesu blahorečenia biskupa Pavla Gojdiča. Biskup Pavol Gojdič bol 4. novembra 2001 Svätým Otcom Jánom Pavlom II. blahorečený.

Hneď tri okrúhle jubileá spojené so životom blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča - 20. výročie jeho blahorečenia, 70 rokov od jeho odsúdenia na doživotné väzenie a 110 rokov od kňazskej vysviacky - si pripomenuli v Ruských Pekľanoch.

Prehľad chýbajúcich matrík gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove:

tags: #ruske #peklany #farnost