V Starom zákone Boh uzavrel niekoľko dôležitých zmlúv s rôznymi postavami a národmi. Tieto zmluvy mali zásadný význam pre dejiny spásy a pre vzťah medzi Bohom a ľudstvom. Medzi najvýznamnejšie zmluvy patria:
- Zmluva s Noemom
- Zmluva s Abrahámom
- Zmluva s Izraelom
Tieto zmluvy boli dôležitým krokom v Božom pláne spásy a ukázali Jeho lásku a vernosť voči ľudstvu. Neskôr boli naplnené v Novej zmluve, ktorú ustanovil Ježiš Kristus.
Zmluva s Noemom
Po potope Boh uzavrel zmluvu s Noemom, v ktorej sľúbil, že už nikdy nezničí zem potopou. Boh, cez dúhu - prírodný jav, ktorý označuje prechod z dažďa či búrky do pokoja - vyjadril svoju veľkú lásku k ľudu. Skrze toto žiarivé objatie medzi nebom a zemou, obnovil spoločenstvo s každou živou bytosťou na zemi a, aj dnes, denne uzatvára zmluvu svojej večnej lásky s každým človekom.
V čase, keď prežívame obdobie rôznych klimatických zmien, a uvedomujeme si, akí sme bezmocní pred silou mohutných prírodných živlov, ktoré sú dôsledkom, bohužiaľ, aj nášho zanedbávania a zneužívania zeme, je tento Boží prísľub skutočným povzbudením. No je to zároveň aj výzva, aby sme sa viac starali o náš spoločný domov, a o seba navzájom, lebo všetko čo Boh stvoril, je dobré (Gen 1,31). Rozhodnutie je na každom z nás! Boh nám daroval zem, ale zároveň aj rozum a slobodu, a dôveruje nám. Je teda nás, čo si vyberieme: Prijmeme jeho objatie lásky a budeme náš svet a našu zem chrániť a zveľaďovať, a starať sa o našich blížnych?
Noemova archa
Zmluva s Abrahámom
Abrahámova zmluva: Boží sľub Abrahámovi zahŕňal, že z neho urobí otca veľkého národa a že požehná všetky rodiny zeme prostredníctvom jeho potomkov.
On vravel: „Bratia a otcovia, počúvajte! Boh slávy sa zjavil nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol ešte v Mezopotámii, prv, ako býval v Charrane, a povedal mu: »Odíď zo svojej krajiny a od svojich príbuzných a choď do krajiny, ktorú ti ukážem.« I odišiel z chaldejskej krajiny a býval v Charrane. A keď mu zomrel otec, presťahoval ho odtiaľ do tejto krajiny, v ktorej teraz vy bývate. Nedal mu v nej ani na stopu nohy dedičstva, ale sľúbil, že mu ju dá do vlastníctva a po ňom jeho potomstvu, hoci nemal syna.
Boh to povedal takto: »Jeho potomstvo bude bývať v cudzej krajine; zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zachádzať. Ale ja budem súdiť národ, ktorému budú otročiť, povedal Boh, a potom vyjdú a budú mi slúžiť na tomto mieste.« A uzavrel s ním zmluvu obriezky. A tak, keď sa mu narodil Izák, na ôsmy deň ho obrezal, aj Izák Jakuba a Jakub dvanástich praotcov. Praotcovia žiarlili na Jozefa a predali ho do Egypta. Ale Boh bol s ním a vyslobodil ho zo všetkých jeho útrap. Dal mu milosť i múdrosť v očiach faraóna, egyptského kráľa, a ustanovil ho za správcu Egypta a celého svojho domu.
Potom na celý Egypt a Kanaán prišiel hlad a veľké súženie a naši otcovia nemali čo jesť. Keď sa Jakub dopočul, že v Egypte majú obilie, poslal tam našich otcov prvý raz. Druhý raz sa dal Jozef poznať svojim bratom a faraón spoznal Jozefov rod. Vtedy dal Jozef zavolať svojho otca Jakuba i celé príbuzenstvo, spolu sedemdesiatpäť osôb, a Jakub zostúpil do Egypta. Tam zomrel on aj naši otcovia. Preniesli ich do Sichemu a uložili ich v hrobe, ktorý kúpil Abrahám od Hemorových synov v Sicheme a zaplatil striebrom.
Ako sa blížil čas prisľúbenia, ktoré dal Boh Abrahámovi, ľud v Egypte vzrastal a množil sa, kým nenastúpil v Egypte iný kráľ, ktorý Jozefa nepoznal. On zaskočil náš rod a tak trápil otcov, že museli odhadzovať svoje nemluvňatá, aby nezostali nažive.
Abrahám a traja anjeli
Zmluva s Izraelom
Uzavretá na vrchu Sinaj, táto zmluva zahŕňala odovzdanie Zákona vrátane Desatora a vymedzovala vzťah medzi Bohom a Izraelitmi.
Po vyjdení z Egypta Boh uzavrel s potomkami Abraháma, Izáka a Jákoba, ktorí sa v Egypte rozrástli v početný národ, zmluvu. Bolo to veľmi dramatické. Nad Horébom, čo je jedna hora Sinajského pohoria, došlo k mocnej Božej epifánii. Boh sa začal na tomto mieste prejavovať, vrchol hory zahalil dym, všetko sa triaslo, a celý výjav sprevádzal silný zvuk trúby. Nečudo, že sa všetok ľud bál. Nechceli sa k vrchu ani priblížiť, aby nezomreli a ako svojho zástupcu vyslali Mojžiša priamo do prítomnosti živého Boha. Na vrchu odovzdal Všemohúci Mojžišovi dosky zákona (desať slov alebo Desatoro) a hneď mu dával aj ďalšie inštrukcie a nariadenia, ktoré sú obsahom zmluvy uzavretej medzi Bohom a izraelským národom. Táto zmluva sa obvykle delí na tri časti. Hovoríme o zákone morálno-duchovnom, občianskom a ceremoniálnom. Srdcom zákona je tzv. Desatoro a každý veriaci by s ním mal byť oboznámený a rozmýšľať o tom, aká je jeho funkcia. Porozumenie celej otázke zákona nie je ľahké, ale bez tohto porozumenia nevieme uchopiť ani veľkosť Zmluvy Novej, ktorá je v krvi Kristovej.
Desatoro
Na doskách zákona sa ľudia prvý raz oboznámili s Božím názorom, alebo ak chcete, s Božími parametrami alebo požiadavkami na správanie ľudí voči Bohu, aj k sebe navzájom. Samozrejme, že už pred existenciou kamenných dosiek platilo všetko, čo bolo na nich napísané, len sa to nepočítalo. Boží názor na klamstvo, krádež, smilstvo a iné je ten istý od raja až doteraz. Všetky prikázania, ktoré nám Boh dal, sú logické a každý rozumný človek s nimi môže súhlasiť. Jediným z orieškov z dosiek je deň odpočinku - sobota, ku ktorému sa vrátime neskôr.
- Je len jediný Boh (nie je možné k nemu žiadneho pridať).
- Neučiníš si modly.
- Meno.
- Sobota.
- Cti otca svojho a svoju mať, aby si žil dlho a dobre ti bolo na zemi.
- Nezabiješ.
- Nepokradneš.
- Nezosmilníš.
- Nevydáš krivého svedectva.
- Nepožiadaš domu, manželky, sluhu...
Spolu s kamennými doskami Boh začal dávať inštrukcie bohoslužobného poriadku v stánku stretávania. Prečo? Po prvé, bolo jasné, že Izraelci nebudú schopní morálnemu zákonu vyhovieť a bohoslužba, pri ktorej boli donášané krvavé obete za hriechy, vedela sprostredkovať milosť a odpustenie hriechov. Presnejšie povedané, odsúvala rok po roku definitívne riešenie hriechu až do obeti Pána Ježiša Krista. Po druhé, stánok mal byť vybudovaný na to, aby mohla nad truhlou zmluvy prebývať Božia sláva - Šekina. Tretím dôvodom bohoslužby bolo požehnanie.
Mojžiš prijíma zákon
Nová zmluva
Nový Zákon hovorí o novej zmluve ustanovenej Ježišom Kristom, ktorá je opísaná ako naplnenie a prevýšenie starých zmlúv. Ježišova obeť sa opisuje ako ustanovenie tejto novej zmluvy, charakterizovanej milosťou, odpustením a osobným vzťahom s Bohom.
Izaiášove proroctvá: Kniha Izaiáša obsahuje niekoľko proroctiev o prichádzajúcom Mesiášovi, vrátane opisov služobníka, ktorý bude trpieť a prinesie spásu (Izaiáš 53). Ježiš ako naplnenie: Nový zákon tvrdí, že Ježiš Kristus napĺňa tieto proroctvá Starého zákona. Evanjelisti často odkazujú na tieto proroctvá, aby ukázali, že Ježiš je očakávaným Mesiášom.
Spása cez oslobodenie: V Starom zákone spása často znamená vyslobodenie z fyzických hrozieb alebo národných kríz. Príbeh Exodu, kde Boh zachraňuje Izraelitov z otroctva v Egypte, je hlavným príkladom (Exodus 14:30). Koncept vykúpenia sa objavuje v praxi obetí a v roku Jubilea, ktorý symbolicky obnovoval ľudí a majetok do ich pôvodného stavu. Spása cez Ježišovu obetu: Nový zákon prehodnocuje spásu a vykúpenie prostredníctvom života, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Nový zákon kladie dôraz na spásu milosťou cez vieru, namiesto dodržiavania zákona.
V biblickej teológii sú typológia a predzvesť kľúčové koncepty, ktoré ukazujú, ako postavy, udalosti a inštitúcie zo Starého zákona predobrazujú alebo symbolizujú aspekty Krista a Jeho vykupiteľského diela.
Desatoro prikázaní, ktoré boli dané Mojžišovi na hore Sinaj, predstavuje základný kameň morálneho a etického učenia v Starom zákone. Vyjadrujú základné princípy ľudského správania a vzťahu s Bohom a blížnymi, čím ustanovujú základ pre spravodlivý život a spoločenskú harmóniu.
V Novom zákone Ježiš uznáva dôležitosť Desatora, no zároveň ich prehlbuje a rozširuje ich etické dôsledky. Napríklad v Kázni na hore Ježiš sprísňuje prikázanie proti vražde tým, že hnev prirovnáva k vražde a zmierenie k spravodlivosti (Matúš 5:21-26). Ježišove učenia často zdôrazňujú ducha zákona namiesto len jeho doslovného dodržiavania. Ježiš sumarizuje etické učenie Starého aj Nového zákona prikázaniami milovať Boha a blížneho.
V Starom zákone je zákon ústredným prvkom zmluvy medzi Bohom a Izraelom. Mojžišov zákon, vrátane Desatora prikázaní, slúži ako komplexný kódex správania pre Izraelitov, ktorý podrobne opisuje všetko od etického správania po náboženské rituály. Zdôrazňuje svätosť, spravodlivosť a poslušnosť ako nevyhnutné zložky udržiavania zmluvného vzťahu s Bohom (Exodus 20:1-17; Levitikus 19:1-37).
Nový zákon prináša nové chápanie zákona v kontexte Ježišovho pôsobenia. Ježiš uznáva dôležitosť zákona, ale zároveň ponúka transformačný pohľad. Ježiš učí, že podstata zákona je obsiahnutá v láske k Bohu a k blížnemu, ako to dokazuje v Kázni na hore a vo svojich interakciách s rôznymi ľuďmi (Matúš 5:17-20; Matúš 22:37-40).
Jedným z najvýznamnejších prínosov Nového zákona je koncept milosti a vykúpenia skrze Ježiša Krista. Zatiaľ čo milosť je prítomná aj v Starom zákone, často je prepojená s dodržiavaním zákona. Nový zákon zjavuje novú dimenziu Božej milosti skrze život a dielo Ježiša Krista. Podľa Nového zákona je milosť nezaslúženou Božou priazňou, ktorú nie je možné dosiahnuť ľudským úsilím alebo len dodržiavaním zákona (Efezanom 2:8-9). Tento koncept milosti kontrastuje so starozákonným dôrazom na zákon tým, že zdôrazňuje, že spása a spravodlivosť sú dary od Boha, a nie výsledky ľudských zásluh.
Jedným z najpôsobivejších aspektov Nového zákona je tvrdenie, že Ježiš Kristus napĺňa množstvo proroctiev a sľubov, ktoré sa nachádzajú v Starom zákone. Pisatelia Nového zákona výslovne spájajú život a dielo Ježiša s týmito starozákonnými proroctvami. Napríklad evanjelium podľa Matúša často odkazuje na starozákonné texty, aby ukázalo, že Ježišov život a služba napĺňajú tieto staroveké predpovede.
Nový zákon nielen napĺňa starozákonné proroctvá, ale zároveň udržiava hlbokú historickú a teologickú kontinuitu so Starým zákonom. Pisatelia Nového zákona často odkazujú na Starý zákon, aby stanovili historický kontext Ježišovej služby a ranného kresťanského hnutia. Teologické témy zo Starého zákona, ako sú zmluva, vykúpenie a božská spravodlivosť, sú hlboko prepletené do naratívu Nového zákona.
Praktiky uctievania v Starom a Novom zákone odrážajú hlboké zmeny v chápaní a vyjadrovaní božskej úcty a zmierenia. V Starom zákone hrajú obete ústrednú úlohu v uctievaní Boha a hľadaní zmierenia za hriechy. Nový zákon predstavuje radikálny posun v koncepte obete. Ježiš Kristus je predstavený ako konečná a dokonalá obeť za hriech, ktorá napĺňa a prekonáva starozákonný obetný systém.
Stánok bol vybudovaný na to, aby mohla nad truhlou zmluvy prebývať Božia sláva - Šekina. Tretím dôvodom bohoslužby bolo požehnanie. Aby bola bohoslužba prijatá, museli byť splnené tri podmienky. Po prvé, museli byť prítomné obete, bez zástupnej obete nie je možné priblížiť sa k Bohu. Po druhé, obete nemohol prinášať hocikto, ale ľudia k tomu vyvolení, so zodpovedajúcim rodokmeňom, ktorý siahal až k Áronovi. Po tretie, obetovať bolo možné presne určeným spôsobom, na presne určenom mieste. Do doby zákona patriarchovia obetovali na oltároch, ktoré stavali na rôznych miestach v kanaánskej zemi. Po zriadení stánku už to možné nebolo. Tento bohoslužobný poriadok bol iba predobrazom milosti, ktorá sa mala zjaviť v osobe Mesiáša Ježiša Krista Nazaretského.
Ježiš bol zároveň obeťou, veľkňazom aj chrámom. Ježiš Kristus v plnej miere vyhovel požiadavkám zákona morálneho, nikdy neprestúpil žiadne prikázanie, nikdy nezhrešil, preto sa v Jeho osobe mohla naplniť aj požiadavka milosti. Zákon je dobrý, zákon nemôže byť zlý, lebo prišiel od Boha. Veriaci žijúci pod milosťou majú niekedy tendenciu zákonom pohŕdať. Nie je to správne: „... Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech.“(Rim 7,14) Takže, stále dochádza k tomu, že človek ako hlinená nádoba narazí na kamenné dosky zákona, prikázanie ho obviní, usvedčí a odsúdi na smrť. Tento konflikt nie je možné vyriešiť tým, že sa zákon zmení, lebo je dokonalý. To, čo bolo treba zmeniť, je ľudské srdce.
Nová zmluva je založená na zmene srdca. „Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútorností a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.“ (Jer 31,33) Ako dôjde k zmene srdca? Tým, že sa slovo Božie, evanjelium o Ježišovi Kristovi, dotkne srdca človeka a človek sa podriadi Ježišovi ako Pánovi a dovolí Mu, aby vykonal v jeho srdci potrebné zmeny. Tento proces sa volá znovuzrodenie a každý, kto ho prežil, veľmi dobre vie, že v jeho srdci došlo k zmenám.
Zrejme nemáme problém stotožniť sa s prikázaniami z kamenných dosiek rad za radom, čo však so sobotou. Vždy, keď niekto vyučuje o zákone, čakám, ako sa vysporiada práve s týmto prikázaním, alebo inak: Chce Boh, aby sme dodržiavali (svätili) jeden deň v týždni tak, ako je to predpísané v Mojžišovskom zákone? Som presvedčený, že nie. List Židom konštatuje, že snaha o dodržovanie soboty nedoniesla skutočný odpočinok, preto Boh hovorí o inom dni, ktorý odpočinok prinesie. Ktorý to je deň? Je to deň, keď sme uverili, keď sme vošli do Krista, keď sme vošli do jediného večného dňa, ktorý je v nebesiach.
Predovšetkým je dôležité, že veriaci zo židov, ktorí sobotu dodržiavali, apoštoli, o ktorých autorite nikto nepochybuje, sobotu pohanom nenariadili. My sme sa síce v duchu dostali do úplne inej dimenzie, ale naše telo naďalej zostáva v časopriestore. Týždenný rytmus tu je od založenia sveta a bude tu dovtedy, pokiaľ nebude nové nebo a nová zem. Preto vítame víkend. Je pravda, že celý týždeň patrí Pánovi, ale v sobotu sa večnosť stretáva s časnosťou, podobne ako sa duchovná dimenzia stretáva s prirodzeným svetom v Jeruzaleme a podobne, ako sa Boh stretáva s celým ľudstvom skrze Izrael. Podobne je to aj s majetkom. Všetok tvoj majetok patrí Bohu, ale Pán sa ho dotýka skrze tú časť, ktorú si oddelil Jemu. Tak isto celý tvoj čas je pod Božou kontrolou, ale Boh sa ho dotýka cez tie chvíle, ktoré oddeľuješ pre Neho (komôrka, bohoslužba).
Veľmi nerád by som vás uviedol do zmätku, preto chcem jasne povedať, že na týchto veciach nezávisí spasenie tvojej duše. O spasenie neprídeš, keď v živote neuvidíš Jeruzalem, ani keď v sobotu budeš pracovať. Spasenie je z viery v Ježiša Krista, ale som presvedčený, že sa oplatí nad týmito vecami rozmýšľať. Sobota nikdy nebola ani nebude nedeľa. Nedeľa je prvý deň v týždni a má úplne iný význam ako sobota. Tvrdiť, že nedeľa nahradila sobotu, znamená chcieť prepísať alebo poopraviť kamenné dosky.
Majúc tedy takú nádej, používame veľkú smelosť, a nie ako Mojžiš, ktorý kládol zásteru na svoju tvár, aby nehľadeli synovia Izraelovi na koniec toho, čo išlo pominúť. Ale ich mysle sa zatvrdili, lebo až do dnešného dňa zostáva tá istá zástera pri čítaní starej zmluvy neodostretá, lebo sa Kristom odstraňuje. Ale až dodnes, kedykoľvek sa číta Mojžiš, leží zástera na ich srdci; ale hneď, ako by sa obrátilo k Pánovi, vôkol sa odníma zástera. A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda.
Na rozdiel od Novej, Stará zmluva sa nedotýkala srdca človeka, osobný vzťah s Bohom nielenže nebol taký ľahký, ale nebol ani dôležitý. Židov viacej zaujímalo to, čo robia oni, ako to, aký je Boh. Stará zmluva bola zameraná na správne dodržanie predpísaných ceremónií, Nová zmluva je zameraná na podstatu, ktorou je Božia sláva. Stará zmluva donášala odsúdenie, Nová zmluva donáša milosť a slobodu. Prináša mi neskonalé požehnanie, keď si uvedomím, že mám tú milosť patriť k ľudu Novej zmluvy. Na druhej strane, nemôžeme pohŕdať Zmluvou Starou. Žime rozumný, triezvy život, dávajme si pozor na zákonníctvo, ale na druhej strane si dávajme pozor, aby sme milosť nechápali nezodpovedne a slobodu nedávali za príčinu telu.
Všetky práva vyhradené.