Sedem hlavných hriechov, známe aj ako sedem smrteľných hriechov, predstavuje zoznam negatívnych vlastností alebo nečností, ktoré v kresťanskej tradícii symbolizujú základné morálne poklesky, vedúce človeka k duchovnej deštrukcii. Tento koncept sa vyvinul v ranom kresťanstve s cieľom pomôcť veriacim rozpoznať a vyhýbať sa najzávažnejším hriechom. Každý z týchto hriechov môže viesť k ďalším neetickým konaniam a činom.
Definícia Siedmich Smrteľných Hriechov
Tu sú uvedené tieto sedem hlavných hriechov spolu s ich krátkym popisom:
- Pýcha (Superbia) - Považovaná za koreň všetkých ďalších hriechov. Pýcha je prehnané vlastné sebavedomie alebo sebaúcta, často na úkor ostatných. Človek pýšiaci sa môže považovať za lepšieho alebo dôležitejšieho než ostatní, a ignoruje alebo ponižuje ich.
- Lakomstvo (Avaritia) - Nadmerná túžba po materiálnom bohatstve alebo majetku viac, než je potrebné. Tento hriech často vedie k chamtivosti, nečestnosti a nespravodlivosti.
- Smilstvo (Luxuria) - Prehnané alebo nevhodné sexuálne chúťky alebo správanie. Vo väčšej miere sa týka túžby za sexuálnym potešením bez ohľadu na morálne alebo spoločenské normy.
- Závisť (Invidia) - Žiarlivosť alebo túžba po tom, čo majú alebo dosahujú iní. Závisť môže viesť k nenávisti alebo k nešťastiu, keď človek neustále porovnáva svoj život s životmi ostatných.
- Obžerstvo (Gula) - Prehnaná túžba jesť alebo piť viac, ako je potrebné alebo zdravé. Tento hriech môže viesť k fyzickým zdravotným problémom alebo k mrhaní potravinami.
- Hnev (Ira) - Extrémny alebo nekontrolovaný hnev, ktorý môže spôsobiť emocionálne alebo fyzické poškodenie sebe alebo ostatným. Hnev môže prerásť v nenávisť, pomstu alebo násilie.
- Lenivosť (Acedia) - Nedostatok záujmu alebo motivácie vykonať svoje povinnosti alebo sa usilovať o svoje ciele. Lenivosť môže viesť k zanedbaniu vlastných zodpovedností voči sebe, ostatným alebo voči duchovnému rastu.
Tieto hriechy sú v kresťanstve často predstavované ako varovanie pred extrémami, ktorým sa veriaci majú vyhýbať, aby žili spravodlivý a morálny život. Sedem smrteľných hriechov je podľa rímskokatolíckej tradície sedem hriechov, ktoré sú zväčša pôvodom ďalších hriechov.
Pojmom hlavný hriech sa nemyslí hriech, ktorý je pred Bohom najvážnejší, najťažší či „najsmrteľnejší“. Hlavný znamená, že hriech vychádza z hlavy (lat. caput), preto sa v iných jazykoch nazývajú aj kapitálne hriechy. Iné pomenovanie je kardinálny hriech, z lat. cardo - pánt (prenesene okolo ktorého sa všetko otáča). Ide o stavy mysle, okolo ktorých sa „otáča“ celá hriešnosť človeka. Ide teda o hriechy a ľudské slabosti, z ktorých najčastejšie vychádza ďalšie hriešne konanie. Hlavnými hriechmi sa nazývajú preto, lebo plodia iné hriechy a iné neresti.
Kristus smrťou na kríži premohol hriech a jeho strašné následky. Len s ním sme schopní proti hriechu bojovať a nad ním víťaziť. Náš boj s hriechom sa začal pri krste. Vtedy sme sa hriechu navždy zriekli. Odmietať hriech a proti nemu bojovať je hlavná povinnosť kresťana. Na prekonávanie hriechu nám dal Ježiš aj účinné prostriedky. Sú to najmä sviatosti, potom ďalej modlitba a sebazaprenie. V boji proti hriechu nám veľmi pomáha aj ochrana Panny Márie a anjela strážcu.
Lenže následkom dedičného hriechu sme všetci náchylní na zlé. Hlavné rany po prvom hriechu sú: pýcha, lakomstvo, nečistota, závisť, hnev a lenivosť. Voláme ich aj hlavné hriechy, lebo z nich pochádzajú všetky ostatné hriechy a naše chyby. Tieto náklonnosti na hriech v sebe tlmíme a prekonávame najmä sebazaprením. Ním upevňujeme svoju vôľu a získavame odolnosť proti zlu.
Sedem smrteľných hriechov
Detailnejší pohľad na jednotlivé hriechy
Pýcha
Čo je to pýcha? Kto je pyšný? V malom teologickom slovníku sa hvorí: Pýcha je nezriadená túžba vyzdvihovať svoje vlastnosti nad vlastnosti iných ľudí. Prototypom pyšných ľudí boli pokrytci a farizeji, o ktorých Ježiš Kristus povedal: "Kto sa povyšuje, bude ponížený" (Lk 18, 14). Moralisti zaraďujú pýchu na prvé miesto siedmich hlavných hriechov.
Jej pridružené hriechy sú : predsudky, čiže preceňovanie vlastných síl; chorobná ambícia, čiže snaha získať neprimerané hodnosti; márnomyseľnosť, čiže túžba po vonkajších tituloch a hodnostiach; chvastúňstvo; pretvárka čiže predstieranie čností, ktoré človek nemá.
Pyšní sa delia na dve skupiny: jedni sa vyvyšujú nad druhých a druhí strhávajú na seba niečo, čo ich prevyšuje. Pýcha je opakom pokory. Už v zárodku je ťažkým hriechom, výnimkou je prípad, keď chýbajú dokonalé úkony (činy), totiž bez rozvážneho súhlasu. Pýcha je počiatkom každého hriechu nie úkonom ale uspôsobením. Je kráľovstvom všetkých nerestí.
Boh dovolí klesnúť do roztopašnosti, aby nás oslobodil od pýchy.
Lakomstvo
Lakomec, lakomstvo sú biblické výrazy, ktoré patria nie iba do oblasti psychologickej, ale aj do etickej, ale predovšetkým do náboženskej. Je to dôsledok zvráteného vzťahu človeka k Bohu a jeho zákonu. Biblia ho stavia do spoločného radu ako žiadostivosť, cudzoložstvo, krádež a ohováranie (Ex 20, 17). Ide v podstate o silné sebazdôrazňovanie, ktoré sa môže prejaviť ako sebecká snaha a žiadosť dostať pod svoju moc osoby alebo veci. Ide o žiadostivosť, zvrátenú túžbu, smäd po vlastníctve, mať stále viac, bez ohľadu na iných, ba aj na ich škodu. Toto splýva s vlastnosťou ináč nazývanou chamtivosť, ktorá často nadobúda črty násilia, teda zúrivej žiadostivosti, čo apoštol charakterizuje slovami: "Oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu" (Ef 4, 19).
Lakomstvo je ťažkým hriechom ako aj márnotratnosť. Lakomstvo pokiaľ odporuje čestnosti, má opačnú neresť, a to márnotratnosť.
Márnotratnosť je opakom lakomstva. Márnotratníctvo sa posudzuje podľa vášne získať veľa peňazí, teda nie ako majúci ich nadbytok, ale tí, ktorí majú ich nedostatok. Márnotratníci často sa nestarajú o bohatstvo, ale žijú niečomu inému. Najčastejšie sa priklonia k nemiernosti, jednak preto, že keď nadbytočne vydávajú v iných veciach, neváhajú utrácať v rozkošiach, k čomu ich vedie predovšetkým dychtivosť tela; jednak vtedy keď ich netešia dobré cnosti, potom hľadajú telesné potešenia.
Závisť
Závisť je neprajný postoj vyvolaný pohľadom na výhody, z ktorých sa tešia ostatní. Odvodené je to z latinského slova "invidia"- hľadieť so zlým úmyslom. Závisť nebýva medzi nerovnými, ale skôr medzi tými, čo chceme dostihnúť alebo predbehnúť. Tomáš hovorí, že ak niekto sa snaží ponížiť druhého, teda zmenšiť jeho slávu, dôledkom toho je vznik závisti voči tomu, s ktorým sa chce v sláve rovnať alebo ho dokonca predbehnúť.
Spomienka na minulé dobrá, pokiaľ boli majetkom, spôsobujú potešenie, ale pokiaľ sú majetkom iných vyvoláavjú závisť. Závisť je protiľahlá dvom čnostiam, pretože má dva predmety.
Hnev
Nemenný postoj svätého a spravodlivého Boha k hriechu a zlu sa označuje ako jeho "hnev". Viacmenej nie je nezvládnuteľný, výbušný alebo nárazový, ako býva ľudský hnev. Hnev slabne ak trvá dlhšie, rovnako aj jeho príčina, lebo spomienka na bezprávie sa zdá menšia, keď je už len v spomienkach. Človek sa hnevá na neživé veci i na zvieratá v dôsledku obrazotvornosti, ktorá mu oznámi ublíženie, nie však z rozumu.
Je päť znamení a účinkov hnevu: búšenie srdca, trasenie sa tela, červeňanie tváre, zdrsnenie pohľadu, skrivenie úst a myseľ nevie čo hovorí. Hnev sa kloní k dvom smerom, t.j. k pomste a škodeniu, naproti tomu láska alebo nenávisť niekedy kloní sa len jedným smerom.
Najľahšie je odporovať hnevu a bojovať proti nemu na chvíľu pre jeho nápor, než proti potešeniu a dychtivostiam, lebo naopak je to pri ďalšom trvaní.
Smilstvo
Slovo smilstvo má svoj koreň v hebrejskom koreni "znh" a označuje mimomanželský pohlavný styk s "postrannou ženou", t.j. prostitútkou, často však označuje aj inú pohlavnú nezriadenosť. Grécke slovo "porneia" môže v Novom zákone znamenať to isté čo cudzoložstvo alebo krvismilstvo. Apoštol Júda vo svojom liste v kap.7 myslí na prostitúciu, ktorej odstrašujúcim príkladom bola Sodoma a Gomora.
Kresťanská etika, podobne ako Katechizmus Katolíckej cirkvi zahŕňa pod pojem smilstvo akékoľvek zneužívanie sexuality. Vychádza zo známej histórie stvorenia človeka ako muža a ženu. V tomto akte nešlo vôbec o numerické prekonanie samoty, ale o účelovosť. Išlo o doplňujúce spojenie dvoch bytostí Toto spojenie neprinieslo len psychologické plody (prekonanie samoty), ale aj ontologické (vznik nového života). Z toho plynú pre človeka dve úlohy- dať a prijať spoločenstvo, ako aj prijať jeho dôsledky (úlohu spolutvorcu nového života).
Vzhľadom na to, že prírodzená náklonnosť k sexualnej aktivite neodpovedá vždy vydarenej ľudskosti a humánnej sexualite, ale vedie k strate "ľudskej tváre" je žiadúce, ba nutné, aby bola regulovaná istými pravidlami, ktoré slúžia integrovaniu sexuality do osoby. K ľudsky vydarenej sexualite nepatria formy, ktoré neumožňujú slobodné darovanie seba- znásilnenie, darovanie sa druhej osobe- masturbácia dar života- homosexualita.
Obžerstvo
Obžerstvom sa rozumie nemierne jedenie a pitie. Preto sa dnes, ale už aj v stredoveku na označenie tohto hriechu, ktorým si vážne poškodzujeme svoje zdravie a znepríjemňujeme spoločenské prostredie, používal výraz nemiernosť. Nemiernosť je podľa svätého Tomáša Akvinského najpotupnejší hriech. Podľa Tomáša, najlepší prostriedok proti nemiernosti je nezdržovať sa pri pozorovaní lákavých vecí.
Otázkou obžerstva a jeho vrcholnej škodlivosti sa zaoberá Lukáš v 21,34, keď hovorí: "Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil". Rovnako na nebezpečenstvo tohto priestupku poukazuje apoštol Pavol v liste Rimanom 13,13, kde píše: "Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie vo svároch a žiadostivosti".
Opilosť sa často využíva za cieľom dostať príslušného človeka do stavu, kedy je možné s ním ľahko manipulovať, obyčajne smilstvu predchádza opilstvo. V 1. Knihe Mojžišovej čítame ako svojho cieľa dosiahli Lotove dcéry. Človek v opilom stave, nedbá na stud a nevadí mu keď sa obnažuje pred druhými, či v bdelom stave alebo v spánku vyvolanom opilosťou.
Sväté písmo uvádza veľa prípadov zneužitia opilého človeka alebo väčšej skupiny ľudí. I za druhej svetovej vojny fašistické vojská, či bielej alebo červenej zástavy páchali zlé skutky v opilom stave. História uvádza veľa príhod s pitím za cieľom ovládania vôle ľudí. No, nie len prepiate pitie ale aj jedenie odstavuje všetky kontrolné centrá a človek sa stáva mechanický stroj.
Lenivosť, alebo duchovná znechutenosť
Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi. Napr. lahostajnosťou, ktorá zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. Ďalej je to nevďačnosť, ktorá zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. Treťou možnosťou je vlažnosť, je to váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. Potom je to znechutenosť (acedia) alebo duchovná lenivosť, ktorá zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru.
Je hriechom, keď niekto pohŕda túžbou po kresťanskej dokonalosti a ešte väčším hriechom je, ak pohŕda pozvaním, ktorým nás Pán k tejto dokonalosti vyzýva. Neznesiteľná je bezbožnosť ak sa pohŕda nielen radami, ale aj prostriedkami, ktoré nám Pán ukazuje, aby sme pomocou nich dosiahli dokonalosti. V našom prípade ide o pohŕdanie sviatosťami, zvlášť sviatosťou zmierenia a Sviatosťou oltárnou, svätou omšou, Sv. písmom a učením Cirkvi.
Aj keď kresťania nemôžu a nemusia všetky rady zvlášť nasledovať, predsa ich každý musí všetky milovať, pretože všetky sú veľmi dobré. Božiu radu nemôžeme odmietnuť alebo znevažovať bez toho, že by sme si mysleli, že Boh nám zle poradil. Toto sa môže premeniť na rúhanie. Svoju lásku dostatočne osvedčujeme ku všetkým radám tým, že verne zachovávame tie z nich, ktoré sa hodia pre naše okolnosti pri budovaní našej dokonalosti. To však neznamená aby sme odmietali ostatné Božie rady, pretože tým by sme odmietali samotného Radcu.
Stupne hriechu
Pred Bohom je každý hriech vážny a zaslúži si večný trest, Biblia však rozlišuje rôzne stupne hriechu. Táto esej rozoberá, či Biblia učí, že existujú stupne hriechu alebo je každý hriech rovnaký. Po diskusii o smrteľnom a ľahkom hriechu v rímskokatolíckej a protestantskej teológii sme dospeli k záveru, že pred Bohom je každý hriech hriechom, ale z hľadiska ľudských vzťahov Biblia rozlišuje rôzne hriechy podľa ich dopadu a dôsledkov.
Dnes je celkom bežné, že ľudia tvrdia, že všetky hriechy sú rovnaké. Často sa cituje Jakubov list 2:10: „Veď keby niekto zachoval celý Zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým.“ Niektorí trvajú na tom, že tento verš dokazuje, že Biblia nerozlišuje väčšie a menšie hriechy, aspoň pokiaľ ide o ich dopad: všetky hriechy sú rovnaké.
Nepochybne musíme na túto otázku odpovedať opatrne, ale Písmo aj historická teológia hovoria o stupňoch hriechu: niektoré hriechy sú „väčšie“ ako iné. Pán Ježiš to hovorí v Jánovi 19:11, keď sa obracia na Piláta počas svojho súdu: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Preto ten, kto ma vydal tebe, má väčší hriech.“
Smrteľné a ľahké hriechy
Od patristického obdobia (napr. Tertulián, Augustín), ktoré sa rozvinulo najmä v rímskokatolíckej teológii (napr. Peter Lombardský a Tomáš Akvinský), sa rozlišovali „smrteľné“ hriechy (peccata mortalia) a „ľahké“ hriechy (peccata venialia). Na prvý pohľad sa zdá, že ide o rozdelenie hriechov z hľadiska ich dôsledkov, ale v rímskokatolíckej teológii sa prihliada aj na ich celkovú sviatostnú teológiu, čo reformátori právom odmietali.
Smrteľný hriech je definovaný ako hriech, ktorý „ničí lásku v srdci človeka ťažkým porušením Božieho zákona; odvracia človeka od Boha, ktorý je konečným cieľom a od jeho požehnania." V tomto zmysle „ťažké porušenie“ znamená úmyselné alebo zámerné odmietnutie Dekalógu, a ak ho človek nevyzná a nebude sa kajať, Boh v ňom nebude konať svojou habituálnou a premieňajúcou milosťou, čo človeka privedie k večnému trestu.
Na druhej strane, ľahký hriech je definovaný ako malý hriech, ktorý „umožňuje láske existovať, hoci ju pohoršuje a zraňuje.“ Takýmito hriechmi sú veci ako „bezmyšlienkovité rozprávanie alebo neprimeraný smiech", ale sú menej závažné. Prečo? Pretože, ak ich spáchame, nevyznáme a neoľutujeme, nezastavujú proces, ktorý sa začal pri krste - Božie pôsobenie „ospravedlňujúcej“ milosti, ktorá postupne robí človeka spravodlivejším.
Reformátori nepopierali stupne hriechu, ale odmietali delenie na smrteľné a ľahké hriechy, najmä tak, ako ho rozpracovala rímska sviatostná teológia. Podľa nich je každý hriech pred Bohom „smrteľný“ a našou jedinou nádejou je, že sme spojení s Kristom v spasiteľnej viere a v ňom vyhlásení za ospravedlnených.
Hriech a Božia svätosť
Kvôli Adamovmu porušeniu Božieho príkazu (Gn 2:15-17; Gn 3:1-6) je hriech potrestaný duchovnou aj fyzickou smrťou (Rim 6:23). Hriech nás oddeľuje od Boha (Iz 59:1-2), takže bez Krista stojíme odsúdení (Rim 8:1), sme pod Božím hnevom (Rim 1:18-32) a potrebujeme, aby Boh konal vo zvrchovanej milosti a zabezpečil nám Vykupiteľa. Hriech pred Bohom, bez ohľadu na to, o aký hriech ide, vedie k nášmu statusu vinného, znečisteného a vzdialeného od Boha (Ef 2:1-3).
Príklady z Biblie
Biblia potvrdzuje to, čo poznáme z našej každodennej skúsenosti. Keďže sme stvorení na Boží obraz a vďaka všeobecnej Božej milosti, nemôžeme vykoreniť Božiu pravdu z nášho života, svedomia a stanovenia morálnych zákonov a požiadaviek.
- Po prvé, Genezis 9:6 je dôležitý text. Podľa Noemovej zmluvy, ktorá platí až do Kristovho príchodu, sa hriech úkladnej vraždy spomína ako hriech, ktorý si vyžaduje trest smrti pre páchateľa a má byť vykonaný príslušnými štátnymi úradníkmi (porov. Rim 13:1-7). Nie každý hriech si vyžaduje takýto závažný trest, z čoho vyplýva, že špecifické hriechy, ako napríklad hnev a klebety, nie sú v rovnakej kategórii ako úmyselná vražda.
- Po druhé, keď sa pozrieme na izraelskú zmluvu a zákon, vidíme rôzne rozdiely, ktoré potvrdzujú, že Biblia robí rozdiely medzi hriechmi. Napríklad rozlišuje rôzne úrovne čistoty a nečistoty, ktoré si vyžadujú rôzne obety (Lv 11-15 porov. Lv 1-8) a najmä „neúmyselné“ a „úmyselné“ hriechy (Nm 15:22-30). Neúmyselný hriech môžeme odčiniť (napr. Lv 4), ale niektoré úmyselné hriechy, hlavne „svojvoľné“ hriechy sú také ťažké, že sa nedajú odčiniť a vyžadujú si trest smrti (Nm 15:30). Takéto delenie nedáva zmysel, ak neuvažujeme v zmysle stupňov hriechu. Odhaľuje Bohom dané obmedzenia zabudované do starej zmluvy, ktoré predvídajú potrebu novej zmluvy. Vďaka nej je možné úplné zmierenie v Kristovi (Jer 31:34; porov.
- Po tretie, Biblia vyučuje aj o „hriechoch, ktoré volajú“, že Boh sám bude súdiť, pretože ľudia a štátni úradníci konali nespravodlivo voči iným (napr. Gn 4:10; Gn 18:20; Gn 19:13; Ex 3:7-20; Dt 24:14-15).
- Po štvrté, Písmo učí, že existujú rôzne stupne trestov, ktoré sú viazané na ľudské poznanie Božieho zjavenia a sú „závažnejšie“ ako pre tých, ktorí konali v nevedomosti, a preto si vyžadujú väčší trest (napr.
- Po piate, aj v cirkvi vidíme rozdiel medzi hriechmi, ktoré sa prejavujú v našom spoločnom živote. Pokiaľ ide o cirkevnú disciplínu, niektoré hriechy medzi sebou môžeme riešiť na osobnej úrovni, avšak ak hriech nie je oľutovaný, je potrebné zapojiť ďalších a nakoniec sa s nevyznaným hriechom musí vysporiadať celá cirkev (Mt 18:15-20). Nie každý hriech sa však rieši exkomunikáciou. Keďže Boží ľud žije spolu, musíme sa naučiť, ako v malichernostiach a hriechoch preukazovať milosť druhým. Napriek tomu existujú určité hriechy, ktoré sa musia riešiť okamžite a dokonca verejne. Napríklad v 1. Korinťanom 5 došlo v cirkvi k sexuálnemu hriechu incestu - niečo, čo ani pohania netolerujú -, ktorý si vyžaduje okamžitú reakciu. Nie všetky hriechy sa riešia týmto spôsobom.
Faktory ovplyvňujúce závažnosť hriechu
- Písmo kladie ľuďom väčšiu zodpovednosť za ich hriech podľa miery poznania Božej pravdy a ich poslušnosti voči nej. Preto môže Ježiš hovoriť o „väčšom“ hriechu (Jn 19:11) alebo povedať, že na Sodomu bude miernejší ako na náboženských vodcov, ktorí ho odmietli (Mt 11:21-24; Lk 10:11-13; Lk 12:47-48).
- V súvislosti s poznaním Božej vôle, miera našej viny súvisí aj s naším úmyslom konať. Napríklad vopred zamýšľaná vražda je iná ako neúmyselné zabitie (Gn 9:6). Alebo neúmyselný hriech je hriechom, ale nie je v tej istej kategórii ako úmyselný alebo „svojvoľný“ hriech (Nm 15:27-30; porov. Jer 7:16, 24, 26).
- Konkrétne hriechy, ktoré popierajú Boží stvorený poriadok sa považujú za „závažnejšie“ z hľadiska ich dôsledkov na jednotlivca, rodiny a celú spoločnosť. Pavol to zdôrazňuje v liste Rimanom 1:18-32. Hoci každý hriech pred Bohom je hriechom a zaslúži si smrť, niektoré hriechy, ako napríklad zabitie, sexuálna aktivita mimo Bohom stvoreného heterosexuálneho manželstva, dokonca neposlušnosť voči rodičom, sú zdôraznené ako „väčšie“, pretože všetky popierajú Boží stvorený poriadok.
Neodpustiteľný hriech
V evanjeliách sa tento hriech spája s „rúhaním sa proti Duchu“ (napr. Mt 12:32; Lk 12:10); v listoch s rôznymi varovaniami pred odmietnutím Krista a odpadnutím od viery (Heb 6:4-6; Heb 10:26-31); s „hriechom, ktorý vedie k smrti“ (1Jn 5:16). Každý kontext je iný, ale predsa majú niečo spoločné, čo súvisí s poznaním človeka a jeho prijatím alebo odmietnutím Krista.
Tento hriech sa najjasnejšie považuje za úmyselné odmietnutie pravdy. Ľudia, ktorí formálne prijali Krista, sa úmyselne odvracajú od pravdy. Prečo sa tento hriech považuje za neodpustiteľný? Ako sa dá zistiť, či niekto takto zhrešil? Pravdepodobne to nikdy nebudeme vedieť s istotou, pretože existuje mnoho príkladov, ako napríklad Pavol, ktorý prenasledoval cirkev, ale Božia zvrchovaná milosť ho priviedla k spáse (1Kor 15:9; porov. 1Tim 1:13-16). Len ak sa pozrieme na celý život človeka, môžeme posúdiť, či sa človek, ktorý sa kedysi spájal s Kristom, od neho naozaj odvrátil. Ak si niekto myslí, že možno takto zhrešil, určite tak neurobil, pretože ľudia, ktorí odpadli od viery, sa nestarajú o svoje spasenie a vzťah ku Kristovi.
tags: #sedem #smrtelnych #hriech