Šesť hlavných právd v katechizme: Vysvetlenie základných dogiem katolíckej cirkvi

Šesť hlavných právd je súhrn základných vieroučných dogiem katolíckej cirkvi. Tieto pravdy sú základným kameňom katolíckej viery a poskytujú odpovede na zásadné otázky o Bohu, človeku a spáse.

V katechizme sme sa učili 6 hlavných právd, a ako prvé z nich znejú: „Boh je len jeden. V Bohu sú tri božské osoby: Otec, Syn a Duch Svätý“.

Šesť hlavných právd

• Boh je len jeden.
• V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.
• Syn Boží sa stal človekom, aby nás vykúpil.
• Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce.
• Duša človeka je nesmrteľná.
• Milosť Božia je na spásu potrebná.

Teraz sa pozrime na tieto pravdy bližšie:

1. Boh je len jeden

Viera v jediného Boha je základným pilierom kresťanskej viery. Boh je len jeden.

Ako povedal dogmatik Cyril Šesták: „A platí to pre všetky monoteistické náboženstvá, ktoré veria v jedného Boha. Všetky tieto náboženstvá majú zjavenie, na rozdiel od iných, ktoré nazývame prirodzené. Kresťania, židia a moslimovia vyznávajú jedného Boha.“

Konciloví otcovia uviedli v dogmatickej konštitúcii Dei verbum, že Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba a dať poznať tajomstvo svojej vôle. Boh podáva dôkazy svojej existencie rovnako všetkým generáciám, aj tej dnešnej, a bude tak robiť až po tú poslednú.

Prvou „učebnicou“ o Bohu je stvorený svet, jeho samotná existencia, makrokozmos i mikrokozmos s jeho obdivuhodnými vnútornými zákonmi, s jeho tajomstvom.

Svätá Edita Steinová povedala, že kto hľadá pravdu, vedome či nevedome hľadá Boha. Svätá Edita sa týmto výrokom dotýka hľadania pravdy v tom najhlbšom zmysle slova.

V tomto ohľade je naša túžba po pravde a po Bohu v podstate rovnaká počas celej ľudskej histórie. Menia sa jej prejavy, ktoré odrážajú jednotlivé kultúry, úrovne poznania, sociálny kontext a podobne.

V takomto ponímaní sa teda každá úprimná túžba po pravde, kráse, láske, dobre, spravodlivosti dá interpretovať ako prejav hlbokej, bytostnej túžby po Bohu.

Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Božia pravda je Božia múdrosť, ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta.

Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha.

V katechizme je tiež uvedené, že musíme očisťovať ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené a nedokonalé, aby sme si Boha, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, nezamieňali so svojimi predstavami.

Práve preto, že ľudské slová sú neprimerané tajomstvu Boha, môžeme si byť istí, že Boh je stále viac než to, čo sa o Bohu dá povedať, vedieť a zakusovať.

Akýkoľvek ľudský pokus ostane vždy nedostatočný, akékoľvek ľudské vyjadrenie o Bohu je obmedzené a podmienené naším spôsobom vyjadrovania, používania analógií, antropomorfizmov a metafor.

Boh je večný, žije v neustálej prítomnosti. Je všadeprítomný, ale nie na spôsob akéhosi „fluida“, ktoré všetkým preniká, ale tak, že je celý na každom mieste, bez toho, že by bol na nejaké miesto viazaný.

V Bohu sa spájajú v jednote vlastnosti, ktoré nedokážu ľudia spojiť, napríklad spravodlivosť a milosrdenstvo.

Tomáš Akvinský ho prezentuje ako číru formu alebo číre uskutočnenie, najdokonalejšie zo všetkého (actus purus). Mikuláš Kuzánsky ho má zasa za „počiatok bez počiatkov, v ktorom splývajú všetky protiklady. Je práve tak maximum, ako aj minimum a prekračuje tak minimum, ako aj maximum“.

Možnosť popierať Božiu existenciu má len človek, ktorý je stvorený na Boží obraz a podobu. Táto možnosť je zneužitím najvyššieho daru, ktorý je súčasťou našej prirodzenosti, daru slobody. Je to milujúci Otec z podobenstva o márnotratnom synovi. Otec, ktorý nikdy pred synom nezamkol dvere - ani svojho domu, ani svojho srdca.

2. V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý

V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý. Toto tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ťažké pochopiť ľudským rozumom, ale je to základná pravda kresťanskej viery.

Ako povedal dogmatik Cyril Šesták: „Nie, iba kresťania veria v Najsvätejšiu Trojicu. A cez Ježiša Krista prichádzajú k tomuto tajomstvu vnútrobožského vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Ide o tajomstvo Boha, ktoré je podstatné pre kresťanskú vieru.“

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje.

Najsvätejšia Trojica je tajomstvo, ktoré sa ľudia už v minulosti snažili pochopiť a znázorniť. Zobrazenie Najsvätejšej Trojice najčastejšie poznáme zo sakrálneho umenia, kde je Boh Otec znázornený ako starec. Po jeho pravici sedí s krížom Syn človeka Ježiš Kristus, vykupiteľ sveta, a nad nimi sa vznáša Duch Svätý v obraze holubice. Ďalšie vyobrazenie poznáme ako trón milosti (latinsky sedes gratiae). Na tomto zobrazení je Boh Otec, ktorý v náručí drží ukrižovaného Krista. Na niektorých vyobrazeniach majú Boh Otec a jeho syn Ježiš Kristus rovnakú tvár. V kresťanskom umení je známa Rublevova ikona. Vyobrazuje troch tajomných hostí u Abraháma. Vidieť snahu umelcov odhaliť alebo aspoň načrtnúť tajomstvo Najsvätejšej Trojice.

Žijeme v čase, keď chceme mať vo všetkom jasno, všetko chceme vedieť a chápať. To je dobré a patrí to k našej ľudskej prirodzenosti. No život sám osebe zostáva tajomstvom. Aj človek sám pre seba zostáva tajomstvom, hoci súčasná veda nám dáva nahliadnuť hlboko do tohto tajomstva.

Cez zjavenie, ktoré máme zaznamenané vo Svätom písme. Boh vstúpil do dejín a dal sa nám poznať. V tomto zjavení Boh od počiatku hovoril k ľuďom spôsobom, ktorý boli schopní vnímať - v dialógu. V Starom zákone k nám Boh hovorí ľudským slovom a spôsobom, ktorým koná ako človek, hnevá sa, trestá, no vždy nakoniec odpúšťa. To všetko sú vyjadrenia, ktoré my ľudia poznáme a sme schopní rozumieť. Preto sa nám Boh zjavil v tejto ľudskej podobe.

Umenie má svoju vlastnú reč vyjadrovania. Dnešná generácia sa neodlišuje od tých predchádzajúcich v podvedomej túžbe po šťastí. Ako čítame v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes, „najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný k dialógu s Bohom. Veď jestvuje iba preto, že ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava.

Treťou cestou k poznaniu Boha je objavovanie jeho zjavenia v dejinách spásy. „Boh je pravdivý aj vtedy, keď zjavuje seba: učenie, ktoré pochádza od neho, je ,zákon pravdy‘ (Mal 2, 6). Keď pošle svojho Syna na svet, bude to preto, aby ,vydal svedectvo pravde‘ (Jn 18, 37).

Popri rôznych vydaniach katechizmov, teda súhrnov a výkladov právd viery, či Apoštolského vyznania viery sa sformulovalo aj súhrnné predstavenie tzv. Spomenuté pravdy prijímame ako „pravdy“ vzhľadom na toho, ktorý nám ich zjavil. Sú súčasťou toho zjavenia, ktoré máme od Boha, pretože „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.

Zoznam šiestich hlavných právd je praktickým výberom a jednoduchým slovným vyjadrením tých hlbokých právd viery, ktoré považujeme za najdôležitejšie.

Vzhľadom na pokrok pápeži často poukazovali na súlad medzi rozumom a vierou. Konferencia biskupov Slovenska každoročne udeľuje cenu za zásluhy o dialóg medzi vierou a vedou Fides et ratio.

Predstava o rozporoch medzi vierou a vedou je dnes už dávno prekonaným zdanlivým konfliktom. Viera a veda si neodporujú, ale sa navzájom dopĺňajú.

Istú analógiu by sme mohli vidieť v zmene vnímania potreby „obrátenia“ vo vzťahu k prírode, k životnému prostrediu, teda k ekológii. Hrozba dôsledkov ľudského egoizmu začína prebúdzať vedomie, že v tomto smerovaní je potrebné niečo zmeniť.

Ak ideme od širších súvislostí k užším, od svetových, spoločenských problémov k ľudským až osobným, prídeme k individuálnej duchovnej rovine, kde človek čelí nielen pravde o sebe, ale aj pravde o Bohu.

Preto ako kresťanský optimista verím, že pre každého jednotlivca i pre celé ľudské spoločenstvo musí nastať chvíľa, ako u tohto strateného syna: „Vstúpil teda do seba a povedal si: Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.

Avšak francúzsky katolícky teológ C. Preto pozrime sa na túto problematiku hlbšie a erudovanejšie práve očami spomínaného francúzskeho teológa. C. Tresmontant je významný katolícky filozof i teológ. Jeho kniha Základy teológie je považovaná za jednu z najlepších úvodov do teológie. Tému o Svätej Trojici je potrebné chápať v kontexte celej jeho knihy. Dúfam, že v tomto článku aspoň čiastočne vám pomôžeme jej porozumieť, resp. Tresmonstant v nej hovorí: Stvorenie sveta i prvých živých bytostí si vyžadovalo patričnú prípravu. A to isté platí aj pre zjavenie. Nie je totiž možné povedať čokoľvek komukoľvek a kedykoľvek. Ani vtelenie nebolo možné v ľubovoľnom okamihu histórie vesmíru, histórie života, histórie vzniku človeka. Vtelenie bolo možné iba vtedy, keď už bolo ľudstvo pripravené prijať tento najvyšší dar nestvoreného Stvoriteľa.

Informácia o tejto skutočnosti, ktorá je zaznamenaná v Novom zákone, vzišla od Ježiša. On je jej zdrojom a počiatkom. Znalosti o novom stvorení, ktoré Ježiš odovzdával, pochádzajú od Boha.

Ježišovi učeníci prijali dve série informácii. Doketizmus - sa snažil zoslabiť plnú ľudskosť Krista. Pre vysvetlenie tejto krízy je nutné sa vrátiť k Jánovmu evanjeliu. Autor štvrtého evanjelia Jóchánan bol veľmi pravdepodobne kóhen - člen vysokého kňazstva Šalamúnovho chrámu. Zaznamenal to, čo rabbi povedal a učinil, keď sa zdržoval v Jeruzaleme. Zaznamenal hlavne spory medzi rabbim a judskými teológmi. Totiž, keď rabbi učil na galilejskom vidieku, používal spôsob vyjadrovania mášál, grécky parabolé, analógie, porovnania.

Autor textu zo štvrtého evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo (Božie), to Slovo bolo u Boha, to Slovo bol Boh...“ (Jn 1, 1-4); „A slovo (Božie) sa stalo telom a prebývalo medzi nami...“ (Jn 1,14) - bol veľmi vzdelaným judským teológom, ktorý bol Ježišovým žiakom. Preto veľmi dobre poznal text nasledujúcej hebrejskej biblie: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem... A Boh povedal: Buď svetlo!... Autor vedel, že na počiatku stvorenia bol akt Božieho slova, a že všetko bolo stvorené týmto aktom slova. Doktrína realizácie stvorenia prostredníctvom slova Božieho je nemenná v celej hebrejskej tradícii.

Celé stvorenie je oznámenie správy. Všetko vo vesmíre a v prírode je myšlienka, všetko bolo myslené, všetko je dielom mysle, je tvorivá myšlienka, ktorá patrí ku stvoreniu, pretože stvorenie je jej dielom. Z toho vyplýva, že Slovo Božie je samotný Boh, ktorý sa vyjadruje v diele stvorenia, v diele zjavenia. A Duch Svätý je samotný Boh, ktorý sa odovzdáva duchu človeka. V hebrejskej biblii sa teda hovorí o Bohu, o Slove Božom, o Duchu Božom, ale títo traja nie sú traja bohovia.

Vtelenie, to je zjednotenie stvoreného človeka s nestvoreným Bohom. Existuje tu vzájomná imanencia medzi Ježišom a Bohom. To potvrdzuje i Ježišov výrok: „Otec (to znamená Boh) je vo mne a ja som v Otcovi“ (Jn 10,38).

Ikona Svätej Trojice od Andreja Rubleva

3. Syn Boží sa stal človekom, aby nás vykúpil

Ježiš Kristus, druhá osoba Najsvätejšej Trojice, sa z lásky k ľuďom stal človekom.

4. Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce

Po smrti nás Boh bude súdiť podľa našich skutkov.

5. Duša človeka je nesmrteľná

Duša človeka je nesmrteľná a po smrti pokračuje v existencii.

6. Milosť Božia je na spásu potrebná

Človek nemôže dosiahnuť spásu sám zo svojich síl. Milosť Božia je nevyhnutná na dosiahnutie spásy.

Čnosti

Okrem šiestich hlavných právd je dôležité venovať pozornosť aj čnostiam, ktoré nás vedú k dobru. Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro. Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní.

Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro. Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske.

Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú „základné čnosti“ (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to: rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperantia). Spomínajú sa už v Starom zákone: „A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile“ (Múd 8,7) .

Základné čnosti:

• Rozvážnosť: Čnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie.
• Spravodlivosť: Morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí.
• Mravná sila: Morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro.
• Miernosť: Morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier.

Ľudské čnosti - nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí - očisťuje a povznáša Božia milosť. S Božou pomocou stvárňujú charakter a robia konanie dobra ľahkým.

Pre človeka zraneného hriechom nie je ľahké zachovať si morálnu rovnováhu. Kristov dar spásy nám udeľuje milosť potrebnú na to, aby sme vytrvali v úsilí o nadobudnutie čností.

Teologálne čnosti

Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka, aby mohli mať účasť na Božej prirodzenosti. Teologálne čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou.

Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka.

• Viera: Teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama.
• Nádej: Teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého.
• Láska: Teologálna čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.

Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju. Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu.

Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti.

Teologické čnosti

tags: #sest #hlavnych #pravd #v #katechizmus