Motív "silnejší zviazať slabšieho" má hlboké korene v biblických textoch a odráža sa v rôznych aspektoch ľudskej spoločnosti a histórie. Tento článok sa zameriava na interpretáciu tohto motívu v kontexte slovensko-maďarských vzťahov a kľúčových historických udalostí, ktoré formovali tieto vzťahy.
Mapa Československa po Viedenskej arbitráži (1938)
Historické korene nedôvery
Otázka, kedy a z akých dôvodov vznikla v mysliach bežných Slovákov hlboká nedôvera voči zámerom maďarskej politiky, ktorú nie je schopné odstrániť ani v podstate bezkonfliktné spolužitie konkrétnych Slovákov a Maďarov na zmiešaných územiach i mimo nich, je pre ďalší vývin slovensko-maďarských vzťahov kľúčová. Drobné napätia v týchto vzťahoch začali vznikať v prvej polovici 18. storočia, ale aj v čase vypätých revolučných udalosti a v zlomových bodoch spoločných dejín vždy zasahovali len čas populácie a vždy sa našli v slovenskom národnom kolektíve sily, ktoré verili v slovensko-maďarské vyrovnanie.
Ak chceme nájsť udalosť alebo udalosti, po ktorých prestali aj okrajové slovenské politické sily myslieť na vzájomné vyrovnanie sa pod „korunou svätého Štefana“, tak to boli Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938, následná okupácia južného Slovenska maďarskou armádou a vpád horthyovských vojsk na východné Slovensko 23.
Navštívil Som Krajinu Ktorá PREDALA Slovensko Za Zlato 1938 (NIE Maďarsko)... ŠOKOVALI Ma DOKUMENTY!
Viedenská arbitráž a jej dôsledky
Výsledky prvej svetovej vojny, najmä rozpad Uhorska niesli maďarské vládne kruhy veľmi ťažko. Nechceli a neboli schopné pochopiť, čo sa vlastne roku 1918 stalo, prečo sa utláčané národy „Koruny svätého Štefana“ rozhodli pochovať tisícročnú štátnosť a vydať sa na vlastnú cestu národnej samostatnosti. Hoci Trianon neuznal nástupníctvo po Uhorsku maďarskému štátu, ale ho v pomernom rozsahu prisúdil piatim krajinám - ČSR, Rumunsko, Juhoslávia, Rakúsko a Maďarsko - maďarská revizionistická propaganda šírila po svete lož o údajnom odčlenení 2/3 maďarského územia od tisícročného maďarského štátu.
Možnosť realizácie revízie sa naskytla až po nástupe A. Hitlera, ktorý sa netajil myšlienkou odstránenia „potupných zmlúv“ z Versailles, k moci v Nemecku. Spoločný revizionistický základ politiky horthyovskej vlády v Budapešti a nacistickej vlády v Berlíne veľmi rýchlo dostal oba štáty na platformu spolupráce. Hitler pri presadzovaní svojich agresívnych a expanzívnych plánov veľmi dobre vedel, že nemôže Nemecko dostať do všeobecnej vojny proti všetkým. Preto sa snažil svoje obete izolovať a postupne ich podriaďovať svojim mocenským záujmom. Pri izolácii a rozbíjanie prvej Česko-Slovenskej republiky našiel veľmi oddaného a užitočného spojenca práve v hortyovskom Maďarsku.
Maďarská politika, aj keď pod tlakom „Mníchova“ musela akceptovať aspoň formálne pri riešení slovensko-maďarských sporov etnický princíp, nikdy sa nevzdala tzv. integrálnej revízie, t.j. pričlenenia celého územia Slovenska k „svätoštefanskej ríši“. O tomto postoji svedčia viaceré dokumenty, ale najmä požiadavky, ktoré predložila na rokovaniach v Komárne 9. októbra 1938 česko-slovenskej delegácii na čele s predsedom autonómnej slovenskej vlády J. Tisom.
Viedenská arbitráž silno a nespravodlivo zaťala do slovenského územia, ale nie až tak, žeby ho spravila úplne neschopným samostatného života. Postup maďarských okupačných úradov na južnom Slovensku veľmi rýchlo zbavil ilúzií tých, ktorí si mysleli, že hádam sa maďarská politika z niečoho poučila a nebude opakovať staré chyby z Uhorska. Avšak úplný opak bol pravdou. Teror, bezprávie, obnovený národnostný útlak všetkým Slovákom pripomenuli, že maďarská politika sa nezmenila, ba naopak, celé svoje zlyhanie pred rokom 1918 pripisovala svojej „mäkkosti“ voči národnostiam.
Pobúrenie, ktoré nastalo na Slovensku po tom, ako začali prenikať správy o situácii na okupovanom území, doplnené o vianočnú streľbu do neozbrojeného davu v Šuranoch, presvedčili aj posledných pochybovačov, že prípadne „podčinenie“ Slovenska vtedajšiemu Maďarsku by znamenalo pre Slovákov obnovenie ešte tvrdšieho národnostného útlaku, ako tomu bolo do roku 1918.
Malá vojna a jej dopad
Nacistické Nemecko veľmi dobre poznalo strach slovenskej politiky z horthyovského Maďarska, a preto ho prirodzene zaradilo medzi nástroje, ktorými ovplyvňovalo rozhodovanie vtedajších slovenských politikov v prospech svojich agresívnych zámerov. Nebola preto náhoda, že A. Hitler pri rozhovore s J. Tisom večer 13. marca 1939, keď sa snažil presvedčiť váhajúcich slovenských politikov, aby vyhlásili nezávislosť Slovenska potrebnú na ospravedlnenie okupácie českých krajín, argumentoval hrozbou maďarského revizionizmu.
Vyhlásenie samostatného slovenského štátu 14. marca 1939 prebehlo pre novú slovenskú politickú elitu neočakávane hladko. Česko-slovenská branná moc na Slovensku sa podriadila novej vláde v Bratislave a už na druhý deň, 15. marca 1939 Budapešť uznala slovenský štát de facto i de iure. Štát, ktorého sa slovenská politika najviac obávala, tak neočakávane rýchlo vyjadril svoj súhlas s existenciou samostatného Slovenska. To, že to bol zo strany Maďarska len taktický krok, aby mohlo bez problémov okupovať zvyšok bývalej Podkarpatskej Rusi, sa tvoriaca sa slovenská zahraničná politika nedovtípila. Nemala na to ani čas, lebo už 15. marca 1939 začali západné Slovensko okupovať nacistické vojská a dávali nepokryte najavo, že územie až po Váh chcú pripojiť k vyhlásenému protektorátu.
Tento medzičas využilo horthyovské Maďarsko na vojenský vpád na východné Slovensko. Už 15. marca 1939 v súvislosti s prebiehajúcou okupáciou Podkarpatskej Rusi oznámila Budapešť do Berlína úmysel posunúť krajinskú hranicu západným smerom údajne z dopravno-technických hľadísk. Berlín s tým vyjadril súhlas a informoval aj Bratislavu, aby tomu nekládla odpor.
Preto s veľkým prekvapením a rozhorčením prijali Bratislava a vzápätí celé Slovensko správy o maďarskom vojenskom útoku 23. Maďarská armáda po zavŕšení operácií súvisiacich s okupáciou Podkarpatskej Rusi sa okolo 20 marca 1939 začala preskupovať a pripravovať vpád na východné Slovensko.
Maďarský útok na východné Slovensko začal neočakávane v skorých ranných hodinách 23. marca 1939. V niekoľkých prúdoch z priestoru Veľkého Berezného a Užhorodu postupovali do hĺbky slovenského územie smerom na Starinu, Stakčín a Sobrance. Na dezorientáciu slovenskej brannej moci použili aj trik s bielou zástavou a vyhlasovaním, že všetko sa deje po dohode s Hitlerom.
Maďarský vojenský vpád na východné Slovensko v marci 1939, ktorý neskôr historici pomenovali Malou vojnou, bol jedným z ozbrojených konfliktov približujúcich vtedajšiu Európu k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Zo strany horthyovského Maďarska išlo jednoznačne o ničím neodôvodnenú agresiu voči štátu, ktorý len pred pár dňami medzinárodnoprávne uznalo. Práve tento fakt sa na slovenskej strane hlboko vryl do pamäti a ešte viac prehĺbil nedôveru širokých slovenských más voči Budapešti.
Tabuľka: Straty počas Malej vojny
| Strana | Počet obetí |
|---|---|
| Slovenská strana | 21 vojakov |
| Maďarská strana | 20 vojakov |
V konflikte prišlo o život 21 slovenských a 20 maďarských vojakov, mnohí boli ranení a, samozrejme, mnohí padli do zajatia. Budapešť síce získala široký pás slovenského územia, ale ani o Bratislave nemožno hovoriť ako o porazenej strane. Práve tento konflikt umožnil slovenskej vláde zomknúť slovenské obyvateľstvo a konsolidovať si tak moc.