Farnosť Slatina nad Bebravou je súčasťou bohatej histórie a náboženského dedičstva Slovenska. V nasledujúcom článku sa pozrieme na historický vývoj náboženských pomerov v regióne, s dôrazom na farnosť Udiča a jej okolie, ako aj na vplyv opátstva Skalka na duchovný život stredného Považia.
Farnosť Udiča: Historický vývoj náboženských pomerov
Farnosť Udiča je súčasťou Žilinskej diecézy a dekanátu Považská Bystrica. Nachádza sa v Trenčianskom kraji, v okrese Považská Bystrica. Adresa farského úradu je Udiča 481, 018 01 Udiča. Správcom farnosti je ICLic. Mgr. Farnosť Udiča patrí k tým, v ktorých sa luteráni kŕčovite držali svojej viery.
Kanonická vizitácia z roku 1674 uvádza iba 15 obrátení. Roku 1688 bolo vo farnosti 1280 luteránov a len 304 katolíkov. V roku 1697 nachádzame vedľa 1523 luteránov len 100 katolíkov. Roku 1700 tu bolo 1645 luteránov a 170 katolíkov. Za Rákoczyovského povstania sa luteráni ešte viac rozmnožili. Po potlačení povstania sa pomer obrátil v prospech katolíkov zásluhou jezuitov a františkánov z Pruského. Roku 1766 tu nachádzame medzi 1291 katolíkmi už len 204 luteránov.
Filiálky farnosti
Kedysi ku fare patrili ako filiálky tieto obce: Okrut, Upohlav, Veľká Udiča, Prosné, Maríková, Klieština a Hatné. Keď sa roku 1755 stala Maríková farnosťou, pripadli tam Klieština a Hatné, takže Malej Udiči ostali len štyri filiálne obce: Okrut, Upohlav, Veľká Udiča a Prosné.
Kostol vo farnosti Udiča
Starý kostol bol podľa kanonickej vizitácie z roku 1674 z tvrdého materiálu, s klenbou nad svätyňou, ale vežu mal drevenú. Na oltári bol obraz sv. Mikuláša, pod víťazným oblúkom visel kríž s Ježišom Kristom. Roku 1694 bol kostol už v úbohom stave. V tomto roku sa drevená veža prestavala na kamennú a iste sa pritom opravil aj kostol. Len tak mohla stavba slúžiť až do roku 1783, kedy sa postavil terajší kostol.
Na stavbu kostola poukázal cisár Jozef II. 3 000 forintov. Stavba terajšieho kostola sa dá sledovať zo záznamov farského archívu. Roku 1775 prišiel do Malej Udiče za farára mladý 25-ročný kaplán Jozef Pažický, pochádzajúci zo zámožnej rodiny, ktorý naň venoval celý svoj rodinný majetok. Potrebnú pomoc mu poskytoval i otec biskup a kaplán. Stavba bola ukončená v roku 1783.
Tento rok sa dal vyčítať z latinského nápisu na triumfálnom oblúku, znejúcom v slovenčine takto: "Tento kostol povstal za cisára Augusta Jozefa II z cisársko-kráľovského nákladu 3000 a z všestrannej priazne nebies." Slávnostná posviacka tohto kostola otcom biskupom Fuchsom bola pri birmovke v nedeľu 22. júna 1788. Kostol bol zasvätený sv. Matúšovi.
Fara
Stará budova fary, podobne ako všetky fary v Trenčianskej stolici do 18. storočia, bola drevená. Okolo roku 1728 bola postavená kamenná fara. Táto budova slúžila celé storočie, hoci bola vlhká. Roku 1828 sa postavila nová dvojposchodová budova fary v klasicistickom štýle.
Cirkevné organizácie
- Apoštolská cirkev
- Bratská jednota baptistov
- Česká republika
- Cirkev bratská
- Evanjelická cirkev a. v.
Okolité farnosti
Okrem farnosti Udiča existujú aj ďalšie rímskokatolícke farnosti v okolí:
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Pruské
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Rybany
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Slatina nad Bebravou
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Stará Turá
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť sv. Kozmu a Damiána, Trenčianske Biskupice
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Šimonovany, Partizánske
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Trenčianske Mitice
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Visolaje
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Vysočany
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Zubák
Činnosť farských úradov zahŕňa vysluhovanie všetkých druhov sviatostí pre veriacich a duchovnú správu farnosti.
História obce Opatová a jej spojitosť so Skalkou
Pretože farnosť a obec Opatová leží v bezprostrednom susedstve so "Starou" Skalkou, jej dejiny úzko súvisia s týmto významným pútnickým miestom. História dosvedčuje, že v jaskyni na Skalke žili svätí pustovníci sv. Andrej a Benedikt, z ktorých sv. Benedikt tu život položil ako mučeník r. 1034.
Nad jaskyňou, kde žili sv. pustovníci, založil nitriansky biskup Jakub I. v roku 1220 opátstvo a uviedol doň bratov rehole sv. Benedikta. Biskup Jakub I. daroval opátstvu dediny Uyozd (Ujezd) a Pekho (Piechov), ležiace v trenčianskej župe, a majer Skalka. Základninu doplňoval každoročne 6 volov, 12 vykrmených bravov, 40 oviec, dvadsiatku čiastku zbožia všetkých desiatkov a štvrtú čiastku desiatkov beckovského vína.
Biskup Jakub I., horlivý nitriansky veľkňaz, padol vo vojne proti tatarom pri rieke Slaná r. 1241. Opátstvo na Skalke sa v krátkom čase stalo centrom duchovného života stredného Považia.
Kráľ Belo IV. daroval rehoľníkom polovicu majetku dediny Geste (asi Hoste), patriacej hradu trenčianskemu. Dedina Geste je dnešná Opatová, ktorá darovaním kráľovským dostala meno svojho nového pána - opáta na Skalke.
Či patrila Opatová cirkevne pod Skalku od založenia opátstva, a či pod faru u susednej Dobrej, možno diskutovať. Nasvedčuje tomu skutočnosť, že Opatovania i Kubrania slávia ešte dnes "hody" dobranského kostolíka: "Povýšenia sv. Kríža" viac ako titulus ecclesia opatov.: Sv. Stanislava, mučeníka.
Keď pominulo nebezpečenstvo husitské, Skalka sa obnovila a ďalej plnila úlohu duchovného centra na Považí, dokiaľ ju vojny o habsurgské dedičstvo v r. 1528 nezničili.
Príchod jezuitov na Skalku
V týchto časoch vial v Cirkvi a jej predstaviteľoch duch sv. Ignáca z Loyoly. Juraj Lippay, ostrihomský arcibiskup (1641 - 66) rozhodol sa v Trenčíne usadiť Jezuitov. Požiadal nitr. biskupa Jána Pyškyho, ktorému Sklaka patrila, aby im ho daroval. Inštalácia jezuitov na Skalke bola v septembri 1645. Prvým rektorom na Sklake bol Martin Fábry, Slovák. Keď počet pátrov na Skalke vzrástol, mohli sa dať do dôslednšej dušpastierskej práce.
Noví majitelia Sklaky a k tej patriaceho majera v Opatovej nemohli nechať "svoju dedinu" len tak bez duchovnej protihodnoty. Môžeme preto právom uzatvárať, že onedlho po upevnení sa jezuitov na Skalke a potom v Trenčíne, pomýšľali tu so stavbou kostola, ktorý bol postavený v r. 1690 - hoci fara bola založená až za 99 rokov po postavení kostola 1789. Kostol v Opatovej bol teda centrum obrody náboženskej pre naše dve obce.
Potom sa venovali jezuiti opatovskému majeru. Opát Ján Lippay dľa zápiskov zaopatril preň potrebný zápražný dobytok, okolití katolícki páni mu darovali ako "desiatky" 150 oviec, niekoľko krav a hospodársky riad. Starý pivovar v Opatovej dal zbúrať a postavil nový - pri ňom budovu pre správcu, ktorá dodnes stojí.
Pamiatka po Jezuitoch v Opatovej je i socha sv. Jána Nepomuckého, stojaca pri staničke železničnej. Branecký píše: "Jezuiti stavali kríže v meste (Trenčíne) na križovatkách, v dedinách: Zliechov, Opatová, Dobrá, Piechov, Zamarovec.."
Dňa 6. mája 1648 boli jezuiti so Skalky uvedení do Trenčína proti všetkým protestom luterského magistrátu Trenčianskeho. Sklaka ostala letnou ich rezidenciou "tusculum nostrum", ponechali tam desať pátrov a hospodárov. Na Skalke prijímali jezuiti a ubytovávali vznešených hostí. Často sa ta uchýlil ostrih. arcibiskup Juraj Lippay, ktorý sa chodieval každý rok liečiť do Trenč. teplíc. R. 1667 vystavili jezuiti Skalku nanovo. Dnešné rumy kláštora prezrádzajú, že to bola dôkladná práca v slohu barokovom.
Naša farnosť mala dvojitý osoh zo Skalky - duchovný a hmotný. Jezuiti boli "pastorec animerum" - duchovní pastieri Opatovej, kde mali svoje hospodárstvo. Zúčastňovali sa na púťach na Skalke - 17. Hmotný osoh musel byť tiež značný. Jezuiti boli dobrými hospodármi a naučili podľa svojich metód pracovať, obrábať zem, sadiť stromy i svojich poddaných.
Zánik jezuitov a Skalky
Skaza Skalky nastala, keď pápež Klement XIV zrušil v r. 1773 Jezuitov. Museli odísť z Trenčína 21.10.1773. Bola to rana pre slov. katolicizmus, najmä pre Trenčín. Majetok Skalky zhabal štát a utvoril z neho "študijný fond". Majetok mal hodnotu dľa popisu 212.000 zl. O Skalku bez majetku sa nechcel nik starať. Rok 1782 ponúkol štát Skalku piaristom, ale na opravy budov nechcel nič prispieť. Piaristi to odmietli. Potom ju ponúkli trenčianskemu farárovi - ale je neprijal. Inventár kostola P. Márie na Skalke porozdávali okolitým farám. Zdá sa, že sa najviac ušlo opatovskej. Dostala zvony, oltárne obrazy - relikvie, azda aj rúcha a prádlo. Veľký relikviár dosiaľ v úschove tunajšieho kostola, ale zbavený svätých ostatkov.
Dobrá novina
Už po tridsiatykrát sme mohli zažiť silu koledníckeho hnutia, obrovského počtu koledníkov, presne 19 400, ktorí spievali a vinšovali vo viac ako 1 000 obciach a mestách po celom Slovensku. Títo koledníci potešili 46-tisíc rodín, priniesli im vianočnú radosť, požehnanie a naplnili tak poslanie jubilejného roka - byť pútnikmi nádeje.
Obrovský počet rodín, ktoré každý rok prijímajú koledníkov do svojich príbytkov je rovnako veľkým znamením nádeje. Prijímajú radostnú zvesť, aby plnšie prežili vianočné dni, a prejavujú štedrosť a solidaritu s druhými. Postoj slovenských rodín je dôkazom ich veľkodušnosti, vzájomnej podpory i lásky k tradíciám. No najviac je dôkazom citlivosti na potreby druhých, zvlášť chudobných.
V mnohých obciach koledujú od domu k domu, čo ukazuje ešte silnejší evanjelizačný rozmer detskej koledníckej akcie a farnosť sa tak otvára celej komunite obce alebo mesta. Veľkú vďaku vyjadrujem našim biskupom, ktorých koledníci s radosťou stretávajú počas svätých omší na tretiu adventnú nedeľu, v tomto ročníku to bolo až 2 341 koledníkov.
Táto krásna tradícia tzv. vysielačiek siaha do roku 1997, kedy koledníci dostali prvýkrát biskupské požehnanie v Nitre, Banskej Bystrici a na Spišskej Kapitule. Biskupi stoja pri Dobrej novine úplne od začiatku. Keď sme v eRku rozbiehali Dobrú novinu a rozlišovali, či v nej pokračovať aj po prvom ročníku na Vianoce 1995, boli to i hlasy biskupov, ktoré nám v tom pomohli a veľmi nás povzbudzovali.
Tridsať rokov je už dosť dlhý čas a skutočne sa toho v histórii Dobrej noviny veľa udialo. Kolednícka akcia vyrástla v zapojení dobrovoľníkov i vo výške verejnej zbierky na jedno z najväčších podujatí na Slovensku. Do afrických projektov sme vyslali už viac ako 80 dobrovoľníkov, mnohým mladým ľuďom táto skúsenosť zmenila život.
Dobrá novina získala aj spoločenské uznanie - od roku 2000 chodíme koledovať k slovenským prezidentom. Od roku 2016 prichádzajú koledníci Dobrej noviny aj do Ríma a Vatikánu.
V kritických chvíľach bola pre nás vždy dôležitá nádej, že Boh, Stvoriteľ a Pán celého sveta, je v tom všetkom prítomný. Som rád, že celý 30. ročník bol o nádeji a že aj Jubilejný rok 2025 je takisto venovaný tejto čnosti.
Za požehnaním Dobrej noviny je veľa nenápadnej práce, ktorá je často robená dobrovoľne, no vždy so zapáleným srdcom, a ktorú treba vyzdvihnúť a oceniť. Moja posledná vďaka smeruje všetkým zahraničným partnerom, najmä z Rakúska, Nemecka a viacerých afrických štátov, vďaka ktorým sa začali mnohé spolupráce na rozvoji miestnych komunít v Keni, Ugande, Etiópii, Južnom Sudáne a ďalších subsaharských krajinách.
Dnes vieme, že za 30 rokov sme podporili viac ako 430 projektov v sume 17 miliónov EUR. Hoci je to z globálneho pohľadu iba kvapka v mori, my vieme, že táto kvapka je svedectvom bratskej lásky, úprimnej pomoci a solidarity.
Túžim po takej Dobrej novine, ktorá bude naďalej verne napĺňať svoje poslanie - cez koledovanie detí šíriť vianočnú radosť a solidaritu. Prajem Dobrej novine, aby dokázala aj v budúcich rokoch viesť deti k Bohu cez službu koledovania, aby ich uschopnila konať dobro pre blížneho, aby ich podnietila modliť sa za núdznych a ľudí na okraji záujmu a aby všetkých povzbudzovala zasadzovať sa za spravodlivosť a učiť sa solidarite s druhými.
| Rok | Počet koledníkov | Počet obcí | Počet potešených rodín |
|---|---|---|---|
| Jubilejný 30. ročník | 19 400 | Viac ako 1 000 | 46 000 |