Slovanský Boh Vojny: Kto to Bol?

Naši predkovia prichádzali na územie dnešného Slovenska v podstate s ešte stále sa vyvíjajúcim systémom vlastných bohov. V ich čele stál podľa všetkého vládca hromu a blesku, boh vojny a plodnosti Perún, ale Slovania poznali aj iných bohov - Velesa (Volosa), Svaroga, Dažboga, Svarožiča, Radegasta, Mokoš, Roda, Svantovíta, Prova, Porevíta, Peruniča, Triglava, Chorsa, Striboga, Ladu...

Všetkým je dobre známa mytológia grécka, rímska, či starogermánska. Napriek tomu, že vyznievajú úlohy niektorých bohov fantasticky, zabúdame, že aj Slovania, naši predkovia, mali svoju vlastnú mytológiu. O nej sa nám zachovalo menej poznatkov, pretože pisári, ktorí by ju mohli zaznamenať, už v období rozmachu Slovanov sami prijali kresťanstvo a to veľmi neholdovalo popisovaniu iných náboženstiev tak, ako ešte v prvých storočiach nášho letopočtu. Boli sme pohanmi, ktorých náboženstvo nebolo nutné skúmať a zaznamenávať.

Vývoj slovanskej ikonografie nám aspoň v náznakoch približujú nasledujúce úryvky z niekoľkých prameňov:

1. Slovo svätého Gregora(1) 4. stor. „Slovania títo začali obete prinášať Rodovi a Rožaniciam pred Perúnom, bohom svojím. (1) Sv. Gregor z Nazianzu (329-389). Jeho dielo bolo okolo polovice 11. storočia preložené do ruštiny a doplnené rôznymi vpismi.
2. Kronika Jána Malalu z Antiochie(1) 6. stor. „Po smrti Feosta,(2) ktorého tiež Svarog nazývajú, panoval Egypťanom jeho syn Slnko (Hélios), zvaný tiež Dažbog... Slnko potom panovník, syn Svaroga, ktorý je Dažbog, bol muž silný... nechcel porušiť zákon otca svojho Svaroga ... Ako hovoril básnik Homér o ňom, že Dažbog obvinil Afroditu z cudzoložstva s Áresom... Po smrti Dažboga, syna Svaroga, panoval Egypťanom Sosis... Feost ustanovil ženám zákon vydať sa len za jediného muža a vystríhať sa stykom s inými mužmi a tie, ktoré by tento manželský zväzok porušili, prikázal potrestať. Preto bol nazývaný bohom Svarogom. s rozličnými mužmi, ktorí sa im páčili a boli ako dobytok vo svojom smilstve. Keď sa dieťa narodilo, žene milé, povedala: „To je tvoje dieťa“, muž potom usporiadal slávnosť a uznal ho za svoje. Feost ale zrušil tento zákon a prikázal, aby jeden muž mal jednu ženu a žena si smela vziať len jedného muža; kto by tento zákon porušil, ten musel byť vhodený do ohnivej pece. Preto bol nazývaný Svarogom a bol uctievaný Egypťanmi... Za Feosta spadli kliešte z neba a začalo sa kovať železo a zbrane... v Antiochii. Jeho kronika bola v 10.-11.
3. Helmold z Bosavy(1): Vyhubenie Slovanov pobaltských 12. stor. „Majúc rozličné podoby bohov, ktorým polia, lesy, bôle aj rozkoše prideľujú, uznávajú, že jeden boh na nebesiach ostatným vládne, a tak je mocný, že iba o nebeské veci sa stará, ostatní potom bohovia, majúc pridelené iné úlohy, poslúchajú ho. 1) Helmold z Bosavy (cca. 1120 - po r.
4. „A začal knieža Vladimír v Kyjeve panovať sám jediný. i Chorsa, Dažboga i Striboga, Sima, Regla i Mokošu. A obetoval im, nazývajúc ich bohmi, a privádzali synov svojich i dcéry, a obetovali ich besom, i poškvrnili zem trebami(1) svojimi , a poškvrnila sa krvou zem Ruská i vŕšok ten... Vladimír potom posadil Dobryňu v Novgorode. I prišiel Dobryňa do Novgorodu, postavil modlu (Perúna - pozn.
5. Citované podľa: Slušný, J.: Svet slovanských bohov, časopis Korene, roč. XVI., č. 2/2009, s.

Naši predkovia Slovania, žijúc v lone prírody vnímali život a všetko vôkol seba dosť odlišne ako ho vnímame my teraz. Prírodu ktorá riadila ich každodenný život si predstavovali v oživenej podobe. Prírodné sily pokladali za božie bytosti. V slnku, v zemi, vo vode - živloch dôležitých pre ich život, pôsobili neviditeľné duchovné sily, ktoré si nesmierne vážili a uctievali ich. Nám dnes nepovšimnutom šumení dozrievajúceho obilia, v šuchote starého duba, lipy si predstavovali duchov a démonov. Napr. V dube, v mocnom košatom dube sídlil Boh úrody. Symbolizoval ho žaluď, a preto si z dubového dreva robili dlážky v domovoch a hospodárskych budovách.

Každý slovansky kmeň mal zvyčajne svojho vlastného Boha, ktorému postavili svätyňu, kde ho uctievali a udobrovali si ho obetovaním zvierat, a na slnovratoch aj obeťou najkrajšej panny z kmeňa. Mená Bohov sa však bohužiaľ podarilo zachovať len ak jeho význam presiahol hranice mesta, kraja a ak ho zachovali kronikári a pisári. Ktorý si ich však dosť splietali s Rímskymi a Germánskymi bohmi.

Veľmi významné pre našich predkov boli zvieratá. Ktoré boli pre nich životne dôležité a ich obetovaním na obradoch vo svätynách, Bohom dokazovali svoju vďačnosť a úctu. Svedčia o tom množstvo archeologických nálezov hlinených zvieracích sošiek (idolov) a kostier. Napríklad nález v Mikulčiciach na Morave - figúrky zvierat, sediel vtáčikov a hlavičiek alebo soška diviaka z Retry, nález zubrích lebiek v Nakle (Poľsko) ktoré pokladáme za hromadné obetovanie zvierat pred začatím stavby chrámu. Hada spájali s duchom plodnosti. Kone patrili ku charakteristickým znakom vojnových bohov. Kôň bol dôležitou súčasťou veštby víťaznej alebo prehratej vojny. Pes ktorý sa často nachádzal v hroboch, symbolizuje vernosť. Do hrobu ukladali aj kohúta, symbol zvestovania rána, sliepky, kurčatá a slepačie vajcia. Tento tradičný Slovanský zvyk sa udržal až do stredoveku aj po zavedení kresťanstva.

Východný Slovania maľovali hlinené vajíčka, a hovorili im pisanki. Ktoré sa našli v Poľsku a aj na Slovensku v Nitre - Dražovciach a v Bratislave. Tento výraz sa v ukrajinčine uchoval dodnes ako kraslice.

Naši predkovia už pred stáročiami vedeli to na čo sme my už pozabudli. Že každé poznanie je nedokonalé, lebo človek ma svoj život ohraničený narodením a smrťou. A nik z nás z vlastnej skúsenosti nevie nič o čase, keď sme sa ešte matke nenarodili. A aj naše premýšľanie o tom, čo nás čaká po smrti, je vlastne tápaním v nepoznanom. Teda všetci raz budú dospelými a raz aj zomrú a ostanú žiť v spomienkach svojich detí - tak ľudský rod pretrváva a tí, čo žili dávno pred nami, majú s nami i s tými čo prídu po nás, viac spoločné než si myslíme. Reč, spev, smútok aj radosť, zvedavosť, priateľov, sny aj sklamania. To všetko je rovnaké.

A ak má život človeka svoj začiatok v narodení a má i svoj koniec, potom má začiatok a život celého ľudstva, tiež raz vznikol, a preto musí skončiť. Celý život ľudstva nazývame Érou. O celej našej Ére, o tomto období vie iba najvyšší Slovanský boh, praboh Svarog, ktorý spí vo vnútri Slnka ako dieťa v priesvitnom vajci a roznášajú ho po oblohe. Zlaté farby nádhernej slnečnej kraslice však môže vidieť iba boh - človeka tá krása oslepuje. V Slnečnom vajci je Svarogovi teplučko a sladko. Svorag spí a zbiera sily. Keď sa skončí naša Éra, príde Éra po nás. Rovnako ako pred našou Érou bola Éra pred nami.

Svaroga patrón „nebeského ohňa“ zosobňuje nebeské svetlo a teplo (oheň, slnko), pokladali za tvorcu všetkých vecí a spoločenských zákonov. Predstavoval Boha Otca. Po stvorení sveta ustúpil do úzadia a prestal byť predmetom kultu. Uvádza sa že stanovil zákon jednoženstva a jednomužstva a tí čo ho porušili, mali byť uvrhnutí do ohnivej pece. A keď raz Svoragovi z nebies vypadli z rúk kováčske kliešte od tých čias ľudia na zemi kujú zbrane.

V tomto článku som zhrnul zhruba v skratke to čo sa nám dochovalo o Slovanských bohoch ctených na celom území obývanom Slovanským etnikom.

Perún - najdôležitejší slovanský boh, ktorý vládol ostatným. Bol bohom blesku, hromu, búrok a vojny. V mnohom sa podobal na boha Thora germánskej mytológie, kde mal určitú podobnosť aj v sekere. Tá bola jeho symbolom, kým symbolom Thora bolo kladivo. Perún vytváral blesky pomocou dvoch mlynských kameňov. Obetovali mu býka a len výnimočne aj ľudské obety.

Chors - boh nejasného zasvätenia, spájaný so Slnkom a inokedy s Mesiacom

Simargel - posol bohov, ktorý má byť prostredníkom medzi nebom a zemou.

Mokoš - zosobnenie Matky zeme je zároveň bohyňou plodnonosnej sily a úrodnosti. Počas osláv jej sviatku si prišli na svoje milovníci sexu. Sexuálne oslavy boli totiž vecou tradícií a povinnosti, ktorá nepochybne lákala viacero generácií. Uctievali ju prevažne východní Slovania.

Svarog - je jedným z najstarších a najvýznamnejších staroslovanských bohov. Bol bohom Slnka a ohňa, taktiež často zobrazovaný ako boh tepla. Mal zhotoviť nebeský kotúč, čiže Slnko, v kováčskej vyhni. Je akousi obdobou gréckeho Hefaistona a ľuďom mal zoslať kliešte, cenný nástroj pri obrábaní kovov. Na jeho miesto neskôr mali nastúpiť v niektorých západných oblastiach jeho syn Svarožič, a na východe Dažbog.

Živa - bohyňa života a životnej sily tiež nazývaná ako Siwa, Živena, alebo Rašiva, dáva život rastlinám aj zvieratám. Vynášanie Moreny, bábky zo slamy, či látky a jej hádzanie do vody či z mosta do rieky na jar, je symbolom konca jej vlády. Vládla totiž smrti a zime. Po jej vláde prišla vláda bohyne Vesny.

Vesna - bohyňa jari, mladosti a života zaháňala Morenu a prinášala oživenie zmrznutej prírody a oživovala všadeprítomnú zeleň. Bola jej zasvätená breza. Informácie o nej sa zachovali len ak v našich končinách a aj o nich sa nedá povedať, že ide s istotou o pôvodnú postavu, prípadne či sa naozaj volala Vesna.

Veles - bol bohom čried, ochranca pastierov a bol jedným z najstarších bohov Slovanov vôbec. Pre niektoré národy bol bohom podsvetia.

Trihlav - je mladším bohom, ktorý bol vyznávaný len v niektorých oblastiach západných Slovanov. Každá z hláv symbolizovala nebo, zem alebo podsvetie a mal vysoký význam najmä v oblasti okolo súčasného severozápadu Poľska.

Jarilo - boh vyobrazený ako mladý šťastný muž, ktorý vládne plodnosti a jarnému slnku. Patrí medzi mladších bohov, a pochádza z oblastí Pobaltia. Jarilo je aj na fotografii v tomto článku.

Rujevít - je ochrancom ostrova Rujana a je vyobrazovaný s až siedmimi tvárami a siedmimi mečmi s ôsmym v pravej ruke. Ďalšími bohmi na ostrove Rujana sú Porevít a Porenut, ktorí plnili taktiež úlohu ochrancov, hoci len ochrancov miest.

Simargl - jeho funkcia je nejasná. Hoci sa nám zachovala o ňom zmienka, pre podobnosť výrazu z iránskeho jazyka sa dozvedáme o možnej spojitosti s démonom podobným psovi, ochrancovi rastliny. Môže však ísť o dvoch bohov a to Sima a Rgla, čo by mohlo znamenať dobytok a obilie. Druhá možnosť je viac pravdepodobná aj vzhľadom k veľkému významu obilia pre Slovanov.

Devana - Perúnova dcéra, ktorej malo byť zasvätené nebeské svetlo a lokálne zasvetené aj to denné. V podobe zlatovlasého dievčaťa na zlatej stoličke si ju predstavujú zrejme skôr etnológovia a historici. Ide o predpokladanú bohyňu.

V rôznych kultúrach sveta zohrávali bohovia kľúčovú úlohu, pričom ich moc a vplyv sa často prejavovali prostredníctvom špecifických zbraní. Medzi najvýznamnejších bohov s charakteristickými zbraňami patria grécky Zeus a slovanský Perún. Ich zbrane symbolizovali ich silu, autoritu a schopnosť ovplyvňovať osudy ľudí.

Zeus a Perún: Porovnanie Bohov s Hromovládou

Zeus a jeho blesky

Zeus, vládca olympských bohov, bol známy svojimi bleskami. Táto zbraň mu umožňovala ovládať nebo, vyvolávať búrky a trestať tých, ktorí sa mu sprotivili. Blesky boli symbolom jeho neobmedzenej moci a spravodlivosti.

Perún a jeho sekera

Perún, slovanský boh hromu a blesku, bol zobrazovaný so sekerou alebo kladivom. Táto zbraň mu slúžila na ochranu ľudí pred zlom a na zabezpečenie úrody. Sekera symbolizovala jeho bojovnosť, odvahu a ochranu.

Hoci Zeus a Perún pochádzajú z odlišných mytologických systémov, ich zbrane majú niekoľko spoločných čŕt. Obe zbrane sú spojené s hromom a bleskom, čo symbolizuje ich moc nad prírodnými silami. Okrem toho, obe zbrane slúžia na ochranu a trestanie.

Napriek týmto podobnostiam existujú aj významné rozdiely. Zeusove blesky sú symbolom jeho absolútnej moci a autority, zatiaľ čo Perúnova sekera symbolizuje jeho bojovnosť a ochranu.

V gréckej mytológii Zeus používa svoje blesky v mnohých príbehoch, napríklad pri boji s Titanmi alebo pri trestaní ľudí za ich hriechy. V slovanskej mytológii Perún bojuje so zlými silami, ako je napríklad had Veles, a chráni ľudí pred nešťastím.

Zbrane Dia a Perúna nie sú len nástroje moci, ale aj dôležité symboly v kontexte ich kultúr. V gréckej kultúre Zeus symbolizuje poriadok, spravodlivosť a autoritu. V slovanskej kultúre Perún symbolizuje odvahu, bojovnosť a ochranu.

Keltská mytológia predstavuje súbor mýtov a legiend pochádzajúcich z územia Británie, Írska, západnej časti Pyrenejského polostrova, v Gálii (územie dnešného Francúzska), na severe Apeninského polostrova a ďalej cez strednú Európu až na polostrov Malá Ázia. Korene keltskej mytológie môžeme hľadať u Indoeurópanov, z ktorých príchodu na územie dnešnej Európy vznikli najmä keltské kmene.

Územie osídlené Keltmi

Kedysi boli bohovia a bohyne prísne rozdelení podľa národov. Íri alebo napríklad aj Briti mali rozdielne mená pre takmer identických bohov, alebo mali aj odlišných, vlastných. Postupom času sa však toto "rozdelenie" ztenčilo, až napokon ostalo len veľmi málo bohov a všetci sú svorne označovaní za keltských bohov.

Významní keltskí bohovia vojny:

• Toutatis (Teutates): Waleský boh, ale uctievaný bol aj v Gálii. Je považovaný za otca kmeňov a tiež je bohom vojny. Zobrazovaný je najmä so zbraňami. Ochraňoval bojovníkov a zaisťoval blahobyt. Ako ochrannému božstvu, ktoré malo zaistiť celistvosť a nedotknuteľnosť územia kmeňa, mu bola zasvätená korisť získaná od premožených nepriateľov. K jeho symbolom patrí kôn, alebo kone. Jeho meno sa stalo známym aj vďaka filmom a komixom o Asterixovi a Obelixovi a zvolaniu: "Pri Toutatisovi!" Spolu s Taranisom a Esusom tvorí keltskú božskú trojicu.
• Taranis: Je bohom hromu a pán neba (pôvodne waleský boh, neskôr aj galský). Je schopný zosielať blesky pomocou špirál, ktoré zdobia jeho ramená. Je tiež pánom nebeského ohňa a kňazi utišovali jeho hnev upaľovaním obetí zaživa. Chráni hory a vyvýšené miesto, lebo to sú posvätné oblasti. Niektoré zdroje Taranisa stotožňujú s írskym bohom Dagdom. Spolu s Esusom a Toutatisom tvorí tzv. keltskú božskú trojicu.
• Morrigan: Bola írskou bohyňou, čiže pochádzala aj z rodu Tuatha Dé Danann. V súčasnosti ju môžeme poznať v dvoch rovinách. V tej prvej sa Morrigan zobrazuje v podobe havrana alebo vrany a je považovaná za bohyňu plodnosti, konfliktu, riek a jazier, veštby, vojny, osudu a smrti. Často sa zjavuje na vojnových poliach, kde panuje, ale boja sa nezúčastňuje. Väčšinou ju zobrazujú v čiernej zbroji s dvomi kopijami. Je patrónkou kňažiek a čarodejníc. V druhej rovine je považovaná za trio bohýň vojny v jednom tele, pričom každý mesiac ovládala telo iná zo sestier. Najpravdepodobnejšie sú Macha (okrem vojny je spájaná s mestami, vládou a koňmi), Badb (ktorá predstavovala "vojnovú vranu", často spôsobovala strach a zmätok medzi vojakmi) a Nemain (je považovaná za "vílieho ducha" horúčkovitého zmätku vojny).
• Epona je ženským protikladom boha Toutatisa. Takisto bola bohyňou najmä pre obyvateľov Gálie. Jej meno sa dá doslovne preložiť ako "konská bohyňa" alebo "božský kôň". K jej atribútom patrí najmä kôň, rovnako ako je to pri bohovi Toutatisovi, preto bola často zobrazovaná práve na koni. Je považovaná za bohyňu plodnosti a prosperity, takisto bola ochrankyňou roľníctva, mala moc nad úrodou, ale aj nad plodnosťou dobytka.
• Dagda je najvyšší keltský boh (pôvodne írsky boh z rodu Tuatha Dé Danann). Označovali ho za "otca všetkých" alebo za "pána všetkého vedenia", takisto bol aj "pánom štyroch živlov". Je nesmierne múdry a vzdelaný, majster všetkých remesiel, vynikajúci v čarodejníckom umení, pôvodca hojnosti a znovuzrodenia (mohol vracať život, kvôli čomu ho považovali aj za boha života), veľký bojovník. Ochranca najmä kňazov a druidov. Pán a boh nebies.
• Lugh (alebo tiež Lug) je bohom, ktorého uctievali najmä Íri, významný boh z rodu Tuatha Dé Danann. Jeho meno doslovne znamená svetlo, ale tiež havran, jasný alebo žiariaci (mnohé legendy uvádzajú, že z tváre mu vychádzala ostrá žiara, kvôli ktorej mu len málokto dokázal hľadieť priamo do tváre bez toho, aby z toho oslepol).

V keltskej mytológii sa môžeme veľa dozvedieť najmä o dobývaní Írska. Legendy hovoria najmä o hlavných postavách Tuatha Dé Danann.

Tuatha Dé Danann - je rasa božských bytostí, údajne pochádzajúcich z bohyne Danu. Boli to obyvatelia Írska pred príchodom Keltov.

Gaelovia, prví gaelsky hovoriaci Kelti, boli potomkami Mílových synov, ktorí prišli zo Španielska. Hneď ako dorazili do Írska, narazili na tri bohyne zeme - Banbhu, Fódlu a Ériu. Každá z nich žiadala sľub, že pokiaľ sa im podarí v Írsku úspešne usídliť, pomenujú zem podľa nej. Veštec Amhairghin uistil Ériu, že sa zem bude nazývať jej menom.

Ako koexistujú mytológie Boha vojny?

Keltská mytológia sa vyznačuje aj rôznymi magickými bytosťami:

Banshee: Dá sa voľne preložiť ako "žena z kopcov" alebo ako "víla smrti". Je známa svojim vysokým a zúfalým kvílením a plačom, ktorými oznamuje smrť niektorého člena rodiny. Podľa legiend a povestí má každá dôležitá rodina v Írsku svoju vlastnú banshee. Banshee je duša mŕtvej víly alebo zavraždenej nevinnej dievčina. Zjavuje sa v trochu podobách.

Clíodhna (Cleena): Je jednou z ľudu Tuatha Dé Danann a je považovaná za kráľovnú všetkých Banshee.

Melusine (Meluzína): Je víla, alebo duch sladkých vôd, ktorá má namiesto nôh hadí alebo rybí chvost (podobne ako morská panna). Niekedy býva zobrazovaná aj s krídlami. V súčasnosti ju považujeme za rozprávkovú bytosť, ktorá rozkazuje vetru.

Víly: Sú v keltskej mytológii považované za bytosti žijúce v podzemí alebo v paralelnom svete, ktorý koexistuje s tým ľudským. Mnohí tvrdia, že ide o duše mladých dievčat a žien, ktoré sa utopili alebo spáchali samovraždu.

Oberon a Titánia: Sú podľa rôznych legiend a mýtov panovníkmi vo svete víl a takisto kraľujú aj celému rozprávkovému svetu.

tags: #slovansky #boh #vojny