„SPE SALVI facti sumus“ - v nádeji sme spasení, hovorí svätý Pavol Rimanom i nám (Rim 8, 24). „Vykúpenie“, spása, nie je podľa kresťanskej viery len nejaký prostý fakt. Vykúpenie nám bolo darované v tom zmysle, že nám bola darovaná nádej, odôvodnená nádej. Jej sila nám umožňuje čeliť prítomnosti.
Prítomnosti, ktorá je aj ťažkou súčasnosťou a možno ju prijímať a žiť, ak smeruje k cieľu a ak si týmto cieľom môžeme byť istí, ak je tento cieľ taký veľký, že stojí za námahy spojené s cestou k nemu. Tu sa nám bezprostredne vynára otázka: Akej povahy je vlastne táto nádej, aby zdôvodnila tvrdenie, podľa ktorého a opierajúc sa oň, a to len pre samotný fakt, že táto nádej tu je, sme spasení? Prv než sa budeme venovať týmto dnes tak citlivo vnímaným otázkam, musíme si najskôr pozornejšie vypočuť biblické svedectvo o nádeji.
„Nádej“ je totiž ústredný pojem biblickej viery, natoľko, že v mnohých úsekoch sa zdá, že „vieru“ a „nádej“ možno navzájom zameniť. Tak List Hebrejom úzko spája „plnosť viery“ (porov. 10, 22) a „neochvejné vyznávanie nádeje“ (porov. 10, 23). Aj keď Prvý Petrov list povzbudzuje kresťanov, aby boli vždy pripravení dať odpoveď ohľadne Logos - zmyslu a dôvodu - ich nádeje (porov. 3, 15), „nádej“ sa tu rovná „viere“.
Aké dôležité bolo pre povedomie prvých kresťanov zistenie, že prijatie daru dôveryhodnej nádeje sa prejavuje aj tam, kde sa konfrontuje kresťanský život so životom pred prijatím viery alebo so životom príslušníkov iných náboženstiev. Pavol pripomína Efezanom, ako pred tým, než stretli Krista, boli „bez nádeje a bez Boha na svete“ (Ef 2, 12). Samozrejme, Pavol vie, že mali svojich bohov, mali svoje náboženstvo, no ich bohovia sa ukázali ako pochybní a ich protirečivé mýty nevyvolávali žiadnu nádej. Napriek svojim bohom boli bez Boha, v dôsledku čoho sa nachádzali v temnom svete a pred nejasnou budúcnosťou.
„In nihil ab nihilo quam cito recidimus“ - „Ako rýchlo padáme z ničoty do ničoty“ - hovorí epitaf z tohto obdobia - slová, v ktorých medzi riadkami cítiť to, čo naznačuje aj Pavol. V tom istom zmysle hovorí aj Solúnčanom: Vy sa nemusíte „zarmucovať ako ostatní, čo nemajú nádej“ (1 Sol 4, 13). Aj tu zaznieva ako rozlišovací prvok kresťanov skutočnosť, že majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život nekončí v prázdnote. Len ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, stáva sa znesiteľný aj život v prítomnosti.
Môžeme teda povedať, že kresťanstvo nebolo len „radostnou zvesťou“ - oznámením dovtedy neznámych právd. V našom slovníku by sa mohlo povedať, že kresťanské posolstvo nebolo len „informatívne“, ale aj „performatívne“. To znamená, že evanjelium nie je len oznámením vecí, ktoré možno vedieť, ale vytvára skutočnosti, ktoré menia život. Temná brána času, budúcnosti, sa roztvorila dokorán.
Teraz sa však vynára otázka: V čom spočíva „nádej“, ktorá ako nádej znamená „spásu“? Jadro odpovede nachádzame v úryvku z Listu Efezanom, ktorý sme práve citovali: Efezania boli pred stretnutím sa s Kristom bez nádeje, lebo boli „bez Boha na svete“. Dospieť k poznaniu Boha, pravého Boha, znamená dostať nádej. Pre nás, ktorí stále žijeme s kresťanským pojmom Boha a sme si naň zvykli, vlastnenie nádeje, pochádzajúcej z reálneho stretnutia s týmto Bohom, si už takmer ani neuvedomujeme.
Skúsenosť Jozefíny Bakhity ako príklad spásy
Príklad svätice našich čias nám môže v istom zmysle ukázať, čo znamená prvý raz a skutočne stretnúť tohto Boha. Myslím na Afričanku Jozefínu Bakhitu, svätorečenú pápežom Jánom Pavlom II. Narodila sa približne v roku 1869 - ona sama nevedela presný dátum -, v sudánskom Darfúre. Keď mala deväť rokov, uniesli ju priekupníci s otrokmi, bola krvavo dopichaná a päťkrát predaná na trhoch v Sudáne. Napokon sa ako otrokyňa ocitla v službe matky a manželky istého generála, kde bola denne do krvi bičovaná, z čoho jej na celý život zostalo 144 jaziev.
Nakoniec ju kúpil taliansky obchodník pre talianskeho konzula Callista Legnaniho, ktorý sa pre postup mahdistov vrátil do Talianska. Tam po takých hrozných „majiteľoch“, ktorých majetkom do tej chvíle bola, Bakhita spoznala „majiteľa“ úplne iného - a v benátskom nárečí, ktoré sa tam naučila, volala slovom „paron“* aj živého Boha, Boha Ježiša Krista. Doteraz poznala len majiteľov, ktorí ňou pohŕdali a zle s ňou zaobchádzali, v najlepšom prípade ju považovali za užitočnú otrokyňu. Teraz však počula, že jestvuje „paron“ nad všetkými majiteľmi, Pán všetkých pánov, a že tento Pán je dobrý, zosobnená dobrota.
Dozvedela sa, že tento Pán poznal aj ju, on ju stvoril, ba dokonca ju miloval. Aj ona bola milovaná, a dokonca od najvyššieho „Parona“, pred ktorým sú aj všetci majitelia iba biedni služobníci. Ona bola poznaná, milovaná a očakávaná. Tento Pán osobne zažil dokonca údel bičovaného a teraz ju očakával „po Božej pravici“. Takže aj ona mala nádej - nielen malú nádej, že našla menej krutých majiteľov, ale veľkú nádej: som bezpodmienečne milovaná a čokoľvek sa stane, táto Láska ma očakáva. A tak je môj život dobrý.
Prostredníctvom spoznania tejto nádeje bola „vykúpená“, necítila sa viac otrokyňou, ale slobodnou Božou dcérou. Pochopila, na čo myslel Pavol, keď Efezanom pripomínal, že predtým boli bez nádeje a bez Boha vo svete - že boli bez nádeje, lebo boli bez Boha. Keď mala Bakhita neskôr možnosť vrátiť sa do Sudánu, odmietla to, lebo sa už nechcela viac odlúčiť od svojho „Parona“.
Dňa 9. januára 1890 bola pokrstená a pobirmovaná a z rúk benátskeho patriarchu prijala prvé sväté prijímanie. Ôsmeho decembra 1896 zložila vo Verone sľuby v kongregácii sestier kanosiánok a odvtedy sa - popri svojich prácach v sakristii a na vrátnici kláštora - snažila na mnohých cestách v Taliansku povzbudzovať do misií. Cítila, že oslobodenie, ktoré prijala prostredníctvom stretnutia sa s Bohom, Ježišom Kristom, musí šíriť ďalej, že aj ona sa musí darovať druhým, čím väčšiemu počtu ľudí.
Prv než sa budeme venovať otázke, či stretnutie s tým Bohom, ktorý nám v Kristovi ukázal svoju tvár a otvoril svoje srdce, môže byť aj pre nás nielen „informačným“, ale aj „performačným“, je potrebné spýtať sa, či môže natoľko premeniť náš život, aby sme sa cítili vykúpení prostredníctvom nádeje, ktorú obsahuje, vráťme sa ešte k prvotnej Cirkvi.
Nie je ťažké uvedomiť si, že skúsenosť malej africkej otrokyne Bakhity bola aj skúsenosťou mnohých ľudí mučených a odsúdených na otroctvo v období rodiaceho sa kresťanstva. Kresťanstvo neprinieslo sociálno-revolučné posolstvo podobné tomu, v ktorom padol v krutom boji Spartakus. Ježiš nebol Spartakus, nebol bojovník za politické oslobodenie ako Barabáš alebo Bar-Kochba. To, čo priniesol Ježiš, ktorý sám zomrel na kríži, bolo niečo úplne odlišné: stretnutie s Pánom všetkých pánov, stretnutie so živým Bohom a teda stretnutie s nádejou, ktorá bola silnejšia ako utrpenia otroctva a ktorý ňou z vnútra menil život a svet.
Čo sa znova odohralo, vidieť najjasnejšie v Pavlovom Liste Filemonovi. Ide o veľmi osobný list, ktorý Pavol píše vo väzení a zveruje ho zbehnutému otrokovi Onezimovi práve pre jeho majiteľa Filemona. Áno, Pavol posiela otroka jeho pánovi, od ktorého utiekol, ale robí to nie formou nariadenia, ale prosbou: „prosím ťa za svojho syna Onezima, ktorého som splodil v okovách... Poslal som ti ho naspäť, jeho, to jest moje srdce... Veď azda preto odišiel na čas, aby si ho dostal navždy. Už nie ako otroka, ale oveľa viac ako otroka: ako milovaného brata, milého najmä mne...“ (porov. Flm 1, 10 - 16).
Keď sa ľudia, ktorí sa podľa civilného stavu správali medzi sebou ako otroci a páni, stali členmi Cirkvi, medzi sebou sa stali bratmi a sestrami - tak sa totiž kresťania navzájom oslovovali. V sile krstu boli znovuzrodení, boli naplnení tým istým Duchom a spolu, jeden vedľa druhého, prijímali Pánovo telo. Hoci vonkajšie štruktúry zostávali tie isté, toto menilo spoločnosť zvnútra. Ak List Hebrejom hovorí, že kresťania nemajú tu na zemi stály príbytok, ale hľadajú ten budúci (porov.
Musíme dodať ešte iný pohľad. Prvý list Korinťanom (1, 18 - 31) nám ukazuje, že veľká časť prvých kresťanov patrila do nízkych spoločenských vrstiev, a práve preto boli otvorení pre novú nádej, ako sme to videli na príklade Bakhity. Napriek tomu už od začiatku tu boli aj konverzie v kruhoch aristokratov a vzdelancov. Pretože aj oni žili „bez nádeje a bez Boha vo svete“. Mýty stratili svoju vierohodnosť, náboženstvo rímskeho štátu skostnatelo v obyčajnom ceremoniáli, ktorý sa úzkostlivo dodržiaval, no zúžil sa len na „politické náboženstvo“.
Filozofický racionalizmus vyčlenil bohov do sféry nereálna. Božstvo vnímali v rôznych formách kozmických síl, no Boh, ku ktorému by sa mohli modliť, nejestvoval. Pavol úplne výstižne zobrazuje problém vtedajšieho náboženstva, keď stavia proti sebe život „podľa Krista“ a život pod vládou „živlov sveta“ (Kol 2, 8). V tomto ohľade môže byť podnetný jeden z textov sv. Gregora Naziánskeho. Hovorí v ňom, že vo chvíli, keď sa mudrci vedení hviezdou klaňali novému kráľovi Kristovi, nastal koniec astrológie. Odteraz sa totiž hviezdy pohybujú po dráhach, ktoré určil Kristus.2 Naozaj, v tejto scéne sa obrátilo dovtedajšie vnímanie sveta, čo, i keď iným spôsobom, prebieha aj dnes.
Nie prvky vesmíru a zákonitosti hmoty, ktoré v konečnom dôsledku vládnu svetom a človekom, ale osobný Boh vládne nad hviezdami, teda nad vesmírom. Nie zákonitosti hmoty a evolúcie sú poslednou ustanovizňou, ale rozum, vôľa a láska, teda Osoba. A ak poznáme túto Osobu a ona pozná nás, potom nie neúprosná moc hmoty je poslednou inštanciou; potom nie sme otrokmi vesmíru a jeho zákonov, ale sme slobodní.
Toto povedomie v staroveku ovplyvňovalo úprimne hľadajúcich duchov. Sarkofágy z počiatkov kresťanstva názorne zobrazujú takéto chápanie: tvár smrti, pred ktorou sa otázka o význame zmyslu života stáva nevyhnutnou. Postava Krista je na antických sarkofágoch interpretovaná predovšetkým dvomi obrazmi: postavou filozofa a pastiera.
Filozofiou sa v tých časoch všeobecne nechápala náročná akademická disciplína, ako sa nám prezentuje dnes. Filozofom bol predovšetkým ten, kto vedel učiť základnému umeniu: umeniu, ako byť správnym spôsobom človekom - umeniu žiť a zomierať. Ľudia si iste už oddávna uvedomovali, že veľká časť tých, čo sa potulovali ako filozofi, ako učitelia života, boli iba šarlatáni, ktorí si svojimi rečami zabezpečovali peniaze, kým o pravom živote nemali čo povedať. O to vyhľadávanejší bol pravý filozof, ktorý by vedel pravdivo ukázať cestu života.
Ku koncu tretieho storočia stretáme po prvý raz v Ríme na sarkofágu istého dieťaťa v kontexte Lazárovho vzkriesenia postavu Krista ako pravého filozofa, ktorý v jednej ruke drží evanjeliá a v druhej pútnickú palicu, charakteristiku filozofa. Touto palicou víťazí nad smrťou. Evanjelium prináša pravdu, ktorú potulní filozofi márne hľadali. Na tomto výjave, ktorý sa potom cez dlhé obdobie objavoval na sarkofágoch, vyznieva jasne to, čo vzdelaní i jednoduchí ľudia nachádzali v Kristovi: hovorí nám, kto v skutočnosti je človek a čo má robiť, aby bol opravdivo človekom. Ukazuje nám cestu a táto cesta je pravdou. On sám je súčasne jedno i druhé, a preto je aj životom, ktorý všetci hľadáme. Ukazuje nám aj cestu, ktorá vedie až za smrť. Len ten, kto toto dokáže, je skutočným učiteľom života.
Túto istú pravdu nám zviditeľňuje obraz pastiera. Tak ako pri obraze filozofa aj pri postave pastiera mohla prvotná Cirkev nadviazať na vzory, jestvujúce v rímskych časoch. V nich bol pastier vo všeobecnosti vyjadrením sna o pokojnom a jednoduchom živote, po ktorom túžili ľudia v zmätku veľkomesta. Teraz sa tento obraz čítal v rámci nového scenára, ktorý mu dával hlbší obsah: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba... Aj keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou...“ (Ž 23, 1. 4).
Pravý pastier je ten, ktorý pozná aj cestu, prechádzajúcu údolím smrti. Ten, ktorý aj na ceste poslednej osamelosti, na ktorej nás nikto nemôže sprevádzať, kráča so mnou a vedie ma po nej. On sám prešiel touto cestou, zostúpil do kráľovstva smrti, zvíťazil nad ňou a vrátil sa, aby ňou teraz sprevádzal nás, aby nám dal istotu, že spolu s ním nájdeme priechod. Vedomie, že existuje ten, ktorý ma sprevádza aj v smrti, a jeho „prút a palica sú so mnou“, a preto sa „nemusím báť zlého“ (porov.
Ešte raz sa musíme vrátiť k Novému zákonu. V jedenástej kapitole Listu Hebrejom (v. 1) sa nachádza istý druh definície viery, ktorá túto čnosť úzko spája s nádejou. Okolo ústredného slova tejto vety vznikla už od reformácie medzi exegétmi diskusia, v ktorej, ako sa zdá, sa dnes nachádza možnosť spoločnej interpretácie. Nateraz ponechám toto slovo nepreložené: „Viera je hypostasis toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ Cirkevným otcom a stredovekým teológom bolo jasné, že grécke slovo hypostasis treba do latinčiny preložiť slovom substantia. Latinský preklad tohto textu, ktorý sa zrodil v starobylej Cirkvi, teda hovorí: „Est autem fides sperandarum substantia rerum, argumentum non apparentium“ - viera je „podstata“ toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.
Tomáš Akvinský, používajúc terminológiu tej filozofickej tradície, v ktorej žil, to vysvetľoval takto: viera je „habitus“, teda trvalá dispozícia duše, vďaka ktorej v nás začína večný život a rozum je vedený, aby súhlasil s tým, čo nevidí. Pojem „podstata“ je teda prispôsobený v tom zmysle, že pre vieru je počiatočným spôsobom, mohli by sme povedať ako „zárodok“ - teda podľa „podstaty“ - v nás prítomné to, v čo dúfame: všetko, pravý život. A preto, že samotná vec je už prítomná, prítomnosť toho, čo má prísť, rodí istotu: táto „vec“, ktorá má prísť, nie je zatiaľ viditeľná navonok (nejaví sa), ale preto, že ju ako počiatočnú a dynamickú skutočnosť nosíme vo svojom vnútri, rodí sa už jej určité vnímanie.
Lutherovi, ktorému List Hebrejom sám osebe nebol veľmi sympatický, pojem „podstata“ v kontexte jeho ponímania viery nič nehovoril. Preto výraz hypostasis/substantia/podstata nechápal v objektívnom zmysle (ako skutočnosť v nás prítomnú), ale v subjektívnom, ako vyjadrenie vnútorného postoja. V dôsledku toho musel prirodzene chápať aj výraz argumentum/dôkaz ako dispozíciu subjektu. Táto interpretácia si získala v 20. storočí súhlas - aspoň v Nemecku - aj v katolíckej exegéze, takže ekumenický preklad Nového zákona v nemeckom jazyku, schválený biskupmi, hovorí: „Glaube aber ist: Feststehen in dem, was man erhofft, Überzeugtsein von dem, was man nicht sieht“ (viera je: byť si istí v tom, v čo dúfame, byť presvedčení o tom, čo nevidíme).
Toto samo osebe nie je mylné. Nie je to však zmysel textu, pretože výraz použitý v gréčtine (elenchos) nemá subjektívnu hodnotu „presvedčenia“, ale objektívny význam „dôkazu“. Preto právom súčasná protestantská exegéza dosiahla odlišné presvedčenie: „Dnes teda nemožno pochybovať, že táto protestantská interpretácia, ktorá sa stala klasickou, je neudržateľná.“ Viera nie je len nejaké subjektívne zameranie sa na veci, ktoré majú prísť, ale momentálne ešte úplne absentujú. Viera nám niečo dáva. Dáva nám už teraz niečo z očakávanej skutočnosti ...
Vykúpený je každý človek, lebo Ježiš Kristus zomrel a zaplatil za hriechy každého človeka. Spasený je však ten, kto prijme vieru v Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych a v pokání zanechá svoj starý hriešny život.
Kresťan svoju vieru prehlbuje ako si buduje vzťah s Bohom (číta Sv. Písma, modlí sa, rozjíma, pristupuje k sviatostiam, koná skutky lásky...).
Ak sa pýtame, kedy a ako to Boh urobil, že nás zahrnul toľkou milosťou a „obživil nás s Kristom“, odpovedáme, že to urobil vo svojom Svätom Krste, ktorý sme my s vierou a dôveru prijali. Tu položil základ, ktorý je nemenený, nevyvrátiteľný a na ktorom môžeme stavať a obstáť. Ale milosťou sme spasení! Preto sa ani nesnažme sami sa spasiť, sami sa ospravedlniť a sami za zachrániť, ale prijímajme spásu ako dielo skutočného Majstra, ktorým je Boží Syn. Prijímajme to, čo On vykonal a čo nám dáva a ponúka v Slove a v sviatostiach. Lebo Božia dobrota je koncentrovaná v diele Kristovom a v Ňom nám ukázal aj novú budúcnosť a večnosť, ako pripravenú, hotovú a dokonalú.
Mnohí kresťania i nekresťana si myslia, že to ide a pôjde aj inak. A to v zmyse hesla: Urob si sám! Opakujem preto, že je dobre, ak sme pokorní a prijímame svedetco apoštolské: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba, je to dar Boží.
Je nám ľúto, keď sa ktokoľvek namiesto skutočnej viery v Božiu milosť a dielo PJK spolieha na seba a svoje zásuhy a skutky. Na druhej strane, ak vieme, že to najdôležitejšie, najpotrebnejšie a najsvätejšie dielo Pán Boh vykonal z milosti a skrze Krista nám aj všetko daroval a my dôverujeme tomuto dielu, iste z vďaky, z úcty a obdivu budeme konať to, čo sa Bohu ľúbi. Mravnosť človeka začína tam, kde spozná, že je Bohom milovaný, skrze Krista vykúpený a Duchom Svätým posilňovaný v dobrom kresťanskom konaní. Kiež nás toto poznanie osvieži, poteší a naštartuje k novej vďake, dobrorečeniu a chodeniu po Božích cestách. Amen.
Stať sa kresťanom znamená prijať Ježiša Krista skrze vieru ako dar a dôkaz Božej lásky a odpustenia. Dôsledkom je trojitá oddanosť jednej osobe - Ježišovi Kristovi. Odovzdávame sa mu celou svojou osobou, t.j.
Ježiša Krista musíme osobne prijať, ako svojho Pána a Spasiteľa. Až potom môžeš spoznať Boha osobne a prežívať Jeho lásku a plán. /Ján 1:12, Ef. 2:8-9, Zj.
Ako kresťania máme za to, že Boh Otec, Syn Ježiš i Duch Svätý pre nás urobil všetko, čo urobiť mohol.
Je potrebné pristúpiť k Bohu nie skrze náboženstvo, ale osobným vzťahom s Ježišom Kristom. Teda biblickým spôsobom podľa Božieho Slova.
Adam na začiatku všetko pokazil, ale Pán Ježiš Kristus to všetko pred 2000 rokmi dokonale napravil. Prečo to Pán Ježiš podstúpil ? Urobil to z lásky k trpiacenu ľudstvu, lebo inak nevie iba milovať ( Boh je láska, a Jeho podstata je láska ). Urobil to z lásky za nás, aby sme my nemuseli trpieť na zemi, ale ani vo večnosti ( na zemi chorobami, kliatbami, trápený démonmi, chudobou, smrťou a nakoniec vo večnosti večnou smrťou - odlúčenie od života s Bohom). Ježiš to urobil, aby nás vytrhol z otroctva hriechu a smrti (satana). Hriech je zničujúca duchovná sila, a má svoj následok ( smrť ). Ev. Ev. ,, Skutky Apoštolov 10 : 34 Vtedy otvoril Peter ústa a povedal: V pravde poznávam, že Bôh nehľadí na osobu, 35 ale že v každom národe ten, kto sa ho bojí a činí spravedlivosť, je príjemný jemu.
Dlhy čas sa diabol pokúšal nahovoriť mi, že ma Boh trestá za niečo, čo zlé som v živote urobil. Chvíľu som sa tým zaoberal, ale nakoniec som povedal: „Diabol, ja som sa takto narodil. Narodil som sa s deformovaným srdcom a vážnymi vnútornými problémami. Aký význam by teda malo, keby ma Boh mal trestať za moje skutky ešte pred mojím narodením?
Niekedy diabol povie: „Si chorý, pretože niečo urobili tvoji rodičia.“ To je to, čo si apoštoli mysleli o človeku, ktorý sa narodil slepý. Niektorí ľudia nesprávne citujú Ježišovu odpoveď vo verši 3 a hovoria: „Ani on, ani jeho rodičia nezhrešili. Bol chorý, len aby ho Boh mohol uzdraviť.“ Ale to nie je to, čo hovorí Biblia: „… ale, aby boli skutky Božie zjavené na ňom.
Pokračoval som v hľadaní odpovede. Všetko, čo som vedel, bolo to, čo som počul od kazateľov a iných ľudí. Niektorí hovoria: „Tvoja choroba je Boží skutok. To všetko robí Boh.“ Nemohol som prijať toto vysvetlenie.
Ako dieťa som nikdy nebol šťastný. Nikdy som sa nesmial. Otec nás opustil, keď som mal šesť rokov. To, že som bol chorý, na mňa citovo vplývalo. Bol som slabý a v škole som sa nemohol brániť pred inými deťmi. Každý ma mohol zbiť, hoci aj dievčatá. Keď som sa pokúšal bitku vrátiť, od veľkej námahy som upadol do bezvedomia, pretože mi dobre nefungovalo srdce.
Mnohokrát som bol v bezvedomí aj 45 minút a raz to trvalo jeden a p...
| Pojem | Význam |
|---|---|
| Spása | Záchrana od večného zatratenia duše |
| Vykúpenie | Zaplatenie za hriechy každého človeka Ježišom Kristom |
| Viera | Dar od Boha, základ toho, čo dúfame, dôkaz toho, čo nevidíme |
Ježiš uzdravuje slepého.