Prvým ovocím Ducha Svätého je láska a ten, kto je Bohom milovaný, odpovedá na túto lásku, miluje Boha a svojich blížnych a žehná aj svojim nepriateľom. Takýto človek potom v srdci pocíti skutočnú radosť.
Pán Ježiš v evanjeliu hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,9-12). Slovo radosť je v Novom zákone spomenuté 133-krát.
Osobitným miestom radosti je 15. kapitola Evanjelia podľa Lukáša. Nachádzame tu tri podobenstvá: o stratenej ovci, o stratenej drachme a o stratenom synovi. Keď sa ovca, drachma a syn stratili, spôsobilo to smútok. Tí, ktorí ich hľadali a nakoniec našli, zakúsili radosť. Pastier, žena a otec v týchto podobenstvách sa všetci radovali.
Pastier vzal ovcu s radosťou na plecia a len čo prišiel domov zavolal priateľov a susedov a povedal im: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila“ (Lk 15,5-6). Podobne čítame o žene, ktorá našla drachmu: zvolala priateľky a susedky a povedala: „Radujte sa so mnou...“ (porov. v. 9). A otec, ktorému sa vrátil stratený syn, dá priniesť najlepšie šaty, vzácny prsteň, obuv, vykŕmené teľa a povie: „Jedzme a veselo hodujme...“ (porov. v. 22-23). A staršiemu synovi, ktorý sa nad tým všetkým pohoršoval, vysvetľuje: „Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (v. 32).
Radosť je teda nájdenie toho, čo sme stratili, alebo nájdenie niečoho cenného: pokladu v poli, alebo vzácnej perly (Mt 13,44-45). Už v Starom zákone je radosť spojená s návratom k Pánovi, o čom svedčí hlavne vyslobodenie ľudu z Egypta, a jeho vstup do zasľúbenej zeme.
Začiatok smútku treba hľadať v Edene, keď Adam a Eva stratili priateľstvo s Bohom a prístup do raja, ktorý museli opustiť. Toto je tá základná strata, od ktorej sa odvíjajú všetky ostatné. Preto je evanjelium radostnou zvesťou, lebo nám hovorí o tom, že Ježiš nám raj vydobyl späť, že nám znova otvoril cestu a my doň môžeme opäť vstúpiť.
Ako začína Nový zákon? Archanjel Gabriel pozdravuje Máriu Chaire - Raduj sa! Je to naplnenie proroctva o radosti dcéry Siona, pretože uprostred nej, v jej lone, teraz skutočne býva Pán. A ona túto radosť prináša Alžbete a Jánovi, ktorý poskočil radosťou v lone svojej matky.
Na konci Nového zákona, keď sa Ježiš lúči s apoštolmi, hovorí im: „Zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme. ... Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Jn 16,22; Mt 28,20). Neskôr, keď ho učeníci videli vzkrieseného, „zaradovali sa“ (porov. Jn 20,20). Evanjelium je radostná zvesť, že uprostred nás prebýva Boh, že je pri nás a ešte viac: že je v nás. V Skutkoch apoštolov sa dozvedáme, že kadiaľ učeníci prešli, tam „nastala veľká radosť“ (Sk 8,8) a oni aj uprostred prenasledovaní „boli naplnení radosťou“ (Sk 13,52). Nechajme sa aj my vtiahnuť do tohto prúdu radosti!
A keď sa hriechom vzdialime od Pána, keď sa stratíme, cesta späť nie je ťažká. Pretože nebeský Otec má vždy pre nás otvorenú náruč a ponúka nám svoje milosrdenstvo. Radosť nie je to isté čo zábava alebo prechodné oduševnenie, nie je to len jednoducho optimizmus. Kresťanská radosť je plodom osobného stretnutia sa so živým Kristom, je ovocím Ducha Svätého.
Ustavičná radosť v Pánovi
Sv. Pavol nám v Liste Filipanom pripomína: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Túto výzvu robí zvláštnou slovíčko USTAVIČNE. Je mnoho dôvodov na radosť. Radosť pociťujeme, keď sa nám niečo veľké podarí, alebo keď sa v rodine narodí dieťa, keď vyhráme súťaž, alebo nejakú cenu. Ale ustavične sa radovať, teda stále? Nie je to trochu zvláštne? A čo keď ma niekto horko sklamal, alebo som dostal zlú správu od lekára, rozpadajú sa mi plány, lebo pozíciu, po ktorej som túžil, dostal niekto iný, alebo ležím v nemocnici... Je opäť mnoho okolností, kedy radosť neprežívame. Nie je to až akési bezcitné, vyzývať v takýchto situáciách k radosti? A ako sa vôbec dá niekomu prikázať radovať sa? Nie je radosť niečo, čo prichádza a odchádza v závislosti od okolností, ktoré my sami nevieme ovplyvniť?“
Áno, je pravdou, že či cítime alebo necítime radosť, naše emocionálne rozpoloženie často závisí od faktorov, na ktoré nemáme dosah. Raz sa ráno zobudíme v dobrej nálade, inokedy vstaneme „ľavou nohou“. A aj počas jedného dňa sa nám nálady menia. Dobrá správa nás poteší, iná zase sklame, ľahko nás čosi nahnevá. Tak ako je to s tou ustavičnou radosťou?
Radosť, o ktorej hovorí sv. Pavol, je vedomie, že napriek prudko meniacim sa skutočnostiam okolo nás, napriek často turbulentným emóciám, je tu niekto, kto je ten istý včera i dnes a naveky - Ježiš Kristus (porov. Hebr 13,8). On je tým pevným bodom, stredom všetkého, kam smeruje naša viera, nádej a láska. Dôležité je, aby sme nezostali na povrchu, pri vonkajšom posudzovaní udalostí, ale všetko vzťahovali k podstatnému.
Emócie sú často na povrchu, ale v duši môže byť napriek búrke pokoj a radosť. Keď nás sv. Pavol vyzýva k ustavičnej radosti, chce nám vlastne povedať: nežite povrchne, ale buďte zakorenení v Kristovi a v hĺbke duše nájdete pokoj a radosť. Sv. Pavol hovorí z vlastnej skúsenosti. Slová adresované kresťanom vo Filipách o ustavičnej radosti písal Pavol z väzenia! Jeho život nebol vôbec jednoduchý, práve naopak. Na svojich misijných cestách si prešiel mnohými skúškami: bol bitý, kameňovaný, stroskotal na lodi, zakúsil hlad, smäd, nahotu, prenasledovanie. V Druhom liste Korinťanom hovorí dokonca o takom súžení, ktoré bolo nad jeho sily, takže sa mu už nechcelo ani žiť (porov. 2 Kor 1,8).
Ako sa teda dostaneme z povrchu, kde nami zmietajú rôzne emócie, stále hlbšie, až na to miesto v strede našej duše, kde nájdeme istotu a vnútornú radosť, lebo tam prebýva Ježiš? (Sv. Terézia z Avily to miesto nazývala vnútorný hrad, sv. Dostaneme sa tam MODLITBOU. Keď sa modlíme rannú a večernú modlitbu, keď sa modlíme ruženec, prichádzame na sv. omšu, čo robíme? Zostupujeme z povrchu do vnútra duše, do stredu, do vnútornej komnaty, kde prebýva Ježiš. Modlitba je upriamenie srdca na prítomnosť Ježiša v nás. Takto žili svätí. Snažili sa o život v Božej prítomnosti.
Prečo mala Matka Tereza vždy na tvári úsmev, hoci pracovala v najhorších slumoch sveta, kde nebolo nič len chudoba a utrpenie? Pretože nežila na povrchu, ale zakorenená v Kristovi sa rozdávala druhým. Alebo sv. Tomáš Morus - ako mohol kráčať k vlastnej poprave s humorom? Sv. František Saleský povedal: „Svätý, ktorý je smutný, je naozaj smutný svätý“. (Teda inak povedané: na zaplakanie).
Svätý Otec sa teraz vo svojich katechézach venuje téme čností a nerestí a zároveň vyhlásil rok modlitby. Pretože to spolu súvisí! Sv. Pavol tiež hovorí, že treba „pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Sk 20,35). Pavol tu cituje slová samého Ježiša! On nás posiela túto radosť rozdávať druhým. Je to radosť zo spásy, ktorú môžeme prežiť aj s prichádzajúcim Pôstnym obdobím.
Na Popolcovú stredu si pripomenieme vlastnú pominuteľnosť: Prach si a na prach sa obrátiš. Liturgia Cirkvi nám predkladá tieto slová nie preto, aby nám zobrala radosť zo života, práve naopak, aby nám pripomenula, že smrť nemá posledné slovo. Ukazuje nám cestu k večnej radosti. Poznačenie čela popolom nám síce na jednej strane pripomína náš odchod zo sveta, ale zároveň nám hovorí, že sme povolaní žiť večne s Bohom.
Pôst je v tomto zmysle obdobím radosti, lebo Bohu dávame možnosť nás pretvárať a pripravovať nás na večný život s ním. Je teda prípravou na večnú radosť. Keby Ježiš nevstal z mŕtvych, tak by sme žili v zúfalstve, v presvedčení, že koncom všetkého je temný hrob.
Myslime tiež na to, že Pôstne obdobie je príležitosťou hľadať stratený kontakt s Bohom, ale aj s ľuďmi. Skutky pokánia, o ktoré sa chceme počas pôstneho času snažiť (modlitba, pôst, almužna) nie sú samoúčelné, ale sústreďujú náš vnútorný zrak na náš konkrétny život, na náš vzťah k Bohu a naše vzťahy s blížnymi.
Jedného dňa prišiel k Wurmbrandovi istý ruský dôstojník. Nemal ani tie najmenšie vedomosti o Bohu. Pastor mu začal čítať Reč na vrchu a Ježišove podobenstvá o láske. „Keď ich počul, skákal v nevýslovnej radosti po izbe a volal: ‚Aká jedinečná krása! Ako som len mohol žiť bez poznania tohto Krista!‘ Bolo to po prvýkrát, čo som videl niekoho tak veľmi sa tešiť z Ježiša. Potom som mu začal čítať o Ježišovom umučení, ale vôbec som ho na to vopred nepripravil. Dôstojník klesol späť do svojho kresla a začal bezradne plakať. Uveril v záchrancu, a ten bol teraz mŕtvy. Pozeral som sa naňho a hanbil som sa, že ja som sa nazýval kresťanom a dokonca farárom, ktorý si doteraz myslel, že môže iných poučovať. No sám som nikdy nemal takú účasť na Kristovom utrpení, ako to urobil tento ruský dôstojník... Potom som mu prečítal správu o vzkriesení. O tom tiež nič nevedel... Tu sa udrel do stehna a hrubo zaklial, no myslím, že preňho to bola v tomto okamihu „svätá“ nadávka... Od radosti nahlas zvolal: ‚On žije!‘ A znovu začal celý blažený skákať po izbe. Povedal som mu, aby sme sa pomodlili. Spolu so mnou padol na kolená a jeho modlitba bola takáto: ‚Ó, Bože, aký si ty len dobrý chlapík! Keby som ja bol na tvojom mieste a ty by si bol ja, nikdy by som ti neodpustil tvoje hriechy.
Kostol môže byť niekedy aj miestom plným rušivých elementov: mobilných telefónov s nepríjemným zvonením, starších ľudí, ktorí hlasno (a neprestajne) kašlú a, samozrejme, plačúcich detí. Ale čo dieťa, ktoré sa usmieva? Je to rušivý prvok pri bohoslužbe?
V 70. rokoch 20. storočia sa americká humoristka Erma Bombecková zúčastnila na bohoslužbe, na ktorú nikdy nezabudla. Stalo sa niečo, čo ju pobúrilo. Tu je jej opis toho, čo sa stalo: „Minulú nedeľu v kostole ma zaujalo malé dieťa, ktoré sa otáčalo ku každému a zoširoka sa na nás všetkých usmievalo. Nežmurkalo, nedžavotalo, nekričalo, nekopalo, netrhalo spevníky ani sa neprehrabávalo v maminej kabelke. Len sa usmievalo. Nakoniec ním matka trhla a javiskovým šepotom, aké sa dalo počuť v malom divadle na Broadwayi, povedala: ‚Prestaň sa vycierať! Si v kostole!‘ A ako keby mu práve dala remeňom na zadok, začali sa mu po lícach kotúľať slzy. A matka ešte dodala: ‚Takto je to lepšie,‘ a vrátila sa k svojim modlitbám. To ma naozaj nahnevalo.
Napadlo mi, že celý svet je v slzách a táto žena nič nepochopila. Chcela som si pritiahnuť toto dieťa so slzami zaliatou tvárou k sebe a povedať mu o svojom Bohu. O šťastnom Bohu. O usmievavom Bohu. O Bohu, ktorý musel mať zmysel pre humor, keď stvoril takých ľudí, ako sme my. Chcela som mu povedať, že je chápavý Boh, ktorý rozumie malým deťom, ktoré sa v kostole špárajú v nose, lebo sa nudia.
„Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15,13). Nádej alebo iným slovom dôvera je čnosť, ktorú v dnešnej dobe zvlášť potrebujeme.
Ivan Mojsejev pochádzal z Moldavska a ako 18-ročný v roku 1970 musel nastúpiť do vojenskej služby v Sovietskej armáde. Bol presvedčený, že si Pán od neho praje, aby vydával o ňom svedectvo, aby nemlčal. Po dvoch rokoch vo vojsku zomrel mučeníckou smrťou a jeho posledné slová boli: „Kristus miluje všetkých hriešnikov!“ Jeho jedinou náboženskou praxou v armáde bola modlitba. To však stačilo na to, aby mal mnohé nepríjemnosti a bol často trestaný. Raz na ceste k výsluchu mu spontánne napadol jeden verš z Biblie: „Radosť z Pána je moja sila!“ z Knihy Nehemiášovej. Táto modlitba ho potom sprevádzala v jeho ťažkých skúškach. Bola mu veľkou útechou a posilou. Napriek mnohým duševným a fyzickým útrapám dokázal zostať Bohu verný.
Mnohým okolo seba pomohol nájsť Boha a aj sám cítil ako ho Boh premieňa: „Vo svojej duši som cítil ako ma stále viac napĺňa Božia prítomnosť. Láska v mojom srdci horela ako ticho horiaca svieca pred ikonou.
V Medžugorí Panna Mária veľa hovorí o radosti. Raz si vizionárka Mária uprostred živej skupiny Talianov všimla malého starého kňaza, ktorého tvár vyžarovala neobyčajne hlbokú radosť. Po prednáške k nemu pristúpila a spýtala sa ho: „Odpusťte mi, prosím, že sa pýtam tak priamo, ale prečo ste taký plný radosti? Určite máte nejaké tajomstvo.“ „Rád Vám ho prezradím, slečna,“ povedal s úsmevom. „Mám 95 rokov. Keď som mal päť rokov, smutne som si uvedomil, že ľudia sa vždy sťažujú, aj z najmenšieho dôvodu, a to ma šokovalo. Cítil som, že aj Pána Ježiša to zarmucovalo.
Preto som s ním uzavrel zmluvu a sľúbil som mu, že počas nasledujúcich 100 rokov svojho života sa nikdy nebudem sťažovať, naopak, že ho budem za všetko chváliť, za dobré aj zlé dni, a že si budem vždy vážiť dar života. A musím povedať, slečna, že som svoj sľub dodržal. A počas všetkých tých rokov, keď som Pánu Bohu za všetko ďakoval, mi zlo nedokázalo ublížiť a vyhol som sa všetkým démonom!“ „Ale teraz už máte 95 rokov, tak Vaša zmluva čoskoro vyprší!“ „Nedávno som o tom premýšľal...
Zakúsiť Božie milosrdenstvo v odpustení našich hriechov je prameňom čistej radosti. Radosť z odpustenia podarujme ďalej: odpustime každý zo srdca svojim blížnym, ako nás to Pán Ježiš učí v jednom z podobenstiev, kde istý kráľ odpustil svojmu sluhovi celú jeho obrovskú dlžobu a očakával, že aj on bude konať rovnako (porov. Mt 18,21-35).
Dajme si predsavzatie všímať si viac ľudí okolo nás a ak vidíme, že je niekto smutný, urobme mu aj konkrétne nejakú radosť: vypočujme ho, ak chce s nami zdieľať svoje trápenie, podarujme malú sladkosť, kvietok, či nejakú povzbudivú myšlienku od svätého, ktorú môžeme napísať do sms-ky alebo na kartu. Potešme napr. niekoho z rodiny telefonátom, alebo návštevou. Snažme sa nájsť si každý deň čas, kedy v tichu zostúpime do hĺbky duše na osobné stretnutie s Ježišom. Duchovný učitelia odporúčajú využiť okamihy ráno po prebudení a večer pred usnutím, teda prvé a posledné chvíle dňa.
,,Bolesť, úzkosť, sklamania, to v plnej miere si musíme prekonať v sebe. Hľadať silu, útechu, vzdorovať statočne a s kľudnou mysľou. Máš trpieť za to, že druhý je podlý, nečinný, hlúpy, bez tvorivej mysle?
Synoda je pre každú diecézu/eparchiu pozvaním, aby sa vydala na cestu hlbokej obnovy, ako ju k tomu inšpiruje Boží Duch svojou milosťou. Synoda uvažuje nad hlavnou otázkou: Ako sa dnes v Cirkvi uskutočňuje naše „spoločné kráčanie“ synodálnym spôsobom?
V širšom pohľade sú spoločníkmi na ceste všetci ľudia, s ktorými sa stretávame, žijeme a vchádzame do interakcie rôznym spôsobom a rôznou silou a hĺbkou vzťahov. V užšom pohľade sú spoločníkmi na ceste vnímaní tí ľudia, ktorí majú podobné alebo rovnaké záujmy, vyznávajú rovnaké hodnoty a svetonázor. V najužšom pohľade v kontexte viery sú spoločníkmi na ceste (viery) ľudia rovnakého vierovyznania, teda farníci, ktorí chodia do chrámu; často sa však viera prežíva individuálne.
Práve farnosť je tou organickou inštitúciou, ktorá dáva radosť a pocit príslušnosti k Cirkvi, ale môže byť tiež príčinou, pre ktorú sa s Cirkvou rozlúčia. Kvalita farnosti je odrazom spoločenského, sociálneho a duchovného stavu jednotlivých veriacich, ktorí jej charakter spoločne vytvárajú. Nezastupiteľné miesto v našich podmienkach má i osobnosť duchovného pastiera - kňaza, jeho postoj a príklad sú pre mnohých veriacich určujúcim činiteľom a cez jeho osobnosť si vytvárajú i obraz o Cirkvi v širšom rozmere.
Ikona Svätej Trojice od Andreja Rubleva
V súvislosti s pandémiou a vakcináciou veriaci vnímali ako negatívum, že postoje (hierarchie) Cirkvi spôsobovali rozdelenie a polarizáciu vo farnosti. V súvislosti s vnímaním farnosti, ľudia veľmi oceňujú, že naše farnosti sú malé a že sa farníci môžu viac spoznať a mať medzi sebou bližší kontakt. To sa zvlášť účinne dosahuje, ak vo farnosti existuje určité menšie spoločenstvo (napr. spoločenstvo rodín, Modlitby matiek, stretká mladých).
Treba spomenúť, že život farností v uplynulých dvoch rokoch silnou mierou ovplyvnila Corona kríza V istej farnosti napr. kňaz (pred coronakrízou) raz za mesiac organizoval v nedeľu spoločný farský obed pre rodiny s deťmi; po nedeľnej liturgii sa išlo na obed do blízkej reštaurácie a následne na farskom úrade bola formačná prednáška na určitú tému.
Farníci teda túžia a si želajú, aby sa podporoval vznik malých spoločenstiev a skupín vo farnosti a s tým súvisí aj potreba lepšej komunikácie medzi kňazom a veriacimi a medzi veriacimi navzájom. Práve v týchto spoločenstvách (čo je aj jedným z podtitulov synody) sa naplno prežíva, že sme „spoločníkmi na ceste“. Ako sa vyjadril jeden starší farník, počas komunizmu „sme zažili takého malé spoločenstvá“ a oni sú oporné body cirkvi (spoločenstvo nie chrám!).
Podľa vnímania veriacich, kňaz musí zohrávať dôležitú úlohu v spoločenstve, on má zodpovednosť, aj keď v praktických otázkach môže rozhodovať aj člen spoločenstva. Bolo tiež poukázané na to, že v Cirkvi existuje veľa druhov spoločenstiev (mládežnícke, Modlitby Matiek). Ukazuje sa, že mnohí gréckokatolíci sa angažujú aj iných spoločenstvách mimo svojej gréckokatolíckej farnosti (napr. v hnutí Svetlo - Život (Oáza), Focolare, Notre Dame, Neokatechumenát, Obnova v Duchu Svätom, v oratóriách u saleziánov), čo niektorí kritizujú. Iní v tom zasa vidia dobrý znak univerzálnosti Cirkvi. Výzvou v tomto smere do budúcna je, ako preniesť niektoré formy pastorácie napr. mládeže do našich farností.
Niektorým farníkom zasa chýba to, že sa málo komunikuje medzi veriacimi v rámci farnosti. Majú na mysli medzigeneračný dialóg, keď starší ľudia odovzdávajú svoje životné skúsenosti, skúsenosti s Bohom, skúsenosti viery (skúsenosti Cirkvi), životné skúsenosti, výchovné rady (čo som robila dobre a naopak, čo som robila zle). Priestor na to je napr. v spoločenstve Modlitby matiek. Tu by sa mohol pastoračne využiť Svetový deň starých rodičov a seniorov, ktorý sa od minulého roku (2021) každoročne slávi v Katolíckej cirkvi na štvrtú júlovú nedeľu, blízko sviatku svätého Joachima a svätej Anny, Ježišových „starých rodičov“. Tento rok to bude 24.
Počúvanie je jednou zo základných podmienok pre správne fungovanie a rozvíjanie sa spoločenstva Cirkvi, spoločnosti i rodiny. Ak nepoznáme, čo veriaci cítia, o čom premýšľajú, čo ich trápi a zaujíma, ťažko môžeme vytvoriť spoločenstvo Kristovej lásky. Veriacich trápia problémy dnešnej doby, v cirkvi hľadajú porozumenie, duchovnú oporu i odpočinok. Sú otvorení pre konkrétnu pomoc núdznym, ale túto pomoc (duchovnú i materiálnu) tiež očakávajú.
V duchu Kristovho „Pravda vás oslobodí“ je potrebné byť k tomuto aspektu pastorácie veľmi pozorným. Ak panuje nezhoda v názoroch - je potrebný trpezlivý vzájomný dialóg, ktorý nebude sprevádzaný emóciami pastierov, lež snahou o pochopenie dôvodov prečo farník/farníci tento postoj či názor preferujú a konštruktívnym vysvetľovaním, či hľadaním východísk hľadať riešenie.
V odpovediach účastníci poukázali na to, že naši kňazi sú prístupní a otvorení pre komunikáciu. Veriaci sa vyjadrili v tom zmysle, že kto chce, je zo strany kňaza/cirkvi vypočutý. (Človek je ochotný vyjadriť svoj názor, keď vie, že bude vypočutý). Naopak, ak je kňaz uzavretý, neochotný počúvať, ľuďom to bráni vyjadriť svoj názor. Komunikácia a spolupráca je vo farnosti veľmi dôležitá. Tiež sa poukázalo na to, že musí existovať dialóg, musíme sa počúvať navzájom a aj kňaz chce počúvať.
Ukazuje sa potreba rozširovať komunikáciu, osobitne internetovú komunikáciu (kňaz napr. Internetová komunikácia bola zvlášť nápomocná počas Corona-krízy, keď sa vo viacerých farnostiach prenášali sv. liturgie cez online stream. Jednou z iniciatív bola aj Vianočná scénka (jasličková pobožnosť), ktorú pripravil a zrežíroval miestny kňaz, keďže kvôli opatreniam nebolo možné realizovať jasličkovú pobožnosť na Vianoce fyzicky v chráme. Veriaci tiež poukázali na to, že u bratov rímskokatolíkov je viac iniciatív, čo sa týka života farnosti. Vďaka takýmto aktivitám sa upevňujú vzťahy. Je tiež pravdou, že nemusí všetko iniciovať kňaz; iniciatíva môže prísť aj zdola. (Našou slabou stránkou je, že „My Gréci sme takí, že nás treba potiahnuť…“).
Pokiaľ ide o to, či je hlas Cirkvi v spoločnosti počuť, pozorujeme, že Cirkev často nie je vypočutá. Chudobných a marginalizovaných - tých zastupuje len Cirkev.