Ako jediný zo siedmich detí sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu. Keďže túžil stať sa kňazom, zvolil si blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne, kde ho však v apríli 1950 zastihla celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam - akcia K (Kláštory).
Práca v Jáchymovských uránových baniach bola pre Antona Srholca ťažkou skúškou.
Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže, čo bolo súčasťou vládnej snahy o ich „prevýchovu“. Keďže toto úsilie komunistického režimu stroskotalo, mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu.
Pokus o útek a väzenie
Prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí, sa dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu, avšak kvôli rozvodnenému toku sa museli vrátiť. Cestou späť takmer celú skupinu zaistili na nich čakajúci vojaci. Anton smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr ku Dvom levom a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952 a tu si mladík, ktorý nemal iný záujem, len študovať, vypočul ortieľ - dvanásť rokov väzenia.
V rýchlom slede za sebou vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci až napokon skončil v uránových baniach Jáchymov. Antona v Jáchymove ničili neznesiteľné pracovné podmienky, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, v práci však musel pokračovať. V „poslednej chvíli“ ho v roku 1960 zachránilo vyhlásenie amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov.
Anton sa vrátil k rodičom, no dlho si nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Podarilo sa mu pracovať len ako nekvalifikovanému robotníkovi, pričom ho zo zreteľa nepúšťala ani Štátna bezpečnosť. V rokoch 1965 - 1968 pracoval v Ostrave vo Vítkoviciach pri vysokých peciach. Využil svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka. To mu pomohlo získať miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu.
Kňazské pôsobenie a zákaz činnosti
V roku 1969 si zaobstaral povolenie na trojmesačný pobyt v Taliansku, kde v septembri 1969 začal štúdium na Univerzite v Turíne. Anton mal byť vysvätený za kňaza v r. 1970 v Turíne, keďže však od štátu nedostal dostatočne dlhé povolenie pobytu, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája vysvätil samotný pápež Pavol VI. Napriek všetkému sa Anton rozhodol vrátiť domov.
Bol síce kňazom, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave a tamojší dekan mu neskôr vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. Jeho duchovná práca ale režimu krajne nevyhovovala, preto bol neskôr preradený do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali i štátny súhlas a mohol pracovať opäť len ako robotník a skladník v Doprastave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989.
Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vnímal Anton Srholec veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil, vedel, čo znamená sloboda. Venoval sa charitatívnym aktivitám a bol činný v spoločenských a sociálnych organizáciách.
Anton Srholec sa venoval charitatívnym aktivitám a bol činný v spoločenských a sociálnych organizáciách.
Resoty a pomoc bezdomovcom
Od roku 1992 sa Anton Srholec venoval bezdomovcom, pre ktorých zriadil v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice resocializačné centrum Resoty. Ide o neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a z pomoci dobrodincov. V domove zvanom RESOTY je ubytovaných 60 bezdomovcov a 40 ich dochádza ambulantne.
Bol doslova symbolom obetavosti a pozitívneho vzťahu k životu napriek všetkým útrapám, ktoré prekonal. Bol vždy pripravený pomôcť a hoci získal množstvo ocenení, zostával nesmierne skromný. V deň jeho 85. narodenín 12. júna 2014 pripravili v Bratislave konferenciu venovanú jeho celoživotnému dielu. Dožil sa necelých 87 rokov, zomrel v Bratislave 7. januára 2016. Na jeho pohreb sa zišlo toľko ľudí, že sa ani do rozľahlých priestorov Blumentálskeho kostola nezmestili.
Spomienka a Antona Srholca
Európsku cenu Pamäti národa udelili Antonovi Srholcovi nielen za jeho osobný príbeh v čase totality, ale aj za to, ako pojem sloboda naplnil po nežnej revolúcii - ako predseda Konfederácie politických väzňov udržiaval spomienku na našu nedávnu minulosť a ako prvý založil na Slovensku útulok pre ľudí bez domova.
Prehľad pôsobísk Antona Srholca
| Obdobie | Pôsobisko | Pozícia |
|---|---|---|
| Do apríla 1950 | Šaštín | Saleziánske Gymnázium |
| Apríl 1950 | Podolínec, Priehrada mládeže | Sústredovací kláštor, "prevýchova" |
| 1952 - 1960 | Ilava, Olomouc, Pankrác, Jáchymov | Väzenie, uránové bane |
| 1965 - 1968 | Ostrava, Vítkovice | Práca pri vysokých peciach |
| 1970 | Rím | Kňazská vysviacka |
| 1973 - 1974 | Bratislava - Blumentál | Kostolník, výpomoc v kňazských činnostiach |
| Neskôr | Pernek, Veľké Zálužie, Záhorská Ves | Správca farnosti |
| Do 1989 | Doprastav | Robotník, skladník |
| Od 1992 | Bratislava - Podunajské Biskupice | Zariadenie pre bezdomovcov Resoty |
Don Srholec zomrel vo štvrtok 7. januára 2016 v Bratislave. Posledná rozlúčka so zosnulým kňazom Antonom Srholcom sa uskutočnila v utorok 12. januára 2016. Telesné pozostatky zosnulého vystavili v Kostole Nanebovzatia Panny Márie (Blumentál) v Bratislave. Po jej skončení bolo telo prevezené do jeho rodiska - do Skalice, kde sa začala posledná rozlúčka vo farskom Kostole sv. Michala.