Ponorte sa do bohatej histórie dvoch významných kláštorov: Kláštora sv. Hypolita a Kláštora sv. Martina v Pannonhalme. Tieto miesta, hlboko zakorenené v stredoeurópskej kultúre, zohrali kľúčovú úlohu v náboženskom, politickom a kultúrnom vývoji regiónu. Preskúmajte ich architektonické skvosty, historický význam a trvalý vplyv na Slovensko a Maďarsko.
Začnime s Kláštorom sv. Martina v Pannonhalme, benediktínskym opátstvom neďaleko rovnomenného mesta v Maďarsku. Nachádza sa na 282 m vysokom vrchu a je jednou z najstarších historických pamiatok v Maďarsku. Bol založený asi v roku 996.
Kláštor sv. Martina v Pannonhalme
História a Význam Kláštora v Pannonhalme
Podľa benediktínskej tradície mali byť kláštory Benedikta z Nursie zakladané na kopcoch. Stredoveký kronikár Anonymus napísal, že práve tu Arpád „povzniesol krásu Pannónie“ a knieža Gejza v roku 969 vyzval mníchov-benediktínov, aby založili kláštor. V zakladacej listine z roku 1001 Štefan I. Mníšsky rád sa následne výrazne zaslúžil o to, aby sa Štefanovi podarilo zjednotiť maďarské pohanské kmene v kresťanskom štáte.
Vďaka zásahu duchovnej moci do riadenia svetských záležitostí si rád udržal výrazný vplyv až do roku 1787. Vtedy bol cisárom Jozefom II. zrušený a kláštor v Pannonhalme sa premenil na väzenie. Na začiatku 19. storočia, v období sekularizácie, František II. povolal benediktínov späť, aby kláštor obnovili.
Opátstvo v Pannonhalma dostalo takzvané Montecasínske výsady. Znamenalo to že bolo priamo podriadené pápežovi a prvému dominikánskemu opátstvu v Monte Casino. Spomedzi tu žijúcich mníchov sa vytvárala v novovznikajúcom štáte cirkevná elita. Kláštory sa zakladali hlavne ako centrá šírenia kresťanskej viery, ale slúžili aj ako dočasné kráľovské rezidencie.
V dobe spísania listiny výsad Svätým Štefanom, ešte nebol na kopci Svätého Martina (meno miesta, Pannonhalma sa používa asi len 200 rokov) vysvätený nijaký kostol. To sa stalo o niečo neskôr, asi v rokoch 1003 - 1005. Je pravdepodobné, že výsady pod podpisom Sv. Po čase v kláštoroch vysvätili aj prvých domácich mníchov, títo mnísi zakladali alebo pomáhali zakladať ďalšie cirkevné centrá. Jedným z nich o ktorom sú presné záznamy sa volal brat Mór.
V 11. - 12. storočí sa zakladajú ďalšie opátstva: 1055 Tihany, 1063 Szekszárd, 1075 Hronský Beňadik, 1091 Somogyvár. V roku 1240 pred vpádom Tatárov bolo na území Uhorska viac ako 80 benediktínskych kláštorov. Po vpáde a následnom odchode Tatárov takmer polovica zanikla.
V roku 1543 boli mnísi nútený opustiť prvý krát toto miesto, Turkom sa tu našťastie dlhodobo nepodarilo usídliť vrátili sa už v roku 1547. Počas tohto obdobia v opátstve vypukol požiar ktorí zapríčinil úplnú skazu obytných budov a strechy kostola. Po náročnej rekonštrukcii sa objektu v roku 1585 zmocnili Turci a znovu všetko podpálili. Posledná vojenská udalosť bola v roku 1683 keď pri Viedni porazené vojská Turkov vyhodili do povetria vonkajšie hradby. Celý kláštor sa v tomto období prestavia do barokového slohu, počas prestavby v roku 1775 dokonca miesto navštívi Mária Terézia.
Po Márii Terézii nastupuje na trón Jozef II. Smutnou udalosťou bolo nariadenie Jozefa II. o zrušení spoločensky neprínosných rádoch. Rád bol v roku 1786 23. októbra zrušený a majetok rozpredaný. Rád obnovil až v roku 1802 František I. s podmienkou že rád sa zapojí do všeobecného vzdelávania. Takto vlastne vznikol do dnes živý symbol rádu - Misia a výuka. Rád musel zriadiť a zabezpečiť nie len výuku cirkevných hodnostárov ale dostal za povinnosť zriadiť aj 9 nových škôl.
Po nástupe komunizmu rád znovu stratil všetky svoje privilégiá, po dohode cirkvi a štátu si mohli ponechať školy v Pannonhalma a gymnázium v meste Győr. Asi dve tretiny mníchov si muselo hľadať uplatnenie v civilnom živote, povolené maximum mníchov bolo na dlhé desaťročia obmedzené na 14. Mnoho z nich opustilo krajinu, tím ktorí tu ostali mnoho krát tajná polícia znepríjemňovala životy počas mnohých rokov.
Architektúra a Zaujímavosti
Kláštor v Pannonhalme je typický zmesou architektonických slohov. Čiastočne zachovaný románsky sloh kontrastuje s barokovou bazilikou a klasicistickou vežou. Za hlavným oltárom sú mramorové hrobky, z ktorých dýcha nefalšovaný stredovek. Susedná gotická krížová chodba postavená v prvej štvrtine 13. storočia, všetkými sprievodcami vyzdvihovaná ako kláštorný šperk, pôsobí veľmi sterilným a fádnym dojmom. Druhým miestom na prehliadkovej trase je empírová knižnica s približne 300-tisíc zväzkami kníh.
Ešte aj dnes sa dočítate v turistických sprievodcoch, že v galérii uvidíte portrét kráľa Štefana a maľby talianskych, holandských a nemeckých majstrov 16. a 17. storočia. Dnes je galéria upravená ako výstavný priestor, v ktorom sa prezentujú tematicky zamerané výstavy. Oveľa zaujímavejší je dnešný vstupný areál postavený pri dolnom parkovisku pod kláštorom. Krátky videodokument predstaví dejiny aj súčasnosť pannonhalmského kláštora.
Návštevu je vhodné skombinovať aspoň s krátkou prechádzkou po okolí. Na hrebeni kopca svätého Martina je ešte zopár zaujímavých objektov. Miléniový pamätník z konca 19. storočia vo svojom interiéri dokumentuje existenciu ďalších uhorských pamätníkov (dnes už neexistujúcich) napríklad na bratislavskom Devíne a v Nitre. Na opačnom konci hrebeňa je drevená turistická rozhľadňa. Na mieste kam v roku 996 prizval veľkoknieža Gejza z Čiech učencov, mníchov nasledovateľov svätého Adalberta (Vojtecha), už vojaci Karola Veľkého našli usídlených kresťanov.
Ak navštívite toto miesto na nádvorí pred vežou vás víta socha svätého Astrika oproti je veža asi najvýznamnejšia dominanta okolia, jej výška je 43 metrov postavená bola v roku 1828 - 1832. S našim krajom majú aj málo spoločného. Vďaka pohnutej histórii tohto regiónu sa zachovalo málo stredovekých pamiatok, jediným z nich je suterén kostola z roku 1224. Knižnica kde sa uchovávajú najcennejšie písomnosti maďarského kráľovstva postavili v roku 1826 - 1835 podľa plánov Jánosa Packha. Je tu chránených viac ako 360 000 historických zväzkov a ešte ďalšie listiny. Nájdete tu zakladacie listiny opátstiev z 10. storočia mnoho historických biblií, najstaršia je z 13. storočia.
V okolí kláštora je arborétum, veľmi preslávené vinice a vínne pivnice s kvalitnými vínami. Trošku ďalej na kopci je posledný zachovaný pamätník milénia a oproti kláštoru kaplnku kde sú pochovaný už mŕtvy členovia rádu.
“Modli sa a pracuj” to je hlavná regula benediktínskych mníchov. Na vrchu sv. Martina sa usadili už v roku 996 a celý komplex sa stal v roku 1996 súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Po krátkom filme nás čaká prehliadka stredovekého kláštora s renesančnou krížovou chodbou a románsko-gotického kostola sv. Martina s kryptami, kde sú ostatky Štefánie Belgickej a od roku 2011 aj srdcová urna Otta Habsburgského, ktorý tu študoval. Uvidíme tiež svetoznámu klasicistickú knižnicu, ktorá sa pýši zbierkou mincí z obdobia starého Ríma.
V tabuľke sú uvedené vybrané kláštory a opátstva, ktoré sú známe po celom svete:
| Názov | Lokalita | Charakteristika |
|---|---|---|
| Břevnovský klášter | Praha, Česká republika | Najstarší mužský kláštor v Českej republike |
| Stift Melk | Melk, Rakúsko | Barokové opátstvo s rozsiahlym knižničným fondom |
| Monte Cassino | Cassino, Taliansko | Historické opátstvo, miesto bitiek počas druhej svetovej vojny |
| Pannonhalmské opátstvo | Pannonhalma, Maďarsko | Opátstvo zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO |
Kláštor sv. Hypolita v Nitre
Na západnom svahu Zobora, na sever od historického jadra mesta Nitra sa najmenej pred tisícročím usadil rád benediktínov a založil kláštor - Opátstvo sv. Hypolita. Podľa dostupných historických prameňov ide o najstarší kláštor na našom území, avšak dodnes nevieme, kedy presne bol založený. Hoci v súčasnosti sú na povrchu hmatateľné už len ruinálne zachované zvyšky mladšieho barokového kamaldulského kláštora, novými zisteniami, získanými archeologickým výskumom...
Kláštor sv. Hypolita v Nitre
Rímskokatolícka diecéza Sankt Pölten na severe Rakúska patrí do Viedenskej cirkevnej provincie. Do Diecézy Sankt Pölten patrí 20 dekanátov a 422 farností. Interiér katedrálneho Chrámu Nanebovzatia Panny Márie v rakúskom Sankt Pölten. Cisár Jozef II. prinútil 4. Novú diecézu bulou z 28. Súčasným diecéznym biskupom je Alois Schwarz, ktorého za nástupcu biskupa Klausa Künga vymenoval pápež František 17. mája 2018. Alois Schwarz sa tak stal 18. Patrón sv. Katedrála v dolnorakúskom Sankt Pölten (nem. Dom Mariä Himmelfahrt) je zasvätená Nanebovzatiu Panny Márie. Predtým chrám patril augustiniánskemu opátstvu, zrušenému v roku 1784.
Existujú dôveryhodné indície, že na mieste, kde stojí katedrálny chrám, na konci 8. storočia bol založený benediktínsky kláštor, v ktorom boli uložené relikvie sv. Od neho je odvodený aj samotný názov mesta. Podľa rímskeho kresťanského básnika Aurelia Prudentia Clemensa (348 - 413) zomrel sv. Hypolit mučeníckou smrťou, keď ho vláčili kone. Ako svätca ho uctieva Cirkev západného (sviatok 13. augusta) i východného obradu. Po vpáde kočovných Maďarov okolo roku 907 bol však kláštor takmer úplne zničený. Prvá zmienka o ňom sa nachádza v listine cisára Ota II. V roku 1228 sa zmenilo zasvätenie chrámu, ktoré predtým patrilo sv. Chrám postihli aj požiare v 13. a 17. storočí. Neskororománsku rebrovú klenbu nahradila valená. Steny, stĺpy a oblúky sú obložené štukovým mramorom. Za zmienku stoja dva bočné oltáre od maliara Daniela Grana z polovice 18.
Pápež Ján Pavol II. počas tretej pastoračnej návštevy Rakúska 20. júna 1998 navštívil Sankt Pölten.
Historické jubileá viažuce sa k udalostiam z dávneho 9. storočia čas od času mobilizujú medievistov na Slovensku, podnecujú vedecký výskum a edičnú aktivitu, motivujú aj kreativitu umelcov. Roku 1985 v súvise s 1100. výročím smrti Metoda bola v Nitre v hlavnom pavilóne Agrokomplexu rozsiahla reprezentatívna výstava a vyšlo tiež niekoľko syntetizujúcich publikácií. Spomeniem tu najmä dve knihy - je to Metodov boj R. Marsinu a Postavy veľkomoravskej histórie od M. Kučeru.
Už len v spomienkach osciluje meno Vojtecha Matušinca, jeho predstava vybudovať na pahorkoch v západnej časti Nitry novú budovu Archeologického ústavu SAV a nad ním jazdeckú sochu Svätopluka s výškou až 17 metrov. Na soche pracoval prakticky až do svojej smrti (1992). No romantické predstavy umelca a technické možnosti vzniku a napokon aj potreby takejto super monumentálnej jazdeckej sochy boli v hlbokom rozpore a nebolo možné o realizácii vážnejšie ani len pomýšľať. Čas bežal, prišli iné idey, tie predchádzajúce zdanlivo prikrylo zabudnutie. Avšak v Nitre na zoborskej kláštornej ulici na dvore domu V. Matušinca okoloidúcim pripomínal obrovský meč a hlava koňa ešte dlho predstavu o Svätoplukovej soche v Nitre.
Osobnosti, ktoré svojim trvaním v historikom vedomí doma i v zahraničí a symbolickým významom pre dnešné i budúce generácie zasluhujú si stáť na takýchto miestach. Z najstarších dejín územia Slovenska k nim patria predovšetkým Konštantín a Metod a bezprostredne vo vzťahu k Nitre najmä Pribina, Svätopluk, Svorad a Benedikt, Vazul a nezabudnime napríklad ani na významného nitrianskeho vojvodu z 11. Storočia Gejzu, zvaného Magnus. Knieža Pribina stvárnený už dávnejšie T. Bártfayom s mečom a asi pútnickým batôžkom na chrbte naznačujúcim jeho spektakulárny odchod z Nitry v ústrety spoločenskému vzostupu na čele kniežatstva v Panónii, stojí na „svojom“ námestí a hľadí priamo na návštevníkov prichádzajúcich do Starého mesta a hradu.
Súsošie solúnskych bratov Ľ. Cvengrošovej sa stalo po revolučných zmenách v roku 1989 - napriek počiatočným protestom tých, ktorým zvýraznenie osobností spätých s dejinami územia Slovenska prekáža vždy a všade - miestom, kde s úctou zastavujú početní návštevníci Nitrianskeho hradu. Svätoplukova socha však v Nitre chýba a to napriek hymnickej piesni, ktorú zachytil Ján Kollár vo svojich Spievankách už v prvej polovici 19. Storočia.
Známa Nitra, milá Nitra je asi rukolapným, na omnoho starších tradíciách spočívajúcim odkazom na historickú spätosť nášho mesta a nitrianskym kniežaťom a panovníkom Veľkej Moravy. V centre Nitry je Svätoplukovo námestie, asi tam by sa mohla nájsť vôľa a miesto pre sochu osobnosti, ktorá sa spomedzi svetských dejateľov Veľkej Moravy ako jediná udržala kontinuálne v stredoeurópskom historickom povedomí. Roku 1994 sa pri príležitosti 1100. Výročia smrti Svätopluka uskutočnila v Nitre interdisciplinárna konferencia.
Svätopluk počas postupujúcich stáročí opradený mýtami a povesťami symbolizuje potrebu jednoty, svornosti celého spoločenstva, ako predpoklad úspechu vo všetkých oblastiach života. Povestné tri prúty sú nosnou myšlienkou opery Eugena Suchoňa Svätopluk. Zodpovedá symbolike postavy panovníka a jeho vzťahu k Nitre, že toto veľké operné dielo odznelo v podaní opery Slovenského národného divadla priamo pod Nitrianskym hradom. Bol to vstup do série každoročných koncertov Hoj, vlasť moja..., ktoré pokračujú i v súčasnosti najmä vďaka stálej iniciatíve dlhoročného riaditeľa podniku Agrokomplex L. Švihela a obetavosti početných umelcov a organizátorov.
Myšlienku o tom, že Svätopluk sídlil v Nitre a mal by tu mať pamätník, na chvíľu oživila roku 2010 aj diskusia o umiestnení jazdeckej sochy Svätopluka. Odzrkadlilo sa to vo viacerých ponukách na prevzatie sochy Svätopluka z Bratislavy. Panovník Veľkej Moravy, muž, ktorého meno nebolo v dobe obrodenia národov strednej Európy vytiahnuté zo šera zabudnutia, ale kontinuálne žilo počas dlhých stáročí s uznaním intelektuálnych a vojensko-politických schopností jeho nositeľa v nemeckom, českom i uhorskom prostredí, zaslúži si napríklad s titulatúrou „nitrianske knieža a panovník Veľkej Moravy“ sochu v hlavnom meste Slovenskej republiky.
Bratislavský hrad sa vyvinul kontinuálne na mieste veľkomoravského hradiska, ktoré na základe poznatkov už dávnejších archeologických výskumov vedených T. Štefanovičovou, malo významnú mocenskú a cirkevnú funkciu aj v dobe Svätopluka.
Spojenie Svätopluka s Nitrou zachovali stredoveké literárne pramene. V Kremsmünsterských poznámkach o pasovských biskupoch zostavených na prelome 13. a 14. storočia sa uvádza, že biskup Wiching chcel rozdeliť loršskú diecézu a vytvoriť vlastné arcibiskupstvo s pomocou kráľa svätopluka v Sclavii (hic!) - ide nepochybne o Nitru.
Takéto a mnoho ďalších asociácií si treba všímať v kontextoch dejín Slovenska. Je to výzva pre historické vedy skúmať nielen etnické dejiny národa, ale dejiny civilizačného vývoja na území Slovenska v rámci viacerých už predveľkomoravských kniežatstiev, nitrianskeho kniežatstva, Veľkej Moravy a stredovekého Uhorska. Kontinuita slovanského osídlenia, teda i genetický kód a najmä kontinuita vo vývoji jazyka je zreteľne doložená od 5. - 6. storočia. Pokiaľ ide o etnický názov, tak pred 9. Storočím je asi vhodné všeobecné označenie Slovania, v 9. - 13. storočí Sloveni a od 14. storočia Slováci.
Počet neopevnených a opevnených sídlisk a pohrebísk z 8. - 9. Storočia, ktoré patria tunajšiemu obyvateľstvu, predkom dnešného slovenského národa dosahuje totiž t. č. O fenoméne národnej rýdzosti nemôže byť reč ani u jedného dnešného európskeho národa. Pri genéze Slovenov vo veľkomoravskom období od 5. - 6. storočia okrem prísunu slovanského obyvateľstva zo severného - sklavínskeho - prúdu bol prítomný asi aj tunajší málo poetný etnický substrát zo zvyškov germánskych a možno svojím pôvodom aj keltských populácií, azda aj slavinizovaných Avarov a podobne.
Vo vývoji etnickej identity je totiž rozhodujúce jazyk a územie, teda pojem vlasť, kým kultúrne a historické povedomie a tiež pevné názvy etník - národov v dnešnom slova zmysle sa sformovali postupne až neskôr. Z hľadiska spoločenskej štruktúry stredovekého Uhorska bolo popredí nie etnické, ale sociálne členenie. Určujúcou bola nad etnická kategória vrstvy feudálov a hlboké rozdiely medzi sociálnymi skupinami. No ak by sme etnickú kategorizáciu posudzovali - čo je len virtuálny pohľad - podľa terajších kritérií, tak obyvateľstvo so slovenským materinským jazykom malo štruktúru, v ktorej bola vyššia, stredná a nižšia šľachta, duchovenstvo na všetkých úrovniach, menší podiel medzi mešťanmi a ľudové vrstvy s rôznymi formami obživy. Význam jazykov všetkých stredovekých etník v Uhorsku bol prekrytý univerzálnou latinčinou.
V jeho hodnotení sú časté pokusy zvažovať najmä etické princípy v súvise s jeho vzťahmi k Rastislavovi a potom k Metodovi a jeho žiakom. Tak sa mohlo stať, že Svätopluk dokonca aj v časti vedeckých i umeleckých predstáv je považovaný vo vzťahu k Rastislavovi za zradcu a vo vzťahu k cyrilometodskej misii za jej likvidátora. No detaily o udalostiach, a najmä o medziľudských interakciách v dávnych stáročiach sú najčastejšie nerekonštruovateľné. Nie je to inak ani v prípade omnoho neskoršie odohrávajúcich udalostí. K dispozícii ostáva len odlesk skutočných činov, ich plusové a mínusové hodnoty potom posúdi budúcnosť.
Svätoplukovo obdobie svojou dynamikou, veľkými spoločenskými, politickými a územnými zmenami predstavuje vrchol dejinného vývoja najstaršieho štátu západných Slovanov a súčasne aj počiatky jeho hlbokej vnútornej krízy. Bolo to obdobie, ktoré protirečí tradičným predstavám o nerozvinutosti vojenstva u Slovanov. Skutočnosť bola úplne odlišná. Stratégia a taktika boja, kvalita zbraní, no aj krutosť vedenia vojen - áno, aj tých expanzívnych, dobyvačných výbojov Svätopluka - bola v norme vtedajšej Európy. Objektívne fakty o tom objavila predovšetkým archeológia.
Objavte Kláštor sv. Martina v Pannonhalme a Kláštor sv. Hypolita v Nitre, dve významné historické pamiatky, ktoré svedčia o bohatej minulosti strednej Európy. Nechajte sa uniesť ich príbehmi a architektonickými skvostami.