Často sa stretávame s frázou "byť odkázaný na milosť", no zamysleli sme sa niekedy hlbšie nad jej skutočným významom, najmä v kontexte kresťanského života? Tento článok sa pokúsi preskúmať túto tému, pričom sa zameria na to, čo znamená byť odkázaný na milosť Božiu a ako to ovplyvňuje naše vnímanie slabosti, sily a životného cieľa.
Princípy sveta vs. princípy Božieho kráľovstva
V živote sa často riadime princípmi, ktoré nám podsúva svet. Mnohé z nich sa na prvý pohľad zdajú neškodné, ba dokonca pozitívne. Avšak, ako kresťania, by sme mali byť ostražití a pripravení odmietnuť všetko, čo sa prieči Božiemu slovu. Dva konkrétne princípy, ktoré si zaslúžia našu pozornosť, sú skrývanie vlastnej slabosti a životný cieľ "mať sa dobre".
Skrývanie vlastnej slabosti: Lož o sile
Svet nás učí, že by sme mali byť vždy silní, nedovoliť, aby nás niečo zranilo, a bojovať o svoje miesto. Táto predstava je prítomná v rôznych aspektoch nášho života, od práce a spoločenských udalostí až po politiku a obchod. Dokonca aj v kresťanskom kontexte sa s ňou môžeme stretnúť, napríklad v evanjeliu prosperity, ktoré odmieta vlastnú slabosť a limity, alebo v neautentickosti a strojenosti, ktorú občas pozorujeme medzi kresťanmi. Menej nápadné formy skrývania slabosti môžu byť aj novoročné predsavzatia, ktoré sú prejavom snahy priniesť Pánovi niečo z vlastných síl, alebo neochota pustiť sa do služby, ktorá nás presahuje. V oboch prípadoch sa snažíme zaslúžiť si Božiu lásku a pozornosť a bojíme sa vykročiť z komfortnej zóny.
Božie slovo nám však ponúka opačný prístup. Pozýva nás odkrývať našu slabosť, v ktorej sa môže prejaviť Božia moc. Toto veľmi dobre vyjadruje Pánova odpoveď sv. Pavlovi po tom ako Pána trikrát prosil, aby ho zbavil niečoho, čo nazval „ostňom“: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9).
Pre lepšie pochopenie je dôležité pozrieť sa na slová "slabosť" a "sila", ktoré sú použité v tejto vete. Slabosť je tu chápaná ako situácia, v ktorej si človek sám nedokáže pomôcť a je odkázaný na pomoc niekoho iného. A slovo sila (dynamis) je Božia sila, spojená so zázrakmi.
Vykročením do rizika odhalenia našej slabosti a kapituláciou pred Bohom mu dávame priestor, aby sa v našom živote prejavila jeho zázračná moc. Týmto spôsobom vstupujeme do nebeskej reality a sťahujeme nebo na zem.
Vianoce a Veľká noc sú skvelým príkladom toho, ako to funguje v Božom kráľovstve. V oboch týchto sviatkoch sú momenty, v ktorých bol Ježiš najslabší, a následne prejavenie Božej zázračnej zachraňujúcej moci. Slabosť dieťaťa Ježiša, ktorého život ohrozuje Herodes, a zázračná záchrana skrze Boží zásah. Totálna slabosť Ježiša na kríži a zázračná Božia moc Ježišovho vzkriesenia.
Ak máme živý vzťah s Pánom, spomenieme si, že práve ten moment, keď sme si dovolili odhaliť svoju slabosť a kapitulovať pred Bohom, bol bodom zlomu, nevyhnutným pre naše stretnutie sa s Božou zachraňujúcou mocou.
Mať sa dobre: Kritérium úspešného života?
V súčasnej kultúre sa hodnota "mať sa dobre" stala veľmi dôležitou. Žijeme v dobe, ktorá má pre žiadaný životný stav vlastný pojem "well-being", čo znamená stav, keď sa človek nachádza v životnej pohode, je zdravý a šťastný. Pre mnohých kresťanov sa však "well-being" stal pascou. Svet totiž dáva na trón človeka a z "well-beingu" spravil hlavný životný cieľ a kritérium úspešného života. Ako Ježišovi učeníci, ktorí nie sú zo sveta, sa potrebujeme neustále obnovovať premenou zmýšľania skrze Božie slovo v postoji viery, aby sme nenasiakli myslením sveta.
Aby sme zistili, či nie sme na šikmej ploche, môžeme si položiť jednoduchú otázku: Zredukoval sa Ježiš prostriedkom na dosiahnutie "well-beingu", uzdravenia, vyslobodenia, bohatstva, šťastia…? Alebo je cestou k Otcovi?
Ježiš hovorí, že z perspektívy večnosti je naším skutočným cieľom naučiť sa milovať (Mt 25, 31n). Toto zostane, toto je to, na čom skutočne záleží. Ježiš prišiel, aby sme mali život v plnosti (Jn 10, 10), tak ako ho má aj on v plnosti. Tiež vraví, že jeho nasledovanie zahŕňa vziať každý deň svoj kríž (Lk 9, 23), tak ako aj on dokázal svoju lásku skrze ten svoj. A meradlom úspešného života nie je náš "well-being", ale ovocie, ktoré nesieme. Konkrétne ovocie Ducha (Gal 5), čo je premena nášho charakteru.
Ak sme si vo svojom živote postavili túto výšinu, jej zhodenie prinesie radikálnu zmenu. Napríklad, prestaneme skúšať meniť svoju manželku a svoje deti na nám milú a pohodlnú podobu, alebo hľadáme a nachádzame útechu u Pána a nesnažíme sa ju naháňať sami.
Na čo je tu Božia milosť | Steven Furtick
Božia milosť: Nezaslúžený dar
Slovník definuje milosť ako blahosklonnosť, priazeň k nižšie postavenej osobe, súcit, milosrdenstvo, zľutovanie, odpustenie trestu, omilostenie a nadprirodzený Boží dar na dosiahnutie večnej blaženosti. Z vlastnej sily nemôžeme byť spasení. Šiesta hlavná pravda našej viery hovorí: Božia milosť je na spásu potrebná. "Ak sa otvoríme Božej milosti, nemožné sa stane skutočnosťou."
Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje.
Sila milosti
Aby sme pochopili silu milosti, najprv musíme pochopiť silu hriechu. Keď sme úprimní, musíme si priznať, že nie sme tým, kým by sme mohli a mali byť. Koreň a prameň zla a hriechu je v srdci človeka. Nikdy by sme nemali zľahčovať účinky hriechu. Kamkoľvek pôjdeme alebo čokoľvek budeme robiť, vždy musíme rátať so silou hriechu.
Benedikt XVI. hovorí, že "milosť je dotyk Božej lásky." Milosť nie je vec, ale Božie sebadarovanie človeku. V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame, že milosť "je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote." V inej časti sa dozvieme, že "milosť je účasť na Božom živote".
Božia milosť je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dobrovoľne ponúka skrze zásluhy Pána Ježiša na naše posvätenie a spasenie. Je to osobný a nezaslúžený Boží dar, ktorý nám pomáha rásť vo viere a žiť svätým životom. Človek nemá žiadne práva na Božiu milosť.
Pri Poslednej večeri boli apoštoli spolu s Ježišom spojení v jedno. Ježiš povedal: "Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník… Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne… Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia" (Jn 15, 1-5). Len vtedy môžeme robiť skutočne dobro, ak sme s Ježišom jedno v láske. Len vtedy sa môžeme páčiť Bohu, keď žijeme v Ježišovi a Ježiš žije v nás.
Každý deň si uvedomujeme, že chrániť v sebe Boží život a rozvíjať ho, je nad ľudské sily. Človek je veľmi slabý a vo všetkom je odkázaný na Božiu pomoc. Boh nás nenecháva napospas a udeľuje nám milosť pomáhajúcu, lebo chce, aby všetci boli spasení. Bez pomáhajúcej milosti nie sme schopní urobiť niečo pre svoje spasenie.
Milosť pomáhajúca nenúti človeka konať dobro a chrániť sa zlého, ale ponecháva ľudskej vôli slobodu, aby sa dobrovoľne rozhodla konať tak, ako ju pomáhajúca milosť povzbudzuje. Preto sa môže stať, že človek koná v rozpore s pomáhajúcou milosťou, že jej odporuje, odmieta spoluprácu.
Milosť posväcujúca je Boží život v nás, ktorý sme prijali v krste. Od krstu máme teda podiel na Božom živote a na milosti Pána Ježiša. Milosť posväcujúca nás očisťuje od hriechu, robí nás Božími deťmi a dedičmi neba. Milosť posväcujúca tvorí z nás chrám Ducha Svätého. "Len smrteľným hriechom možno stratiť božský život, život milosti v nás, nie nedokonalosťami", hovorí svätý František Saleský. Po spáchaní ťažkého hriechu môže pokrstený človek získať posväcujúcu milosť prijatím sviatosti zmierenia.
Bez milosti pomáhajúcej nemôžeme nasledovať Ježiša. "Vďaka sviatostiam nás Boh neprestajne sprevádza na našej ceste, dáva nám milosť, čím nás začleňuje do svojho života". Sviatosť krstu nás spojila s Ježišom, ako vinič s ratolesťou. Ježiš sám účinkuje vo všetkých sviatostiach neviditeľným spôsobom, ako povedal: "bezo mňa nič nemôžete urobiť" (Jn 15, 5).
Keď je Boh v nás a my s ním spolupracujeme, môžeme si jeho milosť nielen udržať, ale aj zveľadiť a upevniť. Božia milosť je Boží život v nás. Boží život sa v nás rozvíja a rastie, keď mu dáme na to možnosť, keď slobodne prijmeme Boha a jeho lásku. V Božej milosti rastieme, keď často pristupujeme k sviatostiam, najmä ku svätému prijímaniu, v ktorom sa nám dáva sám pôvodca Božej milosti, Ježiš Kristus. Keď prijímame Ježiša do svojho srdca často, milosť nám tak obnoví dušu, že telo bude prinútené poslúchať ducha.
Pri krste sa kňaz prihovára rodičom a krstným rodičom slovami: "Priniesli ste toto dieťa na krst. Dobrý Pán Boh mu dá v tejto sviatosti nový život. Chráňte ho pred hriechom, lebo hriech ohrozuje Boží život v človekovi." Hriech v nás ničí Božiu milosť. Slová svätého Jána Pavla II. sú zrozumiteľné: "chráňte sa hriechu, ktorý je najväčším nešťastím ľudských dejín."
"Buďte triezvi a bdejte! Všetci sme naklonení zaprieť Ježiša. Naučme sa každý večer spytovať si svedomie ako dobrú prípravu na sviatosť zmierenia. Lebo vždy keď ľutujeme, Ježiš nám prejavuje milosť odpustenia aj sedemdesiatsedemkrát, ak je to potrebné! "Boh sa neunaví ponúknuť vždy svoje odpustenie zakaždým, keď ho oň žiadame". Nikdy ho neunaví pomáhať nám prekonávať naše slabosti. Svätý Filip Neri sa každé ráno modlil: "Pane, drž aj dnes nad Filipom svoju ruku, lebo ak to neurobíš, Filip ťa zradí." Raz ukázal prstom na zločinca na popravisku a povedal: "Hľa Filip Néri bez Božej milosti."
Milosť nezmenila len život veľkých svätcov v minulosti, ale môže zmeniť aj teba. Svätý Vincent Pallotti konštatuje: "Nikdy si nemysli, že nedokážeš urobiť to, čo v Cirkvi urobili veľkí svätci. S pomocou Božej milosti môžeš dosiahnuť ešte väčšie veci, lebo Boh nás zdokonaľuje nekonečným bohatstvom svojej milosti." V apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate sú slová "Dovoľ, aby milosť tvojho krstu prinášala ovocie na ceste svätosti. Dovoľ, aby bolo všetko otvorené voči Bohu a s týmto cieľom si ho zvoľ, rozhodni sa pre Boha vždy nanovo.
Príbeh slepca pri Jerichu: Odkázanosť na milosť v praxi
Keď sa Ježiš blížil k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, vypytoval sa, čo je to. Povedali mu, že prichádza Ježiš Nazaretský. Tu vykríkol: Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Tí, čo šli vpredu, mu dohovárali, aby mlčal, ale on kričal ešte hlasnejšie: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!
Ťažko si predstaviť bezútešnejšiu situáciu, než v akej sa nachádza pri ceste sediaci muž. Je slepý a žobrák. Je odkázaný na milosť a nemilosť druhých. Jediné, čo majú okoloidúci pre tohto muža, sú almužny. Ale už nikto nemá pre neho nádej. Tá pre neho svitne vo chvíli, keď okolo prechádza Ježiš.
Slepec síce nevidí, ale počuje. A čo počuje, mu hneď rozviaže ústa. Keď ide okolo Ježiš, je to príležitosť, ktorú si nemôže nechať ujsť. Čo sa musí stať, aby človek začal volať na Ježiša? Musí spoznať, že je žobrákom, ktorý je odkázaný na Božiu milosť. Len zlomení ľudia prosia Boha o milosť. Ale v prípade tohto slepca to nie je len jeho trápenie a bezmocnosť, ktorá ho vedie k prosbe o milosť. Je to aj jeho viera. On počuje, že prichádza Ježiš Nazaretský, ale volá: Ježiš, Syn Dávidov… Ježiša osloví mesiášskym titulom. Z úst slepého žobráka je tak Ježiš zvestovaný ako Mesiáš Izraela. Boh mu otvorí vnútorný zrak viery, aby videl to, čo tí okolo Ježiša nevidia. Sú slepí, ktorí vidia a sú vidiaci, ktorí sú slepí.
Vtom Ježiš zastal… Ježiš je na ceste na kríž, aby vykonal najväčšie dielo spásy. Nič Ho na tejto ceste nemôže zdržať či zastaviť. A predsa! Zastaví ho volanie slepca. On sa nechá zdržať jedným žobrákom! Prečo? Lebo On nikdy neprejde okolo volajúcich ľudí bez toho, aby sa pri nich nepristavil. Ani vtedy, ani dnes. Lebo na rozdiel od zástupu, ktorý pre žobráka nemá pochopenie, Ježiš má pre neho nielen uši, ale aj srdce. Žobrákovo volanie prenikne až k Ježišovmu srdcu.
Mravná sila a milosť
Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach (porov. KKC 2848) a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam (porov. KKC 2473). Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci.“ (KKC 1808). Môžeme byť silní, pevní, odolní a statoční, či smelí iba ak uznáme, že sme krehkí, či už v rozmere telesnom alebo duchovnom.
Každý z nás má v sebe v hĺbke určitý strach, všetci máme niečo, čo nás znepokojuje a vyrušuje. Na druhej strane, keby sme si mysleli, že sme nezraniteľní, nemohli by sme sa stať skutočne odvážni a silní. Boli by sme len jednoducho opovážliví, ale neboli by sme silní v kresťanskom zmysle a v hlbokom ľudskom zmysle: silný je ten, kto vie byť slabý.
Matkou každého strachu je strach zo smrti, ktorý sa prejavuje strachom z toho všetkého, čo nám nejakým spôsobom našu telesnú smrť pripomína: to sú bolesti, nešťastia, choroby. Máme strach aj z toho všetkého, čo nám prináša posolstvo o našej smrti ako osobám, čiže máme strach pred ponížením, pred obvineniami, pred osočovaním, pred uväznením, pred samotou, strach, ktorý prinášajú moderné formy chorôb, akými sú vyčerpanie, či vyhorenie alebo depresia. Prečo znesieme spomenuté ťažkosti? Aby sa zjavila Božia sila, aby sa Ježišov život prejavil na našom živote. V nás ako ľuďoch pôsobí smrť, ale máme vieru. Uvedomujeme si význam kresťanskej mravnej sily, lebo počas nášho života sme vystavení rozličným úzkostiam a obavám a často kvôli týmto obavám sme v pokušení zanechať dobro a pris...
Osobná skúsenosť s milosťou
Apoštol Pavol takisto poznal tento typ milosti. V 2. Korinťanom 12:7-8 hovorí o ostni v tele, ktorý ho trápil. Tento osteň bol taký vážny, že sa trikrát modlil za to, aby ho Boh od neho vzal. Ale namiesto toho, aby ho odstránil, Pán povedal Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (v. 9). Božia milosť je dostatočná aj pre mňa. Jeho milosť ma posväcuje, aby som sa viac podobal Pav...
Potreba Božej milosti v zasvätenom živote
Bez Boha nemôžeme nič urobiť, najmä tí z nás, ktorí boli povolaní ku kňazstvu a zasvätenému životu. Naša cesta nie je lepšia ani horšia ako ktorákoľvek iná, je iná, je to to, čo pre nás Boh chcel, ale nie je oslobodená od obety a ťažkostí. Potrebujeme Božiu milosť, aby sme neustále hovorili „áno“. Katechizmus katolíckej cirkvi nás učí, že „Milosť je priazeň, bezplatná a nezaslúžená pomoc, ktorú nám Boh dáva, aby sme odpovedali na jeho výzvu stať sa Božími deťmi … Je to účasť na Božom živote“ (CCC 1996-1997) . Podieľame sa na Božom živote! Áno, zakaždým, keď prijímame sviatosti, v našich srdciach rastie Božia milosť, naše spojenie s Bohom sa prehlbuje. „Byť v milosti“ znamená byť zmierený s Bohom, byť v pokoji so sebou, zbavený dusného bremena vyvolaného hriechom. A toto je určite Božia čistá práca a milosrdenstvo voči nám.
Boh od nás nežiada, aby sme nechali náš kríž na boku, aby sme s ním kráčali bez bremien a únavy, žiada nás, aby sme vzali náš kríž, a aby nám to umožnil, dáva nám silné plecia, aby sme mohli jeho kríž niesť na kalváriu. Každý zasvätený človek na svete dostáva poslanie pomáhať uľahčovať Kristov kríž modlitbou, obetou a predovšetkým vernosťou vzácnemu daru svojho povolania. Tieto silné ramená môžu pomôcť ostatným nosiť kríž každý deň, pozdvihnúť padlých, povzbudiť skľúčených a pomôcť preťaženým. Je to krásne poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi. Ale nedôverujúc vo svoje vlastné schopnosti, spoznávame silu v Bohu. Bez Neho by sme neboli schopní niesť ani štiepku.
Svätý Ján v Apokalypse píše: „Hodný si, Pane, náš Bože, aby si dostal slávu, česť a moc, lebo si stvoril všetko; pre tvoju vôľu vznikli a boli stvorení “(Kapitola 4, 11). Iba Boh je hodný všetkého! On sám nám prostredníctvom sviatosti krstu dáva dôstojnosť byť nazývanými Božími deťmi a Kristovými kňazmi. Aká skvelá vec to je! Každý kňaz a zasvätený človek nesie so sebou životný príbeh ako batoh, ktorý si musí vždy vziať so sebou. Nezabúda na to, odkiaľ pochádza, pretože presne tam ho Pán povolal, aby žil bližšie pri ňom. Táto dôstojnosť nie je vnútorne naša, je daná Bohom.
Sme slabí a krehkí. Sme plní nedostatkov a ťažkostí. Trpíme prenasledovaním a urážkami. Ale pod týmto všetkým „ľudská bieda“ skrýva poklad nášho života, silu, ktorá pochádza od Pána. Žalmista hovorí: „Dvíham oči smerom k horám. Odkiaľ mi príde moja pomoc? Moja pomoc pochádza od PÁNA … Hospodin je tvoj strážca; Hospodin je tvoj tieň … Hospodin ťa bude strážiť pred všetkým zlom; bude strážiť tvoju dušu. Hospodin bude strážiť tvoj príchod a odchod teraz i naveky “(Žalm 121). Verím, že tento žalm zhŕňa príbeh života po boku Boha. Ježiš znamená „Boh spasí“, prichádza na svet a je ako človek vo všetkých ohľadoch, okrem hriechu, aby nám priniesol spásu a dodal nám silu.
Boh, keď nás volá, dáva nám aj duchovnú rodinu. „Charizma“ pochádza z gréckeho Kerygma, čo znamená „kázanie“ alebo „ohlasovanie“. Katechizmus nás učí, že „charizmy, či už sú mimoriadne alebo jednoduché a pokorné, sú milosťami Ducha Svätého, ktoré majú priamy alebo nepriamy úžitok pre Cirkev, usporiadanú tak, ako je budovaná, pre dobro ľudí a pre potreby sveta “(CCC 799). Sú to konkrétne dary, semená, ktoré Boh dáva do zeme, aby priniesli ovocie podľa svojej vlastnej identity. „Existujú rôzne druhy duchovných darov, ale ten istý Duch“ (1 Kor 12,4). S vedomím, že všetci tvoríme rovnaké telo, to je Cirkev, poskytuje každá charizma (dar) niečo svoje.
Bez toho, aby sme si mýlili charizmu s misiou, môžeme povedať, že misia sa týka konkrétnejšieho povolania. Slovo „misia“ pochádza z latinského slovesa miter znamená „poslať“. Našou prvou misiou je láska. Okrem toho Boh dal každému z nás osobné poslanie. Toto poslanie má zmysel iba v Cirkvi a pre Cirkev, ktorá je tajomným Kristovým telom. V rámci charizmy existuje rozmanitá misia: niektorí majú poslanie vzdelávať na katolíckych školách alebo univerzitách, iní pracujú s mládežou, iní pomáhajú chorým, iní šíria vieru na prenasledovaných územiach, iní sa starajú o starších ľudí a opustených atď. Boží dar je neočakávaný.
Môže byť človek šťastný v kňazstve a zasvätenom živote? Samozrejme! A navyše to je to, v čom nás Boh povolal, aby sme nemali „tvár z kameňa“, ako hovorí pápež František. Svätý František de Sales povedal: „Smutný svätý, nie je svätý.“ Je pravda, že kňazský a rehoľný život nie je vyňatý z obetí a ťažkostí, ale je tiež pravda, že na tejto ceste sme nesmierne šťastní. A aký je kľúč zasväteného šťastia? Vernosť. Vernosť prináša pokoj, generuje trpezlivosť. Sú to dve slová, na ktoré nemôžeme zabudnúť: vernosť a šťastie. Obidve slová sú vnútorne prepojené. Takto sú kňazi a zasvätení ľudia veľmi šťastní a zároveň sú schopní sprostredkovať toho šťastie ostatným. Nie je to jednoduché svetské šťastie, také, ktoré prichádza a odchádza ako nálada.
Život nie je pre nikoho ľahký, všetci máme problémy, ale keď si uvedomíme, aké dary nám Boh dáva, naša pesimistická vízia vecí sa úplne zmení. Musíme byť vďační za toľko, že by bolo také ťažké to nevidieť. Toto chceme oznámiť: že cesta povolania zasväteného Bohu je ťažká, ale je to aj cesta lásky, odpustenia a vernosti. Keď budeme žiť takto, budeme môcť odovzdávať svoju formu života iným a byť živými svedectvami o Ježišovi Kristovi. To je to, čo to znamená byť kresťanom, katolíkom, osobou zasvätenou Bohu. Dúfajme, že budeme môcť so svätým Pavlom povedať: „Ale z milosti Božej som taký, aký som, a jeho milosť pre mňa nebola neúčinná.
Sviatosť pomazania chorých: Posila v utrpení
Choroba a utrpenie vždy patrili k najvážnejším problémom, ktoré podrobujú ľudský život skúške. V chorobe človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure proti Bohu. Ale môže tiež urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba veľmi často podnecuje hľadanie Boha a návrat k nemu.
Kristus vyzýva svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že aj oni vezmú na seba svoj kríž. Cirkev verí a vyznáva, že medzi siedmimi sviatosťami je jedna sviatosť osobitne určená na to, aby posilňovala tých, čo sú skúšaní chorobou. Je to pomazanie chorých. Ustanovil ju náš Pán, Ježiš Kristus ako skutočnú a pravú sviatosť Nového zákona. Pomazanie chorých však „nie je sviatosťou iba tých, čo sa ocitajú v posledných chvíľach života. V liturgickej tradícii na Východe, ako aj na Západe jestvujú už od najstarších čias svedectvá o pomazaní chorých, ktoré sa vykonávalo s posväteným olejom. V priebehu storočí sa pomazanie chorých udeľovalo čoraz výlučnejšie len v posledných chvíľach. Preto dostalo názov „posledné pomazanie“.
Duch Svätý dáva niektorým ľuďom mimoriadnu charizmu uzdravovania, aby ukázal silu milosti Zmŕtvychvstalého. Ale ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu uzdravenie všetkých chorôb. Ak chorý, ktorý prijal pomazanie, opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Počas tej istej choroby možno túto sviatosť zopakovať, ak sa choroba zhorší. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou.
Milosť posily, pokoja a odvahy na premáhanie ťažkostí, ktoré sú charakteristické pre stav ťažkej choroby alebo pre stareckú krehkosť. Táto milosť je darom Ducha Svätého, ktorý obnovuje dôveru a vieru v Boha a posilňuje proti pokušeniam zlého ducha, t.j. Chorý prijíma silu a dar sa užšie spojiť s Kristovým utrpením. Završuje sa naše pripodobnenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstaniu, tak ako sa začalo krstom.
Tým, čo opúšťajú tento život, Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum („pokrm na cestu“). Prijatie Kristovho tela a krvi v tejto chvíli prechodu k Otcovi má osobitný význam a dôležitosť.