Strach z Božieho trestu je hlboko zakorenený v náboženských a duchovných presvedčeniach mnohých ľudí. Tento strach môže mať významný vplyv na psychické zdravie a pohodu jednotlivca. V tomto článku sa pozrieme na psychologické aspekty strachu z Božieho trestu, jeho príčiny a dôsledky, a tiež na spôsoby, ako sa s týmto strachom vyrovnať.
Príčiny strachu z Božieho trestu
Strach z Božieho trestu môže prameniť z rôznych zdrojov:
- Náboženská výchova: Výchova v prostredí, kde sa kladie dôraz na hriech, vinu a trest, môže viesť k silnému strachu z Božieho hnevu.
- Osobná interpretácia náboženských textov: Niektorí ľudia môžu interpretovať náboženské texty doslovne, čo vedie k presvedčeniu, že každé previnenie bude prísne potrestané.
- Pocity viny a hanby: Pocity viny a hanby spojené s osobnými prehreškami môžu byť posilnené strachom z Božieho trestu.
- Traumatické zážitky: Traumatické zážitky, ako napríklad znásilnenie, môžu viesť k pocitu, že Boh trestá obeť za niečo, čo nespáchala.
Dôsledky strachu z Božieho trestu
Strach z Božieho trestu môže mať vážne dôsledky na psychické zdravie:
- Úzkosť a depresia: Neustály strach z trestu môže viesť k úzkosti a depresii.
- Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD): Niektorí ľudia môžu vyvinúť obsedantno-kompulzívne správanie v snahe vyhnúť sa hriechu a trestu.
- Nízke sebavedomie: Pocity viny a hanby môžu viesť k nízkej sebaúcte.
- Problémy vo vzťahoch: Strach z trestu môže ovplyvniť vzťahy s ostatnými, najmä ak sa jedinec cíti nehodný lásky a prijatia.
- Samovražedné myšlienky: V extrémnych prípadoch môže strach z Božieho trestu viesť k samovražedným myšlienkam.
Ďalšieho mučí nešťastná láska iných gniavi sociálna bieda. Myslíme si,že Otca v Nebi to nebolí? Bolí ťa nevera v ľudskej láske? Bolí ťa neposlušnost a priečnosť vlastného dieťaťa? Trošku to pocítiť v tvojej rodine. Mučí ťa samota? Ktorá ide na potrat? Zabíjame vlastné deti,myslíme si,že Jemu je do smiechu? Znásilnili ťa? Nech Ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Najtragickejšia rola života je byť kresťanom bez Ducha Svätého.
Ako sa vyrovnať so strachom z Božieho trestu
Existuje niekoľko spôsobov, ako sa vyrovnať so strachom z Božieho trestu:
- Prehodnotenie náboženských presvedčení: Skúmanie a prehodnocovanie náboženských presvedčení môže pomôcť získať vyváženejší pohľad na Boha a jeho vzťah k ľuďom.
- Odpustenie: Uvedomenie si, že Boh je milosrdný a odpúšťa, môže zmierniť strach z trestu.
- Sebaláska a prijatie: Prijatie seba samého s chybami a nedostatkami môže pomôcť znížiť pocity viny a hanby.
- Terapia: Terapia s psychológom alebo terapeutom môže pomôcť spracovať traumatické zážitky a negatívne emócie spojené so strachom z trestu.
- Duchovná podpora: Hľadanie podpory v komunite veriacich môže poskytnúť útechu a povzbudenie.
Svoje telo nezveríme diletantovi, pravda? Skúmajme, akí duchovia sú za rôznymi energoterapeutmi, ktorí ponúkajú tzv. pomoc od Boha. PREBÚDZA DO PRÍTOMNOSTI. Zlomyselností, koľko im ako žurnalistickým prostitútkam zaplatili. Nechcime byť hneď všetci pánmi. Učme sa radšej slúžiť. Spoločenstva nevylučuje, ale im pomáha vyzrieť. Perfekcionista je proti katolíckej identite. Pod maskou čistoty je špinou. Falošný a egoista. Pomstiť sa za pravdu? Sú kritickí, no nerebelujú! Primitivita hlboko v špiku kosti. Opustenie svojho ega, to je ten jediný a pravý liek. Som nebol ich idol. Dostal mnohým hlboko pod kožu. Rozprával dvakrát, a dvakrát som dostal otras mozgu. Náš život? Kto dnes nie je bláznom pre Krista, raz sám sebe vynadá do bláznov.
Plač prináša úľavu a uvoľňuje bolesť
Ako píše MUDr. Mária Jasenková a kol. v užitočnej Brožúrke pre rodičov „plač prináša úľavu a uvoľňuje bolesť. Plačte osamote aj so svojimi blízkymi. Nebojte sa vyslovovať meno svojho milovaného zosnulého, ktorého ste stratili. Zomrelí žijú ďalej v našich spomienkach. Spomínajte, čo pekné a radostné ste spolu zažili. Čo miloval, čo mu prinášalo radosť, čoho sa bál, ako sa trápil. Rozprávajte aj o tom, ako odchádzal z tohto sveta. Nebráňte sa slzám, sú uzdravujúce. K spomienkam sa vracajte, rozprávajte, keď cítite potrebu o nich hovoriť. Potláčaním sa bolestné spomienky nedajú vymazať. Až ich precítenie a prijatie umožní reagovať na nové výzvy, ktoré prinesie život. Príde čas, keď radosť z toho, že tieto spomienky máte, bude väčšia než bolesť, že k nim už žiadna nepribudne. Môžete napísať báseň alebo poviedku a čítať ju nahlas na mieste, ktoré je pre Vás dôležité (napr. v izbe zosnulého, na mieste, kam ste s ním často chodievali, na cintoríne a pod.) Napíšte pre svojho milovaného vlastnú modlitbu. Zapaľujte sviečku, zasaďte strom ako symbol, že váš milovaný žije vo Vás aj naďalej. Rituály uvoľňujú smútok. Dávajú nám možnosť oslobodiť sa od zväzujúcej bolesti, prijať nový životný smer a pocítiť opäť mier a pokoj vo svojom vnútri. Cieľom nie je len to, aby sa na vášho milovaného nezabudlo, ale aj aby ste vaše pocity a myšlienky dostali zo seba. Je to uzdravujúce. Čokoľvek, čo vám blysne hlavou, dajte na papier. Krátky výlet môže priniesť úľavu, po návrate sa však smútok vráti. Necíťte sa vinní, že ste schopní prežívať radosť. Je to známka uzdravovania. -Doprajte si odpočinok. Pokúste sa chodiť do postele v určitú večernú hodinu. Môžete pred tým vypiť pohár teplého mlieka s medom alebo čaju s upokojujúcim účinkom (napr.
Viera v Boha a láska k milovanej bytosti nás môžu viesť k presvedčeniu, že smrť nie je definitívny a nenávratný koniec, že zomrelí žijú v inom svete naďalej s nami, vedia o nás, milujú nás a trpezlivo čakajú, kedy sa s nimi znovu stretneme. -Odpustime sebe aj tým, ktorí nás opustili, aby sme sa očistili a vedeli život prežívať plnšie. Potrebujeme si dopriať čas a odvahu sa otvoriť. -Modlime sa, ak cítime potrebu. Robme to spôsobom, ktorý nám vyhovuje. Osamote alebo spolu s druhými, vlastnými slovami, piesňou alebo naučenou modlitbou. Prosme, kričme, pochybujme. -Ak nám smrť milovaného blízkeho prináša pochybnosti o existencii a dobrote Boha, nebráňme sa im. Je ťažké Mu dôverovať, ak stojíme bezmocní zoči voči krutosti osudu. Môžeme mať pocit, že nikomu na nás nezáleží. Ani Bohu, ktorému sme dôverovali. Môžeme prežívať sklamanie, Boh môže byť zrazu taký neosobný, chladný a vzdialený. Nerozumieme Mu a máme pocit, že príliš dlho mlčí a zároveň sa nám zdá, že je už načase, aby prehovoril. Pýtame sa: Kde si, Bože, keď to bolí? Prečo si mi to urobil? Prečo si mi vzal to najdrahšie? Existuješ vôbec? Ako v Teba opäť veriť? A čo z toho vlastne mám? Aká je pravda o večnom živote - živote po smrti? Čo je to zmysluplný a hodnotný život? Prečo žijem? Boha môžeme vnímať ako vinníka alebo ako zdroj a prameň sily. Niekedy prežívame oboje zároveň. Verím, že viera je dar. S utrpením a so smrťou blízkeho človeka často strácame naše sny a plány do budúcnosti, strácame zmysel a hodnoty, pre ktoré sme žili, strácame vieru v dobro, v spravodlivosť, v Boha, strácame nádej, že raz sa k týmto hodnotám opäť dopracujeme. Cítime sa ukrivdení, oklamaní, prázdni, bezmocní, podvedení životom a Bohom. Môžeme ľudí i Boha nenávidieť a hnevať sa na nich. Kladieme si otázky: Prečo sa to stalo práve mne? Prečo práve môj milovaný(á)? Aký zmysel má smrť môjho milovaného(nej)? Aký zmysel má môj život? Má vôbec život nejaký zmysel? Prečo trpia nevinní? Ako to mohol Boh dopustiť? Urobil(a) som niečo zlé? Za čo ma trestá? Existuje Boh, v ktorého som veril(a)? Odpovede na tieto otázky sú nám nedostupné, asi ich nikdy nenájdeme.
MUDr. Mária Jasenková verí, že úľavu môže priniesť pohľad z druhej strany : “Na čo ma moja bolesť a život vyzývajú? Na čo to bolo dobré? Pocity, že vo svete prevláda chaos a nespravodlivosť, že život a utrpenie nemajú zmysel, sú veľmi ťaživé. Životné skúsenosti mnohých smútiacich dávajú nádej, že je možné opäť sa prepracovať k rovnováhe, znovu nájsť zmysel života. Mnohí nakoniec dosiahli v duchovnom utrpení úľavu tak, že trpezlivo hľadali jeho zmysel a snažili sa nájsť pozitíva, ktoré im utrpenie do života prinieslo. (Viktor E. Zdalo sa mi, že kráčam po morskom brehu s Pánom a na oblohe sa odvíjajú výjavy z môjho života. Všimol som si, ako sa na moje životnej ceste mnohokrát stalo, že boli vidieť len jedny stopy. „Nikdy by som Ťa neopustil v čase skúšok a utrpenia. -Bolesť zo straty sa vracia celý život. -Výročia ako napr. výročie smrti, Vianoce, prázdniny, výročia dôležitých rodinných udalostí (svadby, vydarenej spoločnej dovolenky a pod.), pohreb iného človeka, vyslovenie jeho mena a pod. budú vždy okamihy naplnené bolestnými spomienkami. -Bolesť sa v období sviatkov a výročí vracia. Neraz je očakávanie bolesti horšie než bolesť sama. -Urobte si plán, ako chcete výročie alebo sviatok stráviť. Rozprávajte sa o ňom v rodine. Uvedomte si, čo nechcete. Skúste si Vianoce naplánovať a zorganizovať trochu inak. Nikdy už nebudú také, aké bývali. Vytvorte si novú tradíciu. Nájdite si taký, ktorý vám a vašim blízkym najviac vyhovuje. Niekto uprednostní staré rodinné tradície, iným vyhovuje zmena. Jednou z možností je napr. stráviť Vianoce mimo domu s priateľmi alebo osamote. -Ak nemáte silu na písanie pozdravov (napr. -Nebuďte fixovaní na to, „čo sa má“. Ak je tradičný spôsob Vianoc pre vás veľmi bolestný, pozmeňte ho. -Uvedomte si, že to nebude ľahké a urobte to najlepšie, čo sa dá. -Nebojte sa požiadať o pomoc príbuzných a priateľov. Určite vám radi pomôžu, ak im naznačíte, ako. Poproste ich napr. -Môžete na počesť milovaného zosnulého zorganizovať stretnutie vám blízkych ľudí. Hovorte o ňom a podeľte sa o svoje spomienky. Povedzte druhým, čo vám váš blízky do života zanechal. Dajte im vedieť, že vo vás žije naďalej a že naňho nikdy nezabudnete. Poproste ich, aby napr. -Urobte na počesť vášho milovaného zosnulého niečo, čo považujete za dôležité. koláč, navštívte osobu, ktorá žije sama. Zorganizujte rodinný výlet na miesto, kam ste radi chodievali. -Smútok zo straty milovaného zosnulého sa nedá definitívne prekonať, ale skúsenosti mnohých dávajú nádej, že je možné dospieť aj k radostnému prežívaniu Vianoc. (MUDr. M. Smútenie je komplikovaný proces a v prípade pocitu nezvládania smútenia netreba váhať, ale využiť možnosť odbornej pomoci psychológa alebo psychiatra prostredníctvom smútkového poradenstva či smútkovej terapie. Psychológ nám pomôže preskúmať naše obranné mechanizmy a spôsoby zvládania a adaptovania sa na smrť. Odborník nám môže poskytovať súvislú podporu -byť k dispozícii počas prvého roku po smrti blízkeho, prípadne navrhnúť účasť v skupine podobne smútiacich (skupina vdov, vdovcov, skupina rodičov, ktorí stratili deti, a pod.). Takéto skupinové poradenstvo je veľmi účinnou metódou - pomáha človeku uvedomiť si, že nie je so svojím žiaľom sám, môže s ostatnými členmi zdieľať svoje pocity, skúsenosti a v neposlednom rade môže pozorovať, ako sa so smrťou vyrovnávajú iní. Smútenie je bolestivý, ale zároveň aj hojivý proces.
MUDr. M. „Strach zo straty rodiča a možno aj strach z vlastnej bolesti niekedy spúšťal veľmi prudké reakcie. To ma utvrdzovalo v tom, že pre spoločnosť nie je dobré, ak sa snaží smrť skrývať. Ľudia potom nielenže nie sú pripravení na obrovské množstvo pocitov, ktoré vyjdú na povrch, ale najmä rodina zomierajúceho je zúfalo vystrašená a zraniteľná. Zomierajúci pred smrťou našli svoj pokoj. (B. „Zoberme hociktorú emóciu - lásku k žene, žiaľ nad stratou milovaného človeka, alebo to, čo prežívam ja, strach a bolesť zo smrteľnej choroby. Ak budeš emócie potláčať - ak sám sebe nedovolíš prežiť ich naplno - nikdy sa nedokážeš odpútať, lebo sa stále niečoho bojíš. Bojíš sa bolesti, bojíš sa žiaľu. Ale ak sa do tých emócií vrhneš, ak sa do nich úplne ponoríš, prežiješ ich v plnej miere. Zistíš, čo je bolesť. Zistíš, čo je láska. Zistíš, čo je žiaľ. A iba potom môžeš povedať : „Dobre, prežil som tú emóciu. Spoznávam tú emóciu. Boli to hrozné okamihy, povedal, a sprvu ho premohla hrôza, strach a úzkosť. No keď tie emócie raz prežil, keď zistil, akú majú textúru, vlhkosť, ako mu pri nich behá mráz po chrbte a do hlavy sa mu nahrnie krv - potom bol schopný povedať si : „Okej, toto je strach. Odstúp od neho. Rozmýšľal som, ako to často človek potrebuje v každodennom živote. Ako sa cítime osamelí, až je nám do plaču, ale my potláčame slzy, lebo plakať sa nepatrí. Morrie zvolil opačný prístup. Otvorte kohútik naplno. Okúpte sa v emócii. Neublíži vám. Ale určite vám to pomôže. Ak si pustíte strach dovnútra, ak si ho natiahnete ako staré tričko, môžete si povedať : „Fajn, to je len strach, nemusím dovoliť, aby ma ovládol. To isté platí v prípade osamelosti : uvoľníte sa, necháte slzy tiecť, prežijete to naplno - ale napokon ste schopní povedať : „Dobre, to bola moja chvíľka osamelosti. (M. „Ľudia sú často smutní, keď majú pocit, že niečo stratili. Veľa ľudí pociťuje smútok, keď stratia blízku osobu, prácu, príležitosť, mladosť alebo sa im rozpadne manželstvo. Ak sa chce človek vyliečiť, musí si smútok a žiaľ priznať a vyjadriť ich. Zvládnuť stratu môže byť veľmi ťažké. -Povedzte : „Vnútorná liečivá inteligencia, pomôž mi, prosím ťa, pomocou oranžovo-červeného očisťujúceho plameňa vyliečiť všetok smútok, žiaľ a stratu. Odstráň, prosím, intenzívnu dlhotrvajúcu bolesť, túžbu a depresiu. (I. “Zraniteľnosť je jediný pravdivý stav. Byť zraniteľný znamená byť otvorený, voči zraneniam, ale aj potešeniam. Byť otvoreným voči ranám života tiež znamená byť otvoreným voči štedrosti a kráse. Nemaskuj, ani nepopieraj svoju zraniteľnosť - je to tvoja najväčšia výhoda. Buď zraniteľný - chvej sa a otriasaj. „V siedmej kapitole som sa zmienil o samovražednom pokuse mojej manželky. Písal som o tom, ako som za ňou išiel do nemocnice a ako hrozne som sa bál. Ďalej som opísal, ako som všetok ten strach prijal a umožnil si tak opäť cítiť blaženosť. Napriek tomu, že som si bol neustále vedomý môjho chatrného stavu a plne som ho prijímal, ten strach úplne nezmizol. Cítil som sa striedavo vydesene a blažene. A tak som sa odovzdal životu vo chvíli, kedy sa mi zdal takmer neznesiteľný. Toto odhodlanie voči životu, oddanosť čomukoľvek, čo prinesie prítomný okamih, je podstatou návodu, ako dosiahnuť skutočný pocit šťastia. (H. R.
Na počiatku všetkého bola Láska, ona bola príčinou a dôvodom existencie ľudstva. Pretrvala, ba znásobila sa, keď sme ju zradili prvýkrát a stále sa znásobuje aj pri našom neustálom zrádzaní. Miluje vytrvalo a verne, aj keď my Ju tajne či verejne podvádzame, dívame sa jej priamo do očí a pritom vieme, že Ona trpí pre naše zrady a faloš. A keď sa už nedokážeme ďalej klamať, sme znechutení sami nad sebou a čakáme spravodlivé odsúdenie, Ona nás prekvapí najväčším darom dôvery v nás. Ľudia sa narodili z lásky, vlastne z dvoch lások spojených v jednu, a to z lásky Božej a lásky ľudskej. A aj keď sa stane, že zlo nás zvedie klamnou láskou a nechá nás opustených a nešťastných, tá pravá nekonečná láska Otca s nami zostane navždy. Ona neopúšťa človeka, aj keď človeka všetci opustia, Ona ho neprestane chrániť, aj keď človek žije bez Lásky. Ona je tou jedinou a pravou Láskou, v ktorej sa nikdy nesklameme, ktorá nad nami nezlomí palicu, keď ju zradíme aj tisíckrát, ale dá nám šancu tisíckrát vstať, znova začať, odznova milovať. Prečo je to napriek tisícim šanciam a tisícim odpusteniam také ťažké pre človeka? Lebo nevie milovať! Nepozná pravý význam slova láska s veľkým L, lebo nevie a možno ani nechce žiť v pravej láske. Dôvodov je veľa, no na samom začiatku stojí naše sebecké a egoistické ja, mne, sebe, pritom ja je samé a opustené, mne je prázdne a nenaplnené, sebe je skúpe a sebecké, čoho výsledkom je osamotenosť, sklamanie, čudáctvo a zúfalstvo. Boh nie je ako naše Ja, Boh je totiž Trojica, teda spoločenstvo či rodina a tak nás aj stvoril. Človek je spoločenský tvor, je stvorený pre ľudí, pre lásku a láska zaniká, ak zostane sama, lebo živorí v sebectve a nerozvíja sa v láske a vzťahoch iných ľudí. Možno máme pocit, že lásky je dosť, ale akej lásky!? Tej, o ktorej sa spieva v piesňach a ktorá sa môže zmeniť na najväčšie sebectvo, ak sa uzamkne medzi dvoch ľudí, ktorí sa milujú len kvôli sebe a pre seba a pri prvej skúške po nej zostane znechutenie, odsúdenie či nenávisť? Alebo tá láska bez lásky, za peniaze alebo tá láska, ktorú dávame len vtedy, keď nám to vyhovuje zo zištnosti, z pokrytectva alebo na umlčanie výčitiek svedomia? Dokonca ani láska snúbencov, manželov, rodičov nie je dokonalou, tak ako sám človek, ktorý si všetko prispôsobuje sebe samému, nedokáže dokonale milovať. Jeho láska nie je Božou láskou, jeho miera nie je Božou mierou. Boh miluje bez Ale a Lebo a chce nás uchrániť aj pred nami samými, len aby nás nestratil. My, ak milujeme, tak milujeme buď vlažne alebo zaslepene, buď hľadáme na druhom chyby a výhovorky alebo všetko dovolíme, zavrieme oči a zapcháme si uši, len aby sme nestratili tvár či kontrolu nad svojimi chránencami. Pritom si neuvedomujeme, že to už nie je láska, ale vlastne neláska teda sebectvo, ktoré sa nám v budúcnosti vypomstí. Ak všetko dovolíš a nekarháš, nečuduj sa, že tvoje dieťa tebou bude pohŕdať a neodvďačí sa ti za tvoju lásku, lebo budeš len zárukou jeho požiadaviek. Ak odmietneš, urazí sa alebo ťa zavrhne vo svojej pýche a v rozmaznanosti ti narobí hanbu svojou opovážlivosťou, neúctou k iným, hlúposťou a nesamostatnosťou; s touto výchovou slepej lásky sa ti stane hanbou a príťažou tvojho života. Tak aj láska manželov je slepou, ak miluje viac predstavy o tom druhom, ako jeho samotného, teda s jeho chybami. Preto sa každé tretie manželstvo ocitá v kríze a každé piate sa rozpadne, lebo nevieme a nechceme skutočne milovať, teda sa pre toho druhého obetovať, lebo láska kráča nerozlučne s obetou. Boh predsa riskoval a riskuje pre človeka všetko, aj keď veľmi dobre vie, akým je nevďačným tvorom. No miluje nás ako Otec, ktorý chce pre svoje dieťa to najlepšie; neznamená to, že mu všetko toleruje, lebo dobre vie, že to by jeho dieťa zahubilo. Dovolí mu padnúť, aby zase vstal, dovolí mu zradiť, aby mu mohol odpustiť, dovolí mu opustiť Ho, ale On ho nikdy neopustí, lebo ho Miluje a preto ho karhá, napomína a trestá len z lásky, len preto, aby nikoho z nás nestratil.
Kniha Genezis podáva okrem iných vecí aj správu o základnej duchovnej udalosti prvotného hriechu. Každý hriech je viac záležitosť ducha než tela; veď aby čin bol hriechom, musí byť vedomý a dobrovoľný. Ba keďže Sväté písmo hovorí o ňom ako o naskrz vážnom hriechu a zlyhaní, musel to byť čin výsostne uvedomený a dobrovoľný, čiže predovšetkým záležitosť ducha. Ale ako názorne priblížiť túto duchovnú stránku hriechu ako vedomý a dobrovoľný čin voči Bohu. Svätopisec opísal vec názorne - rozviedol Boží zákon pokušenia, váhanie a nakoniec vedomé rozhodnutie človeka proti Bohu. Človek siahol po niečom, čo Boh nechcel, človek chcel niečo, čo bolo proti Bohu, sám na vlastnú päsť sa rozhodol bez ohľadu na poznané zámery Božie, bez ohľadu na výslovné Božie prianie. A keby len to! Sväté písmo hovorí, že pri prvom hriechu išlo rovno o akúsi zákernú špekuláciu - človek upodozrieval Boha, začal hľadieť naňho ako na nežičlivého, ako na soka, ktorý mu nedopraje rozvinúť všetku moc a silu. Človek vo svojom hriechu sa ukázal ako žiarlivec: „Nezomriete smrťou, naopak, budete ako Boh, poznajúci dobré a zlé - budete ako Boh!“ Človeku teda nestačilo, čo mal - ani zázrak jeho tela, ani zázrak jeho poznania a svetlo rozumu, ba ani zázrak, že bol v spojení s Bohom ako s Otcom! Človek nechcel byť synom, málilo sa mu to. Chcel byť ako Boh. Sám fakt je historický, rozbor pedagogický. Pisateľ, vedený Duchom Svätým, približuje historický fakt svojim čitateľom a poslucháčom, rozvádza prvotný hriech názorne ako neposlušnosť - vedomú a zjavnú neposlušnosť. Tým robí historický fakt prvotného hriechu pochopiteľným svojim súčasníkom, ale i nám, ktorí máme možnosť celú vec rozoberať a chápať na pozadí prostredia, v ktorom táto správa zjavenia o prvotnom hriechu vznikla a bola napísaná perom inšpirovaného svätopisca. Teológovia sa znova a znova približujú k tejto správe a usilujú sa ju pochopiť. Čo znamená asi to „zakázané ovocie“ a čo znamená „strom poznania“? Tieto výrazy sú základné a kľúčové pre pochopenie obsahu prvotného hriechu. Rozhodne to bol čin proti vôli Božej, čiže hriech. Tu by sme mohli aj prestať. Ale čo to asi bolo? Strom poznania mal človekovi dať spoznať dobré a zlé a tým ho urobiť podobným Bohu? Čo značí hebrejský výraz jôdea thôbh wa - ra“ (poznajúci dobré a zlé)? Genéza hovorí o Ezauovi, že je jôdea zaid“ - zručný poľovník. Prorok Amos hovorí o pohrebných ženách jôdea nehi“ - ovládajúci plač, ktorý im dáva moc v obci. Poznanie, znalosť je sila, dalo by sa povedať. Poznať dobro a zlo znamenalo teda mať moc rozhodovať sa, podobať sa Bohu: „budete ako Boh“. Táto úvaha nie je len nejakou teoretickou špekuláciou. Vychádza z užívania slov a vyjadruje skutočný život. V ľudstve je naozaj odpradávna zakorenené pokušenie zmocniť sa akejsi mimoľudskej, božskej sily, ktorá by človekovi umožnila úplnú nezávislosť - nielen od prírody, nielen od prírodných zákonov a udalostí - lež rovno od Boha! Ľudia sa chceli odpradávna zmocniť praktík zaklínania, jasnovidectva, veštenia, čarov, mágie a získať tým nadľudskú silu a neodvislosť od Boha. Večné pokušenie človeka spočíva nie v tom, že človek chce stále ďalej a vyššie, lež v tom, že nemieri dosť vysoko, nečerpá dosť zvysoka, nespája sa s Najvyšším, že neočakáva svoju veľkosť od Boha, lež akosi ľstivo si chce nájsť spojencov v malých silách mágie a čarov a neverí, že je povolaný až k najvyššej sile, k účasti na Božom živote a na všemohúcnosti Božej, ktorá je láskou. Človek chce viac ovládať a menej milovať. „Poznať dobro a zlo“ znamenalo zmocniť sa všetkého - „budete ako boh“. Človek sa chce zmocniť akýchsi magických síl, ktoré by ho urobili podobným Bohu, a to z vlastných ľudských síl a vôle rozhodnutia, nezávisle od Boha. Sväté písmo uvádza dôkazy a snaha po praktikách mágie jestvovala i v dejinách Izraela, napriek všetkým zákazom a trestom. Pritom symbolom čarodejníctva bol vždy...