V nedeľu 30. júna 2013 v Benátkach v Bazilike San Pietro di Castello ordinár OS a OZ SR Mons. František Rábek odhalil a požehnal pamätnú tabuľu venovanú sv. Cyrilovi a Metodovi. Miestni obyvatelia si touto udalosťou pripomínajú príchod apoštolov Slovanov v r. 867 do Benátok, kde ich misia zaznamenala veľký význam. Došlo k dôležitej zlomovej epizóde, uvedenej aj v historickom dokumente Vita Constantini pod názvom Benátska dišputa.
Ceremoniál sa začal svätou omšou, ktorú celebroval emeritný arcibiskup Gorizie Mons. Dino De Antoni spolu s ordinárom OS a OZ SR Mons. Františkom Rábekom. Benátsky projekt - odhalenie tabule - sa začal za prítomnosti starostu Benátok, veľvyslankyne Slovenskej republiky v Taliansku Márie Krásnohorskej a ďalších predstaviteľov Benátok a Talianska, príhovorom vojenského ordinára, ktorý povedal: „Ich príklad je povzbudením pre každého z nás, aby sme boli vnímaví na Božie výzvy a aby sme na ne odpovedali s veľkodušnou rozhodnosťou.
Cieľom misijnej činnosti solúnskych bratov bolo pomôcť Slovanom k uvedomelej viere, k prežívaniu vzťahu k Bohu a k životu podľa Božieho zákona lásky. Boli si vedomí toho, že tento cieľ môžu dosiahnuť iba vtedy, ak im ľudia, ku ktorým prišli, budú rozumieť, ak budú rozumieť textom Svätého písma, ak budú rozumieť slovám liturgie. Preto preložili do staroslovenčiny Sväté písmo, ale i liturgiu. Chceli však, aby tento ich odvážny a nekonvenčný počin posúdil a schválil aj nástupca apoštola Petra, rímsky pápež.
Preto sa vybrali do Ríma. Cestou sa zastavili aj tu, v Benátkach. Bolo na jeseň roku 867. Život Konštantína o tom píše: „Keď bol v Benátkach, zišli sa proti nemu biskupi a kňazi i mnísi ako havrany na sokola a osopili sa naňho s trojjazyčným bludom, hovoriac: Človeče, povedz nám, prečo si zostavil teraz Slovienom písmená a učíš ich, ktoré nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštolovia, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieronym, ani Augustín? My totiž poznáme len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách chváliť Boha: hebrejský, grécky a latinský.
Na tento spor sa vťahovalo aj upozornenie Apoštola: „Ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili.“ Konštantín na tieto výčitky odpovedal: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? ... To sa vy nehanbíte uznávať iba tri jazyky a prikazovať, aby všetky ostatné národy boli a kmene boli slepé a hluché? Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, že to nemôže dať, alebo závistlivým, že to nechce?...“ A pridal argumenty z mnohých miest Svätého písma.
Bránil teda kresťanskú slobodu - a v Ríme mu pápež Hadrián II. dal za pravdu, keď potvrdil liturgické knihy v staroslovenčine. To je príklad i pre nás, aby sme boli vnímaví na podnety Ducha Svätého k tvorivej láske voči blížnym, aj keď si to vyžaduje prekročiť zaužívané zvyky a konvencie, keď sa kvôli tomu staneme terčom kritiky. Ani svätí Cyril a Metod neprejavili nejaký hnev na Benátčanov, ktorí s nimi nesúhlasili.
Život Konštantína poznamenáva: „Týmito slovami a inými hojnejšími zahanbil ich a odišiel, nechajúc ich.“ Niekedy ľudia potrebujú dlhý čas, aby pochopili a prijali niektoré veci. Od tej udalosti v Benátkach prešlo takmer 1 100 rokov. Práve vďaka príkladu svätých Cyrila a Metoda rozhodol II. Vatikánsky koncil, že liturgia sa môže sláviť aj v národných jazykoch. Po obsažnom príhovore vojenského ordinára prítomných oslovila aj veľvyslankyňa Mária Krásnohorská.
Pamätnú tabuľu vytvoril akademický sochár Marián POLONSKÝ. Je zhotovená z bronzu a vápenca. V kamennej časti je text pripomínajúci túto udalosť v slovenskom a v talianskom jazyku. V strede tabule je štátny symbol SR - dvojramenný kríž. Po ľavej strany je reliéfna busta sv. Cyrila a po pravej sv. Metoda. V svätožiarach sú hlaholikou napísané mená svätcov.
V kontexte jazykov v liturgii, Rímskokatolícka cirkev prešla zložitým vývojom v rôznych obdobiach histórie. Tabuľka nižšie sumarizuje niektoré kľúčové udalosti, ktoré ovplyvnili používanie liturgických jazykov:
Prečo ruština nepoužíva latinskú abecedu?
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 868 | Pápež Hadrián II. schvaľuje starosloviensky jazyk ako bohoslužobný jazyk Rímskokatolíckej cirkvi. |
| 885 | Pápež Štefan V. zakazuje starosloviensku liturgiu na Veľkej Morave. |
| 1248 | Pápež Inocent IV. povoľuje chorvátskym biskupom používať hlaholskú liturgiu v staroslovienskom jazyku. |
| 1346 | Pápež Klement VI. povoľuje Karolovi IV. používať hlaholskú liturgiu v staroslovienskom jazyku. |
| 1570 | Pápež Pius V. vydáva jednotný misál, ktorý má byť celebrovaný len v latinčine. |
| 1634 | Svätý stolec povoľuje perzský, resp. arménsky jazyk v liturgii. |
| 1640 | Pápež Urban VIII. promulguje slovanský misál plne konkordantný s latinským originálom. |
| 1905 | Pápež Pius X. povoľuje používanie hlaholského misála v Ríme. |
| 1920 | Pápež Benedikt XV. udeľuje Československu výsady týkajúce sa používania liturgického cirkevnoslovanského jazyka v hlaholskej redakcii. |
| 1969 | Zverejnenie misála Pavla VI., ktorý umožňuje používanie miestnych jazykov v liturgii. |
Je všeobecne známe, že slovanskí kresťania byzantského obradu chránili cyrilské písmo a cirkevnoslovanský jazyk v rôznych textologických redakciách naprieč storočiami, odvolávajúc sa na patrimonium indelebile solúnskych bratov. Z rovnakého cyrilometodského prameňa vytryskla aj hlaholská kultúra rímskeho (západného) obradu, ktorá kvitla na území dnešného Chorvátska, Dalmácie či Bosny a Hercegoviny.
„Popi glagoljaši“, ako sa ešte v 20. storočí hovorilo záhrebským františkánom, boli presvedčení, že hlaholské písmo vzniklo dávno pred byzantskými misiami u Slovanov a jeho „otcom“ nie je nik iný, než philologus angelicus a rodák z dalmátskeho Stridonu svätý Hieronym. V roku 1688 vyšlo na príkaz Svätého Otca Inocenta XI. kľúčové vydanie rímsko-ilýrskeho breviára. Pápež v predhovore k tomuto breviáru kladie vznik abecedy „glagolášov“ do čias svätého Hieronyma (S. Hieronymi temporibus) a latinskému otcovi pripisuje zásluhy za vynájdenie hlaholských znakov, pričom túto tradíciu neváha označiť za veľmi starobylú (pervetusta).
Za svätohieronymovskou záštitou kňazov rímskeho rítu na území dávnej provincie Illyricum sa skrývala najmä túžba vymedziť sa zo sféry vplyvu „konkurenčného“ byzantsko-slovanského obradu a dokázať, že hlaholská omša (slovami Inocenta XI., ritu quidem romano, idiomate slavonico) je staršia, a teda pôvodnejšia, než východné kresťanstvo susedných pravoslávnych Srbov.
Archeologické nálezy hovoria v prospech možného spojenia hlaholskej jazykovej školy s nasledovníkmi solúnskych bratov. Bašská tabuľa datovaná približne do roku 1100 patrí k najstarším pamiatkam chorvátskeho variantu cirkevnoslovanského jazyka. Je súčasťou priečky (pluteum), ktorá oddeľovala presbytérium od chrámovej lode a v dobách pred II. vatikánskym koncilom mala funkciu mriežky (cancellus, plurál cancelli) na pokľaknutie pri prijímaní Sviatosti oltárnej. A na tomto starobylom „pluteu“, pri ktorom veriaci prijímali Telo Pána, sa vyníma hlaholský nápis.
Grafická podoba hlaholiky má silný teologický podtón. Kombinácia kruhu (symbol večnosti a nekonečna) a trojuholníka (Svätá Trojica) inšpirovala fantáziu kaligrafov. Dokonalou ukážkou ich majstrovstva je hlaholský Remešský evanjeliár z 11. storočia. Hoci prvou tlačenou chorvátskou liturgickou knihou bol práve hlaholský misál (Missale Romanum Glagolitice z roku 1438), balkánska interkonfesionálna situácia rozvoju rímsko-slovanskej omše nepriala.
Propagátormi hlaholskej redakcie cirkevnej slovančiny boli najmä františkáni, ktorí sa často dostávali do konfliktu s miestnou neslovanskou hierarchiou favorizujúcou dulcisonus sermo Latinus. Biskupi mali dôvod na zdržanlivosť. Pod vplyvom františkánskych misií sa s katolíckou Cirkvou zjednocovali posledné enklávy bogomilov, ktoré cum clara fide Romana prijímali aj hlaholský spôsob bohopocty. Neslovanským biskupom však lingua veteroslavica nebola zrozumiteľná, mali preto dôvodné obavy, že dualisti sa celkom nezriekli svojej herézy a skrývajú ju pod pláštikom jazykového indultu.
Nájsť na oltároch obojstranné kánonické tabuľky nebolo v južných častiach Chorvátska ničím výnimočným. Jedna strana obsahovala cirkevnoslovanský text, druhá latinský. Takéto oltárne tabellae sa zachovali napríklad v Splite. Klérus mal však zakázané miešať jazyky svätých omší. Buď sa celá omša celebrovala v miestnej verzii „staroslovienčiny“ (úvodzovky nie sú vecou náhody, pretože tento jazyk prešiel od čias svätých Cyrila a Metoda signifikantným vývojom a nebol totožný s veľkomoravskou staroslovienčinou) alebo sa kalvárska obeta slávila výlučne latinsky. Nič medzi tým.
Rany medzi „glagolášmi“ a „latiníkmi“ uzdravovali pápeži. Svätý stolec dal používaniu dalmátskej cirkevnej slovančiny placet, ale nie na úkor postavenia latinčiny, kráľovnej jazykov. Hlad Slovanov po liturgickej reči drahej ich dušiam utíšil okrem Hadriána II. aj ďalší pontifex Urban VIII. V roku 1631 promulgoval slovanský misál plne konkordantný s latinským originálom. Táto hlaholská editio typica však nemôže byť považovaná za akúsi predchodkyňu pokoncilovej integrácie takzvaného ľudového jazyka in divino cultu. Hlaholská slovančina bola, rovnako, ako idioma Latinorum, kultivovaným a vysoko básnickým jazykom a nikdy nepredstavovala reč ulice.
Anno Domini 1640 vychádza Rituale Romanum s hlaholskými literami. Svätý Otec Inocent X. o osem rokov neskôr zabezpečil vydanie slovanského breviára. Ďalší súbor kníh ad liturgiam celebrandam dostali veriaci, Glagoliticarum litterarum cultores, až v 19. storočí. V rokoch 1893 a 1894 uzrel v Ríme svetlo sveta Missale Romanum Slavica lingua Glagolitico charactere a Rimski obrednik. Nová edícia bola odpoveďou na iniciatívu staršieho dáta, ktorá však nebola korunovaná úspechom. Zistilo sa, že Ordo et Canon Missae slavicae z roku 1887 obsahuje tlačové chyby. Veľká časť nákladu kvôli tomu, obrazne povedané, skončila v ohni. Až tak dôsledne dbala svätopeterská katedra o rituálnu a gramatickú čistotu hlaholských liturgických kníh.
Jazykové napätie medzi východnými a západnými vetvami vyrastajúcimi zo spoločného slovanského kmeňa z dlhodobého hľadiska nemohlo priniesť dobré ovocie. Tam, kde bratia nežijú spolu v harmónii a vzájomnej úcte, preberá žezlo diabol.
Cirkevná slovančina v hlaholskom háve nebola privilégiom balkánskeho priestoru, domovské právo mala aj v susedných Čechách. Tieto a ďalšie výsady týkajúce sa užívania liturgického cirkevnoslovanského jazyka v hlaholskej redakcii udelil pápež Benedikt XV. vtedajšiemu Československu dňa 21. mája 1920. Ten istý Svätý Otec dáva požehnanie uplatniť český a slovenský jazyk pri omšových biblických čítaniach, počas svadieb, krstov, pohrebov, litánií a procesií.
V kontexte liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu, nový preklad Rímskeho misála začneme používať od Nového roka - 1. januára 2022. Budeme si musieť síce trošku zvyknúť na nové preklady textov, avšak vernejšie budeme vyjadrovať jednotu Cirkvi. Drahí bratia a sestry! Od momentu poslednej večere, kedy nám Pán Ježiš daroval Eucharistiu.