Sväté písmo a význam Vianoc

Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Vianoce oslávia na celom svete dve miliardy veriacich. Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan azda najintenzívnejšie vyznáva: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky.

Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7.

Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z r. 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25.

25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista - Slnka na základe biblických citátov. Kristus je tiež nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae alebo Lux Mundi - Svetlo sveta. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal.

Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz. Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.

Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba). Je to mesto asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš.

Dvadsiateho piateho decembra, po uplynutí nespočetných vekov od stvorenia sveta, keď na počiatku stvoril Boh nebo i zem a človeka utvoril na svoj obraz; po premnohých stáročiach, keď po potope sveta Najvyšší položil oblúk v oblakoch ako znamenie zmluvy a pokoja; dvadsaťjeden storočí po tom, ako Abrahám, náš otec vo viere, odišiel z chaldejského Uru; po uplynutí trinástich storočí, ako Izrael pod vedením Mojžiša vyšiel z Egypta; po asi tisícich rokoch od pomazania Dávida za kráľa; v šesťdesiatom piatom týždni podľa proroctva Daniela; v stodeväťdesiatom štvrtom roku olympijských hier; v sedemstopäťdesiatom druhom roku od založenia mesta Ríma; v štyridsiatom druhom roku vlády cisára Oktaviána Augusta; keď bol pokoj po celom zemskom okruhu, Ježiš Kristus, večný Boh a Syn večného Otca, chcel svojím láskyplným príchodom posvätiť svet, počatý z Ducha Svätého, po deviatich mesiacoch od počatia: narodil sa z Márie Panny v judskom Betleheme a stal sa človekom.

Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána nedeľou Krstu Pána. Na mieste, kde sa Kristus narodil, vystavala sv. Helena, matka cisára Konštantína, chrám Panny Márie. Okolo roku 550 ho opravil a vyzdobil cisár Justinián. Tento chrám stojí podnes. Hlavný oltár sa nachádza nad jaskyňou Pánovho narodenia, do ktorej po oboch stranách oltára vedú schody. Jaskyňa je nádherne ozdobená lampami.

V nedeľu počas oktávy, alebo, ak nedele niet čo je v tomto roku 2022, 30. decembra je sviatok Svätej rodiny - Ježiša, Márie a Jozefa. Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4).

Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí.

Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.

Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána.

K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r. 1223. Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša obci Oberndorf bei Salzburg (spolková krajina Salzbursko). Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu (narodil sa 11. decembra 1792 v Salzburgu). Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvoma sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu - so sprievodom gitary.

Vianočné dary však lepšie pripomínajú dary pastierov a mudrcov Dieťaťu Ježišovi. Vianočné sviatky sa približne prekrývajú s oslavami zimného slnovratu a rímskymi saturnáliami (od 17. do 23. decembra).

Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období liturgického roka. Kresťania aj nekresťania slávia Vianoce vzájomným obdarovávaním sa. Tento zvyk je v protestantskom prostredí doložený od 16. storočia. V katolíckych rodinách sa darčeky naopak rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia).

Vianoce sú azda najkrajšími sviatkami v roku. Sväté písmo nám ponúka viacero informácií o narodení Pána. Čo nám však hovorí o oslave tejto výnimočnej udalosti? V prvom rade sa ohlasovalo Ježišovo umučenie a zmŕtvychvstanie. Matúš a Lukáš k tomu ešte pridali aj rozprávanie o jeho narodení.

V Matúšovom evanjeliu stojí v popredí vianočných rozprávaní svätý Jozef a evanjelista všetko podáva z jeho pohľadu. Do popredia vystupuje predovšetkým Jozefova dôvera a poslušnosť Božím príkazom podľa vzoru starozákonného Abraháma. V Lukášovom evanjeliu sú udalosti narodenia Božieho Syna vyrozprávané z pohľadu Panny Márie, Ježišovej Matky. Mária aktívne vystupuje pri návšteve príbuznej Alžbety, ako aj pri obetovaní v chráme. Evanjelista na adresu Márie dvakrát pripomína: „Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2, 19. V podaní týchto dvoch evanjelistov nájdeme rozdiely, ale obaja sa zhodujú v zásadných pravdách, ktoré sú podstatné pre kresťanstvo. Narodil sa Márii mocou Ducha Svätého bez jej sexuálneho vzťahu s Jozefom. Ježiš je Boží Syn. Narodil sa v Betleheme, ktorý bol rodným mestom kráľa Dávida, ale vyrastal v Nazarete. Boží Syn však prišiel nielen pre židovský národ, ale ako spása ponúknutá všetkým ľuďom.

Nachádzame už len niektoré nepriame zmienky, ale nie je ich málo. Evanjelista Ján tak ukazuje, že v Ježišovi Kristovi - večnom Slove - sa začínajú pre ľudstvo nové dejiny. V tomto Jánovom prológu ďalej zaznievajú slová: „A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Niektoré ďalšie nepriame odkazy nachádzame v listoch apoštola Pavla. Ide o prísľub, ktorý v Starom zákone Boh dal Dávidovi prostredníctvom proroka Nátana: „Ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. Ďalej apoštol Pavol v Liste Galaťanom 4, 4 - 7 uvádza, že Kristus sa narodil v plnosti času zo ženy.

Hoci evanjeliá nie sú dejepisnými knihami, nájdeme v nich údaje, ktoré čitateľovi poskytujú informácie z vtedajších dejín. Ježišovo narodenie kladie do historického kontextu Rímskej ríše, na čele ktorej v tom čase stál cisár Augustus. Kristus sa teda narodil ešte pred rokom 4 pred naším letopočtom, keď Herodes zomrel v Jerichu.

Evanjelista Lukáš ponúka ďalší chronologický údaj a uvádza, že Ježišovo narodenie bolo v čase, keď „vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Práve sčítanie v roku 8 pred Kristom sa zhoduje s pôsobením Kvirínia v Sýrii a zároveň s vládou kráľa Herodesa v Judsku.

Je potrebné povedať, že kresťania pri slávení sviatkov a vôbec celkovej formácii liturgického roka boli ovplyvnení biblickou - starozákonnou tradíciou. Pre židovský národ posvätným dňom každého týždňa bola sobota. Pesach - pamiatka vyslobodenia z Egypta; Šavuot - pamiatku Božích prikázaní na Sinaji; Sukkot - pamiatka 40-ročného putovania po púšti či Jom Kippur - Deň zmierenia. Kresťania si postupne začali pripomínať udalosti a skutky Ježiša Krista. Začali sláviť v týždni nedeľu ako posvätný deň, keď Pán vstal z mŕtvych. Slávili zoslanie Ducha Svätého, ktoré sa skutočne odohralo na židovský sviatok Šavuot - 50 dní po Pesachu.

My kresťania prijímame Bibliu ako jeden celok, to znamená Starý a Nový zákon vytvárajú jednotu. Ako Kristovi nasledovníci prijímame to, čo nádherným spôsobom vyjadril autor Listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. Robíme to, k čomu nás pozývajú novozákonné evanjeliá, keď hovoria, ako pastieri, ale aj mudrci sa prišli do Betlehema pokloniť novonarodenému Kráľovi.

Vo Svätom písme sa nezachoval presný dátum Pánovho narodenia, ale je to pochopiteľné, lebo nejestvovali matričné úrady. Slávenie 25. decembra bolo zavedené až v 4. storočí. Svätý Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni v roku 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete. Jestvujú však aj odborníci, ktorí hovoria, že keď rímsky cisár Aurelián (vládol v rokoch 270 - 275 po Kristovi) ustanovil 25. decembra sviatok Nepremožiteľného Slnka (lat. Dies natalis Solis invicti), tak kresťania začali sláviť v ten istý deň sviatok narodenia Krista ako svetla sveta.

Teda nie kresťania nahradili obsah pohanského sviatku, ale proces bol opačný. Kresťanstvo v duchu svojho zakladateľa išlo a pokračuje cestou inkulturácie, to znamená ohlasuje Ježišovo evanjelium v konkrétnej kultúre a jazyku. Keď svätý Pavol prišiel do Atén, hovoril po grécky; keď sv. Cyril a Metod prišli na naše územie, hovorili po slovansky. Zavrhneme mobilný telefón a internet len preto, lebo ho „nevymysleli“ kresťania? Rôzne vianočné vinše a koledy, jasličky, koledovanie a podobne odrážajú úprimnú zbožnosť často jednoduchých, ale hlboko veriacich ľudí.

Prehľad sviatkov vianočného obdobia:

• Sviatok Svätej rodiny
• Slávnosť Panny Márie Bohorodičky
• Slávnosť Zjavenia Pána
• Sviatok Krstu Pána

Významné dátumy vianočného obdobia:

Zjavenie Pána od Gentile da Fabriano

Knihy o Vianociach

Odporúčaná téma pre video:

tags: #svate #pismo #vianoce