Princíp posväcovania veľkonočných jedál na Zemplíne zostal nezmenený, vo väčšine sa dodnes táto tradícia aj dodržiava.
Etnológ Vihorlatského múzea v Humennom Jozef Fundák ozrejmil, čo všetko patrí do tradičného košíka.
Nechýba v ňom ani v súčasnosti tradičná hrudka, ktorú v tejto oblasti pripravujú na viaceré spôsoby. "Prvým typom je hrudka vyrobená z mlieka a syridla, ktorá sa dáva do určitej formy. Ďalšou dôležitou súčasťou košíka je tzv. pascha resp. paska."
Je to vlastne kysnutý koláč, ktorý sa pripravoval špeciálne na Veľkú noc. Potom to boli rôzne údeniny, ako je klobása, slanina a podobne.
Mliečne výrobky v ňom tiež nesmeli chýbať, tradičné maslo nahradil baranček.
Z modernejších potravín, ktoré sa vo veľkonočných košíkoch objavujú, spomenul čokoládové vajíčka či ovocie. Obsah košíka je však vo viacerých prípadoch modernejší.
„Niektorí ľudia dávali v minulosti svätiť aj pálenku,“ uviedol Fundák s tým, že sa to nestretlo s pozitívnym ohlasom cirkvi. Tento zvyk však podľa neho v niekoľkých prípadoch pretrváva dodnes.
Po nedeli sa najmä mládenci pripravovali na Veľkonočný pondelok. Na východnom Slovensku bola preň podľa etnológa typická oblievačka, západ zas charakterizovala šibačka.
"Postupne sa to prelína. V súčasnosti už nie je ojedinelé u nás vidieť chlapov s korbáčmi," poznamenal.
V minulosti chlapci používali na oblievačku výlučne vodu z potoka.
"Takú tú tradičnú oblievačku, niekde aj s vozom, koňmi a hudbou ako kedysi, dodržiavajú väčšinou už len členovia folklórnych súborov. Je to taký úkaz pre obyvateľov, že môžu vidieť, ako to asi približne vyzeralo v minulosti," poznamenal.
K modernejším záležitostiam podľa neho patrí kropenie voňavkami.
Večerné zábavy po pôste
Večerné zábavy boli podľa Fundáka dopytom obyvateľov po dlhom 40-dňovom pôste. Usporadúvali ich najmä mládenci na základe celodennej výslužky od dievčat.
"V minulosti to boli väčšinou naturálie ako zdobené kraslice, ale takisto jedlá alebo aj pálenka," uviedol s tým, že v súčasnosti ich najmä u mladšej generácie nahradili čokoládové vajíčka či zajace a tiež peniaze.
„Tradície v minulosti vytvárali akési vzory správania v rámci lokálneho spoločenstva. Nedodržiavanie niektorých úkonov mohlo mať podľa tradičných predstáv za následok napr. choroby, nešťastie, zlú prosperitu v hospodárstve a podobne. Zároveň človek, ktorý žil niekde na dedine alebo v malom meste, sa riadil tradíciami, aby nevyčnieval z davu,“ vysvetlil etnológ striktné dodržiavanie zvyklostí.
Ak tak jednotlivec nerobil, ľudia ho vraj odsudzovali, vyslúžil si aj posmešky alebo ho dokonca vyčleňovali z lokálneho spoločenstva.
"Dnes tým, že je spoločnosť viac tolerantná, prevláda v nej pluralita názorov a jednotlivec nie je viazaný tými vzormi správania, upúšťa od nich," vysvetlil.
Podľa Fundáka sú však tradície spojovacím prvkom v našej spoločnosti. "Myslím si, že sa k nim hlási zatiaľ väčšina," uzavrel.
Vývoj a význam Veľkej noci
Veľká noc sa stala sviatkom, ktorá nový život oslavuje rôznymi spôsobmi. Podľa etnologičky Marty BOTIKOVEJ sú tieto sviatky mnohorozmerné, zachytávajú rôzne aspekty života a majú veľkú šancu prežiť. Každý si v nich totiž môže nájsť svoje.
„Kto nepotrebuje na Veľkú noc chodiť do kostola, nemusí, ale stále sa môže tešiť z toho, že si do vázy nazbiera zelené vetvičky a ozdobí ich kraslicami. Nikomu a ničomu sa nespreneverí, nikoho neurazí a svoje okolie tým poteší,“ hovorí.
Veľká noc je pôvodne pohanským sviatkom. Vieme si predstaviť, že v našich geografických a klimatických podmienkach sa ľudia tešili z príchodu jari, lebo sa prebúdza príroda, a to znamenalo ďalšiu perspektívu života, práce. Kresťanstvo dalo sviatkom prerodu či znovuzrodenia nový a konkrétnejší obsah.
V prípade veľkonočných sviatkov ide o židovsko-kresťanskú symboliku. Kresťanská sa prevrstvuje na židovský sviatok pesach a je veľmi zrozumiteľná v zmysle znovuzrodenia, oživenia božstva, ktoré sa oslavuje počas Veľkej noci.
Samozrejme, príbeh znovuzrodenia nechcem zjednodušovať, má aj ďalšie rozmery zvlášť z kresťanského hľadiska, ale odkazom Veľkej noci v kresťanskom zmýšľaní je začiatok nového života alebo aspoň nádej naň.
Počas Veľkej noci sa v podstate prepletajú tri veci - slávenie jari, židovský sviatok pesach a kresťanská Veľká noc.
Veľkou nocou končí aj 40-denný pôst. Mnohé sa už zjedlo, vyčerpalo a je celkom logické, že sa treba uskromniť.
Po fašiangoch, teda veselosti a nadbytku, nastupovalo obdobie skromnosti. Až na jar prichádzali vajíčka, syr, lebo taký bol rytmus prírody. Bolo to treba osláviť, ale tiež posvätiť, pretože hojnosť, ktorú dnes zažívame, nebola vždy obvyklým stavom zásobární, komory či špajze.
O akýsi návrat z kresťanských sviatkov k tým pohanským, resp. k vítaniu jari, sa pokúsili počas bývalého režimu komunisti. Hlavnou úlohou nastupujúcej komunistickej moci bolo odstrániť kresťanské zmýšľanie - a to sa z Veľkej noci odstraňovalo ťažko. Dalo sa skôr nadviazať na predkresťanské prvky vítania jari, ale aj tam sa niekedy vyskytli prvky pripomínajúce kresťanský obrad alebo liturgiu.
Pre niektorých ľudí, hlavne tých bez vyznania, je najväčším sviatkom Veľkonočný pondelok - teda oblievačka alebo šibačka.
Veľkonočná šibačka a oblievačka patrí k predkresťanským prvkom. Voda síce vystupuje aj v kresťanských obradoch, ale tu ide o čerstvú jarnú vodu, ktorá sa v tomto čase valí potokmi a osviežuje pleť, vlasy, telo, prináša zdravie. Má to veľmi veľa významov.
Je to samozrejme dosť kontroverzný zvyk, hovorí sa, že sa tu deje akési násilie na ženách. Skutočne by takéto správanie mohlo legitimizovať istý typ násilia, na druhej strane je v jadre toho obyčaja niečo úplne iné - a to zabezpečenie sviežosti a zdravia, ktoré má magickým spôsobom priniesť čistá jarná voda a prúty napĺňajúce sa miazgou.
Boli to zvyky, ktoré patrili slobodnej mládeži. Aj keď nám to môže pripadať trochu smiešne, mladí si nimi vedeli naznačiť záujem a bolo dôležité sledovať, či tí chlapci prídu, či dievča neobídu.
Cítime však, že tento sviatok sa mení - čistá jarná voda sa zamieňa za kolínsku a jarné prúty stromov za bužirky, z ktorých si chlapci plietli farebné korbáče na „dobré“ vyšibanie dievčat. Šibať chodia stále menej mladí muži, no šibú aj deti a ich otcovia, a to všetky ženy - aj mladé dievčatá, aj staré mamy.
S Veľkou nocou sa spájajú aj milé mladé zvieratká a tiež symbolizujú hojnosť, a to v magickom zmysle. Zajačica má v jednom vrhu veľa malých zajačikov, podobne sliepka vysedí naraz celý kŕdeľ kuriatok. Keď sa vyroja na zelenú pažiť - sú to krásne obrazy. Možno nám pripadajú až gýčové, ale hovoria o zabezpečení hojnosti, mnohosti, a to v magickom slova zmysle.
Každý sviatok je dosť dobrý na to, aby sa dostal do obchodných sietí. Súvisí to aj s rozvojom obchodu a potravinárskeho priemyslu, ktorý u nás datujeme do začiatku 20. storočia. Robili sa aj čokoládové hniezda, zajko deťom poschovával darčeky. Rodičia schovávali sladkosti po záhrade, deti ich mohli hľadať.
Veľkonočné tradície sa teda neustále menia. Sviatky a tradície nie sú skameneliny, neprežili by tak. Sú rôzne spôsoby, ako narábať s ich prvkami a myšlienkami, vedia sa prispôsobiť potrebám a požiadavkám ľudí, ktorí ich slávia. Kto nepotrebuje na Veľkú noc chodiť do kostola, nemusí, ale stále sa môže tešiť z toho, že si do vázy nazbiera zelené vetvičky a ozdobí ich kraslicami.
Zachytila som aj diskusiu, či ešte potrebujeme Veľkú noc. Kto nepotrebuje, nepotrebuje. Ale tým, aká je mnohorozmerná a ponúka rôzne aspekty života, má veľkú šancu na prežitie. Každý si v nej nájde svoje.
Tradície sa transformujú a prežívajú tie, ktoré sa vedia prispôsobiť. Predpokladám, že ľudia sa budú snažiť ozvláštniť si sviatky a jedným zo spôsobov môže byť aj dodržiavanie menu, ktoré nám predpisuje tradícia - Zelený štvrtok so štiavom a inými zelenými pokrmami, pôstny Veľký piatok, jednoduchá Biela sobota s bielkovinovými jedlami, rezancami s tvarohom, a potom príde čas vzkriesenia, oslavy a hojnosti, ktorú prináša veľkonočné obdobie - konzumácie mäsa, vajíčok, syra.