Hit z nedávnej minulosti obsahoval aj slová: „My nie sme svätí, svet sa mení, hráme džez.“ Dnešnému človeku kedysi frekventované hodnoty z rôznych príčin znejú cudzo, alebo sa im dokonca bráni. Pri vyslovení tohto pojmu cítime pachuť stredoveku, pochmúrne múry kláštora, muzeálnu záležitosť alebo sa nám v lepšom prípade vynorí asketická postava oblečená do vrecoviny, opásaná reťazou, žijúca ďaleko od civilizácie. Mohli by sme rozprávať o tom, ako vyzerá dokonalý džentlmen, pravá dáma alebo ako znie dokonalé podanie symfónie.
Svätosť je však oveľa viac. Je to hodnota, ktorá nám patrí. Mnohí ľudia si myslia, že stať sa svätým je extrémne ťažká a nedosiahnuteľná méta. Svätosť je pre každého, je možné ju dosiahnuť aj dnes.
Sviatok Všetkých svätých
Čo je svätosť?
Svätý (hebr. kadoš, gréc. hagios, lat. sanctus) sa v náboženských textoch vyskytuje ako jeden z najdôležitejších atribútov, ktorým sa označuje Boh. Boh je svätý v najvyššej miere, čiže absolútne. V Starom zákone vyjadruje, že Boh je iný - rozdielny od všetkého stvorenia, nepochopiteľný: „Kto je rovný tebe medzi bohmi, Pane, kto je rovný tebe, čo vynikáš svätosťou? (Ex 15, 11). Jeho meno je sväté (porov. Ž 33, 21), ktoré nemá byť zneuctené (porov.
„Ak chceme hovoriť o svätosti človeka, tak vždy len v súvislosti so svätosťou Boha,“ upozorňuje. „Svätosť nie je prirodzená vlastnosť človeka a nedá sa dosiahnuť výhradne vlastným úsilím. Boh svoju svätosť v priebehu dejín komunikoval ľuďom rôznymi spôsobmi. Už v Starom zákone možno nájsť mnoho „úkonov“, ktoré posväcovali ľud. „Povolanie k svätosti sa radikálne mení vtelením Božieho Syna Ježiša Krista. K svätosti preto už nie je povolaný len jeden národ a neuskutočňuje sa cez náročné zachovávanie zákonov.
Svätosť v Starom zákone
Aj tu už zaznieva naliehavá výzva, ktorú nachádzame ďalej na stránkach Svätého písma v tejto alebo pozmenenej podobe: „Lebo ja, Pán, som váš Boh! Preto dokážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44). Už na púšti ho vychováva a vytvára z neho „mikra kodeš“ - svätý ľud (porov. Ex 12, 16; 19, 6; Lv 20, 26; Nm 28, 25). Zmyslom celého Zákona, ktorý mal byť „vychováteľom pre Krista“ (porov. Gal 3, 24), je posvätenie - život bez hriechu. Izrael má slobodne odpovedať na Božie vyvolenie a má sa usilovať o posvätenie, aby sa tak chránil každej nečistoty a pripodobnil sa Bohu (porov.
Svätosť v Novom zákone
No až v evanjeliách túžba po dokonalosti nachádza svoj výrazný orientačný bod. V prvých kresťanských časoch sa oslovovali „svätí“ tí, ktorí sa hlásili ku Kristovi. Najskôr len v malom spoločenstve v Jeruzaleme, potom sa pomenovanie rozšírilo na kresťanov v Júdsku a konečne na všetkých kresťanov (porov. Veriaci v Krista tvoria opravdivý „svätý národ“ a „kráľovské kňazstvo“ - ako o tom hovorí apoštol Peter (porov. 1 Pt 2, 2 - 9). Jeho život od zvestovania cez účinkovanie je cestou svätosti a posväcovania iných. Svojimi skutkami a zázrakmi, celým svojím životom zjavuje svoju svätosť (porov. Mk 1, 24; 3, 11; Lk 4, 1; 5, 8). Jeho smrť a zmŕtvychvstanie priniesli všetkým ospravedlnenie a posvätenie (porov.
Ježiš sám ukazuje cestu, ktorá vedie k dokonalému životu, a teda aj k Otcovi: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Kresťania majú podiel na živote zmŕtvychvstalého Krista vierou a krstom, ktorý im dáva účasť na „posvätení a vykúpení“ (porov. Preto sú „svätými“ (porov. 1 Kor 1, 2; Flp 1, 1) a „chrámom Ducha Svätého“ (porov. 1 Kor 3, 16; Ef 2, 21). Toto povolanie k svätosti spočíva v konaní dobrého, ako hovorí jednoznačne sv.
Svätosť sa počína z moci Ducha Svätého a nie z ľudských síl. Svätosť to je Kristus v nás. Sv. Ale človek ho musí chcieť, po ňom túžiť a prosiť. Svätosť nespočíva v dôkladnom realizovaní seba, ale skôr v ochote nechať v sebe miesto pre Zjavenie Božieho Slova. Svätí nechávajú v sebe priestor pre Božiu vládu. Sv. Ale svätosť neexistuje oddelene od Ducha Svätého, ktorý nás usvedčuje z hriechov. Je bojom proti hriechu, opak hriechu, ale nevylučuje poznanie osobnej hriešnosti. Do tejto svätosti nerastieme tým, že z vlastnej sily klčujeme zo svojej duše hriechy, ale tým, že sa snažíme mať správny vzťah k Pravému a Živému Bohu.
Svätosť je poslušnosť voči Bohu - znamená milovať iného ako Boh miluje mňa. Svätosť je poslušnosť voči Bohu, dokonca aj vtedy keď mi hrozí z toho ujma. Svätosť je poslušnosť voči Bohu, hľadanie spôsobu ako pomôcť tým, ktorí majú nedostatok (napr.
Svätosť nespočíva v teologických špekuláciách ani v extázach, ani v nadšenej horlivosti alebo v neprikázanom odriekaní, ale spočíva v tom, že myslíme ako myslí Boh a chceme, čo chce Boh. Takéto premýšľanie a chcenie skutočne vyžaduje asketické úsilie, vytrvalosť a disciplínu a je výsledkom spoločného úsilia: Božieho a nášho.
Sedem návykov zbožného života – Dr. Charles Stanley
Úcta k svätým
Pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte viac preto, aby sa pestovaním bratskej vzájomnej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi. Lebo ako nás kresťanské spoločenstvo putujúcich privádza bližšie ku Kristovi, tak nás spoločenstvo svätých oslávených sprevádza s Kristom, z ktorého ako z prameňa a hlavy prúdi všetka milosť a život samého Božieho ľudu.
Cirkev si už v začiatkoch uctievala ľudí, ktorí sa životom alebo smrťou osvedčili vo vernosti Bohu. Cirkev vždy verila, že apoštoli a Kristovi mučeníci, ktorí preliatím vlastnej krvi podali najvyššie svedectvo viery a lásky, sú s nami užšie spojení v Kristovi. Samotný sviatok Všetkých svätých pochádza z východnej časti Rímskej ríše, kde sa už vo 4. V Ríme určili tento deň na 13. máj, keď bol pohanský Panteón zmenený na Baziliku Panny Márie a Všetkých mučeníkov. Sviatok Všetkých svätých (1. novembra) sa slávil najskôr v 8. storočí v Anglicku a Írsku. Ďalšie cirkevné spoločenstvá v Európe ho prevzali v 9. storočí.
Životopisy svätých
Svätosť pre každého
Človek sa nemôže uspokojiť s priemernosťou. Veď ide o plnú a hlbokú opravdivosť ľudského bytia a rozvoja ľudskej osobnosti. Keď chceme zistiť, odkiaľ vychádza tento pohľad, bolo by dobré vrátiť sa ku Knihe Genezis, keď Boh po stvorení človeka muža a ženy videl, že „bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). V ňom je obsiahnuté potvrdenie veľkosti človeka a ľudstva, akého je schopný len on, Kristus - Boží Syn. Jedine on vie, čo je v každom človeku (porov. Jn 2, 25).
Nech nás neznechucuje, že azda mnohí svätí majú začadené tváre od sviečok, ktoré ľudia pred nimi zapaľovali, takže sa nedá jasne rozoznať ich pravá tvár. Boli si vždy vedomí, že nič ľudské im nie je cudzie. Preto ani jeden opravdivý svätec nehovoril: mne by sa to nemohlo stať. Ak sa napríklad sv. Alebo keď sv. Vedomie vlastnej nedostatočnosti je jedna zo základných charakterových čŕt v živote svätých. Hlásali evanjelium menej slovami, ale viac životom. Svätci boli a sú vždy prameňom a počiatkom obnovy aj v najťažších chvíľach dejín Cirkvi. Ak sa niekto pohoršuje nad chybami Cirkvi, ktorá nosí vo svojom lone hriešnikov, a preto sama koná a ohlasuje pokánie, má možnosť vidieť i jej krásu, ktorá žiari v jej svätých.
Nie je to jediný pokrok, ktorý kedy existoval a na ktorý má nadviazať ďalší pravý pokrok? Nie sú tie výrazné, až na smrť dôsledné a vytrvalé osoby tisíckrát skutočnejšie než beztvárni ľudia našich čias? Nemožno poprieť, že viera a svätosť sú cez Kristov kríž a jeho vzkriesenie vecou tejto zeme a sú požehnaním pre svet.
Kto by bol veril, že učiteľom Cirkvi sa stane človek, ktorý sa zaujímal o rôzne náuky, zatiaľ čo kresťanstvo odmietal a chodil po hriešnych cestách sveta? Alebo že sa na oltár dostane žena typu Márie Magdalény?! A čo príbeh sv. Určite viac nám imponujú svätci, ktorí sa nimi nenarodili, ale dokonalými sa stali v spolupráci s Božou milosťou, hoci museli prekonávať mnohé ťažkosti a chyby.
Kritériá svätosti, svätého života, evanjeliová duchovnosť ako norma svätosti, sa vyvíjali. Kresťania, ktorí túžili po svätosti, pokladali púšť za ideálne miesto na život pokánia a spojenia s Bohom. Mnohí sa stali pustovníkmi.
Zostaň medzi svojimi bratmi, všímaj si ich bolesti, buď ochotný chápať ich úzkostlivé prosby, zmierňovať a hojiť ich rany. Typ dobrého človeka formovaného evanjeliom potrebuje aj dnešná doba. Svätci svedčia, že existuje pre nás záchrana, večný život, ku ktorému sme všetci povolaní. Projekt svätosti je projekt pre všetkých. Neodvádza od každodenného života človeka a kresťana, ale ho obohacuje a napĺňa.
Aktuálne to dokazuje nedávno blahorečený Carlo Acutis. Narodil sa v Londýne v roku 1991, neskôr vyrastal v talianskom Miláne, odkiaľ pochádza rodina. Mal „slnečnú povahu“, ako hovorí množstvo jeho kamarátov. Pracoval s počítačovými programami, strihal videá, tvoril vlastné programy, webové stránky a algoritmy. Jeho vzťah s Bohom bol veľmi intenzívny. Hovorieval: „Eucharistia je moja diaľnica do neba.“ Internet považoval za nástroj novej evanjelizácie. Ako dobrovoľník sa aktivizoval medzi ľuďmi na okraji spoločnosti.
Svätosť teda nie je útek od života, od povinností, nie je to zaznávanie krásy sveta a radosti ani opovrhovanie ľuďmi.
Ako sa stať svätým?
- Láska k Bohu a blížnemu: Prejavuje sa v poslušnosti Božím prikázaniam a pomoci tým, ktorí to potrebujú.
- Boj proti hriechu: Uvedomovanie si vlastnej hriešnosti a snaha o správny vzťah s Bohom.
- Ochota nechať priestor pre Božie Slovo: Otvorenie sa Božiemu vedeniu a prijatiu Jeho vôle.
- Účasť na živote Cirkvi: Prijímanie sviatostí a spoločenstvo s ostatnými veriacimi.
V dnešný deň máme slávnosť Všetkých svätých. Do tejto kategórie napr. môže patriť zosnulý manžel, manželka, otec, matka, deti. Sem patria tí, ktorí žili v zhode s Božím Slovom a v sebe nesú pečať živého Boha, Božie Slovo. Takto nám to naznačuje sv. Tento deň môže mať ešte iný význam, ktorý sa naplní až v budúcnosti. Je to slávnosť všetkých svätých, a to znamená, že všetci sme povolaní k tomu, aby sme boli svätí. Keď hovoríme o svätosti, obyčajne si predstavíme niektorého svätého, ktorého svätosť bola výnimočná a evidentná a potvrdená cirkvou. Ale už ťažšie chápeme, že svätosť je niečo, čo sa očakáva od každého kresťana, od hriešneho človeka. Svätosť napriek našej hriešnosti. Svätosť je úlohou každého kresťana pre každý všedný deň. Tak ako prikázanie lásky mám žiť stále, tak aj svätosť je niečo stále, bytostné. Láska k Bohu sa prejavuje v poslušnosti jeho príkazom. V každej chvíli sme pokúšaní a preto v každej chvíli môžeme dokázať lásku k Bohu. Lebo v tej chvíli sa stávame príbytkom Ducha Svätého, ktorý je prameňom každého posvätenia. A to je súčasne naplnenie príkazu lásky k Bohu i k blížnemu.
Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Nikto sa svätý nenarodí. Svätosť nie je to isté ako detská nevinnosť. To, že niekto je ešte nevinný neznamená, že je svätý. Takisto nie je pravda, že sa niekto stal svätým preto, lebo mal pevnú vôľu, alebo zdedil šťastnú povahu. Svätosť je predovšetkým a prvotne Božou vlastnosťou, človek ju nemôže vytvoriť, ale môže ju prijať v Duchu Svätom. Darcom svätosti je Boh sám.
Sv. Ján vo svojom liste, ktorý sme počuli hovorí: „Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.
Pýtali sa ráz malého chlapca na náboženstve, „kto je to svätec“. Pretože pár dni predtým bol na návšteve v kostole, kde videl namaľovaných svätých na farebných sklách, a veľmi sa mu páčilo ako slnko svietilo skrze tieto sklá, odpovedal na otázku nasledovne: „Ja to viem. Svätec je človek, cez ktorého svieti slnko!“ Táto jeho definícia veľmi dobre vyjadruje, o čo vo svätosti ide.
Na svetovom stretnutí duchovných v roku 1984 sa istá rehoľníčka spýtala Matky Terezy: „Matka Tereza ako sa cítite, keď vás zahŕňajú toľkou úctou a obdivom?“ Odpovedala: „Ide mi to jedným uchom dnu a druhým von.