Keď vyvolený národ vyšiel z Egypta a putoval po púšti, nezažíval len divy a zázraky. Väčšia časť z toho bola úmorná, jednotvárna a únavná drina. Putovanie po púšti znie romanticky asi len tomu, kto to nezažil. Keď pravidelne máte v ústach piesok alebo sucho, viete si predstaviť aj príjemnejšie veci.
A keď ste síce zažili neuveriteľné veci (keď si to rozprávate pred spaním, ani vy sami sebe nemôžete uveriť), ale kto je ten Boh, ktorý sa rozhodol vybrať si práve vás? Vtedy ten Boh cez Mojžiša dal pokyny na vybudovanie a zariadenie svätostánku.
Slovo svätostánok občas používame aj my, ale stále tak nejak… obrazne, poeticky… no niekedy to nebol kostol ani žiadna iná svätá budova. Bol to doslova stan. A ak dovolíte, ja budem používať iný výraz, ktorý sa na toto miesto používa. Stan stretávania. Lebo presne o to išlo.
Do toho stanu síce nevstupovali všetci, ale bol tu na to, aby si všetci ľudia aj v tej občas príliš prízemnej existencii uvedomili prítomnosť niečoho, čo presahuje ich chápanie a poznanie; niečoho, čo je väčšie ako čas a priestor a určite ich životy. A ten stan bolo treba zariadiť. V knihe Exodus, druhej knihe Biblie, je zachovaný opis toho, ako to má vyzerať. Bolo myslené na veľa vecí, nielen praktických, ale aj takých, ktoré tam budú len pre svoju krásu.
Ženy v Stane Stretávania
Takže pri vchode do stanu stretávania boli nejaké ženy a mali nejakú službu. Nevieme presne, čo. Nie sú spomenuté ani v predchádzajúcom zozname materiálu darovaného na zariadenie. Ďalší verš, ktorý ich spomína, je z časov, keď vyvolený ľud už dorazil do cieľa. Už sú v zasľúbenej krajine, svätyňa je na mieste, ktoré sa volá Šiloh. Na tomto mieste je stále stan stretávania a stále tam sú ženy so svojou službou.
Ženy v kresťanstve (4/5) • Majstrova šifra
Sloveso tam použité sa často spája s vojenskými zoskupeniami, vojakmi, vojskami alebo rotami; ale môže sa vzťahovať aj na vykonávanie kultových úloh. Teda znova úlohy, ktoré máme tradične spojené s mužmi. Zdá sa však, že výnimky sa našli. Vieme, že v staroveku boli vo viacerých národoch Blízkeho východu ženy, ktoré mávali nejaké úlohy v ich chrámoch, žiadne prekvapenie to teda pre nich v tej dobe asi nebolo. Niektoré tie ženy slúžili ako strážkyne svätých objektov, dokonca spolu s nimi šli do bojov.
Teda síce nevieme, čo presne tieto ženy robili, tušíme však, že to bolo dôležité. A ich zrkadlá boli použité na umývadlo, v ktorom sa umývali kňazi, keď vstupovali do stanu stretávania, aby nezomreli. Vieme viac o zrkadlách? Och ani náhodou! Kým tieto ženy sú spomínané v dvoch veršoch, zrkadlo len v jednom. Ale vieme si pomôcť archeológiou.
Zrkadlá v tom čase boli vyrobené z medi, bronzu alebo mosadze, mali mierne vypuklý tvar a boli značne vyleštené, aby odrážali ľudskú tvár.
Rabínske Výklady a Ženská Krása
Pri starozmluvných textoch mám rada rabínske výklady. Boli to ľudia, ktorí mali svoje texty prečítané odpredu aj odzadu. v Origináli. S materským mliekom pili informácie o tom všetkom, o čom neskôr písali. Preto keď oni niečo povedia, moja hlava musí pracovať, aby som si s nimi dovolila nesúhlasiť. Alebo byť proste prekvapená, čo tam videli, lebo mne to ušlo.
V 12.storočí Ezra písal, že tie ženy, ktoré začali slúžiť v Stane stretávania, už tie zrkadlá nepotrebovali. Pre Ezru bol asketický život nadovšetko a venovanie sa Bohu a venovanie sa sebe (rozumej - pozeranie sa do zrkadla) sa navzájom vylučovalo. O storočie skôr napísal komentár k tomuto textu Rashi.
Čo? Bohu sú vzácne ženské zrkadlá? Ženská krása a zvodnosť je dôležitá. Je podstatné a vzácne v Božích očiach, aby ženy boli zvodné a krásne, aby boli pre potešenia očí svojich mužov. Stavím sa, že túto vetu nepočujete v kostoloch často. Muži a ženy sú v tomto iní - a vieme, že krása žien potešuje, inšpiruje… dáva im chuť žiť a aj nádej v lepšie veci. Takže ženská krása, pôvab a zbožnosť slúžili na podporenie pokoja medzi mužom a ženou. Pokoja, tak hovorí tento rabín.
Krása Žien Privádza Mužov Bližšie k Bohu
Ako som už povedala, bolo to v čase, keď sa vyvolený národ stále hľadal. Síce pár neuveriteľných vecí zažili, ale púšť človeku pripomenie, aký je malý. A že tu nie je natrvalo. Majú však Boha, ktorý im ukazuje, čo sa s tým dá urobiť. A začína mužmi, presnejšie predstaviteľmi mužov, ktorí s Ním hovoria - s kňazmi.
Čo majú kňazi - skôr ako vojdú do stanu stretávania - urobiť? Umyť sa v umývadle vyrobenom zo zrkadiel žien. Aby si pripomenuli, že život je síce pominuteľný a krehký, ale stále sú tu krásne veci, ktoré vôbec nie sú plytké, práve naopak. Možnože môžeme odvážne povedať, aj krása žien privádza mužov bližšie k Bohu. Krása v ich slovách, povzbudeniach a pohľadoch. Krása ženy, ktorá v mužovi vidí to Božie a výnimočné.
Boh nechce žiť bez nás. Bez toho, akí sme - nielen na povrchu, ale v hĺbke našich bytostí. Ľudia, ktorí majú pochybnosti, neistoty a stále nejaké otázky. Ale sme aj ľuďmi, ktorí majú nádej - nádej, že v nás niekto vidí niečo z toho výnimočného a vzácneho, čo do nás vložil Boh. Nádej, že my sami - už len svojou existenciou - niekoho potešíme tak veľmi, že znova bude mať chuť žiť.
Svätostánok ako Predobraz Spásy
Posolstvo o svätostánku bolo posolstvom o spasení. Boh pomocou služby v svätostánku zvestoval evanjelium. Služba v pozemskom svätostánku bola až do Kristovho prvého príchodu „podobenstvom pre terajší čas“. „Boh chcel symbolikou a obradmi tohto evanjelijného podobenstva upriamiť vieru Izraela na obeť a kňazskú službu Vykupiteľa sveta, Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta.“
Vo svätostánku sa zobrazovali tri fázy Kristovej služby: (1) zástupná obeť, (2) prostrednícka služba kňaza (3) a konečný súd.
Zástupná Obeť
Každá obeť v svätostánku symbolizovala Ježišovu smrť na odpustenie hriechu a potvrdzovala pravdu, že „bez vyliatia krvi nieto odpustenia“. Obete boli výrazom nasledujúcich právd:
- Boží súd nad hriechom: Keďže hriech je hlboko zakorenený odboj proti všetkému dobrému, čistému a pravdivému, nemožno ho prehliadať. „Odplata za hriech je smrť.“
- Kristova zástupná smrť: „My všetci sme zblúdili ako ovce... Hospodin spôsobil, aby ho zasiahla neprávosť všetkých nás.“ „Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem.“
- Boh dáva zmierujúcu obeť: Touto obeťou je „Kristus Ježiš, jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze... vieru.“ „Toho, ktorý nepozná hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“
Kristus-Vykupiteľ vzal rozsudok hriechu na seba. „S Kristom sa zaobchádzalo tak, ako si zasluhujeme my, aby sa s nami mohlo naložiť, ako si zasluhuje on. Bol odsúdený pre naše hriechy, na ktorých nemal nijaký podiel, aby sme my mohli byť ospravedlnení jeho spravodlivosťou, na ktorej nemáme nijaké zásluhy. Vytrpel smrť, ktorá mala stihnúť nás, aby sme mohli prijať život, ktorý patril jemu. 'Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia'.“
Obete sa v pozemskom svätostánku stále opakovali. Rok čo rok sa toto obradné podobenstvo vykúpenia znova a znova pripomínalo ako zaujímavý príbeh. Naproti tomu skutočnosť - teda zmierujúca smrť nášho Pána - sa udiala na Golgote raz navždy. Na kríži bola cena za ľudský hriech úplne zaplatená. Božej spravodlivosti sa urobilo zadosť. Z právneho hľadiska sa svetu dostalo ospravedlnenie. Zmierenie bolo zavŕšené na kríži, ako to predobrazne vystihovali obete, a kajúcny veriaci môže tomuto dokončenému dielu nášho Pána úplne dôverovať.
Kňazský Prostredník
Ak zmierením za hriech bola obeť, prečo bol potrebný kňaz? Kňaz bol prostredníkom medzi hriešnikmi a svätým Bohom. Kňazská služba naznačuje vážnosť hriechu a následné odcudzenie medzi bezhriešnym Bohom a hriešnym stvorením. „Ako každá obeť bola predobrazom Kristovej smrti, tak každý kňaz predstavoval Kristovu prostrednícku službu ako Veľkňaza v nebeskej svätyni. 'Lebo jeden je Boh a jeden Prostredník medzi Bohom a ľuďmi.`
Služba vo Svätyni
Kňazskú službu v prvom oddelení svätostánku možno označiť za službu príhovoru, odpustenia, zmierenia a nápravy. Ustavičná služba umožňovala stály prístup k Bohu prostredníctvom kňaza. Symbolizovala pravdu, že kajúcny hriešnik má bezprostredný a stály prístup k Bohu cez kňazskú službu Krista ako príhovorcu a sprostredkovateľa.
Keď kajúcny hriešnik doviedol obeť do svätostánku, položil ruky na hlavu nevinného zvieraťa a vyznal svoje hriechy. Týmto aktom sa jeho hriech i trest zaň symbolicky prenášal na zviera. Po tomto akte mu boli odpustené hriechy.
Krv obete za hriech sa prisluhovala jedným z dvoch spôsobov: (a) ak bola krv vnesená do svätyne, kropila sa ňou vnútorná opona a potreli sa ňou rohy kadidlového oltára, (b) ak nebola vnesená do svätyne, potreli sa ňou rohy oltára na spaľované obete v nádvorí. V tom prípade kňaz zjedol časť mäsa obete. V oboch prípadoch si účastníci uvedomovali, že ich hriechy a zodpovednosť boli prenesené do svätyne a na jej kňazstvo.
Posledný Súd
Udalosti Dňa zmierenia zobrazujú tri fázy Božieho posledného súdu: (1) „súd premileniálny“ (alebo „vyšetrujúci“ či „predadventný“), (2) „súd mileniálny“, (3) „súd výkonný“ na konci tisícročia.
Služba vo Veľsvätyni
Druhá časť kňazskej služby je predovšetkým zameraná na svätyňu. Týka sa očistenia svätyne a Božieho ľudu. Táto služba, zameraná na veľsvätyňu (t.j. svätyňu svätých) svätostánku, ktorú mohol vykonať iba veľkňaz, sa konala len v jediný deň náboženského roku. Na očistenie svätostánku bolo treba obetovať dvoch kozlov - kozla Hospodinovi a kozla Azazelovi.
Obetovaním kozla Hospodinovi veľkňaz vykonal zmierenie „za svätyňu [teda za svätyňu svätých], za svätostánok zhromaždenia [svätyňu], i za oltár [na nádvorí]“. Veľkňaz zaniesol krv kozla pre Hospodina, ktorá predstavovala Kristovu krv, do veľsvätyne (svätyne svätých), kde ňou priamo v samej prítomnosti Boha pokropil zľutovnicu - príkrov truhly, v ktorej bolo Desatoro - aby urobil zadosť požiadavkám svätého Božieho zákona. Úkon kňaza symbolizoval nezmernú cenu, ktorú Kristus zaplatil za naše hriechy, a naznačoval ochotu Boha zmieriť svoj ľud so sebou. Preliatu krv potom preniesol ku kadidlovému oltáru a k oltáru pre spaľované obete, ktorý bol každodenne kropený krvou predstavujúcou vyznané hriechy. Tým veľkňaz vykonal úkon zmierenia pre svätyňu, ako aj pre ľud a očistil ich.
Veľkňaz, predstavujúci Krista ako prostredníka, vzal na seba hriechy, ktoré poškvrňovali svätyňu, a preniesol ich na živého kozla pre Azazela, ktorý bol potom vyvedený z tábora Božieho ľudu. Týmto obradom sa odstraňovali hriechy ľudu, ktoré boli symbolicky prenesené z kajúcnych veriacich do svätyne krvou alebo mäsom obetí pri každodennej službe na odpustenie. Takto bola svätyňa očistená a pripravená pre ďalšiu celoročnú službu.
Všetky záležitosti medzi Bohom a jeho ľudom boli tým urovnané. Deň zmierenia teda znázorňuje súdny proces, v ktorom ide o vykorenenie hriechu. Úkon zmierenia vykonaný v onen deň „bol predobrazom záverečného prislúženia Kristových zásluh na odstránenie hriechu pre celú večnosť a na dosiahnutie úplného zmierenia vo vesmíre v súlade s Božou vládou.“
Kozol pre Azazela
Z pozorného prieskumu 16. kapitoly 3. knihy Mojžišovej vyplýva, že Azazel predstavuje satana, nie Krista, ako sa niektorí domnievajú. Dôvody pre tento názor sú:
- tento kozol nebol zabitý ako obeť, a teda nemohol predstavovať prostredníka na dosiahnutie odpustenia. Veď 'bez vyliatia krvi nieto odpustenia`,
- svätyňa bola dôkladne očistená krvou Hospodinovho kozla, skôr ako sa začal obrad s kozlom pre Azazela,
- text hovorí o tomto kozlovi ako o osobnej bytosti, ktorá odporuje Bohu. V rámci svätyňového podobenstva je teda dôslednejšie vidieť kozla pre Hospodina ako symbol Krista a kozla pre Azazela ako symbol satana.“
Rôzne Fázy Súdu
Obrad s kozlom pre Azazela v Deň zmierenia poukazoval ďalej než na Golgotu - na definitívne skoncovanie s hriechom, na odstránenie hriechu i satana. „Úplná zodpovednosť za hriech dopadne na satana, pôvodcu a podnecovateľa hriechu. Satan a jeho nasledovníci spolu so všetkými následkami hriechu budú z vesmíru odstránení a zničení. Výsledkom súdu bude teda úplné zmierenie a súladný vesmír. Toto je cieľ, ktorý sa splní v druhej a konečnej fáze Kristovej kňazskej služby v nebeskej svätyni.“ Výsledkom tohto súdu bude konečné obhájenie Boha pred vesmírom.
Deň zmierenia predstavoval tri fázy posledného súdu:
- Odstránenie hriechu zo svätyne sa týka prvej, teda predadventnej (vyšetrovacej) fázy súdu. V nej ide o „prieskum mien zaznamenaných v knihe života tak, ako sa Deň zmierenia zameriaval na odstránenie vyznaných hriechov kajúcnikov zo svätyne. Nepraví veriaci budú vylúčení. Viera skutočných veriacich a ich spojenie s Kristom budú potvrdené pred verným vesmírom a záznamy o ich hriechoch budú vymazané.“
- Vyhnanie kozla na púšť symbolizuje satanovo tisícročné uväznenie na vyľudnenej zemi, ktoré sa začína pri druhom advente a prebieha súbežne s druhou fázou záverečného súdu v nebi. Tento mileniálny súd zahŕňa prieskum súdu nad bezbožnými, pri ktorom budú mať vykúpení možnosť nahliadnuť do Božieho zaobchádzania s hriechom a hriešnikmi, ktorí neboli zachránení. Tento súd dá odpoveď na všetky otázky vykúpených týkajúce sa Božej milosti a spravodlivosti.
- Očistenie tábora symbolizuje výsledky tretej, t.j. výkonnej (exekutívnej) fázy súdu, keď oheň zničí bezbožných a očistí zem.
tags: #svatostanok #starej #zmluvy