Dňa 10. augusta 2022 sa v Kultúrnom dome v Ladcoch konala prezentácia v rámci projektu obnovy západnej časti kaštieľa v Ladcoch (ďalej len „projekt MaHoLa“). Cieľom bolo ilustrovať dynamickú históriu kaštieľa v období súmraku tradičnej aristokracie a vzniku nových spoločenských a ekonomických elít, ako aj v medzivojnovom období, kedy kaštieľ slúžil ako centrum československej a neskôr slovenskej provincie Kongregácie dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.
Cieľom prednášky bolo predstaviť kaštieľ Ladce vo svetle dobových udalostí, pričom suché historické údaje boli poprekladané správami o jeho obyvateľoch. Príbeh začína v roku 1878, kedy v kaštieli zomiera posledný z rodu Motešických - Karol - čím sa uzatvára 140-ročná kapitola prítomnosti Motešických v ladeckom kaštieli. V tomto období bol kaštieľ označený číslom domu 1.
Karol Motešický vtlačil kaštieľu v Ladcoch hlbokú pečať, hoci sa narodil v kaštieli v Moravanoch nad Váhom. Zimu svojho života však strávil v Ladcoch opustený a sám, pretože jeho deti sa rozpŕchli po celom Uhorsku a svoju budúcnosť už vo vidieckom kaštieli nevideli. Maďarský časopis Nimród v roku 1934 uvádza príbeh o synovi Karola Motešického, ktorý sa cez noc pomiatol a bol internovaný v kaštieli.
Potomkovia Karola Motešického o kaštieľ záujem nemali, preto ho v roku 1882 spolu s celým panstvom predali za 515.000 forintov barónovi Leopoldovi Popperovi, ktorý bol najbohatším občanom Trenčianskej župy.
Obdobie druhej polovice 19. storočia je obdobím veľkých zmien, kedy starú šľachtu nahrádza nová, reprezentovaná podnikateľmi a veľkostatkármi. Leopold Popper bol človek, ktorý sa svojimi schopnosťami vypracoval na čelo spoločenského rebríčka. Vypracoval sa na najvýznamnejšieho uhorského podnikateľa s drevom.
Po roku 1882 sa do Ladiec nasťahovala rodina Jeanette Popper, ktorá sa v roku 1871 vydala za bankára Adolfa Schenka. Adolf Schenk sa do dejín Ladiec zapísal ako zakladateľ miestnej cementárne a autor najstaršej fotografie kaštieľa, ktorá ho zachytáva ešte pred jeho prestavbou. Na fotografii môžeme vidieť pohľad na kaštieľ od západu, a to ešte pred rozšírením jeho západnej časti a vybudovaním oboch rožných vežičiek.
Adolf Schenk v roku 1896 vo Viedni zomiera. Vdova Jeanette sa v roku 1897 po druhýkrát vydáva za grófa Karla Putkammera, manželstvo však nebolo šťastné a už v roku 1899 sa manželia rozviedli. V roku 1902 sa Ladce dostali do svetla uhorského bulváru kvôli sporu medzi Jeanette a jej synom Robertom.
Zatiaľ čo Robert ostal zrejme slobodný a zomrel niekedy v medzivojnovom období, Valéria zjavne zdedila talent jej matky vybrať si dobrých ženíchov a v roku 1895 sa vo Viedni vydala za grófa Antona Auersperga. Ich dcéra Hildegarda sa neskôr vydala za Louisa Nathaniela de Rothschild, príslušníka jednej z najbohatších bankárskych rodín na svete.
V roku 1908 sa koná dražba nábytku Jeanette. Životom vyčerpaná Jeanette zomiera koncom roku 1917. Okolo roku 1910 sa vlastníkom kaštieľa stal gróf Otto Degenfeld, o ktorom je známych pomerne málo informácií. Ešte menej ako o Ottovi Degenfeldovi je známe o Richardovi Neumannovi, ktorý kaštieľ vlastnil okolo roku 1916.
Vznik Československa v roku 1918 znamenal prevrat v dovtedajších vlastníckych vzťahoch. V nových pomeroch sa najlepšie zorientoval Andor Klár, ktorý v archívnych dokumentoch figuruje ako riaditeľ Ladeckej ťažobnej spoločnosti. Spoluvlastníkom kaštieľskych majetkov bol český „merník“ Anton Vlach spolu so svojou manželkou Alojziou Hilkenovou. Vlach získal kaštieľ a polia, Klár vlastnil cementáreň, vyhradil si však právo obývať polovicu kaštieľa do roku 1927. Obaja spoluvlastníci mali mimoriadne zlé vzťahy.
V roku 1923 začali s Andorom Klárom viesť komunikáciu predstavení Kongregácie dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, ktorí hľadali nové sídlo pre svoje zverenkyne. Koncom roku 1923 obaja vlastníci dosiahli dohodu a v roku 1924 kaštieľ vincentkám odpredali.
Vincentky sú ženským cirkevným rádom, založeným v 17. storočí francúzskym rehoľníkom sv. Vincentom de Paul. V rámci svojej činnosti sa starajú o chorých, osamotených, deti či siroty. Prvé vincentky sa na území dnešného Slovenska spomínajú v 19. storočí. V roku 1925 sa natrvalo usadili v Ladcoch, kde v krátkom čase adaptovali kaštieľ na svoje sídlo, tzv. Ústredný dom. Jedným z dôvodov, prečo si vincentky vybrali práve kaštieľ v Ladcoch, bola jeho uzavretá dispozícia.
Vincentky od začiatku pristúpili k úlohe adaptovať kaštieľ pre svoje potreby veľmi aktívne. Prvé vincentky sa do kaštieľa nasťahovali 25. augusta 1924 do veľmi provizórnych podmienok. Od 1. mája 1925 boli práce na rekonštrukcii kaštieľa obnovené a 25. júla rovnakého roka, na sviatok sv. Jakuba, bola v kaštieli slúžená prvá svätá omša.
Z obdobia 20. až 40. rokov 20. storočia pochádza viacero archívnych dokumentov, dokazujúcich prekvapujúcu agilitu sestier vincentiek pri zveľaďovaní svojho sídla. Stavebné práce mohli byť realizované najmä vďaka štedrej subvencii amerických vincentiek z Emitsburghu vo výške 12.500 dolárov.
Pre chod a činnosť kláštora bola dôležitá najmä jeho západná časť, t.j. tá, pamiatková obnova ktorej je predmetom projektu MaHoLa. Hneď za vstupom bola v prvej miestnosti vľavo umiestnená tlačiareň, za ktorou nasledovali tri izby / spálne. V tlačiarni sestry skoro 20 rokov (1931-1948) vydávali svoj časopis „U nás“, rovnako tu bola vytlačená aj Kronika Ústredného domu dcér kresťanskej lásky z roku 1944.
Podľa výkazu obyvateľov Ústredného domu v kláštore v roku 1940 bývalo 133 osôb. V roku 1943 bola v kláštore zriadená detská opatrovňa, ktorá sa po skončení vojny transformovala na detské jasle, resp.
S medzivojnovým pôsobením vincentiek je spojená jedna zaujímavosť. V roku 1938, po smrti prvého riaditeľa kongregácie, kňaza Jozefa Danielika, bola povolená súkromná pitva, cieľom ktorej bolo vyňatie jeho srdca, jeho konzervácia a následné uloženie v priestoroch kostola sv. Valentína, ktorý je súčasťou kaštieľa. Vzorom pre toto konanie bol práve zakladateľ kongregácie, sv. Vincent de Paul, ktorého srdce sa dodnes nachádza v materskom dome kongregácie v Paríži.
Po nástupe komunistického režimu vo februári 1948 sa začala obruč okolo rádových sestier v Ladcoch pomaly, ale isto zvierať.
Malebnú dedinku Sv. Anton poznajú mnohí turisti. Nachádza sa len na skok od Banskej Štiavnice a dominuje jej majestátny kaštieľ obklopený lesoparkom. Barokovo-klasicistický kaštieľ sa nachádza v obci Svätý Anton neďaleko Banskej Štiavnice. Od roku 1985 je vedený ako národná kultúrna pamiatka. Kaštieľ obklopuje rozsiahly park, kde nájdete viaceré vzácne stromy z 18. storočia. Tou sa môže pochváliť aj samotný štvorkrídlový kaštieľ s obdĺžnikovým nádvorím. V roku 1744 ho dala na mieste staršieho hradu postaviť rodina Koháryovcov.
Dômyselný kaštieľ bol údajne vybudovaný na základe symboliky kalendára. 4 vchody predstavujú 4 ročné obdobia, 12 komínov mesiace v roku a 365 okien zase dni. Bohato vybavené izby a salóny predstavujú vkus a poľovnícku záľubu rodín Koháryovcov a Coburgovcov. Mnohé kúsky nábytku, obrazov, umeleckých predmetov či rytín, ktoré sa tu nachádzajú, sú skutočne originálne a len výnimočne by ste ich našli v iných hradoch či kaštieľoch Slovenska.
V interiéri môžete vidieť napríklad aj izbu vytapetovanú obrázkami z francúzskeho humoristického časopisu či zlatý salón s nábytkom, ktorý Mária Terézia darovala svojej dcére Marii Antoinette ako svatobný dar. Avšak nielen luxusný interiér priťahuje návštevníkov, o kaštieli tiež kolujú mnohé strašidelné príbehy. Ten najznámejší rozpráva o Ištvánovi Kohárym, ktorý bol pozoruhodným človekom. Bol vzdelaný, no ľudia ho považovali za čudáka. Jeho záujmom totiž boli duchovia, nadprirodzené javy a život po smrti.
Mal tušenie, že v kaštieli sa nachádza nejaká tajná miestnosť aj istá tajomná kniha kníh. Dalo mu veľa námahy, presvedčiť matku, nech mu prezradí, že tajná miestnosť bola jeho otcom zamurovaná, pretože sa tam diali veľmi čudné veci. Po dlhom bádaní po celom kaštieli sa mu ju napokon podarilo nájsť za obrazom jeho predka grófa Andreja Koháryho, ktorý dal kaštieľ postaviť.
Hoci sa za obrazom nachádzali dvere, stena za nimi bola zamurovaná. Keď stenu odstránili, vošiel Ištván dnu a našiel zopár kusov nábytku a začiernené okno. Keď nahliadol do prvej knihy, ktorú zbadal, začali sa vraj diať strašidelné veci. Predmety lietali, knihy padali z políc a to všetko sprevádzal veľký lomoz a rinčanie. Keď napokon knihu na naliehavé kričanie matky zavrel, konečne nastalo ticho. Od tohto okamihu však kaštieľ nemal pokoja a podobné veci sa opakovali.
Na pomoc zavolali teda mnícha - vyháňača duchov, ktorý však už v minulosti na žiadosť jeho otca kaštieľ navštívil. Urobil zopár úkonov na vyháňanie zlých síl a namotal temné sily na palice ponorené do svätenej vody. Potom ich zlomil, hodil do suda, ktorý zavreli do tajnej komnaty a zamurovali ju.
Prvýkrát sa mesto Lipany spomína v listinách zo začiatku 14. storočia, keď sa lipiansky farár Henrich zúčastnil ako člen delegácie „Fraternity hornotorysských plebánov“ rokovania s ostrihomským arcibiskupom Tomášom v Levoči. V najstaršej listine z roku 1312 sa osada nazýva Sedem líp. Lipany mali výhodnú polohu na starej obchodnej ceste z Potisia do Poľska a boli poddanským subjektom kamenického hradného panstva.
V 16. storočí patrili medzi najväčšie šarišské mestečká. Až do päťdesiatych rokov devätnásteho storočia sa obyvatelia venovali predovšetkým poľnohospodárstvu a drobnému remeslu. Najväčší hospodársky rast zaznamenalo mesto po 2. svetovej vojne. Postupne sa rozvinula textilná a strojárenská výroba a zintenzívnila sa poľnohospodárska výroba. V roku 2012 mesto si pripomenulo 700. výročie.
Dôležité míľniky v Lipanoch
- Medzivojnové obdobie:
- r.1919 - sčítanie domov a ľudu, zverejnené v roku 1922
- r.1931 - zakúpenie vežových hodín, ich inštalácia aj s opravou strechy kostola v rokoch 1936-1937
- r.1932 - zriadenie poradne pre matky a kojencov
- r.1933 - zavedenie obecnej pamätnej knihy /kroniky/,kronikár Anton Jančáry, učiteľ a zriadenie letopiseckej komisie
- r.1935 - zriadenie súkromnej zverolekárskej praxe MVDr. Jána Krupka
- Obdobie po 2. svetovej vojne:
- r.1972 - schválenie podrobného územného plánu mesta
- r.1973 - závod "Kovo", n.p. v Lipanoch - Špárovej sa uskutočnil 26. apríla
- r.1985 - prietrž mračien nad chotárom Lipian a obcí Kamenica, Lúčka, Milpoš (august)
- r.1986 - voľby do zastupiteľských zborov (máj), predseda MsNV Ing. Ján Šoltés
- r.1987 - v doplňovacích voľbách do MsNV za predsedu MsNV zvolený Mgr. Miroslav Seman
- r.1988 - občianka mesta Margita Miková, rod. Sedláková, sa 1. januára dožila 100 rokov
- Pád komunistického režimu, budovanie demokracie:
- r.1989 - rok zásadných politických a spoločenských premien - 17. november - "nežná revolúcia", 27. november - odstúpenie Mgr. Miroslava Semana z funkcie predsedu MsNV, novým predsedom MsNV sa stal Ing. Ján Šoltés
- r.1990 - prvé slobodné komunálne voľby - voľby samosprávnych orgánov (november), Ing. Ján Šoltés primátorom mesta
- r.1990 - premenovanie názvov ulíc mesta: Gottwaldovo námestie na Námestie sv. Martina
- r.1991 - začiatok pôsobnosti Mestského úradu v Lipanoch podľa zákona SNR č. 369/1990 Zb.
- r.1991 - začiatok pôsobnosti Obvodného úradu miestnej štátnej správy v Lipanoch podľa zákona SNR č. 472/1990 Zb., prvý prednosta úradu Ing. Jozef Križalkovič
- r.1991 - nový ekonomický pojem "privatizácia" v zmysle zákona č. 92/1991 Zb.
- r.1991 - sčítanie ľudu , domov a bytov (3. marec): počet v Lipanoch bývajúcich obyvateľov 5519, mesto Lipany sa absolútnym prírastkom 996 trvalo bývajúcich obyvateľov za desať rokovposunulo do veľkostnej skupiny 5000-9999 obyvateľov, 609 trvalo obývaných domov a 1387 trvalo obývaných bytov, z toho 1172 bytov 1. kategórie
- r.1992 - parlamentné voľby: poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia sa stal občan Lipian - MUDr. Jozef Bobko
- r.1992 - vyhlásenie zvrchovanosti Slovenskej republiky (17. júl)
- r.1992 - vyhlásenie Ústavy Slovenskej republiky (1. september)
- r.1993 - vznik samostatnej Slovenskej republiky po pokojnom rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (1. január)
- r.1994 - parlamentné voľby, občan mesta MUDr. Jozef Bobko poslancom NR SR
- r.1994 - komunálne voľby (30. september a 1. október), za primátora mesta opätovne zvolený Ing. Ján Šoltés
- r.1994 - začína sa predaj mestských bytov (predtým tzv. družstevných)
- r.1994 - lipianski turisti postavili mohutný kríž /výška 8 m/ na predvrchole Minčola, posviacka 16. októbra
- r.1995 - vznik zdravotníckej obchodnej spoločnosti Medicum spol. s r.o.
- r.1996 - ukončenie prvej časti rekonštrukcie Námestia sv. Martina
- r.1997 - Lipany majú 4 držiteľov zlatej plakety prof. MUDr. Jána Kňazovického
- r.1997 - primície novokňaza Dp.Daniela Bečavera (po 31 rokoch od primícií Daniela Kuruca a Andreja Štroncera) - 29. júna
- r.1998 - parlamentné voľby (september), do NR SR ako náhradník postúpil občan mesta MUDr. Jozef Bobko
- r.1998 - občan Lipian Stanislav Varga (26), futbalista, "bodoval" v ankete "Futbalista 1998" a v "jedenástke roka"
- r.1998 - prietrž mračien, "supercela" nad Bachurňou, následne povodeň na Dubovickom potoku s katastrofálnymi následkami, v Lipanoch na Dubovickej rovni a priemyselnej časti sú škody namajetku asi 77,5 milióna korún (20. júla)
- r.1998 - komunálne voľby (december), primátorom je Ing. Eduard Vokál
- r.1998 - čestnými občanmi Lipian sa stali: páter Hubert Zimmermann, in memoriam, kňaz farnosti Birmensdorf a pani Jeanine Hostettler, darkyňa finančných prostriedkov na dostavbu charitného domu (14. decembra)
- r.1999 - ukončenie výstavby charitného domu, posviacka, konsekrácia kaplnky sv. Mikuláša z Flue (švajčiarskeho národného svätca) - 15. augusta
- r.2000 - Jubilejný /Svätý/ rok 2000 vyhlásený bulou Jána Pavla II.
- r.2000 - chrám sv. Martina, biskupa, je privilegovaným chrámom pre získanie jubilejných odpustkov /dekrétom Arcidiecézy Košice, Prot. č. 555/2000/
- r.2000 - odhalenie pamätnej tabule významných udalostí na podstavci novej sochy sv. Martina
- r.2000 - posviacka Krížovej cesty - minikalvárie v bývalých ovocných sadoch pod starým cintorínom /29. októbra/
- r.2000 - 20. ročník podujatie Jedenástka roka III. tisícročia, vyhodnotenie najlepších futbalistov okresu Sabinov za rok 2000
- r.2000 - prvá pešia púť lipianských turistov Lipany - Czestochova /Poľsko/ v dňoch 13.-27. augusta
- r.2001 - nadmerné snehové zrážky /mesačný úhrn za január 100cm/, najvyššia denná teplota 34oC /20. júla/
- r.2001 - ocenenie kroniky mesta /2. miesto v celoslovenskej súťaži kroník/
K zmene dochádza od 1. januára 2023. Dňa 25. 09. 2023 sa uskutoční XXXII. ročník Jesenného Lipianskeho jarmoku. Zverejnenie zámeru predaja pozemku Rímskokatolíckej farnosti sv. Martina v Lipanoch. Pozývame Vás na XXXI. ročník Jesenného Lipianskeho jarmoku.
Ak máte predstavu o bývaní, kde sa ráno zobúdzate s výhľadom na historický kaštieľ, okolo vás šumí príroda a večer trávite na terase so západom slnka nad Štiavnickými vrchmi, stavebný pozemok v obci Svätý Anton vám túto víziu premení na realitu. Pozemok má výmeru 720 m², rovinatý terén, prístup z obecnej komunikácie, elektrinu priamo pri pozemku, vodu a plyn v blízkosti. Územný plán schvaľuje výstavbu RD - s podmienkou rozšírenia miestnej komunikácie.
Svätý Anton je známa najmä Antolským kaštieľom, národnou kultúrnou pamiatkou obklopenou rozsiahlym anglickým parkom a lesoparkom, ktorý je otvorený verejnosti. Každoročne sa tu konajú Slovenské poľovnícke dni - Hubertove dni, rôzne kultúrne podujatia a remeselné trhy.
Požiar svätého Antona – historický dokument
Okrem historických pamiatok ponúka obec kompletnú občiansku vybavenosť, výborné podmienky na turistiku, cyklistiku či hubárčenie, tichú a bezpečnú lokalitu, ideálnu na trvalé bývanie či rekreáciu.
Kaštieľ Svätý Anton bol postavený v 20. rokoch 18. storočia, súčasnú neskorobarokovú podobu získal v poslednej tretine 19. storočia. V 15. storočí stál na mieste kaštieľa malý zámoček, v 16. stor. väčší hrad a od r. 1722 dvojkrídly kaštieľ. Prvým majiteľom bol Štefan II. Koháry. Do dnešnej podoby dal kaštieľ prestavať v roku 1750 hlavný župan Hontianskej župy Andrej Koháry. Uznávaný viedenský architekt Ján Entzenhofer zahrnul do stavebnej koncepcie kalendárnu symboliku: 4 vchody, 7 arkád, 12 komínov, 52 izieb a 365 okien. V južnom krídle kaštieľa je kaplnka Nanebovzatia Panny Márie s nádhernou freskomaľbou od A. Schmidta. Zastavaná plocha kaštieľa je 3.331 m2.
K areálu patrí baroková sýpka z r. 1750, prícestná kaplnka Sv. Jána Nepomuckého z 18. stor., dve hospodárske budovy, skleník a 30 ha park. Posledným majiteľom kaštieľa bol princ Filip Coburg (1844-1921). Jeho mladší brat - bulharský cár Ferdinand Coburg, býval v kaštieli s prestávkami do roku 1944. Pôvodní majitelia boli výborní poľovníci a zachovali unikátne zbierky svetového významu. Cez druhú svetovú vojnu a po nej sídlila v kaštieli aj Správa štátnych lesov a od r. 1941 býval v areáli prof. Papánek. V roku 1962 začalo svoju činnosť Lesnícke, drevárske a poľovnícke múzeum so stálou umelecko-historickou expozíciou (pôvodný kaštieľsky mobiliár), celoslovenskú poľovnícku expozíciu, vlastní vyše 14-tisíc zbierkových predmetov a usporadúva Dni sv. Huberta.