Svätý Augustín a jeho dielo "O Božom štáte"

Aurelius Augustinus, narodený v roku 354 v severnej Afrike, bol významným cirkevným otcom a predstaviteľom patristiky. Jeho život pripadol na dobu plnú rozbrojov, ako bol boj antiky proti kresťanstvu, boj za vzostup rímskej cirkvi a blížiaci sa pád Rímskej ríše. Zomrel v roku 430 ako biskup afrického mesta Hippon, počas obliehania mesta Vandalmi.

Jeho matka, sv. Monika, bola hlboko veriaca kresťanka, zatiaľ čo jeho otec Patricius bol úradníkom rímskej správy, ktorý prispôsoboval svoju vieru aktuálnej politickej situácii. Sám Augustinus viedol takmer pohanský život až do svojho obrátenia v roku 386.

Kontext doby a Augustínovo učenie

Počas Augustínovho pôsobenia Západorímska ríša smerovala k rozkladu, čo sa odrazilo aj v jeho učení. Štát stratil morálne hodnoty, ktoré mu pripisovala antika. Blaženosť možno dosiahnuť iba v Božom štáte, ako uvádza v diele "O Božom štáte" (De civitate Dei).

Augustín stavia proti "pozemskému štátu", "hriešnemu" štátu, "štát boží", svetovú vládu cirkvi. Jasný politický význam tejto myšlienky je v tom, že kresťanská cirkev nemôže zviazať a ani nezviaže svoj osud s upadajúcou Rímskou ríšou.

Podľa Augustína spoločnosť vznikla na základe dohody jednotlivcov a predpokladom individuálnej existencie už nie je pospolitosť, ako to hlásali antické koncepcie. Augustina zaujíma predovšetkým vzťah človeka k Bohu, pričom rozum má hrať úlohu na ceste k Bohu. Filozofia je u neho totožná s teológiou.

Augustínov svetonázor a filozofické východiská

Aurelius Augustinus bol najslávnejší cirkevný otec a opieral sa o Platóna. Jeho svetonázor má fideistický charakter, riadi sa zásadou: „Bez viery niet poznania, niet pravdy.“ Jeho názory sú jedným z prameňov scholastiky.

Na začiatku Augustinus hovorí, že jediným východiskom, ako žiť dobrý a blažený život, je viera v jediného Boha a zbožnosť: „Cesta k dobrému a blaženému životu je jedine výlučne v pravom náboženstve, ktorým sa uctieva a najčistejšou zbožnosťou uznáva za počiatok celej prírody jediný Boh,...“ (O pravom náboženstve, I. 1. str. 111).

Na príklade Sokrata vyjadruje myšlienku, že „hocijaké dielo prírody, ktoré vzniká riadením božej prozreteľnosti, je oveľa lepšie ako ktorékoľvek ľudské alebo umelecké dielo“ (O pravom náboženstve, II. 2. str. 111), ale mali by sme v týchto veciach hľadať Boha, ktorý podľa Augustina, stvoril každú dušu a celý tento viditeľný svet.

Ďalej hovorí o duši, a to v tom zmysle, že len rozumnej a duchovnej duši je dovolené nazerať Bohu, jeho večnosti, byť ňou očarená a zaslúžiť si večný život. Ale hovorí aj, že: „ ...keď sa zraní láskou a bolesťou pozemských a pominuteľných vecí a oddá sa obvyklému spôsobu života i telesným zmyslom, rozptyľuje sa v márnych obrazoch,...“ (O pravom náboženstve, III. 3. , str.

Augustinus tvrdí, že hlavnou vecou pri skúmaní náboženstva sú dejiny a pôsobenie božej prozreteľnosti v čase na spásu ľudského pokolenia a jej vplyv na nápravu a prevýchovu ľudstva. Hovorí, že každá vec, či podstata, bytnosť alebo prirodzenosť má tri znaky a to: je určitou jednotou, líši sa od ostatných vecí zvláštnymi vlastnosťami a neprekračuje poriadok vecí. Spomína aj Svätú Trojicu a tvrdí že: „...celé stvorenie i ktorúkoľvek jeho časť stvoril Otec skrze Syna pôsobením Ducha svätého.“ (O pravom náboženstve, 13., str. 117).

Autor tu vyjadruje aj nádej, že ak budú tento spis čítať zbožní ľudia, bude účinný nielen proti jednému, ale aj proti všetkým nesprávnym a falošným názorom. „ Je namierený predovšetkým proti tým, čo si myslia, že jestvujú dve rozličné prirodzenosti alebo podstaty principiálne protikladné.“ (O pravom náboženstve, IX. 16., str.

budeme mať aj my podiel na večnosti. „ Tým je v dnešných časoch kresťanské náboženstvo: v jeho poznaní a pridržiavaní sa je najbezpečnejšia a najistejšia spása.“ ( O pravom náboženstve, 19., str. 119). Keďže je v Augustínových očiach Boh všetka krása, dobro a skutočnosť, myslí si, že smrť nie je daná Bohom, pretože všetko, čo je, urobila najvyššia bytosť a nazýva sa to bytím.

Smrť však núti to, čo zomiera, nebyť. A keďže Boh stvoril bytie, nebytie, čiže z Augustínovho pohľadu smrť, nemôže byť od Boha. „ Telo teda viac podlieha smrti a je bližšie k ničote, preto život, ktorý sa teší z plodov tela a zanedbáva Boha, smeruje k ničote a to je ničomnosť.“ ( O pravom náboženstve, 22., str.

Podľa autora je hriech zlo, iba ak je dobrovoľný. „ Ale hriech je také zlo, o ktorom možno hovoriť, iba ak je dobrovoľný.“ ( O pravom náboženstve, XIV. 27., str. 121) Keby niekoho hriech zachvátil proti jeho vôli ako horúčka, trest za hriech, ktorý po ňom nasleduje a nazýva sa odsúdenie, právom by sa pokladal za nespravodlivý. Augustinus dochádza k záveru, že „...teda hreší sa dobrovoľne.“ ( O pravom náboženstve, XIV.27, str.

Podľa Augustina je všetko dobro alebo Boh, alebo z Boha. Teda i najnižšia bytosť je od Boha. A nielen bytosť, ale aj tvar. „ Teda to, z čoho Boh všetko stvoril, nemá nijakú podobu ani tvar. nič.“ ( O pravom náboženstve, XVIII. 35. str. 125). Preto ak aj bol svet utvorený z nejakej látky, táto látka bola sama utvorená z ničoho. Lebo i to, čo ešte nie je stvárnené, ale je stvárneniu uspôsobené, je stvárniteľné z božej dobroty.

Podľa autora je teda byť stvárnený dobro. Podľa neho aj to, čo odoláva skaze je dobro, a teda dobro, ktoré nepodlieha skaze je Boh. Ďalej hovorí, že každá rozumná duša je nešťastná pre vlastné hriechy alebo blažená pre svoje dobré skutky a tvrdí, že neexistuje zlo ako celok, ale každému sa zlom stáva jeho vlastná vina.

Z toho vyplýva, že nijaká prirodzenosť, nijaká podstata, „...nijaká bytnosť nie je zlom.“ ( O pravom náboženstve, XXIII. 44., str. Autor vyjadruje aj myšlienky, že všetci sa podľa svojho poslania zaraďujeme do krásy vesmíru, takže aj to, čoho sa hrozíme, keď to posudzujeme izolovane, veľmi sa nám páči pri celkovom pohľade.

„ Veď ani pri posudzovaní nejakej budovy si nesmieme všímať iba jeden roh, ani na peknom človeku napríklad iba jeho vlasy, ani na dobrom prednášateľovi iba jeho gestikuláciu, ani na pohybe mesiaca iba jeho dráhu za prvé tri dni.“ ( O pravom náboženstve, XL. 76, str. 143) Tvrdí aj, že vonkajší človek sa kazí alebo zdokonaľovaním vnútorného, alebo svojím vlastným úpadkom a že duša, nech je kdekoľvek, je lepšia ako telo, je pekne usporiadaná a že z jej trestu vzniká iná krása.

dočasná láska. Nikto nemôže dokonale milovať, k čomu sme podľa neho určení, ak nemá v nenávisti to, od čoho sme odvolávaní: „...odvolávaní sme do záľuby, takej akú sme si zaslúžili hriechom. Preto musíme nenávidieť to, od čoho sa chceme oslobodiť.“ ( O pravom náboženstve, XLVI. 88., str. Ďalej sa zaoberá pravdou ako takou a hovorí, že sa natoľko utápame v márnivostiach a mrzkostiach, že na otázku, čo je lepšie, či pravda alebo klamstvo, síce odpovieme, že pravda, ale viac sa oddávame zábave a hrám než „...príkazom samej Pravdy.“ ( O pravom náboženstve, XLIX. 95., str. 151).

Hovorí o ľuďoch, ktorí sa oddávajú nerestiam a ktorých život pozostáva len z pozerania, hádok a jedenia, pitia a rozkoší a z povaľačstva. „ V duchu sa ničím iným nezaoberajú, iba vidinami, ktoré vznikajú z takého života. Dajú sa nimi klamať a pridržiavajú sa ich, aj keď sa usilujú odolať zvodom tela, pretože nesprávne využívajú zverený talent,...“ ( O pravom náboženstve, LIV. 106., str. 155).Kto však podľa Augustina používa päť telesných zmyslov na to, aby veril skutkom božím a živil lásku k Bohu, ten vojde do radosti svojho Pána.

Na záver sa autor vyznáva zo svojej lásky k Bohu a vyslovuje nádej, nech nás náboženstvo spája s jediným Bohom, ktorý nás stvoril na svoj obraz, stvárňujúci nás do jednoty.

O Božom štáte (De civitate Dei)

Svätý Augustín písal túto mravno-náboženskú úvahu trinásť rokov a je to jeho hlavné dielo. Toto monumentálne dielo sv. Augustína vyšlo po prvý raz v slovenskom preklade v r. 1948. Dielo venoval priateľovi Marcellinovi Fláviovi, tribúnovi v Kartágu, ktorý ho po páde Ríma požiadal o dôkladné vyvrátenie výčitiek pohanov proti kresťanom. Rozvrhol si ho do dvadsiatich dvoch kníh.

Augustín chcel nielen vyvracať argumenty nepriateľov kresťanstva, ale chcel aj kresťanov poučiť o hlbšom zmysle ich náboženstva. Podľa toho v diele Boží štát môžeme rozoznávať časť apologeticko-polemickú (od 1. do 10. knihy), v ktorej kriticky rozoberá a podvracia námietky a výčitky pohanov, a od 11. do 22. V apologeticko-polemickej časti šlo sv. Augustínovi o spochybnenie pohanských výčitiek kresťanstvu a o vyvrátenie nebezpečnej a úlisnej náuky novoplatonikov.

Sv. Augustín poprel kauzálnu súvislosť medzi nešťastiami Ríma a kresťanstvom. Konkrétnym poukazovaním na rímske dejiny dokázal, že veľkosť a blahobyt Rímskej ríše nevyplývali z kultu bohov, ale z bezohľadných útočných vojen, ktorými si Rimania podmaňovali susedné národy a vykorisťovali ich. Práve za tieto neprávosti v minulosti musí terajší Rím pykať.

Útoky pohanov na kresťanstvo, ktorým boli v posledných časoch vystavení veriaci, sú vlastne len jednou epizódou v ustavičnom boji medzi spoločnosťou dobrých a spoločnosťou zlých. Dobrí ľudia tvoria organizovanú spoločnosť, akoby Boží štát (civitas Dei), v ktorom vládne láska k blížnemu, a tá spája jednotlivcov až po zapieranie samých seba. Aj zlí ľudia tvoria spoločnosť, pozemský štát (civitas terrena), kde má prevahu sebaláska až po odmietanie Boha.

Ustavičné napätie a nepretržitý zápas medzi spoločnosťou ľudí oddaných Bohu a synmi tohto sveta vypĺňa ľudské dejiny. Obe spoločnosti budú medzi sebou zápasiť až do skončenia sveta. Hoci boj oboch štátov má v ľudských dejinách rozličné spády, kde zlo často víťazí nad dobrom, jednako len na konci zvíťazí dobro, Boží štát.

Výraz civitas Dei (Boží štát, Božia obec, Božie mesto, Božia pospolitosť, Božie spoločenstvo) čerpal sv. Augustín zo Svätého písma. Podľa žalmistu dve mestá značia na jednej strane súhrn dobrých a svätých (bytostí) na zemi i vo večnosti a na druhej strane súhrn bezbožníkov žijúcich na zemi a zatratených vo večnosti.

V Augustínovom poňatí „civitas“ znamená denne sa opakujúce zoskupovanie ľudí, jedných, ktorých život sa riadi podľa Božej vôle, druhých, u ktorých prevládajú prevrátené ľudské záujmy. Obe spoločnosti, symbolické štáty, tu na zemi sa vzájomne prenikajú, a aspoň podľa ľudského pozorovania sú zmiešané, vzájomne poprestýkané a také ostanú až do posledného súdu.

Spomínané dva štáty vznikli ešte pred začiatkom viditeľného sveta. Boží štát vznikol stvorením anjelov a štát sveta sa začína pádom anjelov, neposlušnosťou anjelov. Protiklad dvoch svetov sa dostal na zem naším praotcom Adamom. V bratovražednom boji Kaina s Ábelom je prvá zrážka dvoch svetov. Tento dramatický zápas pokračuje v ich potomkoch a napĺňa ďalšie dejiny.

Len tým, že Boží štát je vmiešaný do pozemského štátu a že ho preniká, je možný na zemi ľudský život a udržiava sa akýsi poriadok. Prechodom času do večnosti, pri poslednom súde, sa oba štáty ostro odlúčia. V pozemskom štáte bude panovať len neporiadok, skaza, rozvrat bez konca. Jeho občania prepadnú večnému súženiu a mukám.

Pri všetkých príkrych výrokoch, ktoré sv. Augustín používa v súvise s rímskym pohanským štátom, jeho postoj k štátnej moci je celkom kladný. Pre štát a jeho moc má nie menšie porozumenie ako sv. Pavol (Rim 13), o ktorého sa v tejto veci opiera, a aké sa javí vo Svätom písme vôbec. Štátu pripisuje istú civilnú spravodlivosť, ktorú velebí ako záruku verejného poriadku.

Politickej organizácii štátu a jeho sociálneho zriadenia sa Augustín nechcel priamo dotýkať. Nech je politická štruktúra štátu akákoľvek a nech je hocijaké jeho sociálne ústrojenstvo, podľa sv. Augustína kresťan má v ňom vždy možnosť starať sa o svoje duševné spasenie a pracovať na Božej sláve. A to je hlavné.

Augustínov Boží štát očakáva od kresťana, aby žil v mieri so štátnou vrchnosťou, aby ju poslúchal, kým nežiada od neho niečo, čo sa nezhoduje s jeho vierou a svedomím. Hoci sv. Augustín venuje pozornosť najmä veciam nadprirodzeného poriadku, jednako hlboko začiera aj do problémov tohto sveta, ktoré stoja v popredí ľudských záujmov a pozornosti. Ide tu najmä o otázky vojny a mieru.

Vojnu samu osebe neodsudzuje. Zatracuje však vojnu útočnú, v ktorej rozhoduje jedine právo pästí a právo silnejšieho. Takú vojnu volá veľkým zločinom (grande latrocinium). Jeho osobným ideálom je svetový mier, ktorý pokladá za zvrchované dobro, o ktoré sa má človečenstvo usilovať vo svojom tuzemsko...

Dielo "O Božom štáte" v kontexte pádu Ríma

Rímsky občan bol presvedčený o nepremožiteľnosti Rímskej ríše a večnosti Ríma. Toto presvedčenie bolo samozrejmosťou, kým bol pohanom. No v roku 410 sa stala príhoda, ktorá otriasla touto vierou: Rím padol! Vizigóti obsadili mesto. Hoci Rím neostal dlho v rukách nepriateľa, idea nedotknuteľnosti Ríma sa zatemnila a viera v nepremožiteľnosť ríše sa podkopala.

Rím padol vtedy, keď už nebol pohanským, ale kresťanským štátom. Medzi ľuďmi sa šírili pochybnosti o pravdivosti nového náboženstva. Sv. Augustín vedel, čo sa šíri medzi ľudom a ako vysvetľujú kresťanstvo niektorí učenci. Vo svojich kázňach často poukazoval na mylné chápanie kresťanstva a vyvracal námietky pohanov. No cítil, že otras, ktorý zapríčinil pád Ríma, je väčší, než by mu stačil čeliť kázňami. Preto sa rozhodol napísať dielo "De civitate Dei".

Teraz mu už nestačilo vyvrátiť len pohanské výčitky, ktoré súviseli s Alarichovým pokorením Ríma, ale aj pre budúcnosť chcel vyriešiť pomer medzi kresťanstvom a pohanstvom. Dielo venoval priateľovi Marcellinovi Fláviovi, tribúnovi v Kartágu, ktorý ho po páde Ríma požiadal o dôkladné vyvrátenie výčitiek pohanov proti kresťanom.

Augustín chcel nielen vyvracať argumenty nepriateľov kresťanstva, ale chcel aj kresťanov poučiť o hlbšom zmysle ich náboženstva. Podľa toho v diele Boží štát môžeme rozoznávať časť apologeticko-polemickú (od 1. do 10. knihy), v ktorej kriticky rozoberá a podvracia námietky a výčitky pohanov, a od 11. do 22. V apologeticko-polemickej časti šlo sv. Augustínovi o spochybnenie pohanských výčitiek kresťanstvu a o vyvrátenie nebezpečnej a úlisnej náuky novoplatonikov.

Sv. Augustín poprel kauzálnu súvislosť medzi nešťastiami Ríma a kresťanstvom. Konkrétnym poukazovaním na rímske dejiny dokázal, že veľkosť a blahobyt Rímskej ríše nevyplývali z kultu bohov, ale z bezohľadných útočných vojen, ktorými si Rimania podmaňovali susedné národy a vykorisťovali ich. Práve za tieto neprávosti v minulosti musí terajší Rím pykať.

Prehľad Augustínových myšlienok

Pre lepšie pochopenie Augustínových myšlienok, nasledujúca tabuľka sumarizuje jeho kľúčové koncepty:

tags: #svaty #augustin #bozi #stat