Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi kresťanstva, umenia a histórie, pričom sa zameriava na postavu svätého Augustína, legendu o Kristovom obraze a zobrazenia Krista a Panny Márie v stredovekom umení. Ponúka hlbší pohľad na teologické, historické a kultúrne kontexty, ktoré formovali kresťanskú vieru a umenie.
Svätý Augustín
Svätý Augustín a jeho dielo "Boží štát"
Svätý Aurelius Augustín: Boží štát (Ad Marcellinum DE CIVITATE DEI contra paganos libri viginti duo), vychádza v preklade Dr. Mateja Pätoprstého, Štefana Diana a Jána Kováča ako 9. a 10. sväzok edície Svet, seria B, ktorú vydáva Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Cirkevné schválenie udelil Biskupský úrad v Spišskej Kapitule p. č. 749/1948 a 1149/1948.
Po Vyznaniach, ktoré by sme mohli pomenovať osobnou spoveďou sv. Augustína, dostávajú slovenskí čitatelia do rúk druhé dielo sv. Augustína: Boží štát. Zatiaľ čo sa sv. Augustín vo Vyznaniach ukazuje ako človek, pokorne hľadajúci Boha, človek Jób svojho veku, so všetkými svojimi túžbami a nádejami, ale aj so svojimi slabosťami, zatiaľ sa v Božom štáte predstavuje ako filozof, mysliteľ, kresťanský veľduch, ukazujúci cestu správneho a spravodlivého života na tejto zemi nielen svojim súčasníkom, ale všetkým ľuďom dobrej vôle všetkých vekov a pokolení.
Nie je nijako čudné, že v stredoveku, nazývanom od niekoľkých nechápavcov tmavým a čiernym, v epoche, v ktorej sa ľudstvo pokúsilo žiť životom naozaj kresťanským a veľmi sa priblížilo ideálu kresťanského života, v tom stredoveku sa Boží štát hojne čítal a študoval. Ani to nás nemôže pomýliť, že od prvého vydania Božieho štátu prešlo už vyše tisíc päťsto rokov. Jej ustavičné prekladanie do všetkých svetových rečí, jej čítanie a študovanie dokazuje, že naozaj má čo povedať všetkým ľuďom a tak patrí vlastne k večným knihám ľudstva, ktoré nestratia nikdy svoju platnosť, kým len ľudstvo bude žiť na tejto zemi.
Žiadal sa preklad Božieho štátu, aby sa najmä slovenskej katolíckej inteligencii dostalo do rúk dielo, ktoré by napomáhalo budovať pevnú stavbu viery, podopretú silným svetonáhľadovým zdôvodnením. Dnešný katolícky inteligent sa už vymanil z bežného priemeru a chce byť inteligentom hlboko presvedčeným a nábožensky vzdelaným, aby na základe rozumového presvedčenia mohol viesť kresťanský život a svojím príkladom obrodiť ľudskú spoločnosť, aby bol naozaj svetlom sveta a soľou zeme.
Boží štát sv. Augustína sa neviaže na nijakú vonkajšiu formu, ani nemá v úmysle predpisovať vonkajšiu organizáciu, ale ide mu najmä o ducha režimu, ktorý je dušou každého štátu, a ten duch režimu má byť podľa sv. Augustína kresťanský, má mať za cieľ oslavu Boha na zemi a v praxi uskutočňovať učenie Ježiša Krista. Jedine na takom štáte môže spočívať božie oko s láskavým pohľadom.
V nijakej inej knihe nie je nasnášané toľko rozmanitého materiálu, z toľkých rozmanitých odborov ako práve v tejto knihe. Nie je to len dielo čisto filozofické a nie je to dielo výlučne teologické. Mohli by sme ho nazvať encyklopediou svojho veku. Dočítame sa v ňom skoro o všetkom, čo môže zaujímať ľudského ducha. Vidíme v ňom nielen dejiny židovského národa, ale aj dejiny všetkých ostatných starovekých národov. Hovorí nielen o kresťanskom Bohu, ale s veľkou dôkladnosťou spomína pohanských bohov a ich funkcie.
Spomína nielen pohanských hrdinov, ale pripomína aj kresťanských mučeníkov a ich hrdinskú smrť za Krista. Uvádza nielen kresťanský svetonáhľad, ale hovorí aj o učení starých Egypťanov, spomína Platóna, Sokrata, Aristotela a celý rad starovekých vedcov a filozofov. Kriticky osvetľuje pohanskú bohoslužbu a poukazuje na jej nebezpečenstvo pre ľudské mravy. Dokazuje, že nijaké skvostné bohoslužby nevedely usmieriť bohov, aby zachránili svojich ctiteľov. Zavrhuje nesmyselnú vieru v astrologiu a na jasných dôkazoch vyvracia jej neopodstatnenosť.
Osvetľuje jestvovanie a poslanie démonov a zavrhuje ich ako prostredníkov medzi bohmi a ľuďmi. Hovorí o stvorení anjelov a ľudí, o páde oboch a treste. Tajomstvo smrti vysvetľuje ako trest za Adamov hriech. Poukazuje na pôvod vášní v ľudskej bytosti. Popisuje dejiny ľudského pokolenia od Kaina a Ábela až po potopu, od potopy do čias izraelských kráľov a odtiaľ až po príchod Ježiša Krista.
Nevercom a pochybovačom dokazuje jestvovanie pekla a večného trestu a svoju knihu zakončuje krásnym obrazom nového Jeruzalema, večnou odmenou všetkých spravodlivých, keď naveky v nebi oslavujú Boha v radosti, láske a kráse.
V krátkom prehľade nemožno zachytiť celé bohatstvo knihy. Každý kresťan katolík, ale aj inoverec a neverec, ktorý pristúpi ku knihe bez predpojatia a s dobrým úmyslom nájsť vysvetlenie a poučenie, nájde v knihe odpoveď na veľa otázok, ktoré sú aj dnes časové.
Vysvetlenie života svätého Augustína
Žijeme v časoch neistoty, nejednotnosti a najmä hľadania určitého pevného bodu aj v duševnom živote, na ktorý by sa mohlo ľudstvo pevne postaviť. Hľadá sa nielen vonkajšia forma, ale najmä určitá pevná duchovná línia, podľa ktorej by sa dalo naozaj ľudsky žiť, kým ešte nie je neskoro, kým si ľudstvo samo nevykope svoj vlastný hrob a nepochová sa v ňom. Táto kniha, tento preklad chce byť jedným kamienkom na stavbe šťastného a pokojného ľudského života, založeného na uholnom základnom kameni, ktorým je Ježiš Kristus.
Legenda o rukou neutvorenom obraze Ježiša Krista
Kristov obraz
Legenda o rukou neutvorenom obraze Ježiša Krista sa odvoláva na Cirkevné dejiny Euzébia z Cézarey. Vraj v časoch, keď Ježiš kázal, vládol v Edesse Abgar. Na celom tele bol zasiahnutý malomocenstvom. Správy o Ježišových veľkých zázrakoch sa šírili v celej Sýrii a zastihli aj Abgara. Napísal Ježišovi list, v ktorom ho žiadal, aby k nemu prišiel a uzdravil ho. Svojho maliara Ananiáša poslal s listom k Ježišovi a zároveň ho poveril namaľovať Ježišovu podobu.
Keď Ananiáš prišiel do Jeruzalema, našiel Ježiša obklopeného ľuďmi. Nepodarilo sa mu prísť k nemu bližšie, tak sa zobďaleč pokúšal namaľovať Ježišov portrét, no nedarilo sa mu to. Keď ho uvidel Ježiš, dal mu list pre Abgara a prisľúbil, že pošle svojho žiaka, ktorý ho vylieči z malomocenstva a privedie k spáse. Potom požiadal o vodu a kúsok látky, umyl si tvár, vysušil ju látkou a zanechal na nej svoj obraz. Ananiáš vzal obraz aj list a šiel do Edessy.
Keď Abgar vtlačil svoju tvár do látky, čiastočne sa uzdravil. Neskôr prišiel do Edessy Tadeáš, jeden zo sedemdesiatich. Ohlasoval evanjelium a pokrstil Abgara a jeho ľud. Kráľ dal sväté plátno do zlatého rámu ozdobeného perlami a umiestnil ho do výklenku na bránami mesta a pod neho vyhotovil nápis: Kriste Bože, nech nikto, kto dúfa v Teba, nebude zahanbený. Keď o niekoľko desaťročí jeden z Abgarových pravnukov, ktorý sa stal vládcom v Edesse upadol do modloslužby, chcel Kristov obraz z brán odstrániť.
Miestny biskup varovaný počas zjavenia v noci obraz zamuroval. Po mnohých rokoch ľudia na obraz zabudli. V roku 545, keď mesto obliehal perzský kráľ Chozroes I., Presvätá Bohorodička sa zjavila miestnemu biskupovi Eulabiovi a nariadila mu, aby vybral ikonu zo zamurovaného výklenku a tak sa zachránia od nepriateľa. Biskup ikonu vybral, dal vytvoriť kópiu a spoločne s veriacimi a obrazom Krista vykonal okolo hradieb cirkevný sprievod. Za krátky čas sa perzská armáda stiahla.
V roku 630 sa Arabi zmocnili Edessy, no nebránili kresťanom uctievať si svätý obraz. V roku 944 cisár Konštantín VII. chcel preniesť ikonu do Konštantínopolu. Pretože od roku 630 Arabi ovládali mesto, Emirovi zaplatil výkupné. Kresťanský klérus potom s veľkou úctou priniesol rukou neutvorený obraz Spasiteľa a jeho list do Konštantínopolu. 16. augusta uložili obraz Spasiteľa v chráme Presvätej Bohorodičky. Po dobytí Konštantínopolu križiakmi v roku 1204 sa o rukou neutvorenom obraze Spasiteľa stratili záznamy. Existuje viacero verzií o tom, čo sa s ním stalo. Podľa jednej ho vzali križiaci; no loď na ktorej bol obraz, stroskotala v Marmarskom mori.
Zobrazenie Krista a Panny Márie v stredovekom umení
Oltáre Majstra z Okoličného a ďalších umelcov z jeho okruhu obsahujú množstvo biblických scén a postáv, niektoré z nich pomerne nezvyčajné. Okrem tradičných protagonistov (Kristus, Panna Mária, Ján Evanjelista) sa na oltároch objavujú svätice a svätci so symbolickou funkciou a vo výnimočných prípadoch ako kryptoportréty v tom čase žijúcich osôb.
Kristus sa na oltároch objavuje buď ako dieťa v rámci mariánskych scén, alebo ako protagonista pašiového cyklu. Stvárnenie postavy Krista je kombináciou vplyvov rôznych grafických predlôh (Majster E.S., Martin Schongauer, Israhel van Meckenem, Hans Schäufelein), ktoré čiastočne podliehali dobovým ikonografickým konvenciám. Scény pašií vychádzajú z obsahovo nemenného evanjeliového príbehu, no ich stvárňovanie, a najmä funkcia sa v priebehu stredoveku ako i neskôr menili, prinajmenšom vyvíjali.
Na väčšine pašiových scén Krista sprevádzajú vedľajšie postavy, komponované aditívne (drábi adaptovaní tiež z grafických predlôh), zdôrazňujúce jeho pozíciu v obraze alebo zvýrazňujúce rany po ukrižovaní (Mária Magdaléna). Telo Krista (podobne ako aj postava sv. Sebastiana) vyžadovalo okrem iného väčší dôraz na anatomické detaily - rany, stekajúca krv, modelácia nahého tela.
Na predelách je Kristus znázornený ako typ Vir Dolorum (Muž bolesti, tiež zvaný imago pietatis) - polpostava v hrobe s rozpaženými rukami, niekedy s anjelmi držiacimi Veronikino rúško a s nástrojmi umučenia (Arma Christi - kríž, kopija, tyč so špongiou, bič a ruta) v pozadí. Tento typ predstavoval vizuálne prepojenie Kristovho mŕtveho, no zároveň stále živého tela s oltárnou menzou a tiež pohľadovou prístupnosťou modliacemu sa divákovi.
Okrem malieb môžeme Krista vidieť aj na krucifixe bočného Oltára Ukrižovania v Okoličnom, vytvorenom pravdepodobne dnes neznámou malopoľskou dielňou na konci 15. storočia. Predstavuje neskorogotickú verziu naturalisticky poňatých krucifixov s dynamickými detailmi a expresívnym zvýraznením šliach a rán po ukrižovaní. Podobný krucifix (možno z rovnakej dielne) s pokojnejším výrazom a symetrickejšou kompozíciou sa nachádza v Kostole sv. Kríža v Kežmarku.
Mariánska ikonografia je významnou zložkou diela Majstra z Okoličného a tvorí až nápadnú väčšinu z jeho (doteraz známych) oltárnych realizácií. Oba liptovské kostoly, z ktorých bezprostredne pochádzajú obrazy jeho dielne - kostol františkánov-observantov v Okoličnom a Kostol Očisťovania Panny Márie v Smrečanoch - majú pôvodne mariánske patrocíniá.
Postava Márie je tu zachytená takmer minimalisticky: zakaždým v červených šatách (niekedy so zlatou sponou na hrudi) a v tmavom plášti. Namiesto výrazného zlatého nimbu lemujú jej hlavu iba jemné lúče svätožiary. Jej tvár je akoby zasnívaná a v porovnaní s mužskými tvárami má svetlejší inkarnát a idealizované črty. Obrazy sviatočnej strany Oltára Panny Márie, sv. Erazma a sv. Mikuláša v Bardejove (najstaršieho diela, kde Majster z Okoličného tvoril už samostatne) predstavujú netradičné výjavy spojené výlučne so smrťou Panny Márie - Zvestovanie Máriinej smrti, Odovzdanie palmovej ratolesti sv. Jánovi, Nesenie Máriinho tela k hrobu (vrátane incidentu s veľkňazom Jechoniášom) a Pochovanie Márie. Tieto scény tvoria v známom fonde (nielen) tabuľového maliarstva na Slovensku unikát.
Na oltári v Okoličnom sa Mária objavuje na sviatočnej strane vo Zvestovaní a Predstavení v chráme, na pôstnej strane oplakáva Krista v scénach Ukrižovanie a Oplakávanie. Nachádzala sa tiež na predele ako Bolestná Panna Mária. Jednotlivé znázornenia postavy Márie sa navzájom až nápadne podobajú výrazom a odevom, čo môže byť spôsobené snahou o zefektívnenie dielenskej práce.
Téma Svätého príbuzenstva - (fiktívna) genealógia Ježišovej rodiny po materskej línii - patrila okolo roku 1500 k novým, a zaraz k mimoriadne populárnym námetom spišského maliarstva. Na rozdiel od ikonografie „Stromu Jesseho“ sleduje Kristovu rodinu po materskej línii, čiže cez postavu Panny Márie a jej matky - sv. Anny.
Genealógia sv. Anny poslúžila k vytvoreniu predstavy o mimoriadne „prominentnej“ rodine: okrem Panny Márie a Ježiša v nej našlo miesto hneď niekoľko apoštolov, vrátane sv. Jakuba st. Ján Evanjelista je vo viacerých oltárnych scénach akýmsi „svedkom udalostí“ - je prítomný pri smrti Krista aj Panny Márie - a môže predstavovať pojítko medzi dejom a divákom.
Ďalšie významné postavy a motívy v kresťanskom umení
Sv. Alžbeta Uhorská (resp. Durínska) - populárna lokálna svätica a patrónka chorých, žobrákov, vdov či sirôt - bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II., už odmalička zasnúbená s durínskym grófom Ľudovítom IV. Ide skôr o „pripomenutie“ vo forme štyroch typických výjavov zo života sv. Alžbety. Zdôrazňovanou vlastnosťou tejto svätice je schopnosť zriekať sa svetských vecí (napriek svojmu vysokému spoločenskému postaveniu) a oddávať sa viere a pomoci tým, ktorí ju potrebujú.
Sv. Anton Pustovník (nazývaný aj sv. Anton Veľký, sv. Anton Egyptský alebo jednoducho Opát) bol asketický mních žijúci v 3. a 4. storočí v Egypte. Je považovaný za priekopníka mníšskeho života - jeho príbeh inšpiroval množstvo kresťanov opustiť svoje domovy a zvoliť si prísny pustovnícky život. Dnes je patrónom domácich zvierat, rytierov, poľnohospodárov či hrobárov.
Cirkevné udalosti a jubileá
Do 16.2. vyhlásil Rok svätého Františka. Získať počas neho je možné aj úplné odpustky. Pri príležitosti 800. výročia prechodu svätého Františka z Assisi do večnosti bol vyhlásený mimoriadny Jubilejný rok svätého Františka. Na základe dekrétu Apoštolskej penitenciárie a rozhodnutia pápeža Leva XIV. sa bude tento osobitný jubilejný rok sláviť od 10. januára 2026 do 10. januára 2027.
Od 1. januára 2026 sa spúšťa slovenská verzia celosvetovo známeho podcastu Biblia za rok (The Bible in a Year) s otcom Mikeom Schmitzom. V slovenskom znení ho nahovoril Patrik Taraj, špirituál Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule. Podcast pozostáva z 365 epizód v trvaní približne 20 až 25 minút, počas ktorých poslucháčov postupne prevedie celým Svätým písmom.
Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan vyznáva azda najintenzívnejšie vyznáva: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“
Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Na Prvú adventnú nedeľu 30. novembra 2025 sa biskupi Slovenska prihovárajú veriacim pastierskym listom. Hlavným motívom listu je „bdelosť“, tradičný odkaz Adventu, ktorý nabáda ľudí zostať pozornými a aktívnymi aj v ťažkých životných situáciách. Podobne ako Mária a Jozef v Betleheme, aj dnes je dôležité zostať bdelým, dôverovať Bohu a hľadať konkrétne riešenia, ktoré pomáhajú núdznym a osamelým.
Pápež Lev XIV.
Katolícka cirkev má nového Svätého Otca. Stal sa ním 69-ročný americký kardinál Robert Francis Prevost prijal meno Lev XIV. Ide o prvého amerického pápeža v dejinách Katolíckej Cirkvi. Za pápeža bol zvolený dňa 8. Ide o slová z kázne svätého Augustína. Na biskupa z Hippo sa odvoláva aj erb s vyobrazením zatvorenej knihy, nad ktorou je srdce prebodnuté šípom.
Erb zobrazuje štít rozdelený diagonálne na dva sektory: horný má modré pozadie a je na ňom biela ľalia. Dolný má svetlé pozadie a je na ňom obraz pripomínajúci Rád svätého Augustína: zatvorená kniha, na ktorej je srdce prebodnuté šípom. Tento obraz pripomína obrátenie sv. Augustína, ktoré vysvetľoval slovami „Vulnerasti cor meum verb...
Pád Ríma a jeho vplyv na vnímanie kresťanstva
Rímsky občan bol hlboko presvedčený o nepremožiteľnosti svetovej rímskej ríše a o večnosti a nedotknuteľnosti hlavného mesta Ríma. To presvedčenie zdedil po svojich slávnych predkoch ako najsvätejšiu tradíciu. Na nej sa zakladala hrdosť a sebavedomie občianstva, na nej budovali svoje smelé plány rímski štátnici a vojvodcovia, o nej spievali básnici, rečnili rétori a písali rímski dejepisci.
No r. 410 sa stala príhoda, čo v základoch otriasla vierou rímskeho človeka v nedotknuteľnosť Ríma. Rím padol! To ešte neznamenalo koniec svetovej rímskej ríše, len začiatok konca. Rím neostal nadlho v rukách nepriateľa. Cisár Honorius si ešte načas podržal korunu. No, idea nedotknuteľného Ríma sa zatemnila a viera v nepremožiteľnosť ríše sa podkopala.
Ale nie to bolelo najviac Rimana. Rím padol vtedy, keď už rímsky štát nebol pohanským, ale kresťanským. Sotva tridsať rokov uplynulo od vtedy, ako Teodozius Veľký vyhlásil kresťanstvo za úradné a jediné náboženstvo rímskej ríše. Hoci kresťanské náboženstvo bolo už od Konštantína Veľkého dovoleným a od Teodozia predpísaným náboženstvom Rimanov, jednako ešte celkom neformovalo a neusmerňovalo smýšľanie všetkého občianstva. Medzi rímskym ľudom vyvolal pád večného mesta nespokojnosť a obavu o ďalší osud vlasti.
Sv. Augustín vedel, čo sa šíri medzi ľudom a ako vysvetľujú kresťanstvo niektorí učenci. V svojich kázňach často poukazoval na mylné chápanie kresťanstva a podvracal námietky pohanov. No cítil a videl, že otras, ktorý zapríčinil v smýšľaní Rimanov pád večného mesta, je väčší, než by mu stačil čeliť kázňami, povedanými v užšom kruhu. Videl, že je otrávená rímska verejná mienka, ktorú možno zmeniť len obšírnejším dielom a dôkladným kresťanským poučením o dobrom a zlom, o providenciálnom riadení ľudských dejín. Vynorila sa mu myšlienka napísať dielo »De civitate Dei«.
Teraz mu už nestačilo vyvrátiť len pohanské výčitky, ktoré súvisely s Alarichovým pokorením Ríma, ale raz navždy chcel vyriešiť pomer medzi kresťanstvom a pohanstvom. Dielo venoval priateľovi Marcellinovi Fláviovi, tribúnovi v Kartágu, ktorý ho po páde Ríma požiadal o dôkladné vyvrátenie výčitiek pohanov. Rozvrhol si ho na 22 kníh. Keďže sv. Augustín pracoval na diele »Boží štát« trinásť rokov a uverejňoval ho po čiastkach, jednotlive uverejnené skupiny kníh javia istú ucelenosť a mohly by sa pokladať za samostatné dielo. Sv. Augustín chcel podvrátiť nielen argumenty nepriateľov kresťanstva, ale aj kresťanov chcel poučiť o hlbšom smysle ich náboženstva.
Podľa toho v diele »Boží štát« môžeme rozoznávať časť apologeticko-polemickú (od 1. do 10. knihy), v ktorej kriticky rozoberá a podvracia výčitky pohanov, a od 11. do 22. V apologeticko-polemickej časti šlo sv. Augustínovi o podvrátenie pohanských výčitiek kresťanstvu a o vyvrátenie nebezpečnej a úlisnej náuky novoplatonikov. Sv. Augustín poprel kauzálnu súvislosť medzi nešťastiami Ríma a kresťanstvom.
Štatistiky o katolíckej populácii
S viac ako 2,4 miliardami veriacich je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom vo svete. Celosvetová katolícka populácia sa medzi rokmi 2022 a 2023 zvýšila o 1,15 percenta, z približne 1,39 miliardy na 1,406 miliardy ukazujú údaje z Vatikánu. Európa, kde žije 20,4 percenta svetovej katolíckej komunity, je najmenej dynamická oblasť s nárastom počtu katolíkov za dvojročné obdobie len o 0,2 percenta. Afrika, ktorá zahŕňa 20 percent katolíkov na celej planéte, sa vyznačuje výrazným dynamickým rozšírením - 2,2 percenta. Amerika zaznamenala nárast o 0,9 percenta, na tomto svetadiele žije 47,8 percenta z celého počtu katolíkov. Ázijský kontinent zaznamenal nárast o 0,6 percenta, pričom tvorí približne 11 percent celosvetovej katolíckej populácie.
| Kontinent | Podiel na celkovej katolíckej populácii | Nárast v rokoch 2022-2023 |
|---|---|---|
| Európa | 20,4 % | 0,2 % |
| Afrika | 20 % | 2,2 % |
| Amerika | 47,8 % | 0,9 % |
| Ázia | 11 % | 0,6 % |