Svätý Augustín, jedna z najvýznamnejších postáv v dejinách kresťanstva, zanechal hlbokú stopu nielen v teológii a filozofii, ale aj v práve a spoločenskom myslení. Jeho dielo, plné duchovného bohatstva, ovplyvnilo stredovek a pretrváva ako autorita, ku ktorej sa ustavične vracia duchovné úsilie.
Svätý Augustín, obraz od Vittore Carpaccia z roku 1502
Osobnosť a duchovný profil
Osobnosť sv. Augustína má niečo neodolateľne a nevysloviteľne príťažlivého, jedinečne sympatického, čo sa cez storočia o nič nezmenšilo. Duchovný borca heroických rozmerov, otvorený zápasník s duševnými prúdmi, hľadajúci ustavične pravdu, no pritom úplne reálny, zemi blízky človek, - taká postava imponovala po všetky časy každému. Pochybnosť, či možno vôbec nájsť pravdu, stupňovala sa uňho neraz až skoro do zúfalstva, no milosť Božia ho posilňovala, že nesmie stratiť dôveru a rovnováhu.
Práve tým úporným hľadaním pravdy, hrdinským zápasom s ľudskou krehkosťou a chybami, citlivou bázňou pred hriechmi a konečným uspokojením v milosti Božej poskytuje sv. Augustín nevyčerpateľné bohatstvo duševných hodnôt. Prekonal a prežil všetko, čo v ľudskom osude možno zažiť. Dosiahol najvyššie vrcholce ľudských možností, ale aj sostúpil tak hlboko, ako len krehký človek môže upadnúť. Prežil všetku biedu a úbohosť človeka, ale aj celú geniálnosť a tvorivosť.
Dokonalé poznanie ľudskej osudovosti, ťažké borenie sa za pravdou urobilo sv. Augustína až františkánsky pokorným. Pochopil každého, aj bludára, a nikoho ľahkomyseľne neodsúdil. Aj o donatistoch, svojich zarytých nepriateľoch, vyslovil sa naozaj po augustínovsky: „Nech vás odsudzujú a zatracujú tí, čo nikdy neskúsili, ako ťažko je hľadať pravdu.“ Sv. Augustín je jeden z najkresťanskejších a najzbožnejších ľudí, akých človečenstvo doteraz poznalo. Jeho celý život krútil sa okolo Boha. Hľadal Ho, túžil po Ňom skôr, než by si to bol uvedomil. A keď Ho po svojom obrátení našiel, bol mu Boh bližší a prirodzenejší ako hocičo iné na svete.
Sv. Augustín je stelesnením katolíckej myšlienky, katolíckej syntézy. Stáva sa tým nielen všestrannosťou svojho ducha, ktorý sa dotkol všetkých otázok a problémov, nielen preto, že harmonicky spojil špekuláciu s mystikou, ale najmä preto, že súladne spojil najosobnejšiu zbožnosť s absolútnou vernosťou k Cirkvi. V ňom sa viaže správny subjektivizmus s nestranným objektivizmom. Podľa Augustína nič nemá ceny, za čím nestojí človek s celou svojou osobnosťou. No meradlom vecí predsa nie je človek, ale Ježišom splodená ustanovizeň ľudského spasenia - Cirkev. Tým Augustín určil navždy jedine správny smer a postup všetkým ľuďom, ktorí sa chcú vhĺbiť do ťažkej otázky ľudského spasenia. Kto to neuhádol a nedodržal, nevyhnutne skĺzol na bludné cesty.
"Vyznania" ako zrkadlo duše
Svoj duševný profil nakreslil Augustín vo „Vyznaniach“, písaných okolo roku 400. Sú velebným chválospevom, najkrajšou symfoniou, ktorá odznela z úst človeka o Stvoriteľovi. Sú súčasne najvernejším obrazom ľudskej krehkosti, úprimnými dejinami nespokojného ľudského srdca. A kto by nezatúžil poznať dejiny ľudského srdca?
Trinástoro kníh mojich vyznaní chváli spravodlivého a dobrého Boha. Chvália ho zobrazením môjho života, zlého i dobrého. K Bohu dvíhajú ľudský rozum i cit. Tak aspoň na mňa pôsobily, keď som ich písal a čítal. Čo si iní o nich pomyslia, to už nie je v mojej moci. Prvých desať kníh rozpráva o mojom živote.Priznáva sa k nerestiam svojho detstva a chlapčenstva.
Veľký si, Pane, a veľmi chvályhodný; veľká je Tvoja moc a múdrosť Tvoja je nekonečná. Teba chce chváliť človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, človek, nosiaci v sebe svoju smrteľnosť, svedectvo svojho hriechu, svedectvo o tom, ako sa Ty, Bože, pyšným protivíš. A človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, jednako Ťa chce chváliť. Ty sám pôsobíš, aby to, keď Ťa chváli, človeku prinášalo radosť, lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je srdce naše, kým nespočinie v Tebe. Kto Ťa však môže vzývať, keď Ťa nepozná? Kto Ťa nepozná, môže ľahko vzývať niekoho iného miesto Teba. Vzývame Ťa hádam preto, aby sme Ťa poznali? Ale „ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili?“ (Rim. 10, 14). Ako uveria bez kazateľa? „A chváliť budú Pána, ktorí ho hľadajú“ (Žalm 21,26). Lebo ktorí ho hľadajú, tí ho nájdu, a ktorí ho našli, budú ho chváliť. Pane, kiežby som Ťa hľadal vzývaním a vzýval Ťa vierou! O Tebe nám totiž kázavali.
Ako mám vzývať Boha svojho, Boha a Pána svojho? Lebo do seba ho budem volať, keď ho budem vzývať. Kde je to miesto vo mne, kam príde Boh môj? Kde vo mne môže prísť Boh, Boh, ktorý stvoril nebo i zem? Či naozaj, Pane Bože môj, je niečo vo mne, čo by Ťa mohlo obsiahnuť? Či preto, že bez Teba nebolo by nič z toho, čo je, či Ťa preto zahrnuje všetko, čo jestvuje? A keďže aj ja som, prosím, aby si prišiel ku mne, lebo mohol by som byť, keby si Ty nebol vo mne? Nie som ešte na druhom svete a Ty si predsa aj tam. Lebo „keby som aj do pekiel sostúpil, Ty si tam“ (Žalm 138, 7). Nebolo by ma, Bože môj, vôbec by ma nebolo, keby si Ty nebol vo mne. Ba nebolo by ma skôr vtedy, keby som nebol ja v Tebe, z „ktorého, pre ktorého a v ktorom je všetko“ (Rim. 11, 36)? Veru tak, Pane, veru tak. Kam Ťa volám, keď som v Tebe? Alebo odkiaľ prídeš ku mne? Kam ustúpim totiž mimo neba a zeme, aby mohol odtiaľ prísť ku mne Boh môj, ktorý povedal: „Naplním nebo i zem“ (Jer.
Nebo a zem zahrnujú Ťa teda preto, lebo ich Ty vyplňuješ? Alebo vyplňuješ a zostáva ešte niečo, keďže Ťa celkom neobsiahly? Kam prelievaš, čo zostáva, keď si sebou naplnil nebo a zem? Či Ti netreba, aby si sám bol v niečom obsiahnutý, ktorý obsahuješ všetko? Lebo čokoľvek naplňuješ, naplňuješ zahrnutím v sebe. Nie nádoby, ktoré sú Tebou plné, nie tie Ťa robia pevným, lebo i keby sa rozbily, Ty sa jednako nerozleješ. Ty však, ktorý všetko naplňuješ, naplňuješ všetko celou svojou bytnosťou? Či preto, že všetky veci nemôžu Ťa obsiahnuť celého, či preto zahrnujú v sebe čiastku Teba, a všetky tú istú čiastku naraz? Či každá vec obsahuje jednotlivú čiastku, väčšie veci väčšie čiastky, menšie čiastky menšie? Jedna Tvoja časť je teda väčšia, iná menšia?
Čo je teda Boh môj? Čo, pýtam sa, ak len nie Pán Boh? „Kto je Boh, okrem Pána? Alebo, kto Boh okrem Boha nášho?“ (Žalm 17, 31). Najvyšší, Najlepší, Najmocnejší, Najvšemocnejší, Najmilosrdnejší a Najspravodlivejší, Najskrytejší a Najprítomnejší, Najkrajší a Najsilnejší, Stály a Nepochopiteľný, Nemeniteľný, ktorý meníš všetko; nikdy nový, nikdy starý, obnovujúci všetko, k starobe vedieš pyšných, hoci to nevedia. Miluješ, a nestravuješ sa, žiarliš, hoci si istý, ľúto Ti je, ale netrpíš, hneváš sa, a si pokojný. Meníš diela, ale nemeníš rozhodnutia, prijímaš, čo nájdeš, a predsa nikdy nestrácaš, nikdy si nie chudobný, a predsa sa raduješ zo zisku, nikdy si nie lakomý, a predsa žiadaš úroky. Dáva sa Ti viac, než potrebuješ, aby si Ty bol naším dlžníkom, a predsa, kto má čo, čo by nebolo Tvoje? Vraciaš dlžoby, hoci nikomu nedlhuješ, odpúšťaš dlžoby, predsa nič nestrácaš. Čo však hovoríme, Bože môj, Život môj, svätá moja Sladkosť? Alebo čo kto hovorí, keď o Tebe hovorí?
Kto mi dá spočinúť v Tebe ? Kto mi dá, aby si prišiel do môjho srdca a opojil ho? Aby som zabudol na svoju zlobu a objal Teba, jediné svoje dobro? Čím si mi? Zmiluj sa, aby som mohol hovoriť. Čím som Ti, že kážeš, aby som Ťa miloval, a keby som to neurobil, hneváš sa na mňa a hrozíš nesmiernymi útrapami? Či už to je nie malé trápenie, keď Ťa nemilujem? Beda mi! Povedz mi, Pane Bože môj, pre svoje milosrdenstvo mi povedz, čím si mi? „Povedz duši mojej: som Tvoja spása“ (Žalm 34, 3). Povedz tak, aby som počul. Hľa, uši srdca môjho sú pred Tebou, Pane, otvor ich a „povedz duši mojej: som tvoja spása“. Pobežím za tým hlasom a uchopím Ťa. Neskrývaj svoju Tvár predo mnou. Tesný je dom duše mojej, kadiaľ vojdeš doň? Rozšír ho, Pane! Rozpadáva sa, oprav ho! Viem a vyznávam, že je v ňom veľa, čo uráža Tvoje oči. Ale kto ho očistí? Alebo ku komu okrem Teba zavolám: „Od skrytých očisť ma, Pane, od cudzích ušetri sluhu svojho. Verím a preto aj hovorím, Pane, Ty to vieš. Bože môj, Tebe som vyznal svoje nepravosti a Ty si mi odpustil bezbožnosť srdca môjho“ (Žalm 18, 12; 115, 1; 31, 5). Nechcem ísť s Tebou pred súd, lebo Ty si pravda; nechcem klamať sám seba, „aby ma nezviedla moja lož“ (Žalm 26, 12).
Dovoľ mi hovoriť k Tvojmu milosrdenstvu hoci som zem a popol. Dovoľ mi hovoriť, lebo hovorím predsa k Tvojmu milosrdenstvu, a nie k človekovi, posmeškárovi. A aj Ty sa mi azda vysmeješ, ale obrátiac sa, zmiluješ sa nado mnou. Čo iného Ti chcem povedať, Pane Bože môj, ak len nie to, že neviem, odkiaľ som prišiel sem, - aby som tak povedal - do tohto smrteľného žitia, a či živého zomierania. Prijalo ma potešenie Tvojho milosrdenstva, ako som to počul od svojich rodičov, z ktorých a v ktorých si ma utvoril v čase; nepamätám sa na to. Potom ma prijalo potešenie ľudského mlieka. Ale ani moja matka, ani moje dojky nenaplnily si prsia samy, lež Ty, Pane, dával si mi skrze ne detskú potravu podľa svojho ustanovenia a bohatstvá podľa povahy vecí. Ty si mi dal pud, aby som nechcel viac, ako si Ty dal, a mojim živiteľkám ochotu, aby mi dávaly, čo si im Ty dal. Lebo zdravý cit im diktoval, aby mi daly to, čo od Teba dostaly v hojnosti. Moje dobro bolo ich dobrom, ktoré však nepochádzalo od nich, ale skrze nich. Od Teba totiž, Bože môj, je všetko dobro, od Boha môjho je všetka moja spása. To som spozoroval, pravda, len neskôr, keď si ma volal k sebe tými vecami, ktorými obdarúvaš človeka vnútorne i zovnútorne. Lebo vtedy som nevedel nič iného, len sať materské mlieko a radovať sa z toho, čo mi lahodilo, alebo plakať, keď ma bolelo telo - nič viac som nevedel. Potom som sa začal aj usmievať, najprv v spánku, neskôr aj okrem spánku. Tak mi aspoň rozprávali o mne a uveril som, lebo to isté vidíme aj u iných detí. Sám sa nepamätám opäť ani na to. A hľa, pomaly som pocítil, kde som bol, a svoje túžby chcel som prejavovať tým, ktorí ich mali splniť; ale to som nemohol, lebo tie boly vo mne a tí zas mimo mňa a nijakým smyslom nemohli vniknúť do mojej duše. Preto pohybom údov a hlasom dával som znaky, podobné svojim túžbam, znaky, aké som mohol, málokedy podobné vnútorne mienenej pravde. A keď mi nevyhoveli, buď preto, že mi nerozumeli, alebo aby mi nezaškodilo, hneval som sa na starších, že mi nechcú vyhovieť, a na slobodných, že mi neslúžia; preto som sa im pomstieval plačom. Videl som, že všetky deti, ktoré som poznal, sú také. A že som bol aj ja taký, naznačily mi to deti nevedomky lepšie než moji živitelia vedomky. Hľa, moje detstvo už dávno odumrelo, a ja žijem. Ty však, Pane, stále žiješ a v Tebe nič neumiera; lebo si pred zorami vekov a pred všetkým, čo možno spomenúť, Ty, Boh a Pán všetkých vecí, ktoré si stvoril. V Tebe je príčina všetkých nestálych vecí; v Tebe zostávajú nemeniteľné počiatky všetkých veci meniteľných, ba v Tebe žijú aj večné dôvody všetkých nepochopiteľných a časných vecí. Povedz mi, svojmu prosebníkovi, Bože, povedz, Milosrdný, svojmu žobrákovi, či moje detstvo predchádzal ešte nejaký iný môj život, a či len ten, ktorý som strávil v živote svojej matky? Čo bolo teda pred týmto mojím životom, Bože môj, moja Sladkosť? Bol som niekde, jestvoval som už? Nemám nikoho, kto by mi o tom mohol povedať; nemohli mi o tom povedať ani môj otec, ani moja matka, ani skúsenosť iných, ani moja vlastná pamäť. Či ma vysmeješ, že sa to pýtam, a kážeš, aby som Ťa chválil a vyznával sa Ti len z toho, čo viem? Vyznávam Ti, Pán neba i zeme, chválorečím Ti za svoje počatie a svoje detstvo, na ktoré sa nepamätám. I za to, že si človekovi dal možnosť, aby sa o sebe dozvedel od iných, aby pre svedectvo žien, ktoré ho varovaly, veril mnoho o sebe. Lebo aj vtedy som už bol a žil. Na konci svojho detstva hľadal som znaky, ktorými by som svoje city zjavil iným. Odkiaľ môže pochádzať taký živý tvor, ak len nie od Teba, Pane? Alebo či len jedna žilka, ktorou prúdi do nás bytie a žitie, môže pochádzať odinakiaľ, ak len nie od Teba, Pane, ktorý si nás stvoril, v ktorom niet rozdielu medzi bytím a žitím, lebo najvyššie Bytie a najvyšší Život je v Tebe to isté? Si Najvyšší a nemeníš sa; dnešný deň v Tebe nezapadá, a predsa zapadá, lebo v Tebe je všetko. A keby všetko nebolo v Tebe, nemohlo by plynúť.
Svätý Augustín a právo
Svätý Augustín bol nielen teológom a filozofom, ale aj právnikom, ktorý významne ovplyvnil vývoj právneho myslenia. Jeho právnické vzdelanie a prax mu umožnili hlbšie pochopiť spoločenské problémy a hľadať spravodlivé riešenia v súlade s kresťanskými princípmi.
V mladosti študoval právo na neapolskej univerzite a stal sa vyhľadávaným advokátom. Hoci neskôr opustil právnickú dráhu, jeho právnické vzdelanie a skúsenosti sa stali základom pre jeho teologické a filozofické úvahy o práve a spravodlivosti. Augustín zdôrazňoval, že pravé právo musí byť v súlade s Božím zákonom a prirodzeným právom, ktoré je vpísané do srdca každého človeka.
Jeho dielo "O Božom štáte" (De Civitate Dei) je významným príspevkom k politickej a právnej filozofii. Augustín v ňom rozlišuje medzi pozemským a Božím štátom, pričom pozemský štát má za úlohu zabezpečiť poriadok a spravodlivosť, ale jeho cieľom by malo byť smerovanie k Božiemu štátu, ktorý predstavuje dokonalú spravodlivosť a mier.
Augustínovo myslenie ovplyvnilo stredovekých právnikov a teológov, ktorí sa snažili o vytvorenie spravodlivého právneho systému založeného na kresťanských princípoch. Jeho myšlienky pretrvávajú aj v súčasnom právnom myslení, kde sa zdôrazňuje etický rozmer práva a jeho služba spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti.
Vplyv na scholastickú filozofiu
Svätý Augustín zohral kľúčovú úlohu pri formovaní scholastickej filozofie, ktorá sa rozvíjala v stredovekých cirkevných školách a univerzitách. Jeho myšlienky ovplyvnili mnohých scholastických mysliteľov, ktorí sa snažili o systematické spracovanie kresťanského učenia pomocou rozumu a logiky.
Scholastika sa začala rozvíjať v 9. storočí, vrcholila v 13. a doznievala v 15. storočí. V ich prácach, kritických voči tomizmu, sú narúšané základné východiská a postupy scholastického uvažovania, a to tak čo sa týka predmetu filozofického úsilia, ako aj metódy riešenia sporných otázok. Názov scholastika - odvodený z latinského schola (škola) a pôvodne označoval filozofiu pestovanú na stredovekých cirkevných (kláštorných, kapitulných, pri katedrálach...) školách, a od 12. stor. aj na univerzitách. Prvé univerzity vznikali od pol. 12. stor. Scholastici doctores scholastici - učitelia tzv. 7 slobodných umení (gramatika, logika = dialektika, rétorika, aritmetika, geometria, hudba = muzika, astronómia).
Augustínove myšlienky o Bohu, človeku, poznaní a milosti sa stali základom pre scholastické úvahy o týchto témach. Scholastici sa snažili o harmonické spojenie viery a rozumu, pričom Augustín bol pre nich inšpiráciou a autoritou. Jeho dielo "Vyznania" bolo pre nich vzorom introspekcie a hľadania Boha v hĺbke ľudského srdca.
Tomáš Akvinský, jeden z najvýznamnejších scholastických mysliteľov, nadviazal na Augustínovo myslenie, ale zároveň ho obohatil o prvky aristotelovskej filozofie. Akvinský sa snažil o systematické spracovanie kresťanského učenia pomocou rozumu a logiky, pričom Augustín bol pre neho dôležitým zdrojom inšpirácie. Filozoficko-teologický systém Tomáša Akvinského zahŕňa aj skúmanie prírody. V tomto najdokonalejšom zo všetkých možných svetov, preniknutom účelnosťou, je najvyšším cieľom boh, nad všetkým a vo všetkom panuje božský večný zákon. Najvyššia b1aženosť spočíva v najvyššom dobre, ktorým je videnie boha.
Pôst a telesnosť
Svätý Augustín sa vo svojich dielach venoval aj otázke pôstu a jeho významu pre duchovný život. Zdôrazňoval, že pôst nie je len o zriekaní sa jedla, ale aj o vnútornom očisťovaní a obrátení srdca. Pôstom sa človek učí ovládať svoje telesné žiadosti a zameriavať sa na duchovné hodnoty.
Toto cvičenie, toto okrádanie tela a obohacovanie ducha, anjeli Bohu nekonajú. Veď tam je dokonalý nadbytok a večná istota; a preto tam nie je žiadna bieda, pretože všetka vôľa je zameraná na Boha. Tam je chlieb anjelov; ten chlieb anjelov, ktorý - aby ho mohol aj človek užívať - stal sa človekom. Tu všetky duše, nosiace pozemské telo, berú potravu pre svoj žalúdok zo zeme; tam duchovia obdarení rozumom, riadiaci nebeské telesá, napĺňajú svoju myseľ Bohom. Pokrm je teda tu aj tam; avšak tunajší pokrm, v tej miere ako osviežuje, zároveň ubúda a nenaplní žalúdok inak len tak, že sa zároveň spotrebuje; tamten však, čím viac nasycuje, tým viac bez ubúdania trvá.
Po tomto pokrme nám Kristus prikázal túžiť, hovoriac: „Blahoslavení, ktorí hladujú a žíznia po spravodlivosti, pretože budú nasýtení.“ (Mat. 5; 6) Ľuďom teda, pokiaľ žijú tento smrteľný život, prislúcha hladovať a žízniť po spravodlivosti; byť však nasýteným spravodlivosťou, to je vecou druhého života. Tohto chleba a tohto pokrmu sú anjeli plní; ľudia, pokiaľ po ňom hladujú, tak sa po ňom načahujú; keď sa načahujú, rozširujú sa, a keď sa rozširujú, stávajú sa schopnými ho pojať do seba a keď sa stali schopnými, budú ním v príslušný čas naplnení. nedostanú ani trošku tí, čo hladujú a žíznia po spravodlivosti? a niečo iného keď hovoríme o dokonalosti blažených.
Takže, najmilší: je pokrm pozemský, ktorým sa naše slabé telo živí; je však tiež pokrm nebeský, ktorým sa nasycuje zbožná túžba mysle a ako tento pozemský pokrm má svoj účel, má aj onen pokrm svoj účel. Tento pokrm udržuje život ľudí, onen pokrm život anjelov. Ľudia veriaci, srdcom už odlúčení od množstva neveriacich, s mysľou uprenou na Boha, tí ktorým sa hovorí: „Hore srdcia“, tí, ktorí skladajú nádej do niečoho vonkajšieho a sú si vedomí, že sú len pútnikmi na tomto svete , stoja akosi uprostred: nemôžeme ich porovnávať ani s tými, ktorí nič iného nepokladajú za dobro než užívanie pozemských slastí, ani ešte zatiaľ s onými nadhviezdnymi obyvateľmi nebies, ktorých jedinou slasťou je Chlieb, ten istý, skrze ktorého boli stvorení. Tých z ľudí, ktorí ohnutí k zemi si len z tela hľadajú nasýtenie a potešenie, môžeme prirovnať k dobytku; nesmierne sú vzdialení od anjelov a to ako svojou prirodzenosťou tak aj svojimi mravmi. Prirodzenosťou pretože sú smrteľní a mravmi pretože sú neviazaní. Medzi týmto nebeským zástupom a zástupom pozemským, takmer uprostred, bol Apoštol: hore smeroval, zemi sa vzďaľoval. cestu musíme teda udržiavať pôstami. odlúčení od neveriacich, túžiaci po spojení s anjelmi. nedoputovali ale už putujeme, ešte sa tam neradujeme, ale už túžime.
Nech sa vám to teda nezdá vecou bezvýznamnou či zbytočnou - aby si snáď niekto, zachovávajúc pôst len preto, že je to zvyk v Cirkvi, počúvajúc našepkávajúceho pokušiteľa nepomyslel: aký to má zmysel keď sa postíš? Okrádaš svoju dušu, nedávaš jej to čo ju teší, sám sebe spôsobuješ bolesť, si sám sebe trízniteľom a mučiteľom. Bohu sa teda páči keď sa ty mučíš? Potom je to teda ukrutník, raduje sa z tvojich múk. Takémuto pokušiteľovi daj odpoveď: „Sužujem sa jedine preto, aby ma On ušetril; trestám sa, aby mi On bol nápomocný, aby som našiel zaľúbenie v Jeho očiach, aby som sa radoval z Jeho radosti. Veď aj obetné zviera podstupuje muky, ak má byť položené na oltár. dobytkom je moje telo. a pokúša sa ma zraziť na zem. by som snáď nemal krotiť pôstom telo, toho bujného odbojníka? pôst. našej mysli nebezpečné záchvaty bujnosti. rozkladu, zatiaľ ešte nevstalo z mŕtvych, avšak nebude takým navždy. však ešte nemá ten stav, ktorý je vlastný nebeskému prebývaniu.