Svätý Dominik Guzmán, zakladateľ Rehole kazateľov (dominikánov), je dodnes dosť málo známy. Určite nie je tak populárnym svätcom ako mnoho ďalších: Tomáš Akvinský, Katarína Sienská, Vincent Ferrerský, Martin de Porres.
Ak počujeme niekoho hovoriť o „dominikánoch“, hneď si spomenieme na inkvizíciu a „čiernu legendu“ z 18. storočia, ktorou osvietenstvo rozširovalo obraz stredoveku ako temného veku povery a náboženského fanatizmu. Málokto si okamžite spomenie na ich zakladateľa, ktorého meno bolo základom pre bežné označenie jeho nasledovníkov.
Rehoľu bratov kazateľov (Ordo Fratrum Praedicatorum, skrátene OP) čiže dominikánov založil svätý Dominik Guzmán, ktorý žil v Španielsku (1170-1221). Teraz, pri 800. výročí narodenia sv. Dominika od brata Gianni Festa OP, ktorý je rozdelený do desiatich kapitol.
Plné znenie zverejňujem k príležitosti 100. výročia narodenia dominikána pátra Aquinasa Gaburu, ktorý kedysi pôsobil v Trenčíne. Keď som ho písal, páter Aquinas mi dal množstvo informácií; mal vtedy 80 rokov, žil a pôsobil v Bratislave na Kalvárii, kde som ho viackrát navštívil.
Dominik Guzmán sa narodil približne v rokoch 1170 až 1173 v obci Caleruega, ktorá sa nachádza v historickej oblasti Kastília v Španielsku. Hoci tradičný dátum jeho narodenia sa uvádza rok 1170, je možné, že prišiel na svet o rok alebo dva neskôr.
Jeho otec bol pánom panstva v Caleruega a jeho matka tiež pochádzala z miestnej šľachty. Niektoré historické záznamy uvádzajú jeho matku ako blahoslavenú Janu z Azy, čo naznačuje zbožné rodinné prostredie, ktoré mohlo formovať jeho duchovný vývoj. Jeho brat Antonio sa stal diecéznym kňazom, ďalší brat Mannes neskôr vstúpil do rádu dominikánov. Mannes je taktiež blahoslavený.
Prvé vzdelanie získal od svojho strýka, ktorý bol arcikňazom v Gumiel d'Izan, a neskôr študoval na univerzite v Palencii. Tam sa venoval štúdiu umenia, teológie a filozofie, čo položilo základy pre jeho budúcu intelektuálnu a náboženskú dráhu. Jeho záujem o teológiu a filozofiu bol neskôr kľúčový pri jeho úsilí o pochopenie a vyvrátenie heréz a pri formovaní intelektuálneho charakteru jeho rehole.
Okolo roku 1190 bol Dominik menovaný za kanonika v katedrále v Osme, kde pokračoval v teologických štúdiách. Približne o päť rokov neskôr bol vysvätený za kňaza. Život kanonika regulárneho, ktorý sa riadil Reguľou svätého Augustína, viedol približne sedem rokov, pričom sa vyznačoval oddanosťou modlitbe a pokániu. V roku 1201 sa stal priorom svojej komunity. Jeho skorá kariéra v rámci zavedenej cirkevnej štruktúry mu poskytla cenné skúsenosti v administratíve, liturgickej praxi a komunitnom živote, ktoré neskôr ovplyvnili formovanie dominikánskej rehole.
Už tam sa u neho prejavila pozoruhodná láska k evanjeliovej chudobe a veľký súcit s núdznymi, keď predal svoje vzácne knihy a iný majetok, aby tak získal prostriedky na pomoc hladujúcim.
Po skončení teologického štúdia sa stal členom katedrálnej kapituly v Osme. V rokoch 1203-1205 sprevádzal biskupa Diega de Azevedo na cestách do severnej Európy. Pri tejto príležitosti sa stretol s náukami bludárov a objavil svoje povolanie ohlasovať pravú náuku Cirkvi.
Prelomovým momentom v jeho živote bolo stretnutie s albigénskou herézou (známou aj ako katarstvo) v južnom Francúzsku v roku 1203 alebo 1204. Počas diplomatickej misie, na ktorú sprevádzal svojho biskupa Diega z Aceveda, si Dominik všimol kontrast medzi bohatým životným štýlom katolíckych kazateľov a asketickým životom albigénskych "dokonalých". Uvedomil si, že na účinný boj proti tomuto dualistickému náboženskému hnutiu, ktoré považovalo hmotu za zlo, je potrebný iný prístup.
Dominik začal kázať proti heréze, pričom sa zameral na evanjeliovú chudobu a dialóg. On a jeho nasledovníci cestovali bosí a žili jednoduchým životom, čím sa snažili napodobniť príklad Krista a apoštolov. Tento prístup bol v kontraste s vtedajšími praktikami mnohých cirkevných predstaviteľov a Dominik veril, že len takto si získa dôveru bežných ľudí, ktorí obdivovali prísny život heretikov.
V oblastiach okolo mesta Toulouse, kde albigénski bludári šírili zmätok a nepokoj, horlivo rozvíjal svoju kazateľskú činnosť, ktorú výrazne podporoval príklad jeho evanjeliovej chudoby a priateľský dialóg s bludármi o otázkach viery. Pápež Inocent III. schválil túto formu apoštolátu.
V roku 1206 založil v Prouille ženský kláštor, ktorý poskytoval útočisko a vzdelanie ženám obráteným z albigénstva a slúžil ako podpora pre jeho kazateľskú činnosť. Jeho úsilie nakoniec viedlo k založeniu Rehole kazateľov, známej aj ako dominikáni. Prvá komunita vznikla v Toulouse v roku 1215. Pápež Honorius III. oficiálne schválil novú rehoľu 22. decembra 1216.
Postupne sa formovalo aj spoločenstvo mužov, oslovených príkladom a snahou sv. Dominika, ktoré pápež Honorius III. potvrdil ako rehoľu 22. decembra 1216. A tak službu slova, ktorá v tej dobe bola úlohou biskupov, prevzal sv. Dominik na seba a na svoju rehoľu. Od svojich bratov vyžadoval, aby študovali a zakladali konventy, žili v chudobe, pokore, vo vzájomnej láske a ohlasovali Božie slovo vždy, všade a všetkými možnými spôsobmi.
Dominik položil dôraz na štúdium, vyučovanie a kázanie ako kľúčové činnosti rehole, spolu s modlitbou a kontempláciou. Strategicky zakladal domy v blízkosti významných univerzít, ako boli Paríž a Bologna, čím zabezpečil, že jeho bratia budú dobre vzdelaní a pripravení na teologické diskusie a šírenie ortodoxnej viery.
Dominik sám cestoval po Európe a posielal svojich bratov do rôznych krajín, aby kázali a zakladali nové komunity.
Noci trávil na modlitbách pred Bohom a dni trávil s ľuďmi. Súčasníci svedčili, že Dominik hovoril iba s Bohom alebo o Bohu. Veľmi často vo svojich modlitbách opakoval Bohu: „Čo bude s hriešnikmi?“ a modlil sa za ich obrátenie a spásu. Horlivosť za spásu duší mu tak ležali na srdci, že svojej reholi dal jednoznačný cieľ: kázanie a spása duší.
Posledné obdobie svojho života strávil na cestách. Pri každej príležitosti kázal. Svojou modlitbou a kázaním privádzal ľudí k Bohu.
Pred smrťou utešoval smútiacich bratov: „Po smrti vám budem užitočnejší. Budem vám tak môcť pomáhať účinnejšie, než počas svojho života“.
Svätý Dominik zomrel 6. augusta 1221 v Bologni v Taliansku. Jeho telo bolo pochované v jednoduchom sarkofágu a neskôr prenesené do baziliky San Domenico v Bologni. Pápež Gregor IX. ho svätorečil 3. júla 1234 a jeho sviatok sa slávi 8. augusta.
Tradícia spája svätého Dominika s ružencom, hoci historická presnosť tohto tvrdenia je predmetom diskusií. V umení je často zobrazovaný s ľaliou a čierno-bielym psom držiaceho horiacu fakľu. Pes s fakľou symbolizuje dominikánov ako "Pánových psov" (Domini canes), ktorí šíria svetlo evanjelia. Je patrónom astronómov a Dominikánskej republiky.
Relikvia ex ossibus (z kostí)
Pomoc: patrón dominikánov; kazateľov; manželských párov, ktoré túžia po dieťati;
„Prijal úlohu môjho jednorodeného Syna, ktorý s pravdou a so svetlom rozsieval moje slová, zaháňal temnotu a šíril svetlo. Bol svetlom, ktoré som dal svetu prostredníctvom Márie a vložil som ho do mystického tela Cirkvi ako ničiteľa bludárstva. “ (slová Boha Otca Kataríne Sienskej o sv. Dominikovi)
Svätý Dominik Guzmán
Narodenie: okolo roku 1170, Caleruega, dnešné Španielsko
Smrť: 6. august 1221 (cca 50 ročný), Boloňa, dnešné Taliansko
Kanonizácia: 3. júl 1234, Gregor IX.
Sviatok: 8. august
Patronát: patrón dominikánov; kazateľov; manželských párov, ktoré túžia po dieťati
Dominikáni na Slovensku
Okrem prvej mužskej vetvy vznikol o niečo neskôr aj druhý ženský rád (dominikánky). Pre laikov mužov aj ženy, ktorí nemôžu ísť do kláštora, napríklad z dôvodu, že žijú v manželstve, bol založený tretí rád, ktorý je určitou náhradou za mníšsky život.
Rehoľa pôsobí na princípe apoštolskej chudoby, ale vysokého teologického vzdelania. Pôsobiskom dominikánov sú mestá, náplňou misie a kazateľstvo. Vynikali vždy v štúdiu a vedeckej práci.
Odevom dominikánov je biely habit (rúcho), kožený pás s ružencoma biely škapuliar s kapucňou.
Na našom území rehoľa dominikánov vznikla za panovania Ondreja II (1205 - 1235). Od roku 1221 existoval ich kláštor v Košiciach. Neskôr sa rehoľa rozšírila a mala kláštory aj v Banskej Bystrici(1275), Gelnici (1288), Trnave (1303), Komárne, Banskej Štiavnici, pravdepodobne aj na Spiši.
Všetky dominikánske kláštory, okrem košického, boli však zrušené za vlády Jozefa II (1780 - 1790). Preto sa dominikáni rozišli na okolité fary a pôsobili na nich ako kapláni.
Prví dvaja dominikáni prišli do Trenčína začiatkom novembra roku 1938 z Čiech. Bol to páter Rafael M. Gregor Lexman, superior, pôvodom z Bobota pri Trenčíne (nar. 8. marca 1910), vysvätený v r. Krátko bývali v dome školských sestier De Notre Dame v dvore ich kláštora a tu sa aj stravovali. Potom sa usadili u p. dekana Štefana Pecára (nar. 17.3.1893 Nedanovce, zomrel po r. 1947 ako čestný dekan v Trenčíne) v dome pod farskými schodmi.
Páter Dr. Inocent Müller Th. lic. (nar. asi 1911, vysvätený v r.1935) prišiel z Olomouca začiatkom roku 1940, kde pôsobil ako profesor teológie, prednášal filozofiu na generálnom štúdiu dominikánov v Olomouci. V Trenčíne pôsobil ako superior dominikánov, stál na čele ich trenčianskej komunity. Bol aj literárne činný. Prispieval článkami do rôznych náboženských časopisov. Okrem toho prekladal z francúzštiny.
Dňa 15. aug. 1940 z Olomouca prišiel páter Aquinas Mária Juraj Gabura, ktorý prevzal správu kurácie kaplnky sv. Anny. Narodil sa 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne. V roku 1939 bol v Olomouci vysvätený. Svoje náboženské články uverejňoval v časopisoch Smer, Štít a iných. V roku 1942 sa pripojil páter Pius Mária Ján Krivý (nar. 1910 v Bošáci). Kuchárom bol fráter Bernard Sokol z Opatovej n.
V tom čase, od smrti kuráta kaplnky sv. Anny v Trenčíne vdp. Jozefa Dieru v roku 1935, bolo uvoľnené miesto kuráta a spolu s ním aj jeho sídlo - prízemný dom na Hollého ulici (teraz už tá ulica nejestvuje) s vchodom oproti vstupu do kaplnky sv. Anny. Bola to budova niekdajšej historickej tzv. občianskej nemocnice.
V súvislosti s odchodom vdp. Silvestra Hančinského na nové pôsobisko do Žabokriek, vdp. biskup Kmeťko poveril dominikánov správou kostolíka sv. Anny aj s priľahlou kuráciou, do ktorej spadalo asi 7000 obyvateľov južnej časti Trenčína a asi 2500 z Trenčianskych Biskupíc. Na základe toho, dominikáni presídlili do sídla kurácie, starali sa o kaplnku a v rámci kurácie vykonávali riadnu pastoráciu preveriacich v jej pôsobnosti.
Bolo to udeľovanie sviatosti krstu, zaopatrovanie a pohreby, no s výnimkou sviatosti manželstva, pretože sobáše sa vykonávali na fare pod hradom, kde sa tiež viedla krstná matrika včítane vystavovania krstných listov. Tým boli dominikáni odľahčení od administratívy a ťažiskom ich práce bol apoštolát.
Dominikáni rozvinuli kazateľskú činnosť v Trenčíne a v okolí. Často vykonávali týždenné misie po celom Slovensku, taktiež poriadali exercície (duchovné cvičenia). V samotnom Trenčíne tiež vyučovali náboženstvo na školách: na ľudových, meštianskych, na rehoľnom dievčenskom gymnáziu De Notre Dame, v Neherovej učňovskej škole za mostami. Založili tu a viedli Združenie katolíckej mládeže, kde pôsobili v rôznych vekových skupinách. Organizovali výlety do okolia a v Súči letné tábory pre mládež.
Páter Rafael zaobstaral 16 mm premietačku a na piaristickom gymnáziu premietal filmy pre mládež; veľký úspech mal dvojdielny veľkofilm Pieseň o Bernadette, ktorého kópiu zakúpil u redemptoristov v Českých Budějoviciach.
Dominikáni sa v Trenčíne podujali na organizovanie divadelných predstavení. Zachovali sa informácie o niektorých odohraných hrách: Ďuro ide na svatbu, Kamenný chodníček, Santaremskí miništranti. Obvykle sa hrávalo v neďalekých hostincoch na námestí sv. Anny: Ragasovom a Vlachého. Keď sa neskôr dostaval katolícky Kultúrny dom (vysvätený v júni 1942) na Pribinovej ulici (potom "kino Hviezda"), hrávalo sa aj v ňom. Divadlo hrávala predovšetkým mládež. Tu, v divadelnom krúžku trenčianskych dominikánov, začal počas 2. svetovej vojny svoju hereckú dráhu známy herec Jozef Kroner.
Dominikáni vykonávali tiež apoštolské poslanie v Združení katolíckych mužov. Pre rozvinutie duchovného života žien založili Tretí rád sv. Dominika (terciári) a Tretí rád sv. Františka v Trenčíne. Františkánskych terciárov riadil p. Lexman. Dominikánskych terciárov mal na starosti p. Aquinas. Páter Dr.
Páter Rafael Lexman absolvoval polročnú školu pre dôstojníkov duchovnej služby a 26 mesiacov zastával túto funkciu v jednotke Slovenskej armády na Kaukaze, pri Azovskom mori a na Kubáni, napokon pri Čiernom mori. Zažil tu neľahké chvíle, obkľúčenie, aj tuhú zimu roku 1942. Keď bol od jednotky zaslaný na liečenie do Trenčína, po vyliečení tu už zostal a zastával funkciu posádkového duchovného.
V rámci apoštolátu vykonávali tiež náboženské prednášky. Usporadúval ich páter Dr. Inocent Müller v Trenčíne a okolí. Často s ním spolupracoval aj Mudr. Jozef Lukáč tak, že po náboženskej prednáške sa konala zdravovedná. 25. mája 1942 sa konala v sedle Žebrák pri úpätí Inovca (pri železničnej stanici Mníchova Lehota) posviacka kríža na pamiatku pustovníka Ferka Rozvadského.
Dominikáni založili v Trenčíne edíciu Veritas, kde vydávali knihy zamerané na duchovný život. Prvé bolo dielo francúzskeho autora p. Garrigue Lagrange, u ktorého pápež Ján Pavol II. robil kedysi v Ríme svoj doktorát. Názov diela bol K Bohu (v orig.: Tri cesty a tri obrátenia).
V neposlednom rade boli dominikáni známi aj vydávaním vlastného časopisu, ktorý začali vydávať v rámci edície Veritas zanedlho po svojom príchode do Trenčína. Prvé číslo vyšlo v januári 1941. SMER, lebo tak sa volal, mal podtitul Revue pre duchovný život. Zameriaval sa najmä na výchovu a misijnú propagáciu. Bol určený pre náročnejších čitateľov a rozšírený najmä medzi študujúcou mládežou a slovenskými katolíckymi intelektuálmi. Priaznivo ho prijala slovenská katolícka verejnosť, pretože zaplnil dovtedy voľné miesto. Ľudových náboženských časopisov bolo vtedy viacero, ale Smer bol určený pre vzdelaných veriacich. Tlačila ho trenčianska firma tlačiareň Vojtech Čelko. Náklad bol až štyritisíc výtlačkov. Časopis redigoval páter Dr. Inocent Müller, spoluredaktorom bol páter Aquinas M. Gabura. Spolupracovali a prispievali páter Rafael Lexman, univ. prof. Mudr. Alojz J. Chura, prof.
Z obsahu časopisov ako zaujímavosť uveďme, že tu vyšiel od patológa Mudr. Šubíka (bol to inak známy slovenský básnik Andrej Žarnov) článok o masakre v poľskej Katyni (Smer 6/1943), taktiež Omša ex voto od J. Harantu (Smer 8/1943), mnohé recenzie kníh nemeckých, francúzskych, maďarských, latinských, ale aj domácich. Redakcia a administrácia sídlila v Trenčíne na námestí sv. 116). Časopis bol vo formáte približne A5 a vychádzal mesačne okrem prázdnin. Prvé číslo vyšlo vždy v januári. Ročník časopisu obsahoval až okolo 480 strán!
V Trenčíne vyšli kompletné štyri ročníky, z piateho už iba dve čísla, lebo vo vydávaní potom rok pokračovali v Košiciach.
Po svojom príchode do Trenčína začali dominikáni pomýšľať aj na výstavbu vlastného kostola. V spolupráci so známym trenčianskym staviteľom Dominikom Filippom ju plánovali vedľa kostola sv.Anny. Páter Rafael Lexman, vidiac vtedy ešte nezastavané priestranstvo medzi Kubrou a továrňou Tiberghien (teraz Merina), snažil sa tu podnietiť výstavbu dominikánskeho kostola. Intervenoval za tým účelom spolu s pátrom Ivanom Murínom a Karolom Murínom aj u vtedajšieho prezidenta republiky Dr.
Začiatkom roku 1940 sa začala organizovať príprava výstavby dominikánskeho kostola na Sihoti, kde sa v tom čase práve začínala výstavba novej veľkej mestskej štvrte. Dominikáni tu na výstavbu svojho kostola zdarma od mesta získali pozemok s rozlohou asi 4000 m2. Približne v tom čase prebiehala výstavba katolíckeho Kultúrneho domu na Pribinovej ulici (13. nov. 1938 bol položený základný kameň). Bola to pomerne veľká stavba a sústredili sa na ňu všetky sily.
Pri prechode frontu cez Trenčín, 9.apríla 1945, zápalný granát zasiahol dom kurácie pri kaplnke sv. Anny, kde dominikáni sídlili. Strecha bola pokrytá šindľom, preto bola pre oheň ľahko straviteľným sústom. Zasiahli síce hasiči a dvaja členovia VPO, ale márne. Budova celá zhorela do základov aj so zariadením. O strechu nad hlavou prišli nielen dominikáni, ale aj kostolník Smržík, ktorý tam býval. Zničená bola tiež knižnica dominikánov. Dielu skazy ohňa napomohli aj ľudia: časť vecí, pre záchranu pred ohňom povyhadzovaných von z okien na ulicu, bola rozkradnutá. Počas požiaru naďalej husto dopadali strely na dom aj na okolie, čo sťažovalo hasenie požiaru a robilo z neho životu nebezpečné podujatie. Vtedy zhorel aj susedný dom číslo 19. Obetavosťou hasičov sa však podarilo zabrániť ďalšiemu rozšíreniu ohňa.
Dom dominikánov už nebol viac obnovený, ohorené múry z nepálených tehál sa postupne vplyvom dažďa zosunuli a časom na tom mieste vznikla ozdobná záhradka pred kostolíkom. Neskôr ju nahradilo terajšie parkovisko, ktoré už ničím nepripomína dávnu históriu tohoto miesta.
Po vyhorení bývali dominikáni v poschodovom dome na tej istej ulici oproti vyhorenému domu kurácie, kde býval aj správca fary a na prízemí bola kožušnícka dielňa pana Jána Vetráka. Páter Dr. Inocent Müller po prechode frontu odišiel z Trenčína do Košíc.V Trenčíne zostali len pátri Martin Furman, Rafael Lexman a Aquinas Gabura.
V októbri 1948 dostali dominikáni listom úradný zákaz vydávať časopis Smer aj knihy. V októbri 1948 teda vyšlo posledné číslo Smeru.
V januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana. Jeho zatknutie sa stalo zámienkou na zrušenie trenčianskej dominikánskej komunity. Páter Martin s časťou ich nábytku presídlil do kláštora v Uherskom Brode. Páter Aquinas našiel útočisko v podnájme na Hornom Šanci až do 12. novembra 1949, kedy ako posledný opustil Trenčín na pokyn provinciála a odišiel do Košíc. Tým história rehole dominikánov v našom meste po jedenástich rokoch pôsobenia smutne končí.
Neskončili však osudy dominikánov. Boli ešte smutnejšie. Keď v januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana, využil príležitosť - požiadal o dovolenie ísť si pre povrázok na zviazanie svojich vecí - a ušiel im. Skrýval sa. Po mesiaci putovania došiel na Šumavu a pokúsil sa prejsť hranicu do Bavorska. Tesne pred hranicou ho však vystopoval a zastavil cvičený vlčiak a vzápätí ho už mala v rukách Štátna bezpečnosť. Falošne ho obvinili ho zo spolupráce so skupinou študentov Biela légia, ktorí boli neskôr odsúdení na smrť: Tesár, Tunega, Púček. Bol odsúdený na 6 rokov väzenia a väznený v Leopoldove spolu s pátrom Ivanom Murínom. Neskôr sa síce dostal na amnestiu von z väzenia, nie však na slobodu: pridelili ho na prevýchovu do bývalej ženskej väznice v Mladej Boleslavi. Istý čas žil v Bratislave, kde musel vykonávať neprimerané zamestnanie, potom pôsobil ako duchovný správca v Dunajskej Lužnej; po r.
Páter Aquinas Gabura pre svoju náboženskú činnosť bol v päťdesiatych rokoch odsúdený na trest doživotného väzenia. Jeden čas bol väznený v jednej cele s vdp. biskupom Jánom Vojtaššákom. V šesťdesiatych rokoch bol na základe amnestie prepustený. Neskôr bol spoluorganizátorom a účastníkom skryte uskutočňovaných náboženských podujatí v Prešove, Zvolene, Bratislave, Žiline, Poprade. Po r. 1989 žil v spoločnosti svojich bratov dominikánov na bratislavskej Kalvárii.
Iba niektorí z dominikánov sa dožili dnešných čias, keď sa ich existencii a práci už nekladú prekážky.
Autor: Ing.
Toto dielo je pod ochranou Autorského zákona. Uverejnené v internetovom časopise Knihovník, číslo 2/2014, str. Skrátenina diela bola uverejnená pred 16 rokmi v časopise Považie (jan. Neskrátenú verziu článku som kedysi poskytol pánovi profesorovi Pozdišovskému ako jeden z podkladov pre jeho myslím že posledné životné dielo o kaplnke sv.
Svätý Dominik a svätý František
Medzi oboma svätcami bola blízka príbuznosť v ich historickom poslaní pri budovaní Cirkvi. Krásne to vystihla svätá Katarína Sienská slovami: „Naozaj oni boli dva piliere svätej Cirkvi: František chudobou, ktorá mu zásadne bola vlastná, Dominik zasa učenosťou“ (Dialóg, 158). Keď ideme touto cestou, my veriaci sa učíme „stať sa žiakmi tak pokorných učiteľov“ (Celano, Vita 2a, 149).
Podľa Vitae fratrum (Životy bratov - dielo, ktoré hovorí o počatkoch Rehole kazateľov a o prvej generácií dominikánov: 1. kap., 5), keď bol svätý Dominik v Ríme, aby získal u pápeža schválenie pre svoju komunitu v Prouille (získal ho 8.10. 1217) jednej noci mal vo sne videnie Krista, ktorý tromi oštepmi mieril na svet, aby potrestal zlobu ľudí. Tu pred svojím Synom padla na kolená Panna Mária a prosila ho, aby bol milosrdný k tým, ktorých vykúpil. V rozhovore mu navrhla: „Mám jedného verného služobníka, ktorého pošleš do sveta, aby zvestoval tvoje slová, a oni sa obrátia. A budú hľadať teba, Spasiteľa všetkých. Druhého služobníka mu dám za pomocníka, aby pôsobil podobne“.
Vtedy Matka najprv predstavila Synovi svätého Dominika a po ňom svätého Františka. A Kristus súhlasil. Dominik si všimol vo sne svojho druha, ktorého predtým nepoznal. Na druhý deň ho našiel v chráme, spoznal ho podľa videnia, padol mu do náruče a povedal: „Ty si môj druh a pobežíš zároveň so mnou. Stojme pri sebe a žiaden odporca nás nepremôže“. Vyrozprával mu svoje videnie a od tej chvíle sa stali jedným srdcom a jednou dušou.
K druhému stretnutiu týchto mužov zrejme došlo v júni 1218 na generálnej kapitule Menších bratov v Porciunkule. Tretí raz sa stretli okolo roku 1220 v Kremone, kde po Dominikovom požehnaní bola zázračne uzdravená zamorená voda vo františkánskom kláštore. Ďalej sa stretli v Ríme v roku 1221 v dome kardinála Hugolína. Pri tejto príležitosti došlo k rozhovoru, pri ktorom obidvaja vysvetľovali, prečo nechcú, aby bratia ich reholí prijímali cirkevné úrady. Nakoniec František venoval svätému Dominikovi, na jeho naliehanie svoj povraz, ktorým bol opásaný. Dominik navrhol, aby sa ich rehole spojili, ale František chcel zachovať svojmu rádu laický charakter.