Svätý Dominik Savio sa narodil 2. apríla 1842 v Riva di Chieri, neďaleko Turína, v rodine chudobných roľníkov Karola Savia a Brigity Agagliate. Ešte v ten istý deň ho krstní rodičia zaniesli na krst, kde mu dali meno Dominik, čo znamená zasvätený Pánovi. Prvé dieťa im umrelo po narodení, takže toto druhé dieťa prijali s nesmiernou radosťou.
Matka už od najútlejšieho veku vštepovala Dominikovi, že je Božím dieťaťom, že patrí Pánovi, že všetko, čo máme, je od nebeského Otca. S materinskou nehou viedla jeho rúčku a učila ho prežehnávať sa aj modliť. Malý Dominik sa celkom samozrejme pridával k modlitbám svojich rodičov.
Navštevoval školu v Mondoniu, kam sa jeho rodina presťahovala. Matka už od najútlejšieho veku vštepovala Dominikovi, že je Božím dieťaťom, že patrí Pánovi, že všetko, čo máme, je od nebeského Otca. Aj jedlo je jeho darom a preto oň prosíme a zaň ďakujeme. S materinskou nehou viedla jeho rúčku a učila ho prežehnávať sa aj modliť. Malý Dominik sa celkom samozrejme pridával k modlitbám svojich rodičov.
Ako päťročný miništroval, a keď mal sedem rokov, vedel naspamäť celý malý katechizmus a spovedať sa. Vedel aj to, že pri svätej omši zostupuje na oltár pod spôsobom chleba a vína sám Pán Ježiš Kristus a že veriaci, ktorí sú bez ťažkého hriechu, môžu ho prijať do srdca. Ach, ako rád by aj on prijal tohto svojho Vykupiteľa a Boha, ktorého tak veľmi miloval! S touto horúcou túžbou sa už viac ráz zdôveril dobrému dôstojnému pánovi Zuccovi. Ten, hoci videl, že Dominik má všetky predpoklady, sa ho neodvážil pripustiť, lebo vtedy bolo vo zvyku, že na prvé sväté prijímanie chodia iba deti, ktoré majú aspoň 11 alebo 12 rokov. A Dominik mal iba sedem!
Dobrý pán kaplán predložil vec na rozhodnutie kňazom z okolia. Tí vzali do úvahy jeho „duševnú vyspelosť a pripravenosť, spojenú so živou túžbou po Anjelskom pokrme“ a rozhodli, že Dominik môže pristúpiť k svätému prijímaniu. Vieme si predstaviť jeho radosť, keď mu pán kaplán oznámil, že na Veľkú noc môže ísť na prvé sväté prijímanie. Deň predtým matke povedal: „Mamička, zajtra pôjdem na prvé sväté prijímanie. Odpustite mi všetko, čím som vás v minulosti zarmútil a pre budúcnosť sľubujem, že budem lepší, budem pozornejší v škole, budem poslušnejší vo všetkom, čo mi prikážete.“ Viac nevládal povedať a pustil sa do plaču. Dobrá matka si ho privinula a dojatá mu odpovedala: „Buď spokojný, milý Dominik, všetko je odpustené.
Svätenie, kázeň, svätá omša so svätým prijímaním trvali dosť dlho. No Dominikovi, ktorý tak veľmi túžil po tomto dni, sa tento čas zdal veľmi krátky. „Predsavzatia, ktoré som si ja, Dominik Savio, urobil, keď som v roku 1849 ako 17 ročný pristúpil k prvému svätému prijímaniu:
- Budem sa často spovedať a k svätému prijímaniu budem pristupovať tak často, ako mi to len spovedník dovolí.
- Chcem svätiť sviatočné dni.
- Mojimi priateľmi bude Ježiš a Mária.
Keď s výborným prospechom skončil školu v Murialde, zapísali ho rodičia do vyššej triedy v Castelnuove d´Asti. Keďže boli chudobní a nemohli mu platiť ubytovanie v mestečku, musel chodiť asi štyri kilometre z Murialda do Castelnuova peši sem i tam, a to štyrikrát, lebo sa vyučovalo dopoludnia i odpoludnia. Cesta nebola asfaltová, a keď napršalo, bola samá jama, samá kaluž.
Sa Saviovci presťahovali do Mondonia, blízko Castelnuova. Tu bol Dominikovým učiteľom dôstojný pán Jozef Cugliero. Okrem iného spomína aj udalosť, ktorá svedčí o jeho neobyčajnej duševnej vyspelosti. Raz v zime niektorí žiaci nahádzali do kachieľ sneh a kamenie. Keď prišiel dom Cugliero do triedy, zbadal to a chcel zistiť vinníka. Pôvodcovia tohto kúsku sa však vopred medzi sebou dohodli a vinu zvalili na Dominika. Učiteľ tomu nechcel veriť. No keď ho toľko presviedčali, nakoniec uveril. Obrátil sa k Dominikovi a prísne mu vravel: „Práve ty si to musel urobiť? Zaslúžil by si si, aby som ťa vylúčil zo školy! Máš šťastie, že je to tvoj prvý priestupok! Hľaď, aby bol aj posledný! On sklonil hlavu a mlčky si kľakol. Na druhý deň však pravda vyšla najavo. Učiteľa veľmi mrzelo, že nevinného Dominika tak prísne pokarhal a ponížil. Vzal ho nabok a láskavo mu dohováral: „Dominik, prečo si hneď nepovedal, že si nevinný?“ „Lebo toho, čo to urobil, by ste boli hádam vylúčili zo školy, keďže sa už v minulosti dopustil podobných kúskov. Ja som však dúfal, že mi odpustíte, pretože to bol môj prvý priestupok, z ktorého ma v škole obvinili.
Don Cugliero poznal aj tajnú túžbu jeho srdca - stať sa kňazom. Neraz sa zamyslel nad týmto chlapcom. Ako mu pomôcť? Jeho rodičia sú chudobní a on, kaplán, tiež. Raz mu však prišla na um šťastná myšlienka. Čo keby ho odporúčal donu Boscovi v Turíne? Po krátkom čase don Cugliero zašiel do Turína k donu Boscovi a vravel mu o Dominikovi: „Milý dom Bosco, tu vo vašom ústave sotva budete mať medzi svojimi chlapcami takého, ktorý by ho prevyšoval v čnosti a nadaní. Len skúste. Presvedčíte sa, že je to druhý svätý Alojz.
Túžil poznať chlapca. K stretnutiu Savia s donom Boscom došlo v Becchi, v rodnom dome svätého vychovávateľa, 2. októbra 1854. Ku koncu rozhovoru mu don Bosco povedal: „Dobre. Ešte by som rád poznal tvoju schopnosť študovať. Tu máš knižočku Katolícke čítanie. Nauč sa z nej naspamäť túto stránku. Don Bosco ho prepustil, aby sa mohol zabaviť so svojimi chlapcami, s ktorými do Becchi prišiel, a dal sa do rozhovoru s Dominikovým otcom. No sotva prešlo osem minút, Dominik sa s úsmevom vrátil a vraví: „Ak chcete, hneď teraz vám prednesiem naspamäť svoju úlohu.“ Don Bosco s úžasom zistil, že Dominik nielen vedel celú stranu naspamäť, ale výborne porozumel jej obsahu. „Výborne, milý Dominik! Ty si sa poponáhľal s úlohou, a ja sa poponáhľam s odpoveďou: vezmem ťa do Turína a už odteraz si prijatý medzi mojich drahých chlapcov. Už 29. Vstúpil Dominik do oratória na Valdoccu v Turíne, kde don Bosco vychovával svojich prvých chlapcov, študentov a remeselníkov. Dominik, sprevádzaný otcom, sa hneď poponáhľal do jeho izby, „aby sa celkom oddal do jeho rúk.“ Jeho pozornosť upútal známy saleziánsky nápis na stene: „Da mihi animas, cetera tolle.“ Dominikovi sa s pomocou dona Bosca podarilo preložiť vetu: „Daj mi duše, ostatné si vezmi!“ A on na to: „Porozumel som! Tu nie je obchod s peniazmi, tu ide o duše. Tu, hľa, je aj moja duša.
Začal navštevovať školu. Prijal ho zadarmo don Boscov priateľ, profesor Jozef Bonzanino. A tak Dominik vo všetky pracovné dni hneď po svätej omši a po raňajkách kráčal s knihami pod pazuchou ulicami Turína až ku kostolu svätého Františka Assiského, kde bola škola. Dominikovi spolužiaci boli zväčša bohatí a šľachtickí synovia a zaiste sa mu z ich strany spočiatku ušlo zopár posmešných poznámok. On to nielen trpezlivo, ale s úsmevom znášal a snažil sa byť ku všetkým zdvorilý a prívetivý. Nielen profesor, ale aj žiaci si čoskoro všimli, ako dáva v škole pozor, ako výborne odpovedá a ako dokonale si plní povinnosti. Čo však všetkých mimoriadne prekvapovalo, bola jeho neobyčajná skromnosť. Bol v triede prvý, ale nikomu nedal ani najmenej pocítiť svoju prevahu. Naopak. Správal sa voči všetkým, aj tým najslabším v učení, prívetivo a ako mohol, pomáhal im. Bol si vždy vedomý, že svoje duševné vlohy nemá sám od seba, ale od Pána Boha.
8. decembra 1854 mal Svätý Otec Pius IX. slávnostne vyhlásiť Nepoškvrnené Počatie Panny Márie za článok viery. Don Bosco o tom dni svedčí:“ Večer toho dňa po skončení bohoslužieb v kostole, na radu svojho spovedníka, Dominik šiel pred oltár Panny Márie, obnovil svoje predsavzatia, ktoré si bol urobil pri prvom svätom prijímaní, a potom sa celkom zasvätil Panne Márii. „Mária, tebe dávam svoje srdce. Daj, aby bolo vždy tvoje. Ježiš a Mária, vy budete vždy mojimi priateľmi.
Na jar 1855 don Bosco kázal v istú pôstnu nedeľu o svätosti. Boh chce, aby sme sa všetci stali svätými. Je ľahké stať sa svätým. Zdalo sa mu, akoby bola práve pre neho. Len čo vyšli z kostola, chlapci sa rozbehli po dvore a začali sa hrať. Inokedy sa aj Dominik pustil do hry. Ale teraz ostal sám a zamyslený sa prechádzal. Z času na čas zašiel do kaplnky. Zdalo sa, že ho čosi trápi. Aj spolužiaci si to všimli. Bolo im ho naozaj ľúto. Vec neušla pozornosti dona Bosca. Ale ten trochu počkal. Čas je najlepší lekár, pomyslel si. Keď však videl, že to neprestáva, dal si ho zavolať: „Čo ti je, Dominik? Si azda chorý? Nie, don Bosco, nie som chorý. Mne sa však vidí, že trpíš, že ťa trápi nejaké záhadné zlo. Nie zlo, ale skôr veľké dobro ma trápi. Nerozumiem ti. Vyjadri sa jasnejšie. Vy ste ma k tomu priviedli. Ja? Nechápem. Hej, Vy, keď ste posledne kázali, že Boh chce, aby sme sa všetci stali svätými. No a? Vtedy som pocítil nesmiernu túžbu stať sa svätým. Nevedel som, že svätým sa možno stať tak ľahko. Odkedy som však počul, že to možno dosiahnuť aj s veselou mysľou, cítim nesmiernu túžbu, ba priam potrebu stať sa svätým. Neviem však, ako začať, čo robiť. Don Bosco sa na neho zadíval a otcovsky láskavo mu vravel: „ Milý Dominik, zanechaj všetky zbytočné myšlienky! Ako som ti svedomito konal náboženské a školské povinnosti. Dnes k tomu pridávam: zachovaj si radosť srdca, buď veselý!
Najprv si zaumienil, že na česť Panny Márie sa bude každú sobotu postiť. Don Bosco mu to však pre jeho vek a chatrné zdravie nedovolil. Tak sa v ňom zrodil tento plán: Pod ochranou Panny Márie Nepoškvrnenej zorganizovať skupinu horlivých chlapcov, ktorí si budú navzájom pomáhať na ceste do neba a zároveň sa pričinia, aby získali Bohu čím viac kamarátov. A hneď sa dal do práce. Zašiel za donom Boscom, vysvetlil mu zámer a poprosil o dovolenie. Potom si vybral najlepších chlapcov z oratória a predložil im svoj plán. Prijali ho s nadšením a hneď ho začali uskutočňovať. Každý týždeň sa stretávali na pracovnej schôdzke. Tam sa navzájom poúčali, povzbudzovali a rozdeľovali si úlohy na budúci týždeň. Dominik bol dušou novej družiny a vypracoval aj jej pravidlá. 8. V ďalších bodoch pravidiel sa spomína týždenná schôdzka, sväté prijímanie v nedele a sviatky, denná modlitba svätého ruženca, vzájomná láska. Rozprúdil sa v oratóriu nový život. Medzi chlapcami bolo pozorovať akési sväté preteky v čnosti, v pristupovaní ku sviatostiam a v návšteve najsvätejšej Oltárnej sviatosti. Mnohí si nevedeli vysvetliť príčinu tohto oživenia duchovného života. Až keď don Bosco o niekoľko rokov uverejnil Dominikov životopis, pochopili, že pôvodcom tohto bol Dominik spolu s členmi družiny Nepoškvrnenej.
Koncom septembra 1855 si don Bosco všimol, že Dominik potrebuje oddych. Preto ho poslal domov k rodičom do Mondonia, aby pookrial na zdravom vzduchu. Na jar 1856 sa jeho stav opäť zhoršil. Opäť odchádza k rodičom. Do školských lavíc sa vrátil koncom októbra. V januári 1857 dostal silný kašeľ. 1. marca prišiel poňho otec. Ráno sa ešte vyspovedal a pristúpil k svätému prijímaniu. Potom si zbalil svoje veci a dal posledné rady priateľom z družiny. Popoludní naostatok bozkal ruku donu Boscovi a vravel: „Vy teda nechcete moju úbohú telesnú schránku. No nebolo to tak. Lekár robil, čo mohol. Len čo lekár odišiel, Dominik prosil: „Otecko, musíme sa poradiť aj s nebeským lekárom. Rád by som sa vyspovedal a prijal sväté prijímanie.“ Prijal aj pomazanie nemocných, i pápežské požehnanie s plnomocnými odpustkami. Dominik bol až do konca pri plnom vedomí, s bystrým pohľadom a so zvyčajnou spokojnosťou. Zrazu sa mu zjavil na tvári blažený úsmev a zreteľne vravel: „Zbohom, otecko, zbohom ... Pán farár mi chcel ešte niečo povedať no už si na to nemôžem spomenúť ... Ach, aké krásne veci vidím...“ Vysloviac tieto slová, s úsmevom a s rukami zloženými na prsiach vrátil svoju nevinnú dušu stvoriteľovi.
Preniesli v roku 1914 do baziliky Panny Márie Pomocnice v Turíne. Pápež Pius XII. Ho 5. marca 1950 vyhlásil za blahoslaveného a 12. júna 1954 za svätého.
Svätý Dominik Savio sa narodil 2. apríla 1842 v Chieri pri Turíne v Taliansku. Ešte v ten istý deň ho krstní rodičia zaniesli na krst, kde mu dali meno Dominik, čo znamená zasvätený Pánovi. Jeho rodičia boli chudobní roľníci. Od malička mu vštepovali kresťanské zásady. Veľmi túžil ísť na prvé sväté prijímanie, no vtedy to nebolo v jeho veku možné. Kňazi z okolia sa však o tom rozprávali a vzhľadom na jeho duchovnú vyspelosť mu povolili na Veľkú noc roku 1849 pristúpiť k svätému prijímaniu. Mal sedem rokov. Bol to preňho veľký deň.
Dňa 8. decembra 1854 pápež Pius IX. vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Večer toho dňa Dominik so súhlasom spovedníka šiel pred oltár Panny Márie a tam obnovil sľuby, ktoré urobil pri prvom svätom prijímaní. Potom dodal: „Mária, tebe dávam svoje srdce; daj, aby ti vždy patrilo. Ježiš a Mária, buďte mi vždy priateľmi.
V roku 1855 mal don Bosco kázeň o svätosti, ktorá Dominika veľmi ovplyvnila, odvtedy si zaumienil, že sa bude usilovať čo najskôr sa stať svätým, lebo nemá času nazvyš. 8. júna 1856, deväť mesiacov pred smrťou, založil „Spoločnosť Nepoškvrnenej“. Pravidlá, ktoré zostavil pre túto spoločnosť, sú svedectvom zrelej spirituality v 14-ročnom chlapcovi.
Dominik však ochorel (pravdepodobne na tuberkulózu). Po predchádzajúcich ťažkostiach v januári 1857 dostal silný kašeľ. 1. marca si poňho prišiel otec. Dominik sa ešte vyspovedal a prijal Eucharistiu a odišiel domov. Nič však nepomohlo. Zomrel 9. marca 1857 v Mondoniu u rodičov. Don Bosco hneď napísal jeho životopis, ktorý vyšiel v desiatich vydaniach do r. Pápež Pius XII. Svätý Dominik Savio, oroduj za nás!
Video o živote svätého Dominika Sávio:
Svätý Dominik HD
Svätý Dominik sa narodil v Caleruege v Kastílii v Španielsku okolo roku 1170. Jeho matka Jana je uctievaná ako blahoslavená. Otec Félix bol statočný a bohabojný muž. Brat Antonio sa stal diecéznym kňazom, brat Mannes vstúpil k dominikánom a je taktiež uctievaný ako blahoslavený. Do štrnásteho roku ho vzdelával strýko, matkin brat, ktorý bol kňazom. Dominik predal svoje knihy, aby pomohol obetiam miestneho hladomoru. Sprevádzal biskupa Diega d’Azevedo na diplomatickú misiu do severnej Európy. Keď prechádzali cez región Toulouse, stretol sa s albigénskou herézou, ktorá pustošila juh Francúzska. Albigénci alebo katari učili, že všetko hmotné je zlé. Známy je príbeh zo života svätého Dominika, keď sa celú noc rozprával s katarským hostinským, až kým ho svojimi argumentmi, ale aj láskavým a úctivým prístupom nepresvedčil obrátiť sa na pravú katolícku vieru. Inokedy sa mal stretnúť s katarskými oponentmi a dohodli sa, že si vopred spíšu argumenty. Tí sa rozhodli overiť pravosť Dominikových slov tým, že hodia hárok papiera do ohňa. Listina vypadla z ohniska úplne nedotknutá. Povedali si, že to skúsia druhý aj tretíkrát, no oheň sa ju opäť nepoškodil. Hárok papiera, napriek tomu, že bol v strede plameňov, vypadol z nich a vôbec nebol obhorený.
V roku 1206, po druhej ceste do severnej Európy, sa Diego a Dominik na svojej spiatočnej ceste do Španielska stretli v Montpellier s pápežskými legátmi poverenými konvertovaním heretikov. Radili im, aby išli pešo, bez zlata a striebra, ako to učí evanjelium. Po smrti Diega pokračoval Dominik v apoštolskej práci, avšak výsledky jeho námahy boli len nepatrné. Napätie vyústilo do bitky katolíkov na čele so Šimonom z Montfortu, ktorí mali okolo tritisíc vojakov, proti vyše stotisíc bludárom 12. septembra 1213. Po Dominikovom návrate z Lateránskeho koncilu prijala malá skupina kazateľov regulu svätého Augustína a zvyky premonštrátov. 22. decembra 1216 pápež potvrdil komunitu v Toulouse a 21. Dominik rozposlal svojich bratov do rôznych končín. Niektorí odišli do Španielska, iní do Paríža, ďalší podporovali mníšky z Prouilhe. Sám Dominik odišiel do Talianska, aby o svojom konaní informoval pápeža. Poslal bratov študovať do Bologne. Prichádzali povolania; rád prijal zákony a počas prvých generálnych kapitul slávených v rokoch 1220 a 1221 sa organizoval do provincií. Vyčerpaný Dominik zomrel v Bologni 6. augusta 1221 po návrate z kazateľskej misie v Lombardii.
Ak počujeme niekoho hovoriť o „dominikánoch“, hneď si spomenieme na inkvizíciu a „čiernu legendu“ z 18. storočia, ktorou osvietenstvo rozširovalo obraz stredoveku ako temného veku povery a náboženského fanatizmu. Tí, ktorí majú menej predsudkov - a viac poznania - si hneď spájajú dominikánov so svätým Tomášom Akvinským, s modlitbou ruženca, s obrazmi Fra Angelica. Málokto si okamžite spomenie na ich zakladateľa, ktorého meno bolo základom pre bežné označenie jeho nasledovníkov. Dodnes je Dominik z Caleruegy (predtým nazývaný „de Guzmán“ podľa šľachtického rodu; podľa historiografickej tradície jej najslávnejším synom), dosť málo známy. Určite nie je tak populárnym svätcom ako mnoho ďalších, oveľa slávnejších než on: Tomáš Akvinský, Katarína Sienská, Vincent Ferrerský, Martin de Porres. Môže to byť preto, že jeho život - aspoň navonok - nebol poznačený mimoriadnymi skutočnosťami, nečakaným zvratmi, ohromujúcimi zázrakmi.