Svätý Ignác z Loyoly: Životopis a odkaz

Svätý Ignác z Loyoly, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej (jezuitov), patrí medzi významných svätcov. Jeho odkaz a dielo mali hlboký a trvalý vplyv aj na duchovné a kultúrne dejiny Slovenska.

Svätý Ignác z Loyoly

Život

• Narodenie: 24. december (?) 1491, zámok Loyola, Španielsko
• Smrť: 31. júla 1556 (65 ročný), Rím, Taliansko
• Beatifikácia: 27. júl 1609, Pavol V.
• Kanonizácia: 12. marec 1622, Gregor XV.
• Sviatok: 31. júl
• Relikvia: ex ossibus (z kostí)
• Patrón: exercitátorov, vojakov, tehotných žien, detí
• Heslo: „OAMDG Omnia Ad Maiorem Dei Gloriam Všetko na väčšiu Božiu slávu.“

Mladosť a obrátenie

Sv. Sv. Ignác Loyolský pochádzal z baskickej provincie Guipúzcoa v severnom Španielsku. Narodil sa v r. 1491 v kaštieli Loyola ako najmladší z dvanástich či trinástich detí baskického šľachtica Beltrána Ibañeza de Oňaz. Pri krste dostal me­no Iñigo Lopez, ktoré si neskôr zmenil na Ignác (Ignatius) na počesť sv. Ignáca An­tiochijského.

Iňigo prišiel na svet na hrade Loyola blízko španielskeho mesta San Sebastian. Bol najmladším z trinástich detí baskického šlachtica Beltrána Ibaňeza de Oňaz. Pôvodné krstné meno Iňigo Lopez si zmenil na Ignác podľa svätého Ignáca Antiochijského až neskôr.

Jeho matka po jeho narodení chorľavela a čoskoro zomrela. Pre­to ho v prvom období jeho života dali na výchovu istej vidieckej žene v blízkosti loyolského kaštieľa. Starnúci otec chcel čo najlepšie zabezpečiť budúcnosť najmladšieho syna. Preto ho dal učiť čítať a písať. Chlapec oboje dobre zvládol, dokonca mal pekné písmo.

Iňigove chlapčenské sny sa začali plniť, keď sa ako 16-ročný dostal na dvor kráľovského pokladníka Juana Velázqueza. Tam sa mu otvárala rytiersko-­dvoran­ská kariéra v kráľovských službách. Mal možnosť oboznámiť sa s diploma­tickými úlohami, ale aj s čnosťami a nečnosťami rytierskeho života. Rád narábal so zbraňami a ľahko sa dal vyprovokovať do nebezpečných šarvátok.

Romantická idyla mladého Loyolu sa skončila smrťou španielskeho kráľa Fer­di­nanda r. 1516. Ferdinandov nástupca Karol I. Habsburský (neskorší cisár Karol V.) zasiahol nešťastne do života kráľovského pokladníka Velázqueza, takže tento čoskoro zomrel v dlžobe a nemilosti. Iňigo takto stratil pána a ochrancu.

Rozhodujúca pre Iñigov ďalší život bola francúzsko-španielska voj­na o Navarru v máji 1521. Vtedy (pravdepodobne v piatok 24. mája) bol 30-ročný Loyola pri obrane pevnosti v navarrskom hlavnom meste Pamplone ťažko ra­ne­ný. Iňigo presvedčil kapitána, aby sa nevzdávali. Nešťastne ho však zasiahla delová guľa.

Francúzi ocenili jeho odvahu a namiesto väzenia ho pustili na liečenie domov na hrad Loyola. Ani pohotové ošetrenie francúzskych lekárov, ani zdĺhavá liečba v rodnom kaštieli nevedeli dať nohu celkom do poriadku. Po zranení oboch nôh do konca života kríval.

Pri dlhom doliečovaní v Loyole ranený „caballero” (rytier) chcel čítať rytierske romány, s akými sa kedysi stretol na dvore kráľovského pokladníka Velázqueza. Ale v loyolskom kaštieli nič také nebolo. Dobrá švagriná Magdaléna de Araoz mu mohla ponúknuť iba Život Krista a známu zbierku životopisov svätých Le­genda aurea. Z dlhej chvíle sa Iñigo dal do ich čítania.

A tu postupne začal po­zná­vať iné rytierstvo, oveľa ušľachtilejšie ako jeho doterajšie. Obdivoval, čo urobili sv. František, sv. Dominik a iní svätí v službe najvyššieho Pána. Napokon sa rozhodol, že ich bude nasledovať. Sprvoti mal v úmysle vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora, kde by konal také ťažké skutky pokánia, aké robili dávni svätí. Ale napokon sa rozhodol, že pôjde ako chudobný pútnik do Jeruzalema.

Niekedy koncom februára 1522, v pekných rytierskych šatách s dýkou a me­čom na opasku, vysadol v Loyole na mulicu a pobral sa smerom na juh. Na na­lie­hanie brata Martina prijal dvoch sprievodcov z loyolského služobníctva, ktorí mali odprevadiť Iñiga na vojvodov dvor do Navarrety.

Po odchode z Loyoly Iñigo nechcel odkladať uskutočňovanie svojich pred­stáv o duchovnom rytierstve. Preto napriek zimnému počasiu odbočil z hlavnej cesty do baskických vrchov, kde v mariánskej svätyni Aránzazu prebdel celú noc pred milostivou sochou Panny Márie. Podľa neskorších náznakov sa dá vážne predpokladať, že tu zložil sľub večnej čistoty.

Jeho najbližším cieľom bolo známe mariánske pút­nické miesto Montserrat neďaleko Barcelony. Do pútnického strediska, ktoré spravovali benediktíni, prišiel okolo 20. marca. Po trojdňovej príprave si vykonal všeobecnú spoveď z celého dovtedajšieho ži­vo­ta. Mulicu daroval kláštoru, zbrane dal zavesiť medzi votívne dary k milos­ti­vej soche Panny Márie a parádne rytierske šaty dal jednému žobrákovi.

Potom si obliekol vrecovité pútnické rúcho, ktoré si zaobstaral cestou pred príchodom na Montserrat. Ráno sa ako celkom nový človek vydal na ďalšiu cestu. No nie priamo do Bar­ce­lony, ale do blízkej Manresy, kde si v odlúčenosti chcel usporiadať dojmy pos­ledných dní. Avšak z krátkej plánovanej zastávky sa stalo jedenásť mesiacov dra­matickej duchovnej skúsenosti. Iñigo tu prežíval svoje veľké duchovné cvičenia.

Z Manresy šiel Iñigo do Barcelony, odkiaľ cestoval loďou do Talianska. Tam dostal v Ríme pápežské povolenie na púť do Svätej zeme. Z Ríma šiel peši do Be­nátok a odtiaľ loďou cez ostrov Cyprus do Palestíny, kam prišiel 25. augusta 1523. Napriek obmedzeniam a šikanovaniu tureckých vojakov, ktorí vtedy okupovali sväté miesta, loyolský pútnik sa cítil v domovine svojho Pána veľmi šťastný a chcel tam zostať.

Po návrate z púte Iñigo hľadal odpoveď na nástojčivú otázku: Čo ďalej? Okrem služby Bohu chcel slúžiť aj dušiam pre ich dobro a na väčšiu Božiu os­la­vu. Po nezaujatom posudzovaní rozličných možností prišiel k presvedčeniu, že spomenutý cieľ ľahšie dosiahne, keď bude aspoň trochu študovať.

V Barcelone Iñigo študoval dva roky latinčinu. Potom na radu svojho učiteľa šiel pokračovať v štúdiu na univerzitu v Alcale. Tam sa popri štúdiu venoval aj intenzívnej apoštolskej činnosti. Medzičasom si získal štyroch mladších spoloč­ní­kov. Žili v chudobe, venovali sa dobročinnosti a poučovali ľudí o viere a o za­cho­vávaní kresťanských zásad.

Aby sa vyhol ďalším ťažkostiam, Iñigo prešiel z Alcaly na univerzitu do Sala­manky, ale tam sa opakovalo to isté. Na parížskej univerzite sa stretali nielen študenti a profesori rozličných ná­rod­ností, ale aj rôzne myšlienkové prúdy, čo umožnilo Iñigovi urobiť si lepšiu predstavu o politickej situácii v Európe a o náboženskej situácii v západnom kresťanstve, ktoré sa začalo trieštiť vplyvom rôznych reformátorov.

Ignác bol v Paríži celkove sedem rokov: od februára 1528 do apríla 1535. V r. Ignácovi mladí druhovia, ktorých nechal v Španielsku, mali prísť po istom čase za ním do Paríža. Ale bez jeho vedenia neostali verní pôvodným ideálom, hoci dvaja z nich si zvolili duchovné povolanie.

Tým pevnejší sa ukázali šiesti spoločníci, podobne ako on študenti parížskej univerzity, ktorých získal svojím osobným prí­kladom a duchovnými cvičenia­mi. Boli to učení a Cirkvi oddaní mladí muži, ktorí neskôr vykonali veľa v služ­be Cirkvi a v službe duší. Ich prvým spoločným formálnym úkonom bol sľub, ktorý urobili 15. augusta 1534 v kaplnke na vrchu Montmartre za parížskymi hradbami.

Sľubom sa za­viazali, že pôjdu do Svätej zeme, kde budú v chudobe pracovať na Božiu oslavu a pre dobro duší. Po zložení sľubu všetci pokračovali v štúdiách v Paríži. Prvý odišiel z Paríža práve Ignác, a to už na jar 1535. Kvôli často opakovaným žlčníkovým záchvatom mu lekári radili prerušiť štúdium a na istý čas odísť na vzduch rodného kraja.

Ignácovi druhovia prišli do Benátok 8. januára 1537. Namiesto šiestich však bo­li deviati, lebo po Ignácovom odchode z Paríža sa k nim pridali ďalší traja štu­denti parížskej univerzity. Dvaja boli už kňazi. Ignác zase získal troch v Benát­kach.

Po horlivej príprave prijali 24. júna kňazskú vysviacku z rúk dalmatínskeho biskupa Vincenta Negu­santiho. Iba najmladší Salmerón musel čakať do októbra, lebo v júni nemal ešte 22 rokov. Okrem toho všetci zložili sľub chudoby a čistoty do rúk pápežského le­gáta Girolama Veralla. Na slúženie prvej svätej omše sa pripravovali 40-dňo­vou utiahnutosťou a modlitbou.

S týmto zámerom sa koncom októbra 1537 Ignác sprevádzaný Petrom Favrom a Diegom Laínezom vybral do Ríma. V očakávaní osudových rozhodnutí Ignác prežíval veľké du­chov­né pohnutia, ktoré vyvrcholili zjavením v kaplnke La Storta neďaleko Rí­ma.

V Ríme sa Ignác venoval duchovnej službe, pričom dával duchovné cvičenia viacerým významným osobnostiam. Favre a Laínez vyučovali teológiu na rím­skej univerzite La Sapienza. Po Veľkej noci 1538 prišli do Rí­ma aj ostatní spoloč­níci.

Na rozdiel od svojich druhov Ignác odkladal svoju prvú sv. omšu poldruha roka. Pravdepodobne ju podľa svojho pôvodného programu chcel slúžiť vo Svä­tej zemi. Zima na prechode rokov 1538-1539 bola v Ríme neobyčajne krutá. Bezdo­mov­ci zomierali od hladu a mrazu na uliciach. Ignác a jeho druhovia sa naplno dali do služieb týchto nešťastníkov.

Ignác a jeho druhovia stáli pred vážnou otázkou, či ich bude voľačo spájať, keď sa takto rozídu, alebo či ich spoločenstvo zanikne. Po vážnych poradách a modlitbách sa rozhodli, že okrem dovtedajších sľubov chudoby a čistoty zložia aj sľub poslušnosti jednému z nich. Tak vzniklo nové rehoľné spoločenstvo, ktoré je známe pod španielskym menom Compañía de Jesús (Ježišova družina), po la­tinsky Societas Jesu a po slovensky Spoločnosť Ježišova.

Novú rehoľnú spoločnosť, ktorú poznáme aj pod názvom jezuiti, schválil pá­pež Pavol III. ústne 3. septembra 1539. Napokon po prekonaní rozličných námie­tok a ťažkostí zo strany kuriálnych kardinálov ju cirkevnoprávne potvrdil bulou Regimini militantis Ecclesiae dňa 27.

Po úradnom schválení rehole bolo treba vykonať voľbu predstaveného a zlo­žiť do jeho rúk rehoľné sľuby. Voľba sa uskutočnila 5. apríla 1541. Ako sa dalo ča­kať, za predstaveného bol zvolený zakladateľ tohto spoločenstva - Ignác Loyol­ský. Do jeho rúk zložili sľuby piati zakladajúci členovia rehole, ktorí boli vtedy v Ríme, a to pred obrazom Panny Márie v bazilike sv. Pavla za hradbami dňa 22. apríla.

Ignác sa chcel vzdať svojho úradu, no jeho spolubratia to zamietli. Posledné dva roky bol viac chorý ako zdravý, tak dostal pomocníka - koadjútora. Začiatkom leta 1556 ochorel na zimnicu. Keď cítil, že slabne, požiadal o zaopatrenie sviatosťami. Neprestajne sa modlil. Dňa 31. júla 1556 skoro ráno naposledy vydýchol, v samote, bez rozlúčky so spolubratmi. Mal šesťdesiatpäť rokov.

Jeho telo pochovali v hlavnom jezuitskom chráme v Ríme „Il Gesú“, kde sa stalo mnoho zázrakov.

Spoločnosť Ježišova

Ignác proti oslabovaniu katolíckej cirkvi bojoval. Založil vplyvný jezuitský rád Spoločnosť Ježišova, ktorý je dodnes, čo sa týka aktívneho počtu misií stále najrozšírenejší na svete.

Znak jezuitov

Augusta 1534 založil na Montmartri Spoločnosť Ježišovu. Nový rád skombinoval mystiku s vojenskou disciplínou. Poslušnosť je jednou z najväčších cností. Najvyšším nadriadeným je pápež, ktorému sa rád rozhodol slúžiť. Pápež Pavol III. ho schválil o tri roky neskôr.

Keď 31. júla Ignác z Loyoly zomrel, Spoločnosť Ježišova mala už tisíc členov po celom svete. V roku 1609 bol vyhlásený za svätého.

Na sklonku Ignácovho života mala rehoľa sedemdesiatšesť domov a tisíc členov.

Duchovné cvičenia

Počas púte do Svätej zeme na viace­rých zastávkach prechádza intenzívnymi duchovnými zážitkami a zjaveniami. Vymýšľa duchovné cvičenia, meditácie, ktorých zmyslom je prečistenie mysle i ducha. Tie sú zrejme najneobyčajnejším príspevkom jezuitov do katolíckej cirkvi.

Práve v tomto období vznikla Ignácova kniha Duchovných cvičení, ktorá je plodom Ignácovej duchovnej skúsenosti a vďaka ktorej mohol samotný sv. Ignác pomáhať počas svojho života tým, ktorí sa na neho obracali s prosbou o rozhovor či radu.

Duchovné cvičenia sv. Ignáca predstavujú vlastnú duchovnú metódu, ktorú Ignácovi postupne zjavoval sám Boh a ktorá mu pomáhala čoraz viac zakúšať jeho milujúcu prítomnosť. Nie sú iba intenzívnou školou modlitby. Človeka súčasne vedú i k hlbšiemu sebapoznaniu a pochopeniu zmyslu vlastnej existencie.

Svätý Ignác a Slovensko

Hoci sám Ignác na území dnešného Slovenska nikdy osobne nepôsobil, jeho rehoľa tu začala pôsobiť už krátko po svojom vzniku, v polovici 16. storočia, a zanechala nezmazateľnú stopu. Jezuiti sa stali kľúčovými aktérmi katolíckej obnovy (protireformácie) a najmä pilierom vzdelávania a kultúry - založenie a vedenie slávnej Trnavskej univerzity (1635 - 1777), ako aj mnohých gymnázií a kolégií po celom Slovensku, formovalo celé generácie slovenskej inteligencie. Svätý Ignác je preto na Slovensku známy nielen ako svätec, ale aj ako iniciátor diela, ktoré zásadne ovplyvnilo našu históriu.

Úcta k nemu je živá najmä v kostoloch spravovaných jezuitmi (napr. v Bratislave, Trnave, Košiciach, Ružomberku), kde sa jeho sviatok (31. júla) slávi s osobitnou vážnosťou, často sú mu zasvätené oltáre alebo celé chrámy.

Jeho dôraz na hlboký osobný vzťah s Bohom, metóda rozlišovania duchov a hľadanie Božej vôle vo všetkých okolnostiach ("hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach"), ako aj jeho slávne Duchovné cvičenia, predstavujú aj dnes mimoriadne aktuálnu a vyhľadávanú cestu k zrelšej a angažovanejšej viere.

Jezuiti na Slovensku dodnes pokračujú v Ignácovom diele prostredníctvom pastorácie, vzdelávania, duchovného sprevádzania, médií a sociálnej práce, čím udržiavajú jeho charizmu živú a relevantnú pre výzvy 21. storočia.

Zakladateľ jezuitského rádu, asketický mystik a autor duchovných cvičení, svätý Ignác z Loyoly je pre nás všetkých vzorom ako možno zanechať starý spôsob života a oslavovať Boha vo všetkom.

tags: #svaty #ignac #z #loyoly #medailon